Ferdinand von Saar

Huslistka

(1875)

Som priateľom minulosti. Nieže by som mal nejaké romantické sklony a sníval o rytierskom stave a kurtoázii alebo o tých takzvaných starých dobrých časoch, ktoré nikdy neexistovali. Mienim len onú minulosť, ktorá siaha svojim posolstvom do súčasnosti a ktorej ešte srdcom náležím, pretože sa človek už raz nevie zbaviť dojmov z mladosti. Tak sa stále cítim byť priťahovaný k ľudom, ktorých samotný život a činnosť spadajú do dávnych dní a ktorí sa už nevedia prispôsobiť novým pomerom. Rád sa zhováram s remeselníkmi a obchodníkmi, ktorí padli za obeť slobodnému podnikaniu a rušnému priemyselnému boju; s úradníkmi a dôstojníkmi, ktorí sú pochovávaní pod troskami zvrhnutých systémov; s aristokratmi, ktorí živoria z posledného lesku svojho urodzeného mena. Samé typické osobnosti, ktorým nemôžem uprieť istú účasť, pretože všetko, čo si tak veľmi želajú navrátiť, alebo čo si chcú s námahou zachovať, predsa už raz existovalo a bolo mocnou silou v živote, ako mnohé, čo existuje, pôsobí a je silou dnes. Preto mám aj záľubu v starých miestach, uličkách a domoch môjho rodného mesta a ešte občas sa ocitnem v tých verejných záhradách, ktoré v dôsledku nového zriadenia stratili svoje publikum a slúžia cez deň takpovediac ako úkryt odkvitnutým guvernantkám, nevýnosným spisovateľom alebo podobným neborákom v svetloplachom oblečení. Dokonca aj môj obed spravidla skonzumujem v stravovacích zariadeniach, ktoré sa kedysi tešili neobyčajnej povesti, ale dnes sú vďaka moderným reštauráciám postavené do tieňa a navštevuje ich len malý zástup verných stúpencov.      

Už pred viacerými rokmi som si osvojil pravidelný zvyk navštevovať jedno takéto stravovacie zariadenie viedenského Vnútorného mesta, a to v pomerne neskorom čase, pretože som chcel mať vôkol seba ticho a oddávať sa nad jedlom svojim myšlienkam. Ale takmer zakaždým som sa stretol s hosťom, ktorý, ako sa zdalo, pociťoval rovnakú túžbu. Bol to urastený muž stredného veku, náchylný k ľahkému telesnému nadbytku a už s preriednutými vlasmi nad vysokým, lesklým čelom. Sedával v jednom rohu miestnosti za stolom, jedol a potom, čo mechanicky vzal do ruky noviny, hľadel dumajúc za dymom cigarety, pričom sa jeho sivé oči často zázračne rozžiarili, zatiaľ čo sa na jeho jemne vykrojených perách pohrával vznešený a predsa bolestivý úsmev. Týždeň čo týždeň sme takto v nejakej vzdialenosti  mĺkvo sedávali oproti sebe a len pri príchode a odchode sme si vymenili obvyklý krátky pozdrav. Ale jedného dňa sme sa zrazu zaplietli do rozhovoru a ani jeden z nás nemohol povedať, kto dal vlastne k tomu prvý podnet. Veľmi rýchlo sme sa zoznámili a ukázalo sa, že mi nie je až tak neznámi. V tom čase sa totiž, očividne pod falošným menom, v jedných z prvých novín objavili viaceré články, ktoré ma filozofickou hĺbkou svojho obsahu veľmi prekvapili. Zrelý, mimoriadny intelekt sa podujal vrhnúť na politické a sociálne pomery svetlo takým spôsobom, ktorý bol v priamom rozpore so všeobecnými názory a otváral perspektívy do budúcnosti, ktorých paradoxné znenie muselo vzbudiť zarazenie, ba nevôľu väčšiny čitateľov, a to natoľko, že som sa čudoval, ako ich orgán v službe momentálnych denných záujmov mohol uverejniť v svojich stĺpcoch. A naozaj oné články zrazu ustali, sem a tam sa ešte objavili v iných žurnáloch, až napokon úplne zmizli. A teraz vysvitlo, že on je ich autorom a skrz neho som si utvrdil svoju domnienku, že sa noviny už viacej nechceli kompromitovať jeho osobou. „Každopádne som rád,“ dodal, „že ma oslobodili od námahy písania. Pretože vždy je to utrpenie dostať svoje myšlienky na papier. A načo vravieť ľuďom pravdu, ktorú aj tak nechcú počuť a na ktorej si raz ich potomkovia do krvi udrú čelá.“ Tiež som sa dozvedel, že svojho času zastával nie bezvýznamné verejné miesto. Popredné osobnosti si všimli jeho znalosti a zručnosti a chceli ich v najpočestnejších úmysloch využiť pre svoje vlastné účely. Ale čoskoro sa ukázalo, že táto svojrázna povaha nie je stvorená, aby sa podriaďovala cudzím úmyslom a nakoniec radi uvítali, keď postupne sám dospel k tomuto poznatku a prijal svoje prepustenie. Vo veľkom svete taktiež neostal neznámym. Pohyboval sa vo vynikajúcich kruhoch, kde ho nejaký čas vyhľadávali a dobre prijali ako prívetivého čudáka; ale nakoniec, keď nevyplynuli žiadne vnútorné ani vonkajšie spoločné záujmy, sa prehliadlo, že sa nedostavil. Teraz bol úplne ponorený do seba a dosiahol toho, čo si žiadalo jeho najhlbšie vnútorné bytie: slobodu a voľný čas pre osamelé štúdium a kontemplatívne myslenie, poslanie, ktorému sa ma mohol o to pokojnejšie oddať, keďže mu malá renta zabezpečila skromnú nezávislosť. A ako veľmi, ako šľachetne spĺňal toto poslanie! Zrejme nečinnosťou sa od rána, až do neskorých nočných hodín snažil pojať v sebe všetko existujúce a nastávajúce. Žiadny obor vedy, umenia a verejného života mu nebol cudzí; všade hľadal a našiel materiál pre veľké dielo, ktorého prípravy, ako sa mi priznal, ho zamestnávajú už roky a ku ktorého prevedeniu zamýšľal zasvätiť zvyšok svojho života. Mal totiž v úmysle spísať históriu ľudstva z hľadiska etiky, ktorá by do istej miery mala byť opakom alebo vlastne opravou slávnej knihy Thomasa Buckleho. Naplnený horlivou láskou k pravde, obdarený pohľadom prenikajúcim až do najskrytejšieho vnútra ľudí a k najhlbšiemu jadru všetkého existujúceho, nenávidel nič väčšmi než klamstvo, pretvárku a polovičatosť a v tomto ohľade sa vedel vyjadriť o ľuďoch a veciach so zdrvujúcou otvorenosťou, ktorá musela zaraziť aj tých, ktorí vo všeobecnosti zdielali jeho názory, a s ktorou sa vedeli zmieriť len, ak začuli s akou oduševnenosťou rozprával o všetkom pravom, dobrom a krásnom a ako bez akéhokoľvek zľutovania kritizoval svoje vlastné chyby a slabosti. Pritom bol neškodný ako dieťa, iba schopný, v tej utkvelej myšlienke, nenávidieť a prenasledovať; avšak v skutočnosti nemohol existovať voči každému ľudskému poklesku žiaden chápavejší posudzovateľ, žiaden zhovievavejší sudca než on. Najzreteľnejšie sa prejavila táto osobitosť, keď sa dostal do rozhovoru s opačným pohlavím, o ktorom tvrdil, že mu jedného dňa bude patriť budúcnosť, aj keď si, ako dodal, o tejto budúcnosti nevedel spraviť žiadnu konkrétnu predstavu. Nepoznal som nikoho, kto by ženskú povahu pochopil do takej hĺbky ako on. Bol obdarený zrakom vnímavým k tým najjemnejším pôvabom a odtienkom krásy, neušla mu ani najskrytejšia črta srdca a duše a aj keď sa občas nechal strhnúť k všeobecným vyjadreniam o ženách, ktoré pripomínali výroky frankfurtského filozofa, potom sa vždy snažil všetko, čo im vyčítal, dávať za vinu sociálnemu postaveniu, ktoré v dôsledku pomerov už od nepamäti zastávali. Vskutku, ak ste ho počuli vravieť o ich prednostiach a cnostiach, o ich sile a schopnostiach, verili by ste, že sa musia k nemu vrhať všetky srdcia. Ale napodiv nebol, ako sa s bolestivým humorom priznal, nikdy milovaný, aj keď on sám často a hlboko miloval a svojho času sa veľa so ženami stýkal. „Aby sme tieto, ak je to vôbec možné, poznali,“ mal vo zvyku vravieť, „nesmieme byť nimi milovaný, pretože inak máme ľahký sklon, považovať ich priazeň za niečo samozrejmé a z toho dôvodu si ju menej ceniť. Skorej musíme prostredníctvom nich bolestne trpieť a vidieť, aký poklad vernosti, oddanosti a sebaobetovania prejavujú iným mužom, dokonca aj takým, ktorých považujeme hlboko pod našu úroveň, aby sme spoznali, aký je to dar z nebies, úplne vlastniť srdce ženy.“ – Napriek tejto živej a priamej výmene myšlienok a pocitov neprišlo medzi mnou a Walbergom – ako tu chcem nazývať toho svojrázneho muža, ktorého meno v skutočnosti znie omnoho menej hrdo a neskromne – k priateľstvu v pravom slova zmysle. Nato sme už obaja stratili pružnosť a silu mladosti, ktoré sú v stave, uzavierať  takáto zväzky pre život. Náš styk sa obmedzil na stimulujúce rozhovory pri jedle a na kratšie alebo dlhšie návštevy, ktoré sme si sem a tam preukázali. Niekedy sme podnikli aj malý výlet, kde sa jeho srdce, podnietené prírodou, úplne otvorilo a jeho duch doslova vyžaroval odhalenia.

