Anatolij Pristavkin

Nikolaj Petrovič

Nikolaj Petrovič často navštevoval izbu chlapcov. Spieval piesne a rozprával rôzne príbehy, ale najčastejšie hovoril o svojom synovi a rodnom meste Volokolamsku. Všetci sme vedeli, že Volokolamsk opustil na základe okresného nariadenia a že jeho syn, skutočný sovietsky veliteľ, strieľa fašistov.

Keď bola na internáte núdza o niečo, deti to hneď vedeli. V takéto dni prišiel Nikolaj Petrovič obzvlášť upätý zomkýnajúc bezfarebné pery.

„Viete, koľko chleba budeme mať po vojne? Mäkkého, chutného... Chlapci moji milí, budú sa podávať taniere plné dobrého chleba! A potom sa vykŕmime za všetky tie vojnové roky.“

A nám do jedného bolo úplne jasné, že zajtra nedostaneme ani naše obvyklé skromné porcie. Pretože v celom internáte nebolo ani kúska toho chleba. Vtedy sme sa vybrali do záhrady, odhŕňali sneh a zo zmrznutých hriadkou sme vyberali kapustové korene, tuhé a bez chuti, ako povrazy. Vzácny šťastlivec natrafil na mrkvu. A v jeden takýto deň najmenší z chlapcov, Sokolik, zamyslene povedal: „Skončí sa vojna a budeme mať veľa, preveľa kapustových koreňov...“
Bola krutá zima štyridsiateho prvého roku. Raz si Nikolaj Petrovič sadol na niečiu posteľ a prísne povedal:
„Viete, chlapci, po vojne všetky mestá znova vybudujeme. Budeme mať nádherné mestá... A neostanú tu žiadne stopy vojny, bez ohľadu na to, ako sa teraz útočníci posmievajú.“
A my sme si uvedomili, že fašisti si podmanili rodné mesto Nikolaja Petroviča.
Bol mrazivý januára. Jedného pochmúrneho večera, keď sme sa ukladali na spánok, vošiel do tmy panujúcej v izbe Nikolaj Petrovič. Posadil sa a stíchol, akoby nemal slova. Okná sa beleli štvorcovými kúskami ľadu a bolo vidieť ako z nich stúpa para. A zrazu, Nikolaj Petrovič povedal:
„Po vojne sa naši vrátia domov... Niekomu otec, inému syn. A bez ohľadu na to, aké zvesti sa k nám donesú, určite sa ich dočkáme...
Zdalo sa, že do izby zavítala ešte väčšia temnota. A predsa sme videli, poznali, ako Nikolaj Petrovič sedí so stisnutými bezfarebnými perami, kamenný, sťa by pri hrobe syna. A ničím sme nenarušili tento obraz žalostného ticha.

Preklad: ©2024 ~Matúš T.