Heinrich Böll

Niečo sa stane

Jednou z najzvláštnejších etáp môjho života je pravdepodobne tá, ktorú som prežil ako zamestnanec v továrni Alfreda Wunsiedela. Od prírody mám sklon k premýšľaniu a ničnerobeniu, než k práci, ale čas od času ma pretrvávajúce finančné ťažkosti nútia - pretože premýšľanie je rovnako výnosné ako ničnerobenie - prijať takzvané miesto. Keď som sa raz opäť dostal na takéto dno, zveril som sa do rúk pracovnej agentúry a tie ma poslali, so siedmimi ďalšími spolutrpiteľmi, do továrne Wunsiedela, kde sme mali podstúpiť test spôsobilosti.

Už samotný pohľad na továreň vyvolával vo mne nedôveru: továreň bola postavené výlučne zo sklenených tehál a môj odpor k svetlým budovám a miestnostiam je taký silný ako moja nechuť k práci. Bol som ešte viac podozrievavý, keď nám predložili raňajky vo svetlej, veselými farbami vymaľovanej kantíne: chutné servírky nám priniesli vajíčka, kávu a toast a v pekných karafách bola pomarančová šťava; zlaté rybky tisli blazeované tváre na steny jasne zelených akvárií. Čašníčky boli také veselé, až sa zdalo, že od toľkej veselosti prasknú. Iba veľké vynaloženie síl  – tak sa mi zdalo – im bránilo v neustálom pospevovaní si. Boli naplnené nezanôtenými piesňami ako sliepky s neznesenými vajcami.

Okamžite som tušil, čo moji spolutrpitelia podľa všetkého nešípili: že aj tieto raňajky boli súčasťou skúšky; a tak som oduševnene žul, s plným vedomím človeka, ktorý presne vie, že do svojho tela dodáva cenné živiny. Urobil som niečo, k čomu by ma normálne neprimäla nijaká sila tohto sveta: vypil som pomarančový džús na lačný žalúdok, kávu a vajíčko som nechal tak, ako aj väčšinu nedojedeného toastu, vstal som a pochodoval hore-dolu kantínou, akoby obťažkaný túžbou po činne.

A tak som bol ako prvý pozvaný do skúšobnej miestnosti, v ktorej boli na pekných stoloch pripravené dotazníky. Steny boli natreté zeleným odtieňom, ktorý by na perách fanatikov interiérového dizajnu vykúzlil slovo „rozkošné“. Nikto nebol v dohľade, ale napriek tomu som si bol istý, že som sledovaný, a teda som sa správal ako sa správa činorodý človek, keď sa cíti byť nepozorovaný: netrpezlivo som vytiahol plniace pero z vrecka, odskrutkoval ho, posadil sa za najbližší stôl a pritiahol si dotazník, ako si cholerici priťahajú účty z hostinca.

Prvá otázka: Považujete za správne, že človek má iba dve ruky, nohy, oči a uši?

Tu som prvýkrát zozbieral plody svojej premýšľavosti a bez zaváhania som napísal: „Ani štyri ruky, nohy a uši by neutíšili môj smäd po čine. Ľudská výstroj je biedna.“

Druhá otázka: Koľko telefónov viete súčasne obsluhovať?

Odpoveď bola opäť taká ľahká ako riešenie rovnice prvého stupňa. „Keď je to iba sedem telefónov,“ napísal som, „som netrpezlivý, až pri deviatich sa cítim úplne vyťažený.“

Tretia otázka: Čo robíte počas voľna?

Moja odpoveď: „Slovo voľno už nepoznám - na moje pätnáste narodeniny som ho vyškrtol zo svojej slovnej zásoby, pretože na počiatku bol čin.“

Dostal som to miesto. V skutočnosti som sa necítil úplne vyťažený ani tými deviatimi telefónmi. Volal som do slúchadiel telefónov: „Konajte okamžite!“ alebo: „Urobte niečo! - Niečo sa musí stať - Niečo sa stane - Niečo sa stalo - Niečo by sa malo stať.“ Ale väčšinou - pretože sa mi to zdalo primerané atmosfére – som sa uchyľoval k imperatívu.

