Wolfgang Borchert

Radi

Dnes v noci bol u mňa Radi. Bol plavovlasý ako vždy s úsmevom na mäkkej, širokej tvári. Aj oči mal rovnaké ako vždy: trochu vystrašené a trochu neisté. Mal tiež to svoje svetlé páperie.

Všetko ako vždy.

Ty si predsa mŕtvy, Radi, povedal som.

Áno, odpovedal, ale, prosím ťa, nesmej sa.

Prečo by som sa mal smiať?

Vždy ste sa mi smiali, viem to. Pretože som tak komicky našľapoval a cestou do školy som stále rozprával o všemožných dievčatách, ktoré som ani nepoznal. Tomu ste sa predsa vždy smiali. A pretože som bol vždy trochu bojazlivý, viem to veľmi dobre.

Si už dlho mŕtvy? opýtal som sa.

Nie, kdeže, povedal. Ale padol som v zime. Nemohli ma poriadne dostať do zeme. Všetko bolo zamrznuté. Tvrdé ako kameň.

Ach áno, padol si predsa v Rusku, však?

Áno, hneď prvej zimy. Ty, nesmej sa, ale nie je práve príjemné byť mŕtvym v Rusku. Je mi to všetko také cudzie. Stromy sú také cudzie. Také smutné, vieš. Sú to väčšinou jelše. Tam kde ležím, rastú len samé smutné jelše. A kamene tiež niekedy stonajú. Pretože musia byť ruskými kameňmi. A lesy v noci kričia. Pretože musia byť ruskými lesmi. A sneh kričí. Pretože musí byť ruským snehom. Áno, všetko je cudzie. Všetko také cudzie.

Radi sedel na okraji mojej postele a mlčal.

Možno to všetko tak nenávidíš, pretože tam musíš byť mŕtvy, povedal som.

Pozrel sa na mňa: myslíš? Ach nie, ty, všetko je to také strašne cudzie. Všetko. Pozrel sa na kolená. Všetko je také cudzie. Aj človek sám sebe.

Sám sebe?

Áno, nesmej sa, prosím. To je práve ono. Najmä sám sebe je človek tak strašne cudzí. Ty, prosím ťa, nesmej sa, práve preto som k tebe dnes v noci prišiel. Chcel som sa s tebou o tom porozprávať.

So mnou?

Áno, nesmej sa, prosím ťa, práve s tebou. Ty ma predsa dobre poznáš, pravda?

Vždy som si to myslel.

Nič to. Poznáš ma celkom dobre. Ako vyzerám, to myslím. Nie, aký som. Myslím, ako vypadám, poznáš ma, však?

Áno, si plavovlasý. Máš plnú tvár.

Nie, povedz kľudne, že mám mäkkú tvár. Viem to predsa. Takže...

Áno, máš mäkkú tvár, ktorá vždy žiari úsmevom a je široká.

Áno, áno. A moje oči?

Tvoje oči boli vždy trochu – trochu smutné a zvláštne –

Nemusíš klamať. Mal som veľmi bojazlivé a neisté oči, pretože som nikdy nevedel, či mi budete veriť všetko, čo rozprávam o dievčatách. A ďalej? Bol som vždycky hladko oholený?

Nie, to si nebol. Mal si vždy na brade pár svetlých fúzov. Myslel si si, že ich nikto nevidí. Ale my sme ich videli vždycky.

A smiali ste sa.

A smiali sme sa.

Radi sedel na kraji mojej postele a dlaňou si šúchal koleno. Áno, zašepkal, taký som bol. Presne taký.

A potom sa zrazu na mňa pozrel svojimi vystrašenými očami. Urobíš mi, prosím ťa, jednu láskavosť, áno? Ale, prosím ťa, nesmej sa, prosím ťa. Poď so mnou.

Do Ruska?

Áno, nebude to dlho trvať. Len na chvíľu. Pretože ma stále tak dobre poznáš, prosím.

Chytil ma za ruku. Na dotyk bola ako sneh. Úplne chladná. Úplne voľná. Úplne ľahká.

Stáli sme uprostred niekoľkých jelší. Ležalo tam niečo svetlého. Poď, povedala Radi, tu ležím. Uvidel som ľudskú kostru, ako som ju poznal zo školy. Vedľa bol kúsok hnedozeleného kovu. To je moja oceľová helma, povedala Radi, je celá hrdzavá a zarastená machom.

A potom ukázal na kostru. Prosím ťa, nesmej sa, povedal, ale to som ja. Rozumieš tomu? Poznáš ma predsa. Povedz predsa sám, môžem to byť ja? Myslíš, že áno? Nezdá sa ti to strašne cudzie? Nie je na mne nič známe. Veď ma už vôbec nie je poznať. Ale som to ja. Musím to byť ja. Ale nerozumiem tomu. Je to tak strašne cudzie. Už to nemá nič spoločné s tým, čím som býval predtým. Nie, prosím ťa, nesmej sa, ale je mi to všetko také strašne cudzie, také nepochopiteľné, také vzdialené.

Sadol si na tmavú zem a smutne hľadel pred seba. S tým predtým to nemá nič spoločné, povedal, nič, vôbec nič.

Potom končekmi prstov zdvihol trochu z tmavej zeme a pričuchol k nej. Cudzia, zašepkal, úplne cudzia. Podal mi zem. Bola ako sneh. Ako jeho ruka, ktorou ma predtým uchopil: úplne chladná. Úplne voľná. Úplne ľahká.

Ovoňaj, povedal.

Zhlboka som vdýchol.

No?

Zem, povedal som.

A?

Trochu kyslá. Trochu horká. Pravá zem.

Ale predsa cudzia? Úplne cudzia? A pritom taká odporná, nie?

Zhlboka som vdychoval zem. Voňala chladne, voľne a ľahko. Trochu kyslo. Trochu horko.

Vonia dobre, povedal som. Ako zem.

Nie odporne? Nie cudzo?

Radi na mňa hľadel vystrašenými očami. Páchne tak odporne, človeče.

Pričuchol som.

Nie, takto vonia každá zem.

Myslíš?

Určite.

A nezdá sa ti odporná?

Nie, vonia naozaj dobre, Radi. Poriadne si privoňaj.

Trochu si vzal medzi končeky prstov a privoňal.

Každá zem tak vonia? spýtal sa.

Áno, každá.

Zhlboka vdychoval. Celý nos zaboril do dlane so zemou a vdychoval. Potom sa na mňa pozrel. Máš pravdu, povedal. Predsa možno vonia celkom dobre. Ale cudzo, keď si pomyslím, že som to ja, ale predsa len strašne cudzo, ty.

Radi sedel a čuchal, zabudol na mňa, iba čuchal a čuchal a čuchal. A slovo cudzo opakoval čoraz menej. Hovoril ho stále tichšie. Čuchal a čuchal a čuchal.

Potom som sa po špičkách pobral domov. Bolo pol šiestej ráno. V predzáhradkách všade vykukovala spod snehu zem. A ja som bosými nohami stúpal po tej tmavej zemi v snehu. Bola chladná. A voľná. A ľahká. A voňala. Stála som a zhlboka dýchala. Áno, voňala. Vonia pekne, Radi, zašepkal som. Vonia skutočne dobre, vonia ako pravá zem. Môžeš byť úplne pokojný.

Preklad: ©2021 ~Matúš T.