Raz sme sa po jedle vybrali na prechádzku po Prátri. Bol mierny, slnečný októbrový deň a v nekonečnej aleji Hauptallee s jej starými, práve v tichosti lístie zhadzujúcimi gaštanmi sa vlnil mohutný prúd ľudí. Chvíľu sme sa vliekli v tom hemžení a nechali sme popri nás preletieť tie krásne, hrdé ženy v kočiaroch. Avšak postupne sme sa začali cítiť stiesnene a obmedzene a zamierili sme, kráčajúc naprieč lúkami, smerom k opustenejším miestam pôsobivej krajine nív. Už vtedy začali tu a tam stínať niektoré z oných nádherných stromoradí, aké v tesnej blízkosti nejakého mesta očakával rovnaký osud, a tak nastal počiatok spustošenia, ktoré neskôr, v čase Svetovej výstavy, nabralo taký veľký rozmer. Zastali sme pred dvoma veľkými bukmi, ktoré s jesenne zafarbenými vrcholkami ležali na zemi. „Škoda tých nádherných stromov!“ povedal som.

„Skutočný hriech,“ odvetil, „zničiť čerstvý, kvitnúci život, aby uvoľnil miesto nejakému nevkusnému zariadeniu. V duchu už vidím celú pôvabnú divočinu zničenú, posledný kúsok zelene vyhubený a na bezútešnej planine stáť masu triezvych domov, pomedzi ktoré uháňa čmudiaci vlak. Ale,“ pokračoval po chvíli, „v podstate je to len sentimentalita. Všetko sa podriaďuje železnému zákonu nutnosti. Práter sa zachová tak dlho, pokým bude potrebný. Jazdecká dráha a cesta sa nájdu všade a ľud sa môže zabaviť pri pive aj na inom mieste!“

Opäť sme mlčky kráčali ďalej. Vôkol vládlo hlboké ticho; len chladný vánok ticho povieval jesienkami, ktorými bola zem akoby posiata. Nakoniec sme stáli pred rozsiahlym močiarom, z ktorého tŕstia do súmraku vyskočila neskorá volavka vyplašená našimi krokmi. Vydali sme sa na spiatočnú cestu. Keď sme vstúpili na most ponad Dunajským kanálom, zazrel som, ako sa spod pilierov rinie na vlnách tmavý predmet, v ktorom sa mi zdalo vidieť obrysy ženskej postavy. Súčasne so mnou si ho museli povšimnúť aj iní; ľudia sa zbehli pri zábradlí; ozývali sa volania na záchranu a naozaj sa v istej vzdialenosti odrazila loďka, ktorej posádka vytiahla pomocou dlhých hákov nešťastnicu na breh a uložila ju na úpätí plynového kandelábra. Tam teraz prúdila masa ľudí a môjho spoločníka neuvedomele strhla so sebou. Ale sotva Walberg pohliadol do bledej ženinej tváre, keď ma vtom s potlačeným výkrikom schmatol za ruku v snahe odísť. Ale zase sa spamätal, pristúpil k strážnikovi, ktorý sa dostavil a vymenil si s ním pár slov. Medzitým sa podnikli opatrenia na prevoz, ako sa zdalo, už bezduchej do najbližšieho záchranného zariadenia. Pripojili sme sa k tomu smutnému sprievodu a vstúpili sme k ránhojičovi, zatiaľ čo masu zadržali vonku. Pokým sa lekár s pomocníkom vo vedľajšej izbe snažili o oživovanie, klesol Walberg vyčerpane na stoličku a napísal pár slov na kus papiera vytrhnutého zo svojho notesa. Čoskoro sa objavil doktor a krčiac plecami vysvetlil, že všetka snaha bola márne a tá dáma je mŕtva. Walberg sa zodvihol a pristúpil, pokým som ho nasledoval, ešte raz k mŕtvole, ktorá ležala na pohovke v izbe, osvetlená ostrým svetlom zo stropu visiacej lampy. Bola to štíhla postava; síce už za hranicou mladosti, ale ešte aj v smrti lemovaná oným pôvabom, ktorý nikdy nestarne. Mokré, na jej figúre prilepené oblečenie sa zdalo byť veľmi obnosené a i rukavičky, ako aj tesné čižmičky, vykazovali ľahko viditeľné známky opotrebovania. Lekár odstránil čepiec, ktorý bol ešte pevne uviazaný pod bradou mŕtvej, a tak jej rozpustené svetlohnedé vlasy splývali vo vlhkých kaderiach a prameňoch z pliec. Modrasté pery mala naširoko otvorené a jej veľké, tmavé oči hľadeli prenikavo spod rias. Ten pohľad bol príliš uchvacujúci, než aby sme ho mohli zniesť. „Neblahá!“ zamumlal Walberg a rovnako ako ja sa chvejúc odvrátil; „tak ďaleko to s ňou zašlo.“ Potom odovzdal strážnikovi popísaný papier a vyšli sme na ulicu a tam sme mlčky kráčali bok po boku. Zdalo sa, že Walberg má niečo v úmysle; nakoniec zamával na nájomné vozidlo a požiadal ma, aby som ho sprevádzal. Cestovali sme do najbližšieho a najrušnejšieho predmestia. Nechal zastaviť pri výstavnom, jasne osvetlenom obchode so zmiešaným tovarom a vstúpil dnu. Uplynula dlhšia doma, kým sa vrátil. „Všetkému je tak, ako som si myslel,“ povedal pri nastupovaní skôr sám sebe, potom čo pohoničovi udal svoju adresu. Urazili sme mlčanlivú cestu a keď vozidlo zastalo, vytrhol sa Walberg z kalného dumania. – „Poďte so mnou hore,“ poprosil; „nechcem byť teraz sám.“ Vo svojej jednoduchej izbe zasvietil, zapálil liehový kahan pod čajníkom a mlčky mi ponúkol škatuľku s cigarami. Potom sa posadil do leňošky a zamyslene sa zahľadel pred seba. Cítil som sa, akoby som mal očakávať nejakú správu; ale nechcel som nič súriť a vzal si do ruky jednu z mnohých kníh rozložených všade navôkol. V izbe panovalo úplné ticho; len voda v čajníku začala ticho bublať. Napokon sa Walberg obrátil na mňa: „Mám vám rozpovedať príbeh tej úbohej ženy, ktorá sa dnes oddala smrti vo vlnách Dunaja?“ Predvídajúc môj súhlas pokračoval: „Je to smutný, snáď škaredý príbeh. Záleží na uhle pohľadu, z ktorého naň hľadíte. Poznáte spôsob akým chápem veci; úplne sa zhoduje s tým vaším, a tak som presvedčený, že nebudete môcť odoprieť tichú slzu vo vašom srdci tej nešťastnej bytosti, napriek všetkému, čo si teraz vypočujete.“  Vstal, naplnil mi šálku a opäť sa posadil.      

„Viete,“ začal, „ako utiahnuto, ako jednotvárne žijem. Už mnoho rokov sa zriekam radostí a zábav, ktoré sú prirodzené a primerané mužom nášho veku a postavenia. Zámerne som povedal, že sa zriekam; pretože od prírody som vlastne človek plný života a skôr náchylný k výstrednostiam, než k obmedzeniam. Ale duchovné vedomie predsa len vo mne prevažuje, než aby som tento sklon pociťoval ako niečo rušivé, ba priamo nepriateľské a musel sa v každom smere pokúšať o jeho odvrátenie a udusenie. A tak sa môžem väčšmi nazývať askétom než väčšina tých, čo pred svetom nosia na obdiv insígnie odriekania. Avšak z času na čas náhle prepukne tento potlačovaný element celou silou a vtedy som nezadržateľne hnaný, čomu vďačím svojej náchylnosti k extrémom, vrhnúť sa z mojej tichej osamelosti do najplnšieho prúdu, možno aj trochu do stoky života, samozrejme len natoľko, aby som sa ihneď vrátil vytriezvený a hanbiac sa sám pred sebou, do čistého éteru mojej práce. A tak sa raz stalo počas karnevalu. Unavený a rozhorčený som sa skláňal nad nejakými polovičatými knihami, ktoré práve vyvolali veľký rozruch. Bol som psychicky rozladený a doslova som túžil po ľuďoch, ktorí neupierajú svoj zrak na nič vyššie a obmedzení len na to najbližšie, bezmyšlienkovite a bezstarostne žijú deň za dňom. U nás práve prekvitali maškarné plesy a ja som už mnohé počul o tom úžasnom ruchu, čo tam panuje. Všetky ostatné mali, zvlášť v tomto ohľade, prevyšovať tie, ktoré sa konali vo veľkých, mimo rady ležiacich zábavných lokáloch. Tam som chcel smerovať svoje koky a zamiešať sa medzi neviazaný dav, a ak sa pritrafí, tak byť aj trochu nespútaný. Počas jasnej, hviezdnej februárovej noci som sa vydal na cestu. Ale sotva som niekoľkokrát prešiel osvetlenými sálami, keď som pocítil úplne sklamane. Očakával som bujarú, nespútanú veselosť a nenašiel som nič, lež bezútešnú jednotvárnosť, ktorá si chvíľami pre rozveselenie sama s päsťami podlosti búchala do rebier. Ani len Straussove valčíky neboli schopné podnietiť tancujúcich, ktorých zväčša neohrabaný a neobratných pohyb vzbudzoval smiech a súcit. Fádne ženy vo vyblednutých maskách sa nútili k chabej zábave a keď sa aj tu a tam v tom ruchu objavil vyberanejší vzrast, vkusnejší kostým, tak patril ženám, ktoré sa, v mužskej spoločnosti, správali viac prizerajúco než účastne. Navyše bolo neznesiteľne teplo, a tak som čoskoro vyhľadal vedľajšie miestnosti, ktoré sa sčasti využívali ako jedálne a sčasti ako dejiská pre malé dramatické predstavenia a iné obveselenia. Na jednom z takýchto miest znelo takzvané dámske trio pred nie veľmi početným, ale zato vybraným publikom bez masiek. Sadol som si za jeden zo stolov umiestnených pred nižším javiskom, objednal si občerstvenie a nechal som sa obklopiť, mrzutý, ako som bol, zvukmi, bez toho, aby som im venoval pozornosť. Avšak postupne ma neuvedomele upútali. Boli to skladby ušľachtilého druhu, čo sa tu prednášali s takým veľkým výrazom a precíznosťou, že som sa často a hlasno pripojil k všeobecnému potlesku. Aj hráčky boli celkom patričné, aby pútali na seba pohľady. Všetky tri mali biele šaty s opaskami a ramienkami z čierneho taftu, ktorých jednoduchosť pôvabne vyzdvihovala ich mladistvý zjav. Aj keď sa navzájom nepodobali, nemohli ste sa zbaviť dojmu, že pred vami stoja tri sestry. Najmladšia, sediaca za klavírom, bola skoro ešte dieťaťa. Ale sila a istota s akou hrala, napriek chvejúcemu nepokoju jej útleho, nedospelého tela, ten vyzývajúci spôsob, akým, zatrasúc zvlnenými blond kaderami, obracala svoju viac vábivú než peknú tvár k obecenstvu, jej dodával niečo vyspelé a vedomé, čo zároveň priťahovalo a odpudzovalo. Prostredná s violončelom bola jej pravý opak. V plne rozvitom kvete mladosti, s ružovými lícami, lesknúcimi čiernymi vlasmi prosto odhrnutými z čela tam pokojne sedela a celú svoju pozornosť venovala neobratnému inštrumentu, na ktorom hrala. Ale nádherný pohľad poskytovala najstaršia, ktorá stála s husľami v popredí javiska. Mohla mať asi dvadsaťpäť rokov a už bola zahalená oným melancholický pôvabom odkvitnutia, ktorý činí mnohé ženy takými príťažlivými. S hebkým lícom zľahka pritisnutým na hnedasté drevo, s matne lesknúcimi sa vlasmi nedbalo naondulovanými a s štíhlym, pružným telom opísajúcim ťahy sláčika, sa ponášala na nymfu. Neuniklo mi, že pri výrazových, jemných ako aj vášnivých miestach, upierala svoje veľké, trochu zatienené oči na mladého muža, ktorý sedel v určitej vzdialenosti odo mňa a ktorého som si nevšimol. Vzrastom vysoký a štíhly, starostlivo, ale bez strojenosti oblečený, klesol späť do svojho sedadla a zdalo sa, akoby úplne prehliadol pozornosť, ktorú mu venovala huslistka. Jeho oči skôr blúdili, pokým pomaly pil pohár punču, po dieťati za klavírom, ktoré mu tiež z času na čas venovalo, akoby kradmý úsmev. Jeho tvár vykazovala smelo rezaný cudzokrajný profil a vysoké, rovné čelo žiarilo spod tmavých vlasov; pretiahnutá jazva na pravom líci ho väčšmi zdobila, než ohavila. V samotnom slova zmysle sa dalo povedať, že je pekný. V jeho črtách neprevažovalo duchovno; ale všetko bolo plné života a výrazu a tie svetlé hnedé oči hľadeli hrdo a zároveň príťažlivo ako tie jeleňa. Huslistka medzitým začala hrať sólo sprevádzané len občasnými tónmi klavíra. Hrala s takou jemnou mäkkosťou, s takým strhujúcim ohňom, že keď skončila, vypukol búrlivý potlesk. Ľahko sa uklonila, ale jej pohľad spočíval, pokým sa zdalo, že tóny v nej ešte stále doznievajú, na mladom mužovi, ktorý teraz tiež, akoby vytrhnutý zo sna, miernym kývnutím hlavy prejavil svoje uznanie. Zdalo sa, že teraz nastane dlhšia prestávka; pretože hráči opúšťali svoje miesta a utiahli sa do zadnej časti javiska. Môj sused taktiež vstal a pobral sa s dôvernými gestami za ženami. Huslistka mu šla naproti s nedočkavým úsmevom; ale on rozptýlene hľadel nad ňu a ponúkol ruku dieťaťu, ktoré, opäť zatriasúc vlasmi, k nemu priskočilo. Všetko som to pozoroval a cítil som ako moje srdce zovrela zvláštna bolesť. Vlastním ten nešťastný dar, bez toho aby som to vlastne chcel, že z nepatrného príznaku, pohľadu, čo i jedného slova dokážem uhádnuť celé vzťahy a bližšie si ich interpretovať. A tak som ihneď spojil aj tieto štyri osoby do typického, vzájomného vzťahu, ktorý ma sužoval. Stratil som všetku chuť, dlhšie pobudnúť a vzdialil som sa, pokým violončelistka pomaly položila noty pre nový kúsok. Keď som prišiel domov ešte dlho som bdel v posteli; konečne som zaspal a tie tri postavy v bielych šatoch a ten mladý muž s jazvou na tvári vírili, zmätene a fantasticky prepletení, mojimi snami. Aj v nasledujúcich dňoch pretrvávali tieto dojmy, ale potom bolo všetko zabudnuté.

