Kurd Laßwitz

Univerzálna knižnica

(1904)

„No, už sa konečne posaď, Max,“ povedal profesor Wallhausen, „a prestaň sa prehrabávať medzi mojimi papiermi. Uisťujem ťa, že tam nie je nič pre tvoj časopis. Čo ti môžem naliať, víno alebo pivo?“

Max Burkel pristúpil k stolu a obozretne povytiahol obočie. Potom nemotorne usadil svoje statné telo do leňošky a prehovoril:

„Vlastne som sa stal abstinentom. Ale na cestách... Ako vidím máte skvelého kulmbachera. Och, pekne ďakujem, slečinka – nie tak plný! No, nazdravie, starý brach, drahá priateľka! Nazdravie, slečna Briggenová! Je to ohromne milé, že opäť sedím u teba, ale bez ohľadu na to, čo vravíš, napísať mi predsa niečo musíš.“

„Momentálne ma nič nenapadá. A vôbec, už sa toľké zbytočnosti popísali a bohužiaľ aj vytlačili...“

„To nemusíš lopotiacemu sa redaktorovi ani vravieť. Otázkou je, čo z toho je zbytočné. Mimo to je názor čitateľa a autora veľmi rozdielny. A takí ako my trafia vždy to, čo kritika považuje za zbytočné. Cha, teším sa,“ a s potešením si mädlil ruky, „že sa môj zástupca musí ešte tri týždne za mňa potiť.“

„Som prekvapená,“ povedala pani domu, „že ešte stále máte niečo nové k tlači. Myslela som si, že sa už muselo vytlačiť všetko, čo s tými vašimi niekoľkými literami dokážete vyjadriť.“

„To je síce pravda, pani Wallhausenová – jeden by si to myslel - ale ľudská myseľ je nevyčerpateľná.“

„V opakovaniach – mienite.“

„Vďakabohu, áno!“ smial sa Burkel. „ Ale aj pokiaľ ide o nové myšlienky.“

„A napriek tomu,“ poznamenal profesor, „by sa dalo všetko stvárniť v literách, čo môže byť ľudstvu dané, či už ide o historické skúsenosti, vedecké poznatky, poetickú silu alebo učenie múdrosti. Samozrejme za predpokladu, že sa to dá vyjadriť slovami. Koniec koncov naše knihy skutočne šíria múdrosť ľudstva a uchovávajú poklad, ktorý nahromadila práca myslenia. Avšak počet možných kombinácií daného počtu písmen je obmedzený. Takže všetka možná literatúra musí byť vytlačená v konečnom počte zväzkov.“

„No, starý priateľu, to zas rozprávaš väčšmi ako matematik než filozof. Ako môže byť nevyčerpateľné konečné?“

„Dovoľ, zaraz ti vyrátam koľko zväzkov bude mať univerzálna knižnica.“

„Strýko, bude to veľmi náučné?“ opýtala sa Susanna Briggenová.

„Ale Susi, pre mladú dámu, ktorá práve vyšla z penzionátu, nie je nič príliš náučné?“

„Ďakujem, strýko, ale pýtam sa len pre to, aby som vedela, či si mám vziať ručnú prácu, pretože pri nej môžem lepšie rozmýšľať.“

„Ahá, figliarka, chcela si len vedieť, či povediem dlhú reč. Vôbec na to nepomýšľam. Ale mohla by si mi podať ten hárok papiera a ceruzku.“

„Prineste hneď aj logaritmickú tabuľku,“ poznamenal Burkel sucho.

„Preboha,“  vzpierala sa pani domu.

„Nie, nie je to potrebné,“ zvolal profesor. „A s ručnou prácou sa nemusíš vytasovať, Susi.“

„Tu máš pohodlnejšiu,“ povedala pani domu a podstrčila jej misku s jablkami a orechmi.

„Ďakujem,“ odvetila Susanna a siahla po luskáčiku. „Teraz si to rozdám s tvojimi najtvrdšími orieškami.“

„V tejto chvíli má prvé slovo náš priateľ,“ začal profesor. „Pýtam sa: Ak budeme skromní a zriekneme sa určitého estetického stvárnenia skrz rôzne typy písem a budeme počítať s čitateľom, ktorý nechce byť pohodlný a záleží mu len význame...“

„Ale taký čitateľ neexistuje.“

„Nuž, predstavme si ho. Koľko litier by bolo potrebných na vytlačenie celej krásnej a zábavnej literatúry?“

„No,“ povedal Burkel, „obmedzme sa na veľké a malé písmená latinskej abecedy, bežné interpunkčné znamienka, číslice a nezabudnime na spacium.“

Susanne spýtavo vzhliadla od orechov.

