Cárovná žabka

Ruská ľudová rozprávka

     Kedysi dávno, v istom cárskom meste, žil raz jeden cár s cárovnou. Mali troch synov, takých udatných, že to nemožno slovami vypovedať, ani perom opísať. Najmladší sa volal Ivan - cárovič. Keď cároviči dospeli, zavolal ich cár k sebe a riekol:

     „Synovia moji, nadišiel čas ženby, vezmite každý jeden šíp, vydajte sa na šíre pole, napnite luky a vystreľte každý v inú stranu. Kam doletia vaše šípy, tam choďte na pytačky." Šíp najstaršieho brata dopadol na bojarský dvor, zodvihla ho bojarova dcéra a podala cárovičovi. Šíp prostredného brata dopadol na rozľahlý kupecký dvor, kde ho zodvihla mladá dcéra kupca. Vystrelil najmladší brat – šíp odletel nevedno kam. A tak cárovič šiel a šiel, až prišiel k bahnitému močiaru, kde uvidel sedieť na hrbolčeku žabku ako drží jeho šíp.

     Vrátil sa Ivan - cárovič k otcovi a vraví mu: „Čo mám robiť? Nemôžem si žabu za ženu vziať! Život nie je rozprávka – nevezmem si ju! Žaba nie je mi roveň.“

     „Vezmeš si ju!“ odvetil cár. „Je to tvoj osud.“

     A tak sa cároviči oženili: najstarší s bojarkou, prostredný s dcérou kupca a Ivan - cárovič s žabkou kŕkalkou.  Po nejakom čase si cár zavolal svojich synov a takto im vraví:

     „Nože synovia, ktorá z neviest sa vie najlepšie v kuchyni zvŕtať? Nech mi každá z vašich žien do zajtra upečie bochník mäkkého bieleho chleba.“

     Vrátil sa Ivan - cárovič neveselý, bujnú hlavu niže pliec zvesenú.

     „Kvá, kvá, Ivan - cárovič! Čože taký zarmútený?“ opýtala sa žabka. „Či ti otec povedal slova nevrlého?“

     „Akože nemám byť zarmútený? Cár, otec môj prikázal, aby si mu do rána upiekla mäkký biely bochník chleba.“

     „Netráp sa cárovič, netrúchli! Ľahni si spať, ráno je múdrejšie večera!“

     Uložila cároviča do perín, zhodila zo seba žabaciu kožu a premenila sa na prekrásnu dievčinu Vasilisu Premúdru, vyšla na červené priedomie, zatlieskala a mocným hlasom zvolala:

     „Mamky, tetky! Zbiehajte sa, chystajte sa upiecť do rána mäkký biely bochník chleba, aký som jedávala počas sviatkov u môjho rodného otca.“    

     Keď sa na druhý deň ráno prebudil Ivan - cárovič, žabka mala chlieb už dávno hotový – kyprý, do zlata vypečený a taký krásny, že sa to ani vypovedať nedá! Chlieb bol vyzdobený so zručnosťou majstra všelijakými dômyselnými okrasami, bolo na ňom celé mesto i s bránami. Ivan - cárovič sa zaradoval, zabalil chlieb do ručníka a odniesol ho otcovi. Aj ostatní synovia priniesli svoje chleby.

     Cár vzal najprv chlieb od najstaršieho syna, pozerá, pozerá, až napokon ho prikáže odniesť do kuchyne. Prišiel na rad chlieb prostredného syna, aj ten prikázal odniesť. Nakoniec mu podal chlieb Ivan - cárovič a cár riekol:

     „Toto je chlieb, taký chlieb sa jedáva len na veľké sviatky!“ - a prikázal ho položiť na cársky stôl.

     Potom cár povedal synom:

     „Teraz sa chcem presvedčiť, ktorá z neviest je najzdatnejšia v ručných prácach. Chcem, aby mi vaše manželky dozajtra utkali koberec.“

     Vrátil sa opäť Ivan - cárovič neveