Bratia Grimmovci

Rusalka v rybníku

Žil raz jeden mlynár, ktorý spolu so svojou ženou viedol radostný život. Mali peniaze i statok a ich blahobyt sa z roka na rok zväčšoval. Ale nešťastie prichádza cez noc: ako ich bohatstvo vyrástlo, tak ho aj každým rokom ubúdalo až nakoniec mohol mlynár nazvať mlyn, v ktorom žil a pracoval, sotva svojim majetkom. Zažíval veľké trápenie a keď si po celodennej náročnej práci ľahol spať, ani vtedy nenašiel pokoja, lež sa plný starostí prevaľoval v posteli.

V jedno ráno vstal už pred svitaním, vyšiel von a pomyslel si, že sa mu možno uľahčí na srdci. Keď tak kráčal po mlynskej hrádzi, práve vykukol prvý slnečný lúč a začul v rybníku niečo zašumieť. Otočil sa a zazrel krásnu ženu ako sa pomaly vynárala z vody. V jemných rukách držala nad plecami dlhé vlasy, ktoré padali po oboch stranách a zakrývali jej biele telo. Usúdil, že je to rusalka rybníka a od strachu nevedel, či má utiecť alebo ostať stáť. Ale rusalka preriekla svojim sladkým hlasom, oslovila ho menom a spýtala sa, prečo je taký smutný. Sprvu nemohol mlynár vyrieknuť ani slova, ale keď ju počul tak láskavo vravieť, srdce sa mu upokojilo a povedal jej, že kedysi žil v bohatstve a šťastí, ale teraz je taký chudobný, že si nevie dať rady.

 „Upokoj sa,“ odpovedala rusalka, „spravím ťa bohatším a šťastnejším, než si kedy bol, len mi musíš sľúbiť, že mi dáš to, čo sa práve narodilo v tvojom dome.“

„Čo to môže byť?“ uvažoval mlynár. „Zrejme šteňa alebo mača.“ a prisľúbil jej, čo žiadala. Rusalka sa opäť ponorila do vody a on sa utešený a v dobrej nálade náhlil do mlyna. Ešte k nemu nedorazil, a tu vyšla z dvier slúžka a volá naň, aby sa tešil lebo jeho žena mu porodila synčeka. Mlynár zastal, akoby doň hrom udrel, uvedomil si, že zákerná rusalka o tom vedela a oklamala ho. So zvesenou hlavou pristúpil k posteli svojej ženy a keď sa ho opýtala: „Prečo sa neteší z krásneho chlapčeka?“ - rozpovedal jej, čo ho postretlo a čo za sľub dal rusalke.

„Načo mi je teraz šťastie i bohatstvo,“ dodal, „ak mám stratiť svoje dieťa? Ale čo zmôžem?“ Ani príbuzní, ktorí im prišli zaželať veľa šťastia, im nevedeli dať rady.

Medzitým sa šťastie opäť vrátilo do domu mlynára. Hocičoho sa chopil, všetko sa mu zdarilo, akoby sa truhlice a sýpky sami plnili a peniaze v skrini cez noc množili. Netrvalo to dlho a bol bohatší než kedykoľvek predtým. No nemohol sa tomu bezstarostne radovať: sľub, ktorý dal rusalke, trápil jeho srdce. Kedykoľvek minul rybník, bál sa, že sa objaví a pripomenie mu jeho dlh. Chlapca nepúšťal k blízkosti vody; „Dávaj si pozor,“ vravieval mu, „keď sa dotkneš vody, vynorí sa z nej ruka, lapí ťa a stiahne ťa dolu.“ Ale rok sa s rokom minul a rusalka sa neukázala, a tak sa mlynár začal cítiť pokojnejšie.

Chlapec vyrástol na mládenca a prišiel do učenia k jednému poľovníkovi. Keď sa vyučil a stal sa z neho zdatný lovec, vzal ho jeden statkár do služby. V dedine žila krásna a čestná dievčina, ktorá sa zapáčila mladému poľovníkovi, a keď sa to jeho pán dozvedel, podaroval mu malý dom. Mladomanželia slávili svadbu a začali si žiť v pokoji a šťastí a z celého srdca sa mali radi.

Raz prenasledoval lovec srnku. Keď zviera zahlo z lesa a vybehlo do otvoreného poľa, hnal sa za ním a skolil ho jedným výstrelom. Nevšimol si, že sa ocitol v blízkosti nebezpečného rybníka. Potom, čo zviera vypitval pobral sa k vode, aby si umyl ruky zašpinené krvou. Ale sotva ich ponoril, keď tu sa z rybníka vynorila smejúca sa rusalka, ovinula ho svojimi mokrými rukami a tak rýchlo ho stiahla dolu, že sa iba vlny nad nimi spenili.

Keď nadišiel večer a lovec sa nevracal domov, jeho žena ostala v strachu a vydala sa ho hľadať. A keďže jej často vravieval, že si musí dávať pozor pred úkladmi rusalky a nesmie sa odvážiť priblížiť k rybníku, vedela, čo sa stalo. Ponáhľala sa k rybníku a keď na brehu našla jeho poľovnícku brašnu, už nemohla viac pochybovať, že sa mu prihodilo nešťastie.

Zúfalo nariekajúc a zalamujúc rukami volala svojho milovaného menom, ale márne: utekala na druhú stranu rybníka a nanovo ho volala: preklínala rusalku hrubými slovami, ale žiadnej odpovede sa jej nedostalo. Hladina vody ostala pokojná, len kosáčik mesiaca hľadel na ňu nehybne z výšky.

Úbohá žena neopustila rybník. S rýchlymi krokmi kráčala neúnavne okolo neho, niekedy v tichosti, potom so silným krikom a inokedy s tichým stonom. Nakoniec bola so silami u konca i klesla na zem a upadla do hlbokého spánku.

Čoskoro sa jej prisnil sen. Stúpala medzi veľkými balvanmi úzkostlivo nahor. Tŕnie a pichliače sa jej zabodávali do nôh, dážď ju šľahal do tváre a vietor čechril jej dlhé vlasy. Keď dosiahla končiar, naskytol sa jej celkom iný pohľad. Nebo bolo modré, vzduch jemný, krajina sa mierne zvažovala a na zelenej lúke posiatej pestrofarebnými kvetmi stála čistučká chalúpka. Šla k nej, otvorila dvere a vnútri uzrela sedieť starenu s bielymi vlasmi, ktorá jej priateľsky kývla. V tej chvíli sa úbohá žena prebudila.

Už nadišiel nový deň a hneď sa rozhodla počúvnuť svoj sen. S námahou vystúpila na horu a všetko bolo tak, ako to videla v sne. Starena ju vľúdne privítala a vyzval ju aby sa posadila na stoličku.

„Musela si zažiť nešťastie,“ riekla, „keď si vyhľadala moju osamelú chalupu.“

Žena jej vyrozprávala so slzami v očiach, čo sa jej prihodilo.

„Upokoj sa,“ povedala starena, „pomôžem ti: Tu máš zlatý hrebeň. Vyčkaj kým vyjde spln, potom choď k rybníku, posaď sa na jeho okraj a rozčeš si svoje dlhé čierne vlasy s týmto hrebeňom. Keď budeš hotová, polož ho na breh a uvidíš, čo sa stane.“

Žena sa vrátila, ale čas do splnu jej plynul veľmi pomaly. Konečne sa na nebi zjavil žiariaci kotúč, a tak šla k rybníku, sadla si na breh a začala si česať svoje dlhé čierne vlasy zlatým hrebeňom, a keď bola hotová, položila ho na okraj vody. Po chvíli to v hlbinách rybníku zašumelo, zdvihla sa vlna, privalila sa na breh a vzala so sebou hrebeň. Netrvalo to dlhšie, než bolo potrebne, aby hrebeň dopadol na dno, a zrazu sa vodná hladina rozdelila a vynorila sa lovcova hlava. Neprehovoril ani slovo, ale hľadel na svoju ženu smutnými očami. V tej samej chvíli sa prihnala druhá vlna a prikryla mužovu hlavu.

Náhle všetko zmizlo, rybník ležal rovnako pokojne ako predtým a len tvár mesiaca v splne sa na ňom zrkadlila.  