„Je to litera pre medzeru, ktorou sadzač oddeľuje jednotlivé slová od seba a vyplňuje prázdne miesta. Takže toho nebude veľa. Ale čo s vedeckými knihami! Čo máte vy, matematici, za množstvo symbolov!“

„Vypomôžeme si indexmi, malými číslicami, ktoré sa umiestňujú hore alebo dolu k písmenu abecedy ako a₀, a₁, a₂ atď. K tomu potrebujeme už iba druhú a tretiu sériu číslic od 0 do 9. Tým by sa dali pri dostatočnej dohode stvárniť aj akékoľvek cudzojazyčné zvuky“

„Pre mňa za mňa. Chcem to tiež pripísať tvojmu ideálnemu čitateľovi k dobru. Potom odhadujem, že nepotrebujeme viac než okolo sto rôznych znakov, aby sme písmom mohli vyjadriť všetko mysliteľné.“

„No, pozrime sa. A aký hrubý bude jeden zväzok?“

„Myslím, že sa dá dosť vyčerpávajúco písať o téme, keď ňou máme naplniť päťstostranový zväzok. Povedzme, že na stránku pripadne 40 riadkov s 50 znakmi na riadok (samozrejme vrátane spacií, interpunkčných znamienok atď.), tak dosiahneme 40 x 50 x 500 písmen pre jeden takýto zväzok, to činí – radšej to vypočítaj.“

„Jeden milión,“ povedal profesor. „Teda ak vezmeme našich 100 znakov a zopakujeme ich ľubovoľne krát v nejakom poradí tak často, aby vyplnili zväzok o milióne znakov, tak dostaneme nejaké písomné dielo. A ak si predstavíme všetky možné kombinácie, ktoré sa týmto spôsobom dajú uskutočniť čisto mechanicky, v konečnom dôsledku dostaneme všetky diela, ktoré kedy boli v literatúre napísané alebo v budúcnosti ešte len budú.“

Burkel silno potľapkal priateľa po pleci.

„Počuj, abonujem si v univerzálnej knižnici. Potom budem mať už všetky budúce zväzky časopisu pripravené pre tlač. Nemusím sa starať o nijaké príspevky. To je splnený sen vydavateľa, to je vyradenie autora z podnikania! Nahradenie spisovateľa kombinačným zariadením, triumf techniky!“

„Čo?“ zvolala pani domu. „Všetko je v knižnici? Kompletný Goethe? Biblia? Celkové vydania diel všetkých filozof, ktorí kedy žili?“

„A dokonca aj so všetkými možnými interpretáciami, na ktoré človek ešte ani nepomyslel. Nájdeš tam aj všetky stratené Platónove alebo Tacitove spisy a ich preklady. A ešte všetky budúce diela nás dvoch, všetky zabudnuté a ešte neprednesené prejavy ríšskeho snemu, Všeobecnú svetovú deklaráciu mieru, dejiny následných budúcich vojen,..“

„Aj knihu ríšskeho cestovného poriadku, strýko!“ zvolala Susanne. „To je tvoja obľúbená kniha.“

„Isto a aj knihu so všetkými tvojimi slohovými prácami z nemeckého jazyka pre slečnu Grazelauovú.“

„Och, keby som tak bývala mala tú knihu už v penzionáte! Ale myslela som si, že ide vždy o jeden celý zväzok...“

„Dovoľte, slečna Briggenová,“ vpadol jej do reči Burkel, „nezabúdajte na spacium. Aj najmenší veršík môže vystačiť na celý zväzok, zvyšok ostane prázdny. A naopak môže obsahovať aj najdlhšie diela, pretože keď nenájdu miesto v jednom zväzku, pokračovanie pohľadáme v inom.“

„Ďakujem pekne za čas strávený hľadaním,“ povedala pani domu.

„To má tiež svoj háčik,“ začal profesor s potmehúdskym úsmevom  ponoriac sa do kresla pokojne pozorujúc dym cigary. „Na prvý pohľad by sa mohlo zdať, že vyhľadávanie bude zjednodušené tým, že knižnica musí obsahovať svoj vlastný katalóg...„

„Tak teda.“

„Áno, ale ako ho chceš nájsť? A keď aj nájdeš katalóg, tiež sa nepohneš ďalej, lebo nie sú v ňom len tie správne, ale aj všetky možné falošné tituly a signatúry.“

„Doparoma, aj to je pravda!“

„Hm! Sú tu určité ťažkosti. Vezmime si na pomoc napríklad prvý zväzok našej knižnice. Prvá strana je prázdna, rovnako aj druhá a tak ďalej cez všetkých 500 strán. Je to totiž zväzok, v ktorom sa znak spacium opakuje miliónkrát...“

„Prinajmenšom nemôže obsahovať žiadne nezmysli,“ poznamenala pani Wallhausen.

