Johann Peter Hebel

Kannitverstan

    Ak človek chce, tak má dennodenne príležitosť uvažovať o nestálosti všetkých pozemských vecí, či už v Emmendingene, Gundelfingene alebo Amsterdame a stotožniť sa so svojim osudom, aj keď pre neho na nebi nelieta mnoho pečených holubov. 

    Ale v Amsterdame skrz zvláštnu okľuku omylom dospel nemecký remeselník k pravde a k jej poznaniu. Lebo keď prišiel do tohto veľkého a bohatého remeselného mesta, plného pompéznych domov, vlniacich sa lodí a zaneprázdnených ľudí, prvé čo mu hneď padlo do oka, bol obrovský, krásny dom, aký počas svojej vandrovky od Tuttlingenu až po Amsterdam ešte nezočil.

    Dlho hľadel s obdivom na túto skvostnú budovu: šesť komínov na streche, prekrásne rímsy a vysoké okná, väčšie ako dvere jeho rodného domu. Viac sa už nedokázal zdržať a oslovil okoloidúceho: „Drahý priateľu, neviete mi povedať, ako sa volá pán tohto prekrásneho domu s oknami plných tulipánov, astier a fialiek?“

    Ale muž, ktorý mal očividne niečo dôležitejšie na práci a nanešťastie rozumel po nemecky toľko, čo remeselník po holandsky, a to nič, povedal krátko a hrubo: „Kannitverstan!“ a šomrajúc prešiel popri ňom. Bolo to len jedno holandské slovo alebo tri, keď budeme presní, v nemčine to znamená niečo ako: Ja Vám nerozumiem. Ale dobrý cudzinec veril, že je to meno muža, na ktorého sa spytoval. „To musí byť ale zámožný človek, ten pán Kannitverstan,“ pomysle si a pobral sa ďalej. 

    Jedna ulička sem, druhá tam a konečne prišiel k morskej zátoke, ktorá sa volala: „Het Ei“ alebo po nemecky: ypsilon. Bola tu zoradená loď vedľa lode a sťažeň vedľa sťažňa – sprvu nevedel, ako sa mu podarí vidieť a pozorovať všetky tieto zvláštnosti so svojimi dvoma očami, až kým jeho pozornosť neupútala obrovská loď, ktorá pred chvíľou pripláva z východnej Indie a práve ju vykladali.

    A vtom už stáli na pevnine, na sebe a vedľa seba, celé rady škatúľ a sudov. A ešte stále valili ďalšie sudy plné cukru, kávy, ryže, korenia a prepytujem, tiež myšieho trusu. Keď sa už dlho prizeral, opýtal sa jedné homuža, ktorý práve vynášal na pleci škatuľu, ako sa volá ten šťastný muž, ktorému more priviezlo všetok tento tovar na súš. Odpoveď znela: „Kannitverstan!“ 

    Vtom si pomyslel: „Ahá, tak je to? Niet divu, ten komu more prinesie toľké bohatstvo na pevninu si môže dovoliť stavať domy s tulipánmi na okenných rímsach a v pozlátených črepníkoch.“ Vrátil sa a zamyslel sa nad svojim biednym životom, aký je len chudák medzi toľkými bohatými ľuďmi na svete.

    Ale práve, keď si pomyslel: „Keby som sa aj raz mal tak dobre, ako pán Kannitverstan!“ prešiel za roh a uvidel veľký pohrebný sprievod. Štyri čierne kone ťahali pomaly a smutne čierny pohrebný voz, akoby vedeli, že vedú mŕtveho na posledný odpočinok. Nasledoval ho dlhý rad priateľov a známych mŕtveho, mlčiace páry zahalené do čiernych kabátov. V diaľke znelo opustené odbíjanie umieračika. 

    Teraz prepadol nášho cudzinca smutný pocit, ktorý zasiahne každého dobrého človeka, ak vidí mŕtvolu. Zbožne ostal stáť s klobúkom v rukách, kým všetci neprešli. Pristavil sa k poslednému zo zástupu, ktorý v tichosti počítal, čo mohol získať na svojej vlne, ak by cenu za sto kilogramov zvýšil o desať guldenov, opatrne ho chytil za kabát a srdečne ho prosil o prepáčenie.

    „Musel to byť Váš dobrý priateľ,“ povedal, „ktorému zvoní umieračik, že idete so sprievodom tak skľúčene a zamyslene?“ – „Kannitverstan!“ bola jeho odpoveď. Vtedy vypadlo nášmu dobrému Tuttlingerčanovi pár veľkých sĺz z očí a zrazu mu bolo ťažko a zároveň ľahko u srdca.

    „Chudák Kannitverstan!“ zvolal „čo máš teraz z toho všetkého bohatstva? To isté, čo aj ja raz zo svojej biedy dostanem: pohrebný rubáš, plachtu a zo všetkých tvojich krásnych kvetov možno rutu alebo rozmarín na studenú hruď!“

    S týmito myšlienkami sprevádzal mŕtvolu, akoby patril k sprievodu, až k hrobu, videl údajného pána Kannitverstan, ako ho spúšťajú na večný odpočinok a bol celkom dojatý z holandskej smútočnej reči, z ktorej nerozumel ani slovo, viac než z niektorých nemeckých, ktorým nevenoval pozornosť. 

    Konečne odchádzal z ľahkým srdcom spolu s ostatnými, v hostinci, kde rozumeli po nemecky s chuťou zjedol kúsok Limburgského syra – a keď mu znova prišlo zaťažko, že po svete chodí toľko bohatých ľudí a on je taký chudobný, spomenul si na pána Kannitverstan z Amsterdamu, na jeho veľký dom, loď s bohatým nákladom a na jeho úzky hrob. 

Preklad: ©2013 ~Matúš T.