Wolfgang Hildesheimer

Koniec jedného sveta

Posledný večierok markízy Montetristovej zanechal vo mne silný dojem. Samozrejme k tomu prispel zvláštny koniec, pretože hladiac spätne musel už len on samotný z neho učiniť nezabudnuteľnú udalosť. No nehľadiac na túto skutočnosť, daný večer sa mi aj tak hlboko vryl do pamäti.

Moje zoznámenie s markízou – rodenou Watermannovou z Little Giddingu, Ohio – bolo podmienené náhodou. Prostredníctvom môjho priateľa, pána von Perlhuhn (bádateľa Abrahama a Santa Clara, nie toho  neomystu), som jej predal vaňu, v ktorej bol zavraždený Marat a ktorá sa dovtedy – ako možno nie je známe – nachádzala v mojom vlastníctve. Hráčske dlhy ma prinútili tento objekt predať. Tak som sa dostal, ako už bolo povedané, k markíze, ktorá tento kúsok už dlho zháňala do svojej kúpeľňovej zbierky z osemnásteho storočia. Pri tejto príležitosti som ju spoznal a náš rozhovor, ktorého východiskom bola vaňa, sa o chvíľu dostal do sféry všeobecne estetických tém. Všimol som si, že som vlastníctvom tohto zberateľského kúsku v jej očiach získal určitú prestíž a preto som nebol prekvapený, keď som bol jedného dňa pozvaný na jeden z jej vychýrených večierkov do jej paláca na umelom ostrove San Amerigo.

Tento ostrov si markíza nechala navŕšiť niekoľko kilometrov juhovýchodne od Murano, na popud náhleho vnuknutia, pretože nenávidela pevninu, vravela, že je škodlivá pre jej duševnú rovnováhu, a pri súčasnej ponuke ostrovov nemala iné východisko. Tu teda sídlila a zasvätila svoj život kultúre večného a zabudnutého alebo, ako sa zvykla vyjadrovať, toho „pravého a stáleho.“

Na pozvánke stálo, že večierok začína o ôsmej hodine, čo znamenalo, že hostí očakávajú o desiatej. Tak si to vyžadovali zvyky, ktoré tiež požadovali, aby sa priplávalo na gondolách. Takýmto spôsobom trvala cesta skoro dve hodiny a okrem toho bola pri pohnutom morskom vlnobití vyčerpávajúca, ale len barbar by pohŕdal týmito nepísanými pravidlami a takí neboli pozvaní. Mimochodom mladší a o dôstojnosti udalosti ešte menej presvedčení hostia si často prenajali vaporetto, v ktorom priplávali len niekoľko sto metrov pred ostrov, aby sa odtiaľ nechali jeden po druhom previezť gondolou, priviazanou o loď.

Nie je nutné vykresľovať okázalosť budovy, pretože vonkajšia fasáda predstavovala presnú kópiu paláca Vendramin a v interiéri boli zastúpené štýly všetkých epoch, počnúc gotikou, ale samozrejme nie navzájom prepletené; každá epocha mala svoje miesto v osobitej miestnosti; markízu sa nedalo obviniť z nedodržania čistoty štýlov. Ani veľkoleposť pohostenia nie je potrebné spomínať: ak sa niekto niekedy zúčastnil štátneho banketu v monarchii – a na takých ľudí sa predovšetkým obraciam – vie, ako to chodí. Navyše, sotva bude v úmysle markízy a jej kruhu spomínať kulinárske pôžitky, najmä tu, kde je radno rozprávať o posledných hodinách niektorých popredných myslí storočia, svedkom ktorých, ako jediný preživší, som mal to šťastie byť.

Potom čo som si s hostiteľkou vymenil zdvorilosti a pohladil jej dlhosrstého Pekinského palácového psa, ktorý sa nikdy od nej nevzdialil, bol som predstavený Dombrowskej a po prvýkrát v živote som spoznal dvojitý talent: pretože Dombrowská vykonala veľké nielen na poli udržania a vývoja rytmického  výrazového tanca, tohto stále viac vymierajúceho druhu umenia, ale bola aj autorkou knihy Návrat k mladosti, ktorá, ako prezrádza samotný názov, sa zastáva návratu k secesii a ktorá si, ako určite nemusím zmieňovať, získala uznanie širokého kruhu čitateľov. Pokým sme sa zhovárali, pristúpil k nám starší, vzpriamený pán. Bol to Golch. Ten Golch. (Každý vie, kto to je: jeho príspevok k duchovnému bytiu sa stal všeobecne známou vecou.) Dombrowská ma predstavila: „Pán Sebald, niekdajší vlastník Maratsovej vane.“ Rozkríklo sa to.