A tak prišla jar. V jedno nádherné aprílové ráno som navštívil odľahlý maliarsky ateliér a zdržal som sa tam niekoľko hodín. Keďže som nechcel podniknúť dlhú spiatočnú cestu do mesta po svojich, nastúpil som do omnibusu a – ocitol sa oproti huslistke. Spoznal som ju na prvý pohľad, i keď jej denné svetlo a zmenené oblečenie vzalo mnoho z toho ideálneho trbletu onej noci. Do popredia jasne vystúpila trochu mdlá farba tváre a jemné vrásky okolo bledých pier, ale ešte vždy vyzerala pekne a dostatočne príťažlivo a jarný klobúčik z bieleho mula, ktorý ako čerstvo napadnutý sneh kontrastoval zo zvyšnou časťou odevu, jej vábivo pristal k tvári. Sedela vystreto a útle ruky mala prekrížené na balíku, ktorý ležal v jej lone. Občas sa nepokojne pohniezdila na sedadle a hľadela cez sklá, akoby cesta trvalo pridlho. Keď sme konečne dorazili do mesta, nechala zastaviť vozidlo a vyskočila z neho. Neuvedomele som spravil to isté, ale nemohol som ju nasledovať; pretože šla tak rýchlo, a ak som nechcel pritiahnuť pozornosť, mohol som len pohľadom hľadieť za ňou. Práve zabočila do uličky, v ktorej sa nachádza verejná záložňa a keď som zrýchlil krok, ešte som uzrel, ako zmizla v bráne tejto budovy. Hlboká bolesť mi stiesnila srdce. Musí aj ona bojovať  s biedou života, ktorá sa mi tu opäť zjavila ako neoddeliteľná spoločníčka umenia? Áno, tá chudinka zrejme musela zastaviť nejakú drahocennú pamiatku, nejaký milovaný šperk, aby nezahynula! Ponorený v takýchto chmúrnych myšlienkach som napoly nevedomky prišiel pred záložňu, keď sa zrazu, kŕčovito zvierajúc balíček, s výrazom úplného zúfalstva opäť objavila pod bránou. Zrejme prišla príliš neskoro alebo ju odkázali na zajtra; a teraz tam stála a ľahostajne hľadela do zlatého slnečného svetla, ktoré zalievalo náprotivné domy. Veselí ľudia kráčali popri nej; malé dievčatko jej ponúklo na predaj fialky, ale nevšimla si ho. Nakoniec sa pohla a bezcieľne blúdila v ďalších uličkách. Už som sa dlhšie nemohol na to pozerať a pristúpil som k nej. „Dovolíte, slečna,“ povedal som a zdvorilo som stiahol klobúk.   

Bezvýrazne na mňa pozrela a ponáhľala sa ďalej.

Držal som sa vedľa nej. „Nenamáhajte sa, pane,“ povedala konečne. „Neželám si žiaden sprievod.  Musím vás požiadať...“

„Nepovažujete ma za nikoho drzého, nikoho dotieravého,“ odvetil som pevne. „Musím vám oznámiť dôležitú správu.“

Trhla sebou. „Dôležitú správu,“ zopakovala bezvýrazne a musela sa oprieť o najbližší múr, aby nezomdlela.

Bol som úplne zdesený. „Neľakajte sa,“ pokračoval som, „jedná sa o niečo veľmi príjemné, veľmi potešujúce.“

Vydýchla si. „A čo by to mohlo byť?“ spýtala sa neveriacky.

„Nasledujte ma do tejto pasáže, tam sa môžeme nerušene pozhovárať.“

Váhavo a podozrievavo ma pozorovala; ale šla za mnou.

„Slečna,“ začal som, „v tomto okamihu ste sa ocitli vo veľmi nepríjemnej situácii.“

„Odkiaľ viete?“ jachtala prekvapene.

„Videl som vás predtým, ale teraz na tom nezáleží; dobre, že to viem.“

Pozrela do zeme a očividne viedla úpenlivý boj, v ktorom nakoniec zvíťazila dôvera. „Je to pravda,“ povedala a prešla si chvejúcou rukou po čele, „ocitla som sa vo veľkej tiesni. Musím, mne veľmi drahú a blízku osobu zachrániť z hroziaceho nebezpečenstva. Od včerajška sa snažím v každom smere za týmto účelom získať pôžičku. Nakoniec som od bývalej priateľky dostala, po mnohých úpenlivých prosbách, mnohonásobnom ponižovaní, tieto diamanty, ale iba za svätosvätého prísľubu, že ich zastavím vo verejnej inštitúcii a v žiadnom prípade nie v jednej z tých zašitých, ktoré neposkytujú dostatočnú istotu. A teraz...“

„Ste nestihli prísť v správny čas...“

„Sotva o päť minút neskôr! Bureau bude opäť otvorené až zajtra a ak do tretej nezoženiem peniaze, tak je všetko stratené!“

„Upokojte sa. Všetko bude dobré. Som ochotný vám nevyhnutné požičať.“

„Ach, pane,“ povedala, váhajúc medzi radosťou a ostychom, „ako môžem... ako smiem... od celkom neznámeho...“   

„Tu je moja navštívenka. A aj keď som pre vás nezmámi, vy mne nie ste. Počul som vás hrať.“ A pokým zapýrená hľadela na vizitku, naliehavo som pokračoval: „Už dlhšie nepremýšľajte! Neodmietajte pomoc, ktorú vám ponúkam z celého srdca. Uveďte mi čiastku...“

„Ach,“ povedala opäť beznádejne, „je to veľa peňazí.“

A udala sumu, ktorej výška ma šokovala. Vlastnil som toľko a už som nemohol ustúpiť. „Chápete,“ povedal som, „že toľko pri sebe nemám. Čakajte ma o desať minút pred Dómom svätého Štefana; požadovanú sumu vám doručím.“ A po rýchlom pozdrave som sa náhlil domov pre peniaze.

