Beregyňa

Ľudová rozprávka

Zašiel raz pohľadný mládenec do lesa a tam uzrel, ako sa na vetvách veľkej brezy hojdá krásavica. Vlasy mala tmavo-gaštanovej farby a oči zelené, zelenučké ako brezové listy a na tele ani nitky. Zazrela krásavica mládenca a tak sa zasmiala, až mu mráz prešiel po chrbte. Pochopil, že to nie je obyčajná dievčina, lež beregyňa.

„Zle je,“ uvažuje. „Treba utiecť!“

Ľahko sa povie, ťažšie urobí. Zbehlí ľudia navštevujú les do sviatku Jána Krstiteľa* s krížom naopak a najmúdrejší nosia vždy dva kríže: spredu i naruby, aby sa zlá sila zo žiadnej strany nepriblížila. Ale náš mládenec bol prostý, nedbal na amulety. Až teraz sa spamätal, ale už bolo neskoro: beregyňa sa sklonila z konára, vystiera k nemu ruky, zachádza sa od smiechu... Už-už sa naň vrhá, začína ho zadúšať bozkami, dráždiť na smrť!

„Pánboh s nami a zlé preč!“ v zúfalstve si pomyslel nešťastník. No len čo zdvihol ruku v nádeji spraviť znamenie kríža a tým zahnať zlú sila, deva žalostne zahorekovala:

„Neodháňaj mňa, dobrý mládenec, verenec milovaný. Ľúb ma a ja ťa zato zlatom zasypem!“

Začala triasť brezovými vetvami a na hlavu mládenca sa zosypali okrúhle lístočky, ktoré sa premieňali na zlaté a strieborné mince a s cinkaním dopadali na zem. Ježišmária! Prostý človek jakživ toľko bohatstva nevidel. Mládenec si predstavil, že teraz si už určite novú chalupu postaví, kravu i bujarého koňa si kúpi, dokonca celý trojzáprah, od hlavy po päty sa do nového šatstva vyparádi a nahovorí si dcéru najbohatšieho sedliaka. A možno aj kňažnú. Peniažkov mu beregyňa predsa natriasla plné vrecká!

Neodolal mládenec pokušeniu – zovrel zeleno okú krásavicu v náruči a začali sa bozkávať a láskať. Čas do večera ubehol veľmi rýchlo a potom beregyňa riekla:

„Príď aj zajtra, dostaneš ešte viac zlata!“

Mládenec prišiel i na druhý deň, aj na ten nasledujúci a ešte mnoho ráz potom prišiel. Vedel, že hreší, ale za jeden týždeň naplnil veľkú truhlicu až po okraj zlatými mincami. Nuž a neobvykle krásna bola jeho prízraková milá: po nej sa mu na roľnícke a kupecké dcéry ani hľadieť nechcelo.

Ale raz sa zeleno vlasá krásavica neobjavila, ani čo by sa zem pod ňou zľahla. Spomenul si mládenec – veď Jána Krstiteľa už pominulo a po tomto sviatku v lese zo zlých síl len lesného škriatka stretneš. No čo už, minulosť nevrátiš. Zaplakal mládenec, posmútil, upokojiť sa nemôže. Utešila ho myšlienka, že sa stal naširoko-ďaleko najbohatším človekom!

Po dobrom uvážení sa rozhodol s pytačkami počkať a radšej zveľadiť bohatstvo a stať sa kupcom. Otvoril truhlicu... a hľa, po samý okraj bola naplnená zlatými brezovými listami.

Od tej doby nebol mládenec sám sebou. Až do staroby blúdil od jari do jesene po lese v nádeji, že stretne zákernú beregyňu, no márne, viac sa neukázala. Už nepotreboval ani zlato, len objatia neznámej a sladkej krásavice. Veď ľudské dcéry sa s ňou nemohli zrovnávať. Stále mu v ušiach znel menlivý smiech a cinkanie zlatých mincí, padajúcich z brezových konárov a zachvacovala ho podmanivá žiara zelených očí a náznak nadpozemskej, šialenej lásky...

Od tých čias, keď na Rusi kde-tu opadávajú listy, volajú – zlato beregýň.

*24. jún podľa starého kalendára

Preklad: ©2016 ~Matúš T.