„Ahá,“ riekol Golch. Z jeho tónu reči som vyrozumel, že ma berie na vedomie ako dorast pre elitu šíriteľov osvety. Opýtal som sa ho, ako sa mu páčila výstava modernej maľby v Luxemburgu. Pretože sa mohlo - skôr muselo - domnievať, že všetci zúčastnení videli, čítal a počuli všetko, čo malo skutočný význam. Veď preto tu boli. Golch dvihol pohľad, akoby v miestnosti hľadal slová a riekol: „pasé.“ (Použil pritom vtedy bežný anglický prízvuk daného slova. Aj slová klišé a pastiš sa v tej dobe vyslovovali anglicky. Ako je tomu teraz, neviem. Každodenný život ma natoľko zamestnáva, než aby som sa zaoberal takýmito vecami.) V každom prípade som sa dopustil faux pas, tým že som spomenul moderné. Klesol som o jeden stupienok, ale napomenutím som sa niečomu priučil.

Hostia sa pobrali k bufetovým stolom. Tu som narazil na signoru Sgambati, astrologičku, ktorej teória o tom, že z hviezd možno vyčítať nielen osud jednotlivcov, ale aj celých hnutí kultúrnych dejín, prednedávnom vyvolala veľký rozruch. Nebola žiadnym všedným javom, táto Sgambati, bolo to na prvý pohľad vidno. Napriek tomu je pre mňa stále nepochopiteľné, že za daných okolností nepredvídala zo súhvezdí hroziaci zánik niektorých významných členov myšlienkového sveta. Bola zahĺbená v rozhovore s profesorom Kuntz-Sartorim, politikom a zástancom rojalistickej myšlienky, ktorý sa už desaťročia snažil o zriadenie monarchie vo Švajčiarsku. Človek veľkolepej mysli.

Potom čo sa hostia osviežili, pobrali sa do striebornej sály, pretože nastal čas na vrchol večera, predstavenie jedinečného druhu: premiéra dvoch flautových sonát Antonia Gianbattista Blocha, súčasníka a priateľa Rameausa, ktorého objavil muzikológ Weltli, samozrejme tiež prítomného. Na flaute hral Beranger (áno, potomok) sprevádzaný samotnou markízou a to hrou na čembale, na ktorom už Celestine Rameau objasnila svojmu synovi základné princípy kontrapunktu, a ktoré nechali priviezť z Paríža. Aj flauta mala svoju históriu, ale tú som už zabudol. Obaja interpreti sa pri tejto príležitosti odeli do oblečenia v štýle rokoka a tento malý ansámbl sa podobal – naschvál sa tak usporiadali – obrazu od Watteaua. Vystúpenie sa samozrejme odohrávalo pri tlmenom svetle sviečok. Nebol nikto prítomný, kto by pri takejto príležitosti nepovažoval elektrické svetlo za neznesiteľné. Ďalší markízin jemnocit si vyžadoval po prvej sonáte (D dur) presun zo striebornej sály (barokovej) do zlatej (ranne rokokovej), a tam si vychutnať druhú sonátu (F mol). Pretože tamtá sála mala durové zafarbenie, ale táto – nemohol to nikto poprieť- mala mólové.

Na tomto mieste musím však povedať, že óda Eleganz, ktorá je natoľko príznačná flautovým sonátam druhoradých a predovšetkým novoobjavených majstrov tejto epochy, sa v tomto prípade vykladá tým, že Antonio Gianbattista Bloch v skutočnosti nikdy nežil a tu interpretované diela vzišli z pera muzikológa Weltliho. Aj keď táto skutočnosť uzrela svetlo sveta oveľa neskôr, dodatočne to pociťujem ako ponižujúce pre markízu, že svoje posledné minúty strávila interpretáciou – avšak majstrovskou - falzifikátu. Počas druhej vety F molovej sonáty som uzrel potkana ako sa mihol popri stene. Prekvapilo ma to. Sprvu som si myslel, že ho prilákala hra na flaute, pretože sa to stáva, ale on utekal opačným smerom. Nasledoval ho ďalší. Obzrel som sa po ostatných hosťoch. Nič si nevšimli, pretože väčšina mala zatvorené oči, aby sa mohli odovzdať tónom weltliho falzifikátu. Začul som tlmené dunenie, akoby veľmi vzdialené hrmenie. Zatriasla sa podlaha. Znovu som sa obzrel po hosťoch. Ak niečo počuli – a to museli – nebolo to z ich malátnych póz vôbec badať. Mňa však tieto nezvyčajné javy znepokojovali.   

