Wolfgang Borchert

Chlieb

Zrazu sa prebudila. Bolo pol tretej. Premýšľala, prečo sa prebrala. Ach tak! Niekto narazil v kuchyni do stoličky. Načúvala zvukom z kuchyne. Panovalo ticho. Bolo až priveľké ticho, a keď prešla rukou po posteli, našla ju prázdnu. To bolo to, čo vytváralo to zvláštne ticho: chýbal jeho dych. Vstala a tápavo kráčala cez tmavý byt do kuchyne. V kuchyni sa stretli. Hodiny ukazovali pol tretej. Uvidela niečo biele stáť pri kredenci. Zasvietila. Stáli zoči-voči v nočných košeliach. V noci. O pol tretej. V kuchyni.

Na stole bol tanier na chlieb. Zbadala, že si odkrojil z chleba. Nôž ešte ležal vedľa taniera a na obruse boli omrvinky. Vždy keď išla večer späť obrus očistila. Každý večer. Ale teraz bol od omrviniek. A ležal tam aj nôž. Cítila, ako ju pomaly prestupoval chlad z podlahy. Odvrátila sa od taniera.

„Myslel som, že sa tu niečo prihodilo,“ povedal a obzrel sa po kuchyni.

„Tiež som niečo počula,“ odvetila a pritom si uvedomila, že v noci v košeli vyzerá už dosť staro. Tak staro akým bol. Šesťdesiattri. Cez deň vyzeral niekedy mladšie. Vyzerá už staro, pomyslel si, v nočnej košeli vyzerá veľmi staro. Ale možno to robia vlasy. Vek žien v noci prezradia jej vlasy. Tie ju zrazu robia starou.

„Mal si sa obuť. Takto naboso na studenej dlažbe. Veď prechladneš.“

Nepozrela sa naňho, lebo nezniesla, že klame. Klamstvo po tridsiatich deviatich rokoch manželstva.

„Myslel som, že sa tu niečo prihodilo,“ povedal ešte raz a znova bezvýznamne hľadel z jedného kúta do druhého, „počul som niečo. Tak som myslel, že sa tu niečo prihodilo.“ 

„Tiež som niečo počula. Ale asi to nebolo nič.“ Odpratala tanier zo stola a z obrusu zmietla omrvinky.

„Nie, asi to nič nebolo,“ zopakoval neisto ako ozvena.

Prišla mu na pomoc: „No tak. Asi to bolo niečo vonku. Poď do postele. Prechladneš. Na tej studenej podlahe.“

Pozrel smerom k oknu. „Áno, muselo to byť vonku. Myslel som, že to bolo tu.“

Zodvihla ruku k vypínaču. Teraz musím zhasnúť, inak sa musím zapodievať tým tanierom, pomyslela si. Nesmiem sa zaoberať tým tanierom. „No tak poď,“ povedala a zhasla, „zrejme to bolo vonku. Keď fúka, odkvap vždy naráža do steny. Určite to bol odkvap. Za vetra stále rachotí.“

Obidvaja tápali tmavou chodbou smerom k spálni. Ich bosé nohy sa odlepovali od podlahy.

„Je vietor,“ mienil. „Vietor fúka už celú noc.“

Keď ležali v posteli, povedala: „Áno, už celú noc veje vietor. Zrejme to bol odkvap.“

„Áno, a ja som si myslel, že to bolo v kuchyni. Zrejme to bol odkvap.“ Povedal to, akoby už napoly spal.

Ale ona spozorovala, ako falošne znie jeho hlas, keď klame. „Je zima,“ povedala a ticho zívla, „schovám sa pod deku. Dobrú noc.“

„Dobrú,“ odpovedal a dodal: „Áno, je dosť zima.“

Potom zavládlo ticho. Po mnohých minútach začula, ako potichu a opatrne prežúva. Naschvál dýchala hlboko a pravidelne, aby si nevšimol, že je hore. Ale jeho prežúvanie bolo také pravidelné, že pri ňom pomaly zaspala. 

Keď na druhý deň večer prišiel domov, posunula mu štyri krajce chleba. Inokedy mohol zjesť len tri.

„Pokojne môžeš zjesť štyri,“ povedala a odstúpila od lampy. „Tento chlieb akosi neviem stráviť. Zjedz ty o jeden navyše. Nestrávim ho tak dobre.“

Videla, ako sa hlboko skláňa nad tanierom. Nevzhliadol. V tomto okamžiku ho ľutovala. 

„Nemôžeš predsa zjesť len dva krajce,“ povedal do taniera.

„Ale áno. Večer nestrávim chlieb tak dobre. Jedz. Len jedz.“

Až po chvíli si sadla za stôl pod lampu.

Preklad: ©2018 ~Matúš T.