Zúfalá žena sa vrátila späť, no v sne sa jej opäť zjavila chalupa stareny. V nasledujúce ráno sa znovu vydala na cestu a vypovedala múdrej žene svoj žiaľ. Starena jej dala zlatú flautu a riekla:

„Vyčkaj, kým znovu nastane spln, potom vezmi túto flautu, posaď sa na breh, zahraj nejakú peknú pieseň a keď budeš s tým hotová, tak ju polož na piesok a uvidíš, čo sa stane.“ 

Žena spravila, ako jej starena poradila. A sotva položila flauta na piesku, už to v hlbinách rybníku zašumelo, zdvihla sa vlna, privalila sa a vzala so sebou flautu. Čochvíľa sa voda rozdelila a vynorila sa nielen lovcova hlava, ale aj polka jeho tela. Túžobne roztiahol ruky smerom k nej, ale prihnala sa druhá vlna, prikryla ho a znovu ho stiahla na dno.

„Ach, čo mám z toho,“ povedala nešťastnica, „že zazriem môjho milého, aby som ho vzápäť stratila.“

Jej srdce opäť naplnil žiaľ, ale sen ju po tretíkrát zaviedol do starenkinej chalupy. A tak sa vydala na cestu a múdra žena jej dala zlatý kolovrátok, utešila ju a riekla:

„Ešte nie je všetko dokonané, vyčkaj kým nastane spln, vezmi kolovrátok, posaď sa na breh a napraď plné vreteno priadze a keď budeš hotová, polož kolovrátok blízko vody a uvidíš, čo sa stane.“

Žena uposlúchla a všetko tak spravila. Sotva sa na nebi objavil spln, niesla zlatý kolovrátok na breh a usilovne priadla, kým sa jej neminul ľan a vreteno nebolo plné priadze. No sotva stál kolovrátok na brehu, v hlbinách potoku to zašumelo ešte väčšmi ako predtým, prihnala sa silná vlna a odniesla kolovrátok so sebou. Čochvíľa sa spolu s vlnou vynorila nad hladinou hlava a za ňou celé mužovo telo. Rýchlo skočil na breh, chytil svoju ženu za ruku a utiekli. No sotva ušli kúsok cesty, zodvihla sa so strašným hukotom voda z celého rybníka a rinula sa so zúrivou silou do šíreho poľa. Utečenci už mali pred očami vlastnú smrť, keď žena v svojom strachu volala na pomoc starenu a v tom momente sa premenili, ona na ropuchu a on na žabiaka. Vlny čo sa k nim dovalili ich nemohli utopiť, no oddelil ich od seba a odniesol ich ďaleko preč.    

Keď voda opadla a obaja sa opäť dotkli suchej zeme, vrátili sa do svojej ľudskej podoby. Ale ani jeden netušil, kde sa nachádza. Ocitli sa medzi cudzími ľuďmi, ktorí nič nevedeli o ich domovine. Vysoké hory a hlboké údolia ležali medzi nimi. Aby sa udržali pri živote, museli obaja pásť ovce. Dlhé roky hnali svoje stáda cez polia a lesy, plní smútku a túžby.    

Keď raz znovu na zem zavítala jar, vyrazili obaja v ten samý deň s čriedami a náhoda chcela, že prešli popri sebe. On zazrel na vzdialenom úbočí hory čriedu a hnal svoje ovce na to miesto. Stretli sa v jednom údolí, ale nespoznali sa, no tešili sa, že už nie sú takí sami. Odteraz hnali každý deň svoje čriedy jeden vedľa druhého: veľa nevraveli, ale cítili sa utešení. Jedného večera, keď sa na oblohe zjavil spln a ovce už odpočívali, vytiahol pastier flautu z brašne a zahral krásnu, no smutnú pieseň. Keď dohral, všimol si, že pastierka trpko plače.

„Prečo plačeš?“ opýtal sa.

„Ach,“ odvetila, „aj vtedy tak žiaril spln, keď som naposledy hrala túto pieseň na flaute a z vody sa vynoril časť tela môjho milého.“

Pozrel na ňu a akoby mu padol závoj z očí, spoznal svoju najmilšiu ženu: a keď sa mu ona prizrela a mesiac ožiaril jeho tvár, spoznala aj ona jeho. Objali sa a pobozkali a či boli šťastní o tom nemusí nik pochybovať.

Preklad: ©2016 ~Matúš T.