Zaujímavé boli obedové prestávky, kedy sme v jedálni požívali jedlá bohaté na vitamíny obklopení nezvučnou veselosťou. Wunsiedelova továreň sa hemžila ľuďmi, ktorí boli zbláznení do rozprávania svojich životopisov, ako to radi robia činorodé osobnosti. Ich životopis je pre nich dôležitejší ako ich život, stačí iba zatlačiť na správne tlačidlo a s úctou ho vyvrhnú.

Zástupcom Wunsiedela bol muž menom Broschek, ktorý si, čo sa jeho týka, získal určitú slávu, pretože ako študent živil z nočnej práce sedem detí a ochrnutú ženu, súčasne úspešne zastával post štvornásobného obchodného zástupcu a napriek tomu zložili behom dvoch rokov dve štátne skúšky s vyznamenaním. Keď sa ho reportéri opýtali: „Kedy spíte, pán Broschek?“ odpovedal: „Spánok je hriech!“

Wunsiedelova sekretárka živila pletením ochrnutého muža a štyri deti, zároveň promovala z psychológie a vlastivedy, chovala ovčiakov a preslávili sa ako barová speváčka pod menom „Vamp 7“.

Samotný Wunsiedel bol jedným z tých ľudí, ktorí len čo sa ráno prebudia, už sú odhodlaní konať. „Musím konať“, myslia si, kým si energicky priťahujú opasok svojho županu. „Musím konať“, myslia si, kým sa holia a triumfálne sa pozerajú na fúzy, ktoré zmývajú spolu s mydlovou penou z holiaceho strojčeka: tieto zvyšky chlpov sú prvými obeťami ich smädu po čine. Aj intímnejšie úkony vyvolávajú u týchto ľudí spokojnosť: moč crčí, papier sa míňa. Niečo sa stalo. Chlieb sa je, vajíčku sa odlupuje vrchná škrupina. Najbezvýznamnejšia činnosť vyzerala u Wunsiedela ako akt činu: ako si nasádzal klobúk, ako si - chvejúc sa energiou - zapínal gombíky na kabáte, bozk, ktorý dal svojej žene, všetko bolo činom.

Keď vošiel do svojej kancelárie, zavolal na pozdrav sekretárke: „Niečo sa musí stať!“ A ona v dobrej mysle odvetila: „Niečo sa stane!“ Wunsiedel potom prechádzal z oddelenia na oddelenie a volal svoje veselé: „Niečo sa musí stať!“ Všetci odpovedali: „Niečo sa stane!“ A keď vošiel do mojej miestnosti, aj ja som na neho žiariac radosťou zavolal: „Niečo sa stane!“

Počas prvého týždňa som zvýšil počet obsluhovaných telefónov na jedenásť, v druhom týždni na trinásť a robilo mi radosť ráno v električke vymýšľať nové imperatívy alebo dodávať slovesu stať sa na podnecovaní do činnosti použitím rôznych časov, rodov a jeho tvarov v konjuktíve a indikatíve. Dva dni som vravel iba tú jednu vetu, pretože sa mi tak veľmi páčila: „Niečo sa malo stať,“ ďalšie dva dni inú: „To sa nemalo stať.“

Tak som sa začal cítiť skutočne vyťažený, keď sa raz naozaj niečo stalo. V jedno utorkové ráno - ešte som sa ani poriadne neusadil – vtrhol Wunsiedel do mojej miestnosti a zvolal: „Niečo sa musí stať!“ Ale niečo nevysvetliteľné na jeho tvári ma prinútilo zaváhať, veselo a čulo, ako to bolo predpísané, odpovedať: „Niečo sa urobí!“ Pravdepodobne som váhal príliš dlho, pretože Wunsiedel, ktorý inak zriedka kričal, na mňa reval: „Odpovedzte! Odpovedzte, ako je predpísané!“ A ja som odpovedala ticho a priečne ako dieťa prinútené povedať: Som zlé dieťa. Iba s veľkým vypätím síl sa mi podarilo vyniesť vetu: „Niečo sa urobí,“ a sotva som ju povedal, niečo sa naozaj stalo: Wunsiedel padol na zem, počas pádu sa prevrátil na bok a teraz ležal krížom pred otvorenými dverami. Okamžite som vedel, čo sa mi potvrdilo, keď som pomaly prešiel spoza stola k ležiacemu: že je mŕtvy.