„Sotva útecha! Druhý zväzok, taktiež prázdny, všetko prázdne, až na poslednú stranu, úplne dolu, na milióntom mieste znaku stojí hanblivé a. V treťom zväzku je tomu rovnako, len s tým rozdielom, že písmeno a sa posunulo o jedno miesto vpred a na poslednom mieste sa opäť nachádza spacium. A takto sa a posúva v každom zväzku o jedno miesto vpred cez prvý milión zväzkov, až kým sa v prvom zväzku druhého miliónu úspešne dostane na prvé miesto. V tomto zaujímavom zväzku nie je nič iné. A tak sa to tiahne cez prvých sto miliónov zväzkov, až kým všetkých 100 znakov neprejde svoju osamelú cestu z posledného na prvé miesto. Podobne sa to potom opakuje s aa alebo s akýmikoľvek inými dvoma znakmi vo všetkých možných pozíciách. Jeden zväzok obsahuje iba bodky, iný otázniky.“

„No,“ povedal Burkel, „tieto bezobsažné zväzky by sa čoskoro rozpoznali a vyradili.“

„Možno áno, ale to najhoršie ešte len príde, keď nájdete zdanlivo správny zväzok. Napríklad si chceš niečo nalistovať vo Faustovi a naozaj natrafíš na zväzok so správnym začiatkom. A keď si kúsok prečítaš zrazu to pokračuje: ‚Láry-fáry, tu nič, tam nič!‛ Alebo jednoducho ‚aaaaa...‛ Alebo narazíš na logaritmickú tabuľku, ale ani o tej nemožno povedať, či je správna. Pretože v našej knižnici sa nenachádza len všetko správne, ale aj nesprávne. Nadpismi sa nemožno nechať zmiasť. Nejaký zväzok sa môže začínať: ‚História tridsaťročnej vojny‛ a ďalej pokračuje: ‚Keď sa knieža Blücher oženil s kráľovnou Dahomey pri Termopyly...‛“

„Strýko, to je niečo pre mňa!“ zvolala potešene Susanne. „Autorkou tých zväzkov by som mohla byť ja, lebo ak to má prebiehať v zmätku, vtedy prekypujem veľkým talentom. Isto tam stojí aj začiatok, ktorý som kedysi deklamovala z Ifigénie:

Sem vo váš chlad, ó kolísavé tiene vrcholkov stromov,

Nie vlastná vôľa, lež otrocká tieseň,

Na lávku sem si sadnem kamennú.*

Ak by tom tam stálo vytlačené, tak by som bola oprávnená. A isto by som tam našla aj ten dlhý list, ktorý som vám napísala, čo sa tak náhle stratil, keď som ho chcela odoslať. Mika naň položila svoje učebnice. – Óha!“ rozpačito prerušila reč a odhrnula si nepoddajné hnedé vlasy z čela. „Slečna Grazelauová mi výslovne povedala, aby som sa vystríhala pred táraním!“

„Tu si celkom oprávnená,“ utešil ju strýko. „Pretože v našej knižnici sa nenachádzajú iba všetky tvoje listy, ale aj prejavy, ktoré si kedy viedla alebo ešte len budeš.“

„Och, to radšej tú knižnicu nezverejňuj!“

„Nestrachuj sa, nie sú podpísané iba tvojim menom, ale aj Goetheovým a vôbec všetkými možnými menami sveta. Napríklad aj náš priateľ tam nájde pod svojim podpisom zodpovedne vykreslené články obsahujúce všetky možné delikty tlače, že by mu ani celý život nevystačil nato, aby si za ne odsedel tresty. Nachádza sa tam kniha od neho, kde sa každou vetou stojí, že je falošná a zväzok, kde je za tou istou vetou odprisahaná pravda...“

