Ľudmila Ulická

Začo a načo...

Anjeli tu a tam asi zaspia, alebo sa rozptyľujú inými vecami. A možno sú len nedbalí. Tak či onak, na Bielu sobotu sa odohralo veľké nešťastie. Stará, sedemdesiatpäťročná, dáma čakala v hustom rade na autobusovej zastávke so šikovnou taškou, v ktorej boli zabalené veľkonočné pokrmy mazanec a pascha. Bola dcérou slávneho ruského básnika z čias strieborného veku, vdovou chýrneho umelca, matkou mnohých detí, starou mamou a dokonca prababičkou kŕdľa detí. Nik z jej obrovského kruhu priateľov a obdivovateľov ju nevolal inak ako iniciálami jej mena - NK.

NK bola vo všetkých ohľadoch vznešeným človekom a nebolo možné ju pokoriť žiadnym z tých vynaliezavých spôsobov našej vlády. Z bytu v centre, kde bývala niekoľko desaťročí, ju vysťahovali do vzdialenej periférie. Avšak ani vtedy nezmenila žiaden zo svojich zvykov, najmä požehnávanie veľkonočných pokrmov v Chráme Jána bojovníka, ktorý bol v blízkosti jej bývalého domova.

Nebolo na nej nič stareckého, či vyslovene nábožného: žiaden ručník ani zhrbené plecia. Oblečená vo veľkom obnosenom kožuchu a čiernom barete trpezlivo čakala na autobus a sotva pohybovala perami, keď odriekala rannú modlitbu.

Prišiel autobus. Bola medzi prvými, ale odstrčili ju. Chránila si tašku, ustúpila a potom prudko vyrazila k schodíkom autobusa. Vodič už zavrel dvere, ale ľudia držali posuvné dvere, aby sa vstrčili do autobusu. Aj ona sa chytila voľnou rukou dvier, a dokonca sa jej podarilo položiť nohou na schodík, ale autobus naštartoval, niekto jej striasol ruku, noha sa jej pošmykla priamo pod koleso a autobus prešiel po jej dlhej a silnej nohe.

V čase veľkonočného matutína sa NK prebrala z narkózy. Nohu jej amputovali. Zrána prišli prví návštevníci, najstaršia dcéra a milovaná nevesta. NK bola veľmi bledá a tichá. Už sa zmierila s nešťastím, ale dve ženy sediace vedľa nej, to ešte nestihli vstrebať a nenachádzali slová útechy. Smutne mlčali. So slovami „Kristus vstal z mŕtvych“ ju trikrát pobozkali. NK tiež mlčala. Potom sa usmial a povedala:

„Popôstne ste priniesli?“

Neveste radosťou zaiskrili oči:

„Samozrejme!“

Na nočný stolček položila malý mazanec s červenou sviečkou na vrchu.

„To je všetko?“, začudovala sa stará dáma. Ruky mala pokojne položené na prikrývke, pravú na ľavej, na ktorej sa trblietal snubný a veľký karneolový prsteň. Pred operáciou ich nevedeli sňať, zarástli.

Nevesta vytiahla z tašky fľaštičku koňaku. Všetky sa usmiali. Okrem nich v pooperačnej izbe nebol nik. Nevesta a dcéra vstali a ticho spievali veľkonočné chválospevy. Mali dobré hlasy a v speve boli zbehlé.

Na nočný stolík položili veľkonočné pokrmy. Zjedli po plátku šunky a vypili dúšok koňaku.

Navštívila som NK, keď ju prepustili z nemocnice. Sedela krížom na lavičke, ktorú kedysi zhotovil jej manžel. Pred ňou spočíval kýpeť a druhou nohou, dlhou a veľmi krásnou, sa opierala o zem.

Položila ruku na kýpeť, potľapkala ho a povedal jasným hlasom:

„Žeňa , stále premýšľam, načo mi to je?“

V tom momente som nechápala o čom hovorí... Pokračovala:

„Hneď som si to neuvedomila. Teraz už viem, že celý život som sa až príliš naháňala a skákala. A teraz mi povedali: poseď si a premýšľaj...“

A ja som sedela a premýšľala, že všetci moji známi by na jej mieste povedali: Začo to mám?

Žila ešte ďalších pätnásť rokov. Dostala protézu, zavítala na Krym, navštívila sesternicu vo Švajčiarsku a vnuka vo Švédsku. Neviem, aké poučenie si vzala zo svojho nešťastia, ale všetkých, ktorí ju v tých rokoch poznali, naučila položiť si otázku: Načo?

Aj napriek jej úplnému zmiereniu s Pánom Bohom a skúškam, ktorým nás vystavuje, si neprestajne myslím, že tu a tam sa cestní anjeli od nás odvracajú alebo sa rozptyľujú inými vecami.

Preklad: ©2024 ~Matúš T.