Keď som sa neskôr ocitol na dohodnutom mieste, nepokojne chodila sem a tam. Musela mať vážne pochybnosti o pravdivosti môjho sľubu; pretože pri pohľade na mňa sa zdalo, akoby jej padol kameň zo srdca. Voviedol som ju do tmavého, ľudoprázdneho kostola a predal jej požadovanú sumu. Na okamih ešte zaváhala, či ju prijať. No potom srdečne stisla oboma rukami tie moje. „Ach, pane,“ povedala, „ako sa vám mám poďakovať! Neviete, akú službu ste mi preukázali. Zaraz budete vlastniť čo je vaše, hneď zajtra zastavím šperky.“

„Nerobte to,“ riekol som. „Zdôverili ste sa mi, že na ich získanie ste museli preukázať veľké poníženie. Možno ste sa dostali do nedôstojnej a od tejto osoby, ktorá vám šperky zverila, závislej pozície. Ihneď tie klenoty vráťte. S mojimi peniazmi nie je žiadny zhon. Budem rád, ak sa mi vďaka tejto pôžičke dostane to šťastie, opäť vás uvidieť.“

Tieto posledné slová vyvolali v nej zrejme rozpaky a snažila sa potlačiť odmietavé gesto. Ale akoby premknutá náhlou myšlienkou, rýchle povedala: „Samozrejme, budem nekonečne rada, ak bližšie spoznám svojho záchrancu. Tu je moja adresa, aby ste vedeli, kde ma nájdete. Inak už v najbližších dňoch budete o mne počuť.“ A keďže som ju sám pobádal, aby sa vydala na cestu, tak sa odtiaľ náhlila, letky ako vtáčik a zmizla v dave ľudí.

Chvíľu som za ňou hľadel; potom som sklopil zrak na adresu a čítal: Ludovica Mensfeld. A ako som tam tak stál, malú kartičku v ruke, cítil som sa nesvoj a chladne dotknutý. Akoby som sa dopúšťal nejakej pochabosti. Zbavil som sa takmer všetkého, čo som práve vlastnil a sám som bol v blízkej budúcnosti vydaný napospas starostiam. A pre koho som túto obeť podstúpil? Pre cudziu ženu. A dokonca ani nie pre ňu; chcela tými peniazmi zachrániť niekoho iného a ten niekto bol bezpochyby mladý muž, ktorého som vtedy uzrel v jej blízkosti a ktorého milovala! Ale trápilo ma to? Nebol to blažený, povznášajúci pocit, vyslobodiť chvejúcu ľudskú dušu z tmy zúfalstva? Nemal som dostatok pomocných prameňov? Nemohol som pracovať? A tak som víťazne udupal svoj egoizmus a čoskoro mi bolo jasné, že som spravil správnu vec a nebudem vznášať žiadne ďalšie námietky; aj túžba, opäť uvidieť huslistku, pohasla. Sám so sebou vysporiadaný som sa pobral slobodného a veselého srdca k stolu. 

Po krátkom čase som poštou dostal list s úhľadným, trochu roztržitým písmom. Stálo v ňom:

„Vážený pane! Ak zajtra večer nemáte nič lepšieho na pláne, venujte nám potešenie z Vašej návštevy. Ocitnete sa len v rodinnom kruhu.

Vaša, vďakou zaviazaná, Ludovica.“

Pokojne som odložil list bokom, pretože som vôbec nemal v úmysle vyhovieť pozvaniu. Avšak na druhý deň ma napadlo, že by bolo vyložene neslušné úplne ho ignorovať. Musel som sa ospravedlniť pár riadkami a teda som sa posadil za písací stôl. Ako som tak hľadal nejakú obvyklú výhovorku, do cesty sa mi priplietla moja pravdymilovnosť, ktorá mi aj v bezvýznamných veciach znemožňovala vymyslieť si lož, skrátka a dobre rozhodol som sa tam zájsť. A tak som vo večerných hodinách hľadal mestskú časť, v ktorej žila huslistka. Na treťom poschodí v husto obývanom  dome som zazvonil na určené dvere. Otvorila mi slúžka a uviedla ma do prijímacej miestnosti, kde mi s gracióznou slušnosťou vyšla v ústrety Ludovica v čiernych hodvábnych šatách, s tmavočerveným kvetom zastoknutým vo vlasoch a predstavila ma zhromaždenej spoločnosti. Uzrel som tie dve hráčky a potvrdila sa moja domnienka z oného večera; pretože Ludovica povedala: „Moje sestry Anna a Mimi.“ Potom pred mladým mužom s inteligentnými, otvorenými črtami: „Pán Berger, obchodník.“ Nakoniec vrhla pohľad na toho, ktorého som tušil tu nájsť a trochu nejasne dodala: „Pán Alexis.“ Tento sa pri mojom vstupe zodvihol zo sedadla a teraz pristupoval s vystretou rukou a veľkou prívetivosťou ku mne, pričom avšak nemohol skryť určité rozpaky. Pridelili mi miesto vedľa neho na pohovke a ako to už býva mimovoľným zvykom v cudzom prostredí, blúdil som pohľadom po izbe. Vyzeralo to tam dosť holo a v zariadení sa zračila určitá ľahostajnosť. Ako prvý padol do očí starší, ale dobre stavaný klavír, na ktorom odpočívali Ludovicine husle, na stenách viseli portréty Mozarta a Beethovena, ako aj mnohých ďalších hudobných skladateľov a virtuózov. Avšak v malej vedľajšej izbe, ktorej dvere boli otvorené, sa zdalo, že vládne meštiacka, pracovitá ruka a najväčší priestor zaberal roztiahnutý stôl pokrytý nedokončenými ženskými šatami. Mimi, ako som si všimol, nasledovala moje pohľady a zvolala so smiechom: „Pána udivuje Annina izba. Veď to v nej tiež vyzerá ako v krajčírskej dielni.“

Anna očervenela.

„Nič to,“ povedal som, „je to milý obraz domácej pilnosti.“

„Áno, pilná je, to sa jej musí uznať,“ pokračovala Mimi. „Ja našou mamou, stará sa o domácnosť, zhotovuje nám šaty a klobúky...“

„A vy si to neviete vážiť,“ povedala Anna vážne.

„Nehnevaj sa!“ smiala sa Mimi, vyskočila a objala sestru viac svojvoľne než srdečne. „Ty ukrutnica nás aj tak čoskoro opustíš, aby si si vzala pána Bergera.“

Anna a mladý obchodník zároveň zrumeneli.

„No, nehanbite sa! Dávam vám svoje požehnanie!“ zvolala Mimi s komickým pátosom a roztvorenou náručou. „Ale uvážte, čo my a dámske trio stratíme.“  

„Ja uvažujem len nad tým, čo získam,“ povedal Berger, keď jemne viedol trocha veľkú ruku snúbenice k svojim perám.

Rozhovor nabral všeobecný zvrat a poskytol Alexisovi príležitosť, aby sa predviedol ako vzdelaný a duchaplný muž. Aj keď si sotva mohol pripísať niečo cez tridsať rokov, zdalo sa, že už má nejaké tie životné skúsenosti za sebou a veľa toho vo svete precestoval. Ako sa ukázalo z jeho reči, pokúšal sa uplatniť v rôznych povolaniach, naposledy v umení, a dalo by sa sním veľmi príjemne zhovárať, nebyť  tých tu a tam utrúsených cynických poznámok, poukazujúcich na určitú mravnú nespútanosť jeho charakteru, ktorá popri ostatných brilantných vlastnostiach vystupovala s dvojnásobnou poľutovaniahodnosťou. Rozhovor sa zvrtol samozrejme aj na hudobné umenie a ja som netajil nádej na hudobný pôžitok. „S radosťou zahrám,“ povedala Ludovica zdvorilo, pričom vstala a blížila sa k husliam. „Mimi ma bude sprevádzať.“

„Ludovica sa môže nechať počúvať neskôr,“ riekol Alexis odmietavo. „Teraz nech nám Mimi predniesť niektoré zo svojich vábivých piesní. Neuveríte, pane,“ obrátil sa na mňa, „čo za génia sa v tej malej osobe nachádza! Skladá básne a komponuje rozkošné strofy, aké možno počuť inak len v Paríži. Nenechaj sa prosiť, Miminka a spievaj,“ pokračoval a pritom uchopil obe jej ruky.

Mimi vrhla číhavý pohľad na Ludovicu. Tá trochu zbledla, ale pohladila sestrino líce a riekla: „Len spievaj, anjelik; spravíš Alexisovi radosť a zaiste aj pánovi Walbergovi.“

Mimi ako zvyčajne zatriasla kaderami a posadila sa za klavír a ľahko sa dotýkajúc kláves začala s pružným hlasom spievať niekoľko malých kupletov, ktoré síce neobsahovali nič pohoršlivé, ale predsa so svojim parodizujúcim obsahom a sarkastickým vtipom v ústach takého mladého stvorenia zneli o to zarážajúcejšie, že mimo to, boli sprevádzané všemožne veľavravnými pohybmi hlavy a tela. Alexis bol uchvátený. „Nádherné! Božské!“ zvolal čas od času. „No, čo vravíte, pane? Nemal som pravdu?“ Povzbudená týmto uznaním si počínala Mimi čoraz lepšie a nakoniec začala, prerušiac svoj spev, hrať valčík tak strhujúco, tak mocne a s takou plnosťou tónov, až človek veril, že počuje celý orchester a dokonca aj mne vohnal do údov chuť k tancu. Mladý obchodník sa nemohol zdržať. Objal svoju verenicu a pretancoval s ňou po miestnosti.

„Aká škoda, že nemožno zároveň hrať i tancovať!“ zvolala Mimi z nepretržitého knísania.

„To je samozrejme nemožné,“ povedal Alexis a vyskočil. „A či nie je pravda,“ a lichotivo položil ruku na Ludovicino plece, „že tvoja setra bude hrať namiesto teba? A ja chcem s tebou tancovať.“

Ludovica sebou trhla; ale sadla si na Mimino miesto. Jej hra znela po predchádzajúcej chabo a fádne. „Rýchlejšie! Silnejšie!“ kričal Alexis, ktorý s malou dievčinou letel v šialenom kole po miestnosti. Ludovica stisla pery a udrela s celou silou do kláves. Avšak zrazu sa odmlčala a prepukla v hlasný vzlyk, pričom si tisla ruky pred tvárou. Alexis dupol na zem a pozrel so zle skrývaným hnevom po nej. Mimi zvraštila obočie; Anna vyšla von. Bol to trápny, škaredý okamih a najradšej by som siahol po klobúku a v tichosti sa vzdialil. Ludovica si to zrejme všimla. Vstala a pristúpila ku mne. „Nerobte si starosti, prosím,“ povedala. „To nič nie je; náhly záchvat plaču. Hra na husliach strašne napáda nervy. Často mávam takéto záchvaty.“

Medzitým sa pod Anniným dohľadom prestrelo jednoduché jedlo, do ktorého sme sa rozladení a zamĺkli pustili. Berger a Alexis sa tu a tam pokúšali o veselé slovo, ktoré sa avšak neujalo. Konečne nadišiel čas, aby som sa odporúčal. Ludovica bola pri lúčení zdráhajúca a rozptýlená; avšak Alexis sa prekonával v zdvorilosti. „Som neskonale rád, že som vás spoznal,“ povedal. „Dúfam,“ pokračoval s rýchlym pohľadom na Ludovicu, „že vás tu pomerne často stretnem.“ Dole pri bráne som si vydýchol a v dlhých dúškoch vdychoval jasný, jarný nočný vzduch. Bol som pevne presvedčený už nikdy viac neprekročiť tento prah.