„Dobre, počul som už dosť,“ zvolal smejúci sa Burkel. „Hneď som vedel, že nás vodíš za nos. Takže, neabonujem v univerzálnej knižnici, pretože je nemožné rozlíšiť zmysel od nezmyslu, pravdu od nepravdy. Ak teraz nájdem toľko a toľko miliónov zväzkov, ktoré tvrdia, že obsahujú skutočnú históriu nemeckej ríše dvadsiateho storočia a súčasne si úplne protirečia, to potom môžem radšej hneď siahnuť po dielach samotných historikov. Nie, ďakujem.“

„To je od teba veľmi chytré. Pretože by si si naložil poriadne bremeno. Mimochodom nevymýšľam si. Netvrdil som, že by si z nej mohol vybrať to užitočné, len som povedal, že je možné určiť presný počet zväzkov, ktoré by naša univerzálna knižnica obsahovala a kde by sa nachádzala vedľa všetkej tej možnej nezmyselnej aj tá zmysluplná literatúra.“

„Tak vypočítaj, koľko to je zväzkov,“ povedala pani domu. „Pretože tento biely papier ti inak nedá pokoja.“

„To je celkom jednoduché, vyrátam to z hlavy. Len si musíme premyslieť, ako našu knižnicu zostavíme. Najprv do nej zaradíme každý z našich sto znakov. Potom pridáme ku každému opäť každý zo sto znakov, tak aby vzniklo stokrát sto skupín po dvoch znakoch. Keď po tretí raz pridáme každý znak, dostaneme 100 x 100 x 100 skupín po troch znakoch a tak ďalej. A keďže máme v zväzku k dispozícii milión miest, tak vznikne toľko zväzkov, aké predstavuje číslo, keď číslo 100 použijeme miliónkrát ako činiteľa. A pretože 100 je desaťnásobok desiatich, získame rovnaké číslo, keď číslo desať použijeme dva miliónov ráz ako činiteľ. Je to jednoduché jedna jednotka s dvoma miliónmi núl. Tuto stojí: desať na dva milióny: 10^2000000.“

Profesor držal papier vo vzduchu.

„Áno,“ zvolala jeho žena, „robíte si vec ľahkou. Ale napíšte to.“

„Bože chráň. To by som musel minimálne dva týždne dňom i nocou a bez prestávky písať. Ak by sa to číslo vytlačilo, tak by dosahovalo dĺžku asi štyroch kilometrov.“

„Uf,“ zvolala Susanne. „Ako sa to číslo vyslovuje?“

„Nemáme preň pomenovanie. Neexistuje žiaden spôsob, akým by sme si ho mohli čo i len trochu znázorniť, tak kolosálne je to množstvo, hoci je konečné. Čokoľvek, čo vieme nazvať veľkým množstvom je proti tomuto monštruóznemu číslu zanedbateľné.“

„Čo keby sa udalo v triliónoch?“ spýtal sa Burkel.

„Jeden trilión je pekne veľké číslo, miliarda miliardy, jednotka s 18 nulami. Ak by si ním vydelil náš počet zväzkov, mohol by si z tých dvoch miliónov núl 18 preškrtnúť. Potom dostaneš číslo s 1999982 nulami, o ktorom si rovnako málo môžeš spraviť predstavu. Ale počkať – okamžik“ profesor vrhol niekoľko čísiel na papier.

„Vedela som to,“ povedala jeho žena. „Nakoniec sa predsa bude počítať!“

„Už som hotový. Vieš, čo toto číslo pre našu knižnicu znamená? Predpokladajme, že každý z našich zväzkov je hrubý iba dva centimetre a usporiadali by sme ich do jedného radu – čo myslíte, aký dlhý by bol tento rad?“

Keď všetci mlčali triumfálne sa rozhliadol vôkol.

Zrazu Susanne prehovorila: „Viem to! Môžem to povedať?“

„Sem stým, Susi!“

„Dvakrát toľko centimetrov, koľko má knižnica zväzkov.“

„Bravó, bravó!“ prevolávali všetci. „To úplne stačí.“

„Áno,“ povedal profesor, „ale pozrime sa na to bližšie. Viete, že svetlo prejde za sekundu 300000 kilometrov, čo za rok predstavuje približne desať biliónov kilometrov, čo sa rovná jednému triliónu centimetra. Ak by sa knihovník pohyboval pozdĺž našej knižnice rýchlosťou svetla, bude mu trvať dva roky, aby prešiel popri jednému jedinému triliónu zväzkov. A aby prešiel z jedného konca knižnice na druhý potreboval by dvakrát toľko rokov, koľko je triliónov zväzkov obsiahnutých v knižnici, to jest, ako už bolo predtým povedané jednotka s 1999982 nulami. Čo chcem tým ozrejmiť: Počet rokov, ktoré svetlo potrebuje, aby prešlo pozdĺž knižnice, si môžeme rovnako málo predstaviť ako počet samotných zväzkov. A to asi najzreteľnejšie ukazuje, že je to márna snaha, vytvoriť si predstavu o tomto čísle, hoci je aj konečné.“