Vošiel sluha. To, že vo zvláštnom oblečení, ktoré nosilo služobníctvo markízy, vyzeral ako postava z opery Tosca, sa sem vôbec nehodilo. Blížil sa k interpretom a pošepol markíze niečo do ucha. Videl som ako zbledla – v matnom svite sviečok to bolo v skutku pôvabné – no spamätala sa a pokojne zahrala andante do konca, bez toho aby hru prerušila. Potom dala flautistovi pokyn, postavila sa a obrátila sa na poslucháčov. „Vážení hostia,“ riekla, „ako som sa práve dozvedela, uvoľňujú sa fundamenty ostrova a tým pádom aj paláca. Úrad pre stavby v morských hĺbkach je oboznámený. Som presvedčená, že v záujme nás všetkých, bude najlepšie pokračovať v hudbe.“  S tými slovami sa opäť posadila, dala monsieur Berangerovi znamenie a zahrali allegro con brio, poslednú vetu, ktorá sa mi zdala, aj keď som vtedy ešte netušil, že sa jedná o falzifikát, pre jedinečnosť tejto situácie málo odpovedajúca.

Na parketoch sa tvorili malé mláky. Dunenie sa zosilňovalo a zdalo sa byť bližšie. Väčšina hostí už sedela vzpriamene a s popolavými tvárami vyzerali v svetle sviečok, akoby už beztak boli dávno mŕtvi. Postavil som sa a riekol, „odchádzam,“ dostatočne ticho, aby som nevyrušil hudobníkov, ale aj dosť nahlas, aby som ostatným hosťom naznačil, že som bol natoľko odvážny priznať si svoj strach. Po podlahe sa už rozlievala takmer rovnomerná hladina vody. Aj keď som pri odchode kráčal iba po špičkách, boli moje nohy mokré. Tiež som nemohol zabrániť tomu, že som pri prechádzaní ošpliechal nejaké tie večerné šaty, ale táto škoda bola vzhľadom nato, čo malo čoskoro prísť, bezvýznamná. Máloktorí z hostí ma poctil pohľadom, no bolo mi to ľahostajné. Keď som otvoril krídlové dvere, do miestnosti sa vovalila prívalová vlna, ktorá primäla lady Fitzwilliamovú (zástankyňu keltských tradícii), aby si viac pritiahla kožený kabát, nepochybne to bol prejav reflexného konania, pretože pomôcť jej to nemalo ako. Prv než som za sebou zatvoril dvere, zazrel som pána von Perlhuhn (neomystu, nie toho bádateľa Abrahama a Santa Clara) ako na mňa vrhol napoly pohŕdavý a napoly smutný pohľad. Aj on už sedel takmer po kolená vo vode, ako aj markíza, ktorá už nebola v stave, aby použila pedále. Avšak neviem, či  sú pri hre na čembalo veľmi zásadné. Pomyslel som si, že ak by hraným dielom bola sonáta pre violončelo, muselo by sa z donútenia prerušiť, pretože hudobné teleso ponorené vo vode nerezonuje. Je zvláštne na aké scestné veci človek v takýchto chvíľach často myslí. V predsieni ostalo zrazu ticho ako v grote, len z diaľky bolo počuť šumenie. Sprostil som sa frakového kabáta a plával som cez potápajúci sa palác smerom k bráne; steny a stĺpy dodávali mnou vytvoreným vlnám desivé echo. Nikde nebolo živej duše. Služobníctvo zrejme utieklo. A prečo aj nie? Nemali žiaden záväzok voči skutočnej a pravej kultúre, a tu zhromaždení už nepotrebovali ich služby.

Vonku svietil mesiac, akoby sa nič nedialo, a predsa sa tu potápal – v pravom slova zmysle – jeden celý svet. Akoby z veľkej vzdialenosti som ešte začul vysoké tóny flauty monsieur Berangersa. Mal na ne nádherný nábeh, to sa mu musí priznať.

Odviazal som poslednú gondolu, ktorú tu zanechalo prchajúce služobníctvo a takpovediac som vyrazil na šíre more. Cez okná, popri ktorých som prevesloval, sa už valila voda do paláca. Videl som, že sa hostia zodvihli zo sedadiel. Sonáta už musela doznieť, pretože tlieskali, ruky držali vysoko nad hlavami, lebo voda im už siahala k brade. So cťou prijali markíza a monsieur Beranger aplauz. Avšak za daných okolností sa pokloniť nemohli.  

Voda už zastihla sviečky. Zhasli pomaly a s narastajúcou temnotou prichádzalo aj ticho; potlesk utíchol. Zrazu sa ozvalo rachotenie rozpadávajúcej sa budovy. Palác padol. Nasmeroval som gondolu smerom k moru, aby ma nezasiahol padajúci kúsok.

Potom, čo som prevesloval niekoľko sto metrov lagúnou smerom k ostrovu San Giorgio, ešte raz som sa ohliadol. Na zrkadlovo-hladkom mori sa jagal mesačný svit, akoby sa tam v živote žiaden ostrov nenachádzal.

Škoda vane, pomyslel som si, pretože táto strata sa nedala nahradiť. Táto myšlienka bola možno bezcitná, ale človek zo skúsenosti vie, že potrebuje určitý odstup, aby pochopil takýto zážitok v celom svojom rozsahu. 

Preklad: ©2015 ~Matúš T.