Potrasúc hlavou som prekročil Wunsiedela a pomaly som kráčal dolu chodbou do Broschekovej miestnosti, kam som vstúpil bez klepania. Broschek sedel za stolom s telefónnym slúchadlom v každej ruke a s guľôčkovým perom v ústach, ktorým písal poznámky do bloku, zatiaľ čo holými chodidlami ovládal pletací stroj, ktorý bol pod stolom. Týmto spôsobom pomáha doplniť garderóbu svojej rodiny. „Niečo sa urovilo,“ povedal som potichu. Broschek vypľul guľôčkové pero, položil obe slúchadlá a váhavo vyslobodil prsty z pletacieho stroja.

„Čo sa stalo?“ spýtal sa.

„Pán Wunsiedel je mŕtvy,“ povedal som.

„Nie,“ povedal Broschek.

„Áno,“ odvetil som, „poďte!“

„Nie,“ povedal Broschek, „to je nemožné,“ ale vkĺzol do papúč a nasledoval ma dolu chodbou.

„Nie,“ povedal, keď sme stáli pri mŕtvole Wunsiedela, „nie, nie!“ Neodporoval som mu. Opatrne som otočil Wunsiedela na chrbát, zatlačil mu oči a zamyslene som ho pozoroval.

Pociťoval som voči nemu takmer nežnosť a po prvýkrát som si uvedomil, že som ho nikdy nenávidel. V jeho tvári bolo niečo, ako v tvárach detí, ktoré sa tvrdohlavo odmietajú vzdať svojej viery v ježiška, aj keď argumenty kamarátov znejú tak presvedčivo.

„Nie,“ povedal Broschek, „nie.“

„Niečo sa musí stať,“ povedal som potichu Broschekovi.

„Áno,“ povedal Broschek, „niečo sa musí stať.“

A niečo sa stalo: Wunsiedel bol pochovaný a ja som bol vybraný, aby som za rakvou niesol veniec z umelých ruží, pretože nie som obdarený iba sklonom k premýšľaniu a nečinnosti, ale aj vzhľadom a tvárou, ktoré sa ideálne hodia pre čierne obleky. Zrejme som kráčajúc za Wunsiedelovu rakvou s vencom umelých ruží v ruke vyzeral veľkolepo, pretože som dostal ponuku od elegantného pohrebného ústavu, aby som k nim nastúpil ako profesionálny smútiaci. „Ste rodený smútiaci,“ povedal riaditeľ ústavu, „oblečenie vám poskytneme. Vaša tvár - jednoducho jedna báseň!“

U Broscheka som podal výpoveď s odôvodnením, že som sa tam necítil plne vyťažený a časti mojich schopností ležali ladom napriek trinástim telefónom. Hneď po mojom prvom profesionálnom smútočnom sprievode som vedel: Sem patríš, toto je miesto, ktoré je určené pre tebe.

Zamyslene stojím za rakvou v pohrebnej kaplnke s jednoduchou kyticou v ruke, zatiaľ čo znie Händelovo „Largo“, skladba, ktorej sa venuje príliš málo pozornosti. Cintorínska kaviareň je mojím obľúbeným miestom, trávim tam čas medzi mojimi profesionálnymi vystúpeniami, ale občas idem aj za truhlami, ku ktorým som nebol objednaný, z vlastného vrecka kúpim kyticu a pripojím sa k sociálnemu úradníkovi, ktorý kráča za rakvou bezdomovca. Tu a tam navštevujem aj Wunsiedelov hrob, pretože mu nakoniec vďačím za to, že som objavil svoje skutočné povolanie, povolanie, v ktorom je premýšľanie doslova žiaduce a nečinnosť povinnosťou.

Až neskôr ma napadlo, že som sa nikdy nezaujímal o produkt vyrábaný Wunsiedelovou továrňou. Zrejme to bolo mydlo.

Preklad: ©2020 ~Matúš T.