Profesor chcel odložiť papier, keď v tom Burkel povedal: „Ak dámy dovolia, chcel by som položiť ešte jednu otázku. Mám podozrenie, že si tu vypočítal knižnicu, pre ktorú niet miesta na celom svete.“

„Potrvá to len chvíľu,“ poznamenal profesor a opäť začal počítať. Potom začal:

„Ak usporiadame celú knižnicu tak, aby 1000 zväzkov pripadlo na jeden kubický meter, tak by ju neobsiahol ani celý kozmický priestor až k najvzdialenejším a viditeľným hmlovinám. V skutočnosti by sme potrebovali tento objem priestoru tak často, že aj toto číslo plne zaplnených kozmických priestorov by malo o niečo menej než 60 núl ako tá 1 s našimi dvom miliónmi núl udávajúca počet zväzkov. Takže ostávame pri tom istom – v žiadnom prípade sa k tomu obrovskému číslu nepriblížime.“

„Vidíš, mal som pravdu, že ľudská myseľ je nevyčerpateľná,“ povedal Brukel.

„A predsa nie. Ak ju substrahuješ iba od seba, tak získaš nulu. Je konečná, pevne definovaná ako pojem. Prekvapujúce je len to, že s malým počtom čísel môžeme napísať počet zväzkov, v ktorých je zaznamenaná tá zdanlivo nekonečná, všemožná literatúra. Pokúsme sa ale, tento obsah premietnuť do našej skúsenosti, predstaviť si ho jednotlivo, napríklad že naozaj nájdeme určitý zväzok v našej univerzálnej knižnice, potom sa ocitneme zoči-voči onému jasnému obrazu našej vlastnej mysle ako niečomu nekonečnému a nepochopiteľnému.“

Burkel vážne prikývol a povedal: „Myseľ je nekonečne ráz väčšia než pochopenie.“

„Čo je touto hádankou mienené?“ opýtala sa pani domu.

„Myslím tým, že myslieť môžeme nekonečne správne, než zmôžeme spoznať skúsenosťami. Logické je nekonečne mocnejšie ako to zmyselné.“

„Zákony nám dávajú dôveru v pravdu. Ale uplatniť ich môžeme až vtedy, keď ich formu naplníme živými skúsenosťami, to znamená, keď nájdeme zväzok, ktorý potrebujeme z knižnice.“

Wallhausen súhlasil a jeho manželka ticho dodala:

„S bohmi nech nikdy

zrovnávať sa nechce

žiadny človek.

Vystúpi hore,

dosiahne

hlavou hviezdy,

nemôže si o nič

oprieť päty,

a potom bezmocnou hračkou

mrakov a vetra stane sa.“ *

„Veľký maestro to vystihol,“ riekol profesor. „Ale bez logického zákona by neexistovala žiadna istota, ktorá nás vyzdvihne k hviezdam a nad ne. Nesmieme však opustiť pevnú pôdu skúseností. Nie v univerzálnej knižnici musíme hľadať, lež zväzok, ktorý potrebujeme si musíme sami vytvoriť neustálou, serióznou a čestnou prácou.“

„Náhoda zahrá a rozum vytvára,“ zvolal Burkel. „A preto zajtra napíšeš, čo si nám tu dnes zahral a ja si predsa vezmem svoj článok so sebou.“

„Tú láskavosť ti môžem preukázať,“ zasmial sa Wallhausen. „Ale varujem ťa vopred, tvoji čitatelia dospejú k záveru, že ide o článok z jedného z tých najzbytočnejších zväzkov. – Čo chceš, Susi?“

„Chcem spraviť niečo zmysluplné,“ povedala vážne, „naplním formu látkou.“

A opäť naplnila poháre.

*Jednotlivé verše pochádzajú z nasledovných diel:

Johann Wolfgang von Goethe: Iphigenie auf Tauris (Ifigénia v Tauride)

Friedrich Schiller: Die Braut von Messina (Nevesta Messinská)

Friedrich Schiller: Wilhelm Tell (William Tell)

*Úryvok z básne Johanna Wolfganga von Goetheho: Grenzen der Menschheit (Medze ľudstva)

Preklad: ©2017 ~Matúš T.