Ale človek je zvláštny tvor. Keď uplynula nejaká doba, videlo sa mi nedôstojné vyložene sa držať stranou. Nemyslela si Ludovica, že som dotknutý, urazený alebo sa jej stránim v dôsledku onej scény, v ktorej zohrala takú dojemnú rolu? Či už to bol naozaj tento ohľad alebo tajná túžba ju opäť uvidieť – dosť: v jedno dopoludnie som šiel k nej. Stretol som ju práve keď sa zberala preč s klobúčikom na hlave. - „Ah, vy, pane?“ povedala viditeľne prekvapená a nesvoja. „Dobre že prichádzate. Práve som chcela ísť na poštu odovzdať list adresovaný vám. Posaďte sa! Som totiž,“ pokračovala, „v príjemnej pozícii vrátiť vám sumu, ktorú ste mi tak veľkoryso zapožičali. Tu je.“ Otvorila zásuvku a predala mi už zapečatené bankovky. Vzal som si balíček a schoval ho do vrecka. „Skontrolujte si ich,“ povedala.

„Och, som si istý. Ale,“ dodal som, keď som videl, že nepokojne chodí sem a tam, „možno vyrušujem. Boli ste práve na odchode.“

„Samozrejme, dôležitá pochôdzka... sama...“

„Prosím,“ povedal som a vstal.

„Tak teda,“ odvetila, „zbohom. A ešte raz moja najvrúcnejšia vďaka!“ Ale znelo to ako netrpezlivé naliehanie. Žiadne slovo, žiadny náznak, že by som smel opäť prísť. Moje srdce sa stiahlo: bol som odmenený. Keď som tentoraz prišiel k bráne vrelo a bolestivo ma premklo; dokonca si myslím, že mi zvlhli oči.“

Mlčal, stratený v spomienkach. Po chvíli pokračoval: „Uplynulo takmer pol roka a všetky tieto zážitky ležali už za mnou zabudnuté. Len občas sa predo mnou šerila ako v sne tá štíhla postava huslistky, aby sa ihneď rozplynula v prázdnote. Jedného dňa skoro ráno niekto zatiahol za zvonec v predizbe. Nedržal som žiadne služobníctvo a tak som musel ísť otvoriť sám. Keď som otvoril stála predo mnou Ludovica. Jej pohľad ma natoľko zasiahol, že som stratil všetku duchaprítomnosť a nechal som rozpačitú Ludovicu chvíľu stáť medzi dverami a závesom. Nakoniec som sa pozbieral a rýchlo som ju zaviedol dnu, na onú pohovku, na ktorej teraz sedíte.

„Prepáčte,“ povedala s istým úsilím, „že vás vyrušujem. Raz ste mi prejavili taký dôkaz účasti, že som našla odvahu ešte raz poprosiť o vašu pomoc.“

„Som vám plne k dispozícii,“ odpovedal som plný očakávania.

„Teraz ide o niečo celkom iné,“ rýchlo pokračovala. „Je to záležitosť, od ktorej záleží celé moje životné šťastie.   

„Desíte ma...“

„Aby som predniesla svoju prosbu, musím začať zoširoka a žiadam vás o priateľské vypočutie.“

Vzal som si stoličku a sadol si naproti nej.

Zhlboka sa nadýchla a začala: „Sme pozostalé dcéry učiteľa hudby, ktorý sa svojho času tešil nezvyčajnej povesti a zhromažďoval pri sebe veľký počet žiakov z najlepších kruhov. Medzi nimi bol aj jeden mladý muž, menom Alexis, vlastník hlbokého, ľubozvučného hlasu, ktorý k svojmu potešeniu navštevoval hodiny spevu. Jeho rodina, pôvodom z Ruska, ktorá prišla k majetku a vážnosti v Podunajských kniežactvách, tu už bola udomácnená druhú generáciu a zastupovala jednu z najvýznamnejších veľkoobchodných spoločností. Ako mládenca poslali Alexisa do Paríža, aby sa pod dohľadom obchodného priateľa venoval obchodnému remeslu, ale po krátkom čase  ho povolali nazad; ukázalo sa, že k danému povolaniu nemal žiadne vlohy a väčšmi sa bezstarostne oddával veľkomestským zábavkám. Mala mu byť predostrená iná cesta a v tomto prechodnom období sa dostal do nášho domu. Mala som vtedy sotva šestnásť rokov; moja sestra Anna bola podstatne mladšia; Mimi ešte úplne malá. Jeho mimoriadna krása, jeho hrdá a predsa jemná bytosť, oheň jeho pohľadov a slová, s ktorými mi okamžite vyzradil živú náklonnosť, uchvátili moje práve vzklíčené srdce natoľko, že som mu v krátkom čase patrila telom aj dušou. Vtedy zďaleka ani len netušiac záhubu takéhoto vzťahu, som sa mohla tobôž oddať tomuto sladkému opojeniu, keďže naša matka skoro umrela a môj otec, ktorý v takýchto veciach, ako teraz poznám, oplýval neuveriteľnou neuváženosť, nado mnou vôbec nebdel. Jedného dňa sa Alexis zrazu zjavil v lesknúcej sa uniforme a oznámil mi, že jeho rodiča rozhodli, aby vstúpil do vojenského stavu. Ihneď získal dôstojnícke miesto u kavalérie a musel so svojim plukom odísť do Maďarska. To bolo naše prvé odlúčenie. Ale pretože sme si denne vymieňali listy a môj milý sem tak často, ako to len šlo, chodil, nepociťovala som toto odlúčenia, ako niečo bolestivé; ba možno to zvýšilo kúzlo našej lásky. Dokonca ani vtedy,  keď listy od Alexisa boli kratšie a zriedkavejšie a už sám tak často neprichádzal, nebola rovnováha mojej duše otrasená. Bola som si istá, že len vonkajšie okolnosti sú tomu na príčine a v pokoji som očakávala deň, kedy opäť k nám zavíta. A to sa aj stalo. Prišiel v civilnom oblečení a povedal, že má už dosť vojenskej služby a teraz uvažuje vydať sa na umeleckú dráhu. Skutočnou príčinou bolo, že pri svojom sklone k mrhaniu, ktorý som si na ňom všimla, ale nepovažovala ho za vyčítania hodný, nakopil podlžnosti, čo malo za následok jeho prepustenie. Nevedela som to; ale aj keby som to bývala vedela, nič by to nezmenilo na mojej náklonnosti k nemu. Naozaj sa vzdelával pre operu pod vedením môjho otca, voči ktorému sa naďalej správal ako môj snúbenec. Čoskoro sa mu podarilo získať angažmán na malom javisku a postupne so šťastím vystupoval aj vo významnejších mestách; ba raz ho dokonca pozvali aj do Londýna. Medzitým sa mi z viacerých strán dostávalo rady, aby som svoj vzťah s Alexisom prerušila. Vraveli, že je to ľahkomyseľný, bezohľadný človek, ktorý svoju rodinu privedie na žobrácku palicu, že udržuje na každom mieste vzťah s dievčatami a ženami a vôbec vedie život vzbudzujúci tie najhoršie obavy pre jeho budúcnosť. V týchto všetkých varovaniach som videla len obyčajné ohováranie a nízke intrigy niektorých uchádzačov o moju ruku, ktorých som síce nie bezohľadne, ale s pokojnou hrdosťou odmietla. Bola som o láske vzdialeného muža, ktorý občas sám vo svojich žartovných listoch spomenul úspechy u ženského pohlavia, o to väčšmi presvedčená, keď neustále naznačoval, ako očakáva okamžik istého a trváceho miesta, aby si ma k sebe vzal. A tu sa zrazu, keď som o ňom už dlho nepočula, zjavil u nás. Ale v akom stave! Chorý, zlomený, zúbožený  – obraz mužskej mizérie. Stratil svoj hlas, prenasledovali ho veritelia a keďže jeho rodičia, ktorí mu obetovali celý majetok, zomreli, nevedel, kam by hlavu zložil. Milovala som ho a milujem ho tak veľmi,“ dodala s chvejúcim sa hlasom, „že som tomu neprikladala žiadnu váhu a bola som blažená, opäť ho mať pri sebe. Môj otec tiaž medzičasom skončil svoju pozemskú púť a každej z nás niečo zanechal. Aj keď toho nebolo veľa, môj podiel stačil, aby ho vyslobodil z najpálčivejších starostí. Nasťahoval sa do bytu blízko nás; opatrovala som ho, starala som sa o jeho potreby a nevenovala som žiadnu váhu jeho dobrodružným plánom založiť si novú existenciu. Prostredníctvom môjho umenia, ktoré som so sestrami začala vykonávať verejne, sa mi otvorili nové zdroje prímov a všetko by bývalo dobré, ak by, potom čo sa zotavil, jeho nezničiteľná ľahkovážnosť opäť nezískala prevahu. Nanovo sa vrhol do dlžôb, spočiatku mi ich tajil, ale v rozhodujúcej chvíli som ich tak dlho platila, až som už nemohla a on dospel do bodu, kedy hrozil súd. V týchto strašných dňoch,“ zakončila vydýchnuc si,“ ste to boli vy, pane, kto ho zachránil.“

