Bratia Grimmovci
Valeriánka
Bol raz jeden muž a jedna žena, ktorí už veľmi dlho márne túžili po dieťati. Neveľa si žena robila nádeje, že im milovaný boh splní ich prianie. V zadnej časti domu mali malý oblôčik, odkiaľ bolo vidno krásnu záhradu, plnú najkrajších kvetín a rastlín. Avšak záhrada bola obohnaná vysokým múrom a nik sa neodvážil do nej vkročiť, pretože patrila čarodejnici, ktorá vládla obrovskou mocou a celý svet sa jej bál. Jedného dňa stála žena pri oblôčiku a hľadela do záhrady, vtom uvidela hriadok, ktorý bol vysadený najkrajšou valeriánkou a vyzerala tak sviežo a zeleno, že pocítila náramnú chuť zajesť si z nej. Táto túžba sa každým dňom zväčšovala a pretože vedela, že nemôže z nej dostať ani lístok, tak chradla a bledla a bolo jej čoraz menej. Jej muž sa preľakol a spýtal sa: „Čo ťa trápi, drahá žena?“ – „Ach,“ odvetila, „ak nedostanem k jedlu valeriánku zo záhrady za našim domom, tak umriem.“ Muž, ktorý ju miloval, si pomyslel: „Prv než necháš svoju ženu umrieť, prinesieš jej z tej valeriánky, nech to stojí, čo to stojí.“ Za súmraku preliezol múr do záhrady čarodejnici, rýchlo natrhal plné priehrštia valeriánky a priniesol ich svojej žene. Hneď si z valeriánky spravila šalát a žiadostivo ho zjedla. No chutil jej tak dobre, že na druhý deň dostala naň trojnásobnú chuť. Ak chcela mať pokoja, tak musel muž ešte raz zliezť do záhrady. Po zotmení sa tam znova vybral, no len čo zliezol po múre, veľmi sa preľakol, pretože uvidel pred sebou čarodejnicu. „Ako si sa opovážil,“ riekla z hnevom v očiach, „zostúpiť do mojej záhrady a ako zlodej mi ukradnúť moju valeriánku? To ti len tak neprejde! – „Ach,“ odvetil, „udeľ milosť miesto spravodlivosti, odvážil som sa k tomu len z núdze: moja žena zhliadla z okna vašu valeriánku a pocítila takú veľkú túžbu, že by umrela, ak by z nej nič nedostala.“ Čarodejnicu prešiel hnev a takto riekla: „Ak je tak, ako si povedal, dovolím ti vziať si valeriánky, koľko len chceš, avšak mám podmienku: Musíš mi dať dieťa, ktoré tvoja žena privedie na svet. Bude sa mať dobre a budem sa oň starať ako vlastná matka.“ Muž zo strachu súhlasil so všetkým a keď žena porodila dieťa, vtom sa objavila aj čarodejnica, dala dieťaťu meno Valeriánka a vzala ho so sebou.
Valeriánka bola najkrajšie dieťaťa pod slncom. Keď mala dvanásť rokov, zavrela ho čarodejnica do veže, ktorá bola ukrytá v lese a nemala schodov ani dvier, len celkom hore bolo malé okienko. Keď sa čarodejnica chcela dostať dnu, tak sa podeň postavila a zvolala:
„Valeriánka, Valeriánka,
spusti vlasy z oblôčika.“
Vlaeriánka mala nádherné dlhé vlasy, jemné sťa zlatá priadza. Keď začula hlas čarodejnice, rozplietla si vrkoče, uviazala vlasy hore o obločný hák a potom ich spustila do hĺbky dvadsiatich lakťov a čarodejnica vyšla po nich nahor.
O niekoľko rokov sa stalo, že lesom cválal kráľovič a prešiel aj popri veži. Vtom začul taký ľúbezný spev, že ticho zastal a načúval. Bola to Valeriánka, ktorá si v svojej samote krátila čas znením svojho sladkého hlasu. Kráľovič chcel k nej vystúpiť a hľadal dvere veže, ale márna bola jeho snaha, žiadne nenašiel. Odcválal domov, ale ten spev mu tak rozochvel srdce, že každým dňom chodieval do lesa a načúval. Keď raz stál za jedným stromom, uvidel prichádzať čarodejnicu a začul ako nahor zvolala:
„Valeriánka, Valeriánka,
spusti vlasy z oblôčika.“
Vtom spustila Valeriánka svoje vrkoče a čarodejnica vystúpila k nej. „Ak je to rebrík, ktorým sa možno dostať nahor, tak aj ja raz skúsim svoje šťastie.“ A na nasledujúci deň, len čo sa začalo zmrákať, šiel k veži a zvolal:
„Valeriánka, Valeriánka,
spusti vlasy z oblôčika.“
Hneď sa spustili vlasy a kráľovič vyšiel nahor.
Sprvu sa Valeriánka náramne preľakla, keď k nej prišiel akýsi muž, na akom jej oči ešte nikdy nespočinuli, avšak kráľovič sa jej láskavo prihovoril a povedal jej, ako jej spev veľmi zasiahol jeho srdce, až nemal pokoja a musel ju uvidieť. Vtom sa Valeriánka prestala báť a keď sa jej opýtal, či by si ho chcela vziať za muža a ona videla, aký je mladý a krásny, pomyslela si: „Bude ma mať radšej ako tá starena Gothel,“ a povedala áno a vložila svoju ruku do jeho. Potom riekla: „Rada s tebou pôjdem, ale neviem, ako zísť dole. Keď prídeš, prines zakaždým pradeno hodvábu, upletiem z neho rebrík a keď bude hotový, tak zostúpim dole a ty si ma odvedieš na svojom koni.“ Dohovorili sa, že až dotiaľ, každý večer príde k nej, pretože vo dne chodila starena. Čarodejnica si ničoho nevšimla, až kým sa jej Valeriánka raz nespýtala: „Povedzte mi, pani Gothel, ako je možné, že vás ťahám hore tak ťažko, pokým mladý kráľovič je u mňa vo chvíli?“ – „Ach, ty bezbožné dieťa,“ skríkla čarodejnica, „čo to musím od teba počúvať?! Myslela som si, že som ťa odlúčila od celého sveta, a predsa si ma oklamala!“ V hneve pochytila krásne vlasy Valeriánky, párkrát ich obmotala okolo ľavej ruky, pravicou schmatla nožnice, a cvak, cvak, vlasy boli odstrihnuté, krásne vrkoče ležali na zemi. A bola natoľko nemilosrdná, že úbohú Valeriánku odviedla na pustatinu, kde musela žiť vo veľkej biede a zármutku.
V ten samý deň, ako vyhnala Valeriánku, pripevnila večer čarodejnica odstrihnuté vrkoče hore na obločný hák a keď prišiel kráľovič a zvolal:
„Valeriánka, Valeriánka,
spusti vlasy z oblôčika.“
spustila vlasy nadol. Kráľovič vyšiel nahor, ale nenašiel tam svoju milovanú Valeriánku, lež čarodejnicu, ktorá naňho zazerala zlým, jedovatým pohľadom. „Aha,“ zvolala posmešne, „prišiel si si po najmilšiu, ale krásny vtáčik už nesedí v hniezde a viac nespieva, mačka si ho uchytila a navyše ti ešte oči vyškriabe. Pre teba je Valeriánka stratená, viac ju už nikdy neuvidíš.“ Kráľovič sa div nepominul od bolesti, a v zúfalstve zoskočil z veže; o život však pri tom neprišiel, ale tŕnie, do ktorého spadol, mu vypichlo oči. Slepý blúdil lesom, živil sa korienkami a bobuľami a jednostaj žialil a plakal nad stratou svojej milovanej. Takto sa niekoľko rokov žalostne potuloval, až napokon zablúdil na pustatinu, kde biedne žila Valeriánka s dvojčatami – chlapcom a dievčaťom – ktoré porodila. Zrazu začul známy hlas a šiel za ním; sotva sa priblížil, Valeriánka ho spoznala a s plačom sa mu hodila okolo krku. Dve z jej sĺz skropili jeho oči a zrak mu ihneď zjasnel, znovu videl ako prv. Odviedol si ju do svojej ríše, kde ich s radosťou privítali a potom ešte dlho žili šťastne a spokojne.
Preklad: ©2014 ~Matúš T.