Wolfgang Borchert

Veľa, veľa snehu

V haluzí visel sneh. Guľometník spieval. Stál v ruskom lese na ďaleko predsunutej stráži. Spieval vianočné koledy a pritom bol už začiatok februára. Ale bolo to tým, že snehu bolo vyše metra. Sneh medzi čiernymi kmeňmi. Sneh na čiernozelených konároch. Uviaznutý v haluzí, naviaty ako chumáče vaty na kríkoch a prilepený na čiernych kmeňoch. Veľa, veľa snehu. A guľometník spieval vianočné koledy, aj keď už bol február.

Z času na čas musíš vypustiť pár striel. Inak tá vec zamrzne. Jednoducho zamieriť rovno pred seba do tmy. Aby nemrzla. Strieľať tu do tých kríkov. Áno, do tých tam, a hneď vieš, že v nich nikto nie je. To upokojuje. Každú štvrťhodinu môžeš vystreliť jednu dávku. To upokojuje. Inak ti tá vec zamrzne. A potom tu nie je ani také ticho, ak sa z času na čas vystrelí. To povedal ten, ktorého vystriedal. A dodal: musíš si z uší sňať chrániče. Rozkaz z pluku. Na stráži si musíš sňať chrániče z uší. Inak nič nezačuješ. To je rozkaz. Ale beztak nič nepočuť. Všade je ticho. Ani hláska. Už celé týždne. Ani hláska. Tak teda. Vystrel z času na čas. To upokojuje.

To povedal tamten. Potom tu ostal sám. Sňal si chrániče z uší a mráz sa do nich zaťal ostrými pazúrmi. Stál sám. A v haluzí visel sneh. Prilepený na modročiernych kmeňoch. Naviaty na kríkoch. Nakopený, zosunutý a zaviaty do múld. Veľa, veľa snehu.

A sneh, v ktorom stál, robil nebezpečenstvo takým tichým. Vzdialeným. A možno mu už stálo za chrbtom. On ho zatajoval. A sneh, v ktorom stál, stál uprostred noci sám, po prvý raz sám, robil blízkosť tých druhých takou tichou. Robil ju takou vzdialenou. Zatajoval ju, pretože robil všetko takým tichým, že človeku v ušiach hlasne znela vlastná krv, tak hlasne, že jej už nemohol uniknúť. Tak veľmi sneh zatajoval.

Tu to zastenalo. Vľavo. Vpredu. Potom vpravo. Opäť vľavo. A zrazu vzadu. Guľometník zadržal dych. A tu znova. Zastenanie. Šum v ušiach narastal. Tu to opäť zastenalo. Rozdrapil golier kabátu. Prsty šklbali, chveli sa. Roztvorili golier kabátu tak, aby nezakrýval ucho. Zas. Zastenanie. Spod prilby sa mu rinul studený pot a zamŕzal na čele. Mrzol tam. Bolo štyridsaťdva stupňov mrazu. Spod prilby sa rinul pot a mrzol. Zastenanie. Vzadu. A vpravo. Ďaleko vpredu. Potom tu. Tam. Tam tiež.

Guľometník stál v ruskom lese. Sneh visel v haluzí. A krv prudko šumela v ušiach. A pot mrzol na čele. A pot sa rinul spod prilby. Pretože bolo počuť stenanie. Niečo. Alebo niekto. Sneh to zatajoval. Preto mrzol na čele pot. Pretože v ušiach znel veľký strach. Pretože to zastenalo.

Tu začal spievať. Spieval hlasno, aby už nepočul strach. A žiadne stenanie. Aby už pot viac nemrzol. Spieval. A už nepočul strach. Spieval vianočné koledy a už viac nepočul stenanie. Spieval hlasno vianočné koledy v ruskom lese. Pretože v čiernomodrom haluzí ruského lesa visel sneh. Veľa snehu.

Ale zrazu praskla vetvička. Guľometník zmĺkol. A pátral vôkol. A prudko vytiahol pištoľ. A tu sa k nemu snehom rútil feldvébel dlhými skokmi.

Teraz budem zastrelený, pomyslel si guľometník. Spieval som na stráži. A teraz budem zastrelený. Tu už prichádza feldvébel. A ako beží. Spieval som na stráži a teraz si po mňa idú a zastrelia ma.

A pevne zovrel v ruke pištoľ.

A už tu bol feldvébel. A chytil sa ho. A obzeral sa. A chvel sa. A potom zalapal po dychu:

Božemôj. Drž ma pevne, človeče. Božemôj! Božemôj! A potom sa smial. Ruky sa mu chveli. A predsa sa smial: už počuť aj vianočné koledy. Vianočné koledy v tomto prekliatom ruskom lese. Vianočné koledy. A či nie je február? Už máme predsa február. A pritom počuť vianočné koledy. To robí to strašné ticho. Vianočné koledy! Božemôj! Človeče, len ma pevne drž. Buď ticho. Zas! Nie. Teraz to utíchlo. Nesmej sa, povedal feldvébel a stále lapal po dychu a pevne držal guľometníka, nesmej sa, ty. Ale to robí to ticho. Celé týždne toto ticho. Ani hláska! Nič! A potom človek počuje už aj vianočné koledy. A pritom už dávno máme február. Ale to robí ten sneh. Je ho tu toľko veľa. Nesmej sa, ty. Hovorím ti, to je na zbláznenie. Ty si tu iba dva dni. Ale my už tu trčíme celé týždne. Ani hláska. Nič. To je na zbláznenie. Stále všade ticho. Ani hláska. Celé týždne. A potom začneš pomaly počuť vianočné koledy, ty. Nesmej sa. Až keď som ťa uvidela, zrazu utíchli. Božemôj. To je na zbláznenie. Toto večné ticho. Večné!

Feldvébel stále dychčal. A smial sa. A pevne sa ho držal. A guľometník sa zase držal jeho. Potom sa obaja smiali. V ruskom lese. Vo februári.

Občas sa pod náporom snehu ohla vetva. A potom sa skĺzol pomedzi čiernomodré vetvy na zem. A pritom zastenal. Veľmi potichu. Raz vpredu. Vľavo. Potom tu. Tam tiež. Všade bolo počuť stenanie. Pretože v haluzí visel sneh. Veľa, veľa snehu.

Preklad: ©2020 ~Matúš T.