Chvíľu bolo ticho; potom pokračovala v bolestivo tlmenom tóne: „Už dávnejšie som si myslela postrehnúť, že sa medzi Alexisom a mojou mladšou sestrou spriada náklonnosť. Ale nechcela som si to priznať a v mojom sebaklame som napomáhala tejto premene až do tej miery, že som mnohé zámerne prehliadala, aby som zabránila výčitke o pochabej žiarlivosti. Možno by to nezašlo do krajnosti, ak by sa Alexisove pomery jednou ranou nezmenili. Vďaka predchádzajúcim známostiam sa totiž opäť ocitol v spoločnosti vyberaných mladých ľudí, ktorí sa ho snažili využiť ako sprostredkovateľa vysokých pôžičiek. Keďže bol dobre oboznámený so solventnosťou každého z nich, neprišlo mu zaťažko, nájsť peňažných špekulantov, ktorí sa za vidinou vysokého zisku pustili do takéhoto podnikania. Niektoré z týchto obchodov sa čoskoro skvele uzavreli a od týchto čias je Alexis vyhľadávaným mužom oboch strán. Jeho izba je vždy plná návštevníkov, ktorí prichádzajú na kočoch pred jeho dom; prekvapujúco vysoké čiastky sa k nemu dostávajú a pokiaľ by nebolo jeho sklonu k plytvaniu, musel by si už teraz nahonobiť nejaký majetok. Avšak prvé čo spravil bolo, že si prenajal byt vo vyberanej mestskej štvrti, v záujme jeho činnosti, ako vravel. Pritom ma nápadne zanedbával a stále viac si v tajnosti pripútaval Mimi, s ktorou teraz, keď sa moja druhá setra vydala, žijem sama. Jedného dňa mi vysvetlila, že ma opustí; Alexis prevzal starosť o jej živobytie. Zdrvená, bez seba od bolesti a zúfalstva som sa k nemu rozbehla. Privítal ma chladne a úctivo, vysvetlil mi, že ma už viacej nemiluje, že už ma dlhšie nemiloval a nemôže byť reč o vrelom vzťahu medzi nami dvoma. Chce zostať mojím priateľom a spraviť pre mňa všetko, čo inak od neho budem požadovať. A keď som sa, vyčerpaná od bolesti a sĺz, hodila k jeho nohám, zovrela jeho kolená a zaprisahávala ho, aby mi opäť venoval svoje srdce a vzdal sa onej hanebnej živnosti, ktorá ho istotne povedie do záhuby, hrubo ma od seba odsotil a nakoniec sa vyhrážal ukázať mi dvere!“ Prepukla v takmer kvíliví plač a klesla do pohovky.

„To je veľmi smutné,“ povedal som po chvíli. „Ale čo mám... čo môžem spraviť?“

„Oh, všetko!“ vykríkla, pričom si vreckovkou narýchlo sušila oči a líca, „všetko, len ak chcete!“ A keďže som neveriacky hľadel pred seba, srdečne pokračovala: „Pozrite, napriek jeho zdanlivej tvrdosti je to len predsa mäkká, poddajná nátura; napriek jeho ľahkomyseľnosti, jeho pokleskom je schopný ušľachtilých pohnútok a som presvedčená, že len opojnosť jeho novej pozície a,“ dodala tichšie, „zvádzačské umenie mojej sestry ho doviedli tak ďaleko. Ak sa nájde muž, ktorého si váži, na ktorého hlas nedá dopustiť, a ten mu vytkne nedôstojnosť jeho postoja, krutosť jeho počínania, nepochybujem, že si vstúpi do svedomia a vráti sa ku mne.“

„Myslíte? Ak by tomu naozaj tak bolo, z čoho súdite, že ja som tým mužom, ktorý má nad ním toľkú moc?“

„Och, ja to viem! Nikdy som ho ešte o nikom nepočula vravieť s toľkou vrúcnosťou, uznaním, ba obdivom ako o vás. Ihneď,“ dodala začervenane, „postrehol u vás vlastnosti, ktoré som vtedy pre zmätok v mojej duši nepoznala - nebola schopná plne oceniť. A teraz som nútená učiniť vám pre mňa tak zahanbujúce priznanie, ktoré v tomto okamihu nemôžem zamlčať. Určite sa pamätáte, že som vtedy, keď ste vyslovili, nechcem povedať želanie, ale náznak, ma opäť uvidieť, bola vcelku zaskočená. Nesmela som vzbudiť žiadne nádeje, ktoré som nemohla splniť. Ale v tom samom okamihu sa zrodila vo mne myšlienka, aby Alexis skrz vás pocítil moju hodnotu. Ale keď som postrehla, že opak je pravdou, preklínala som v hĺbke srdca tento úskok a zachvátil ma akýsi odpor voči vám, ktorý bol o to silnejší, o čo úprimnejšie, nepredvídateľnejšie prepukla jeho úcta k vám.“ Zarazila sa v reči, hlavu a oči sklopila, akoby očakávala verdikt sudcu.

Mlčal som.

„Teraz mnou pohŕdate,“ povedala sotva počuteľne.

„Nie,“ odvetil som. „Naopak, vážim si vás väčšmi, než som kedy bol schopný.“ Nebola to žiadna prázdna fráza, čo som vyslovil. Vo všeobecnosti je človek zvyknutý u žien nájsť tak málo úprimnosti, že som sa skrz pravdu jej priznania, akokoľvek bolo pre moju osobu neradostné, cítil v najhlbšom prekvapený a zasiahnutý. „Áno, Ludovica,“ pokračoval som,“ vysoko si vás vážim a aby som vám to dokázal, pozhováram sa s Alexisom.“

Urobila pohyb, akoby mi vďačne chcela padnúť k nohám.

Vyskočil som „Neočakávajte priveľa! Chápete, že sa bez všetkého miešam do cudzích záležitostí, že nemôžem zohrať rolu ľúbostného sprostredkovateľa. Ale po tom, čo ste mi povedali, mi bude možné, priblížiť sa k Alexisovi ako vážne napomínajúci a varovný hlas. A to chcem spraviť.“

„Ach, teraz je všetko v poriadku,“ zvolala prekypujúc radosťou, „teraz som zachránená! Ale ešte jedna vec. Predtým som už vravela, že Alexis je v područí zvádzajúceho umenia mojej sestry. Keby som si bola istá, že ho ľúbi, verne, skutočne a úprimne miluje, možno, ale len možno, by som vedela ustúpiť. Ale hovorím vám: ona ho nemiluje!“

„Verím tomu,“ odvetil som.

„Je mi zaťažko vysloviť to, ale ako je mladá, tak je aj márnivá a bezcitná a falošná a zákerná je tiež. Spraví ho nešťastným, ďalej a ďalej ho bude hnať po nebezpečnej ceste...“

„Som o tom presvedčený. Ale nechá sa presvedčiť?“

„Pokúsila som sa o to; ale ešte väčšmi ho to popudilo voči mne.“

„To bolo od vás nerozumné a preto sa smiem tohto bodu dotýkať len s nesmiernou opatrnosťou.“

„Hovorte, konajte, ako uznáte za vhodné. Viem, že všetko uvediete na správnu mieru. A... nie pravda... hneď ráno zájdete k nemu? Nie príliš neskoro, aby ste ho určite zastihli doma a potom mi ihneď dajte vedieť.“ Pri týchto slovách sa zodvihla.

„Dobre; ale ešte raz: neočakávajte priveľa!“ A s tým som ju vyprevadil.

Keď som opäť osamel, postupne sa u mňa dostavila reakcia. Uvidel som sa zapletený v sváre, v ktorom som sa mohol zaskvieť v dvojznačnom svetle a ktorý, to som si uvedomoval stále viac a viac, nepovedie k žiadnemu dobrému koncu. Aj za predpokladu, že predošlé vzťahy budú opäť nadviazané: ako dlho môžu medzi týmito ľuďmi vydržať? Ale prisľúbil som tej úbohej, zúfalej žene pomoc a v nasledujúce ráno som zašiel k Alexisovi.

Stretol som ho, potom, čo ma ohlásil sluha, pri raňajkovom stole, v ruke s tureckou fajkou s dlhým pipasárom. Vyskočil a šiel mi v ústrety horiac rozpakmi. „Ah, pane,“ zvolal, „čomu vďačím za to potešenie, mať tú zvláštnu česť vašej návštevy?  Vidíte, že raňajkujem, smiem vám ponúknuť šálku kávy? Alebo čaj, čokoládu...“

Poďakoval som.

„Tak aspoň cigaru,“ a otvoril nádhernú koženú kazetu. „Priamy dovoz z Havany,“ dodal, skôr z ohromenosti, než z chválenkárstva.

Nechcel som ho uraziť a vzal som si z tých vzácnych listov, zatiaľ čo mi prehnane úslužne podával oheň.

„Pane,“ začal som, potom čo sme sa obaja posadili, „dovolím si tvrdiť, že sa nemýlim, ak poviem, že dôvod mojej návštevy je vám zrejmý.“

„No, samozrejme,“ odvetil nepokojne, „domnievam sa, že prichádzate ako posol...“

„Áno, keď to chcete tak nazývať. Ale lepšie povedané: prichádzam na žiadosť slečny Ludovici Mensfeldovej. Je veľmi nešťastná.“

„Vlastním zavinením,“ uviedol. „Všetko som jej v pokoji vysvetlil, spravil som jej tie najrozumnejšie návrhy. Ale ona nechce nič počuť, nechce pochopiť, že city sú prchavé, že nové dojmy taktiež vyžadujú svoje práva...“

„Pane,“ namietol som, „zachádzate priďaleko. Požadovať od milujúcej ženy, aby prirodzene a pochopiteľne vnímala to, čo sa vám a možno aj mne takým zdá, značí vyžadovať nadľudskosť. A Ludovica vás ľúbi.“   

„Áno, áno,“ povedal rozhorčene, „ľúbi ma, viem to a ja som ju tiež miloval, vrúcne a planúco. Ah„ pokračoval ponárajúc sa v spomienkach, „neviete si ani predstaviť, aká pekná, aká okúzľujúca bola. Jej oči, postava, jej ruky a nohy a ešte aj teraz je pekná a pritom také dobré, znamenité stvorenie, žiadna z jej sestier sa nemôže, čo i len vzdialene, s ňou porovnávať...“

„Tak teda...“ povedal som.

„A predsa, predsa ju už viac nemilujem, už ju nemôžem milovať! Stále je rovnaká; stále tá istá oddanosť, rovnaká nežnosť, vždy tie samé jemné nároky. Táto jednotvárnosť pôsobí priam ubíjajúco. Pozrite, tu je jej sestra Mimi, náladové, bizarné stvorenie. Ale plné ducha, vtipu, života - vábivý malý diabol.“ 

„Toto označenie nie je zrejme zle zvolené,“ odvetil som pokojne. „Ale dáva vám to právo opustiť ženu, ktorá na vás visí vrelou láskou a vernosťou, ktorá vám všetko obetuje?“

Vyskočil so stoličky, akoby som sa mu dotkol rany. „Áno,“ zvolal, náhliac sa hore dolu miestnosťou, „áno, obetovala mi veľa, všetko. Viem, čo mienite. Ale prečo to urobila?! Nevyžadoval som to. Mala ma nechať napospas môjmu osudu. A potom... všetko som urovnal, všetko vyrovnal, čo by ju od oného času ešte mohlo sužovať, znepokojovať. Spravil som jej tie najoslnivejšie ponuky. Ale všetko odmieta a uprednostňuje živobytie z hodín hudby. To čo požaduje je láska a opäť láska a tú jej nemôžem dať.“

„No, potom by bývalo vašou povinnosťou, Ludovicu jemne a šetrne krok za krokom oboznámiť z jej pozíciou, v ktorej sa z bolesti a vášne zamotáva, a nie je v stave sa v nej okamžite vyznať. No v žiadnom prípade nesmiete tú úbožiačku nedočkavo a kruto od seba odháňať a nezasluhujúco jej hroziť.“

„To som spravil, pretože siahla po nedôstojných prostriedkoch, aby si ma opäť získala. Ponižovala predo mnou svoju sestru, chcela vo mne vzbudiť podozrenie, že ma Mimi nemiluje.“

„A keby mala pravdu,“ povedal som vážne.

Trhol sebou a zostal stáť. „Vravíte v Ludovicinom záujme!“ vykríkol.

„Pane,“ povedal som, pričom som sa teraz rovnako zdvihol a kráčal k nemu, „môže byť, že krok, ktorý som podnikol, vás celkom oprávňuje vkladať pochybnosti do plnej úprimnosti mojich slov. Byť by ste mohli čítať v mojej duši, získali by ste presvedčenie, ako úprimne, ako pravdivo to nielen s Ludovicou, ale aj s vami mienim. Opakujem to: Marie Mensfeldová vás nemiluje.“ A keďže bolestivo zasiahnutý hľadel do zeme, rýchlo som pokračoval: „Nie vás, a ani nikoho iného. Mimi patrí k sorte žien, ktoré milujú až vtedy, keď už samé nie sú schopné lásku vzbudzovať.“

Pomaly kráčal k stoličke a opäť sa posadil. Mlčky, so sklonenou hlavou sa zdal, akoby načúval tajomnej ozvene, ktorú vyvolávali moje slová v jeho vnútri. Musel už sám ťažko a často pochybovať a teraz zápasil so svojimi myšlienkami.

„Neprišiel som sem s úmyslom,“ pokračoval som približujúc sa k nemu, „rozdúchať uhasnuté vášne, to nezmôže žiadna sila na zemi. Ale pohovorme si otvorene. Čo vás na Mimi púta, je jej sila mladíckeho pôvabu. Nachádzate u nej radosti a potešenia, ktoré vám Ludovica už nie je schopná ponúknuť. Ale uvážte, že existencia nepozostáva len z pôžitkov, že sa musíme vedieť aj zriekať a tak priniesť nejednu obeť sebe i druhým. Majte na pamäti, že existujú povinnosti, ktoré ak nie sú v rozpore s našim lepším ja, musia byť za všetkých okolností splnené. Uvedomte si, že minulosť nemožno tak jednoducho striasť ako šaty, ktoré si prezliekame. A akú výmenu chcete uskutočniť? Tu žena, jemná a nežná, plná oddanosti a vernosti, spokojná môcť dýchať s vami jeden a ten samý vzduch; tam stvorenie, väčšmi podnecujúce než príťažlivé, síce plné vtipu a čulosti, ale tiež bez srdca a duši. Bytosť stvorená k tomu byť metresou a ktorá vás chladnokrvne opustí, keď už nebudete v stave uspokojiť  každú z jeho nálad. Ale ako dlho, a za akú cenu vám to bude možné? Možno mi neprináleží upozorňovať vás prinajmenšom na nevhodnosť vašich terajších pomerov a nedovoľujem si s nevyžiadanými radami zasahovať do vášho života, ale usúďte sami, kam to má viesť?“

Sklopil oči; bol zahanbený, ale aj pohnutý a zasiahnutý. „Áno, je to pravda,“ zvolal a vzal ma za ruku, „máte pravdu! Ale čo mám robiť? Topiaci sa chytá čohokoľvek, čo sa mu ponúkne. Môj život je už raz premárnená...“

„Vôbec  nie! Ste v rozkvete svojich rokov. Mužovi vášho talentu a schopností sa musí a istotne podarí pri poctivom chcení zabezpečiť si slušné, náležité miesto. A práve k tomu vám ponúka spojenie s Ludovicou najlepšie vyhliadky. Už sama sa naučila získavať; navzájom sa budete podopierať a podporovať – a po všetkých búrkach a bojoch nájdete v skromnom domove najvyššiu pozemskú hojnosť, pokoj a idylu.“

Pozrel pred seba. V jeho črtách sa zračilo pohnutie a nerozhodnosť; bolo to, akoby sa v jeho hrudi pripravoval zvrat. „A čo bude s Mimi?“ opýtal sa tlmene.

„Prenechajte ju vlastnému osudu! Bude si vedieť nájsť svoju cestu.“

Sotva som vyslovil tieto slová, keď niekto vonku prudko zatiahol za zvonček a takmer súčasne do dverí vtrhla Mimi zaodetá v zamate a hodvábe, s elegantným klobúčikom zdobeným perami nedbalo nasadeným na zvlnených kaderiach. Pri mojom pohľade zostala dotknuto stáť a nevraživo ohrnula hornú peru. Jej vzhľad sa odvety, čo som ju naposledy videl, výrazne zmenil. Veľmi vyrástla a jej črty nadobudli ostrú zreteľnosť.

Alex jej letel v ústrety ako premenený a ja som vedel, že teraz je už všetko stratené. „Vidíš, môj anjel,“ koktal, „mám návštevu; zatiaľ choď do vedľajšej izby.“ Sprevádzal ju a ja som započul, ako si vnútri navzájom niečo šepkajú. Po chvíli sa vrátil. „Prepáčite,“ povedal trochu rozpačito, „že už dlhšie nemôžem mať to potešenie – dôležitá záležitosť –„ A pokým som siahol po klobúku, pokračoval: „Buďte si istý, že si cením vašich poznámok, vašich rád – že ich z časti aj úplne prijímam a som vám zaručene vďačný – avšak v tomto smere sa nedá tak rýchlo učiniť rozhodnutie. Čo sa Ludovici týka, prosím vás, aby ste jej odkázali, že som si už dávnejšie všetko dobre uvážil a premyslel a že chápem, aké bolestivé to pre ňu musí byť, ale na vzťahoch, ktoré súčasne k sebe navzájom prechovávame, nemôžem nič zmeniť. Vonkoncom nič!“ dodal, zdôrazňujúc zraňujúcu vytrvalosť slabších pováh.

Mlčky som ho pozoroval. „Poviem jej to,“ povedal som nakoniec a odišiel som.

Išiel som priamou cestou k Ludovice, ktorá, odkedy žila oddelene od sestier, obývala jednoduchú podnájomnú izbicu. Vyšla mi naproti s veľkým napätím. „Ako, ako?“ spýtala sa s očami plných očakávania.

„Dopadlo to, ako som predvídal.“ A všetko som jej rozpovedal.

Krvácalo mi srdce, keď tak predo mnou sedela a so zatajeným dychom mi visela na perách, pokým každé slovo padalo sťa roztavené olovo do jej duše. Ako bolestivo sebou trhla, ako sa usilovala o rovnováhu, ako sa pozvoľne zračilo v jej črtách pohnutie, radosť i nádej – až kým sa napokon sklamane a zúfalo nezrútila pod záplavou sĺz. A predsa, ak by existoval prostriedok, čo by ju vyslobodil z tejto zmäti, opäť jej vrátil pokoj duše, mohlo by sa tak stať iba, ak by ju priviedli k jasnému uvedomeniu si svojej pozícii a k presvedčeniu, že už nemôže nič očakávať, v nič dúfať. Ale ona ešte dúfala. Lebo potom, čo nejaký čas obklopená kolísavými myšlienkami a pocitmi mlčala, snažila sa inštinktívne primknúť k radostnej časti mojej správy. „Takže vravel o mne milo a dobre,“ preriekla ticho. „Videli ste ho dojatého, zasiahnutého. Bol v stave...„

Vrhnúť sa z jednej slabosti do druhej!“ skočil som jej do reči. „Bol v stave uskutočniť rozhodnutie, ktoré by zajtra alebo pozajtra opäť oľutoval a zvrátil. Nie je mužom, ktorý koná podľa zásad a videl som, ako naňho zapôsobilo už iba samotné zjavenie vašej sestry. Jedným slovom: Už vás nemiluje a je pre vás stratený!“ 

„Oh! Oh!“ lamentovala a zalamovala rukami.

„Spamätajte sa, Ludovica,“ pokračoval som. „Pozrite sa udalostiam pevne a jasne do očí a zabudnite na človeka, ktorý nie je hoden, aby ste ho milovali!“

„Nie! Nie!“ zvolala, zúfalo sa vrhajúc sem a tam. „Nemôžem – nechcem zabudnúť; nemôžem a nechcem ho stratiť. Je mojím všetkým!“

„Všetkým?! Nemáte samú seba? Nemáte svoje umenie?“

„Ah, nevravte mi o mojom umení! Tam ležia moje husle rozladené a zaprášené, už mesiace som sa ich nedotkla. Áno, dávnejšie – vtedy pre mňa neexistovala väčšia blaženosť, než vylúdiť moju tichú túžbu, plesajúcu radosť, sladkú bolesť mojej hrudi na spolusúcitných strunách. Ale teraz ich nenávidím a len niekedy ma to prepadne sa na nich vyzúriť, aby sa rozleteli ako moje srdce!“

„Neprehrešujte sa,“ povedal som vážne a prísne. „Neodhadzujte pochabo od seba božský dar, ktorým vás osud obdaril a uprednostnil pred tisíckou iných! Uvážte, koľko ľudí vôkol vás vzdychá pod ťarchou biedy, žiaľu a beznádeji a nemajú nič, o čo by sa mohli oprieť, o čo by sa mohli v slobodnejšej atmosfére usilovať. Uvážte, koľko oprávnených nádejí v tomto živote stroskotá a zrieknite sa toho, čo ste stratili.“

„Ach, vy ste muž!“ zvolala. „Neviete, čo pre ženu znamená láska!“

„Viem to. Láska je zmyslom života ženy. Zmyslom života muža sú, a až do teraz boli, iba tie večné idey, pokrok vcelku a starosť o všeobecné blaho. A ako často musí vidieť cez noc stroskotať to, čomu venoval pot a všetku silu svojho bytia a uspokojiť sa len s nevďakom, posmechom i výsmechom a s verejným opovrhnutím. A v tomto svete sklamania a bolesti, v tomto svete, kde nič nemá stálosť, si chce žena vedieť udržať natrvalo a neohrozene iba svoje šťastie?!“

A keďže v zamyslení hľadela pred seba, pokračoval som: „A je aj váš osud taký hrozný? Nemilovali ste? Nebola táto láska opätovaná? Nemôžete si povedať: žila som a užívala si, pokým iné ženy nemohli nikdy roztvoriť puky svojich sŕdc a s potlačenou vášňou šli do hrobu!“

Prepukla v jemný plač. Zodvihol som sa a postavil sa pred ňu. „Ludovica, dovoľte, aby som vám bol priateľom!“ A keďže, akoby na znak odmietnutia vystrela ruky, naliehavo som riekol: „Nechápte ma zle! Nie som mužom, ktorý sa v tomto okamihu snaží k vám priblížiť s milostnými návrhmi. – Ešte raz: dovoľte mi byť vašim priateľom! Som zvyknutý kráčať po osamelej ceste odriekania. Chcem vám byť oporou, viesť vás a smerovať; chcem nad vami bdieť ako nad chorým dieťaťom – až kým sa konečne nezmierite so svojim osudom a umením, kým nedosiahnete onú výšku bytia, z ktorej budete môcť s úsmevom hľadieť na minulosť a snáď do krajšej budúcnosti.“

Zdalo sa, že pociťuje silu mojich slov v hĺbke duši a rozjíma o nich. Ale náhle sa otriasla a vykríkla udierajúc rukami pred tvárou: „Nie! Nie! Nemôžem sa ho zriecť! A aj keď ma už nemiluje – neopustím ho! Jeho vášeň k Mimi nemôže pretrvať: vráti a musí sa ku mne vrátiť. Všetko strpím, všetko znesiem. Nech mi nadáva, vyhráža sa mi, odháňa ma od seba: budem blažená, ak ma zašliape svojimi nohami,  pretože bez neho nemôžem žiť!“

Ustúpil som o jeden krok. Toto horúčkovité, šialené vzplanutie, tento slepý pud, na ktorom nechcel spočinúť žiaden lúč poznania, ma ochladili až do srdca. „Tak teda,“ povedal som napokon, „buďte zbohom! Nech je nebo k vám všetkým milostivé!“

Čo neskôr udalosti so sebou priniesli, vám môžem rýchlo a krátko povedať. Dozvedel som sa to, ako sa postupne dozviete o ľuďoch, ktorých poznáte. – Alexisove jagavé pomery boli, ako sa dalo predvídať, neudržateľné. Už po krátkom čase uviazli niektoré významné platby. Špekulanti začali byť podozrievaví a nedotkliví a požadovali tie najneuveriteľnejšie sumy za predĺženie. Nové termíny neboli dodržané, úžery nevyplatené, a tak sa celé podnikanie, pri ktorom sa dala dokázať aj nejaká hrozná nepoctivosť, dostalo do kolísania a pádu a nakoniec zbankrotovalo. Iba skutočnosť, že osobnosti najvyššej triedy boli to toho zapletené, zachránila Alexisa, ktorý opäť upadol do najhlbšej biedy, pred súdnym stíhaním. Vo víre týchto dní – Mimi medzitým odcestovala do Paríža s atašém francúzskeho vyslanectva – si nešťastník privodil rýchlu chorobu, ktorá ho uvrhla na smrteľnú posteľ. Ludovica ho opatrovala vo svojej biednej svetlici a pochovala ho za výnosy zo svojej stariny. Zomrel v jej náručí.“  

V izbe opäť zavládlo úplné ticho; iba z ulice sem doliehal zvuk tlmeného šinutia oneskoreného vozidla.  

„Príbeh ešte nie je u konca,“ povedal som.

„Nie; ale čo teraz nesleduje, je len krátka dohra alebo skôr škaredá vedľajšia hra k tomu, čo ste doteraz počuli. Muselo sa to zdať nepochopiteľné, ak práve tá nepochopiteľnosť nebola náturou tej ženy. A predsa v tom spoznáte ten neúprosný a jednotne panujúci osud , čo dohnal Ludovicu k priepasti.

Uplynuli tri roky a ja som ju opäť nevidel. A tu som ju v jeden deň stretol na ulici, ako sa popri mne viedla zavesená na ramene muža. Bolo to zrejme len vzájomné ohromenie, že sme pred sebou zostali stáť s pozdravom. Vyjachtali sme niekoľko slov, ktoré mali znieť radostne; konečne ukázala na svojho spoločníka a riekla: „Môj muž, barón –„ povedala meno, na ktorom nezáleží. Pokým sa nedbalo uklonil, vrhol som naň pohľad. Nebol už mladý, bol vysokého vzrastu a veľmi telnatý. Jeho tvár musela byť kedysi krásna, ale teraz vyzerala odulo a zračil sa v nej výraz nízkych vášni. Jeho oblek bol zmesou starostlivosti a schátralosti; aj Ludovicin zovňajšok pôsobil dosť zanedbalo. Predstieral som náhlivosť a porúčal sa. „Bolo mi veľkým potešením spoznať starého priateľa mojej ženy,“ povedal barón v spevavom stredonemeckom dialekte, „prejavte nám raz to potešenie, bývame...„ Ostatné som už nevnímal. Nemohol som sa ubrániť, aby som v určitej vzdialenosti nezostal stáť a nehľadel za párom. Zmocnil sa ma zvláštny pocit, keď som videl túto ženu, ktorú som síce neľúbil, ale ktorú, ako ešte teraz cítim, som mohol nesmierne milovať, odchádzať zjednotenú s týmto mužom.

Po uplynutí niekoľkých týždňov som večer vstúpil do kaviarne, aby som si prelistoval noviny. Tam som uvidel baróna, sedel v okennom arkieri a očividne ma nespoznal. Pred sebou mal prázdny likérový pohár a čas od času sa pozrel cez okno na ulicu, akoby niekoho očakával. Konečne sa pred oknom ukázali obrysy ženskej postavy. Barón rýchlo vstal, hodil drobné mince na podšálku a náhlil sa von. Tiahlo ma to nasledovať ho a ešte som mohol uvidieť, ako mu Ludovica – lebo to bola ona – niečo odovzdala, s čím ako sa zdá nebol spokojný. Prudko gestikuloval a jeho hlas znel hlasno a výhražne. Nakoniec ho musela uchlácholiť, pretože jej ponúkol rameno. Napokon zahli do postrannej uličky, kde sa mi stratili z dohľadu.  

Ludovicu som opäť videl až dnes. Hneď som tušil, ako sa všetko odohralo; pretože od oného večera som choval tie najsmutnejšie predstavy. Ale chcel som mať istotu a odviezol som sa s vami do obchodu obchodníka Bergera. Tam sa mi všetko potvrdilo. Spoznala, boh vie ako a kde, baróna, ktorý sa tu ponevieral pod zámienkou dedičskej záležitosti. Nevedno ako k tomu prišla, že si ho vzala. Možno tak konala z náklonnosti; ale pravdepodobnejšie je, že ju viedol oný poľutovaniahodný pud, ktorý sa nakoniec zmocní každej ženy, voľky-nevoľky natrvalo patriť mužovi. Medzitým živila seba i jeho lekciami hudby, ktorých mala mnoho; na vykonávanie svojho umenia už viacej nemyslela. Ale vyhliadky na dedičstvo sa rozplynuli a barón oddávajúci sa pitiu a hrám potreboval peniaze. Ludovica to musela zvládnuť: pomocou získaných pôžičiek a vyžobraných darov, a keď sa jej to nie vždy podarilo, zneužíval ju – áno, zašiel v svojej hanebnosti tak ďaleko, že ju chcel nútiť predať posledné zvyšky jej krásy. To nezniesla. Dnes ráno ju opäť poslal zaobstarať peniaze – úplne zanedbateľne malú čiastku: ale jej setra a ani švagor, ktorí nešťastnici doteraz, síce neradi a s výčitkami všetkého druhu, ale predsa v najkrajnejších prípadoch vždy pomohli – jej teraz odmietli pomôcť. Zrejme sa neodvážila ísť domov, dlho musela blúdiť – ostatné už viete.“   

Obaja sme mlčali.

„A teraz mi povedzte,“ pokračoval, „ako sa stalo, že toto spanilé stvorenie, obdarené všetkými prednosťami svojho pohlavia, ktoré iní vedia tak znamenite zužitkovať, sa zaplietlo s nehodnými ľuďmi; ako sa stalo, že sa v pochabej zmene pomerov starala o tých, ktorí mali povinnosť starať sa o ňu – až kým ju, ešte v mladom veku, nepostihol taký smutný koniec? Prečo nebola natoľko múdra a poslušná ako jej sestra Anna, ktorá je teraz šťastnou manželkou a matkou? Prečo nebola taká múdra a zlá ako jej sestra Mimi, ktorá teraz cestuje svetom ako šansónová speváčka a je zasypávaná zlatom a diamantmi? Prečo! To je tá veľká otázka, na ktorú nevedia odpovedať naši filozofovia a moralisti a ani strojené divadelné postavy našich moderných dramatikov – a ktorá ani potom nebude zodpovedaná, keď fyziológovia budú vedieť dať do súvislosti každú myšlienku, každé slovo, každý čin so zodpovedajúcim vláknom v mozgu, tým alebo oným nervom a s tou viac alebo menej bezchybnou funkciou určitého orgánu. Ale potom, keď spoznajú, že človek nie je nič iné, než len zmes záhadne pôsobiacich atómov, ktoré mu už v zárodku predurčujú osud; potom, verím tomu, prídu aj na to, že aj napriek všetkým intelektuálnym úspechom, je lepšie nežiť!“       

Pri tých slovách vstal a podal mi ruku na rozlúčku. Šiel som. Vonku mlčalo rozsiahle mesto v hlbokom spánku. Plynové plamene boli už spolovice vyhasnuté; ponuré tiene zahalili domy a len tu a tam presvitalo cez okná tlmené svetlo. Koľko sŕdc plných žiaľu a zúfalstva bije v tejto tichosti! Koľko utrpenia drieme pod pominuteľnými schránkami! Zachvel som sa. Celá bolesť zeme sa predo mnou vynárala; vlnila sa ako temné more a na vrchole plávala s bledou tvárou a vlhkými kučerami mŕtvola huslistky.

Preklad: ©2016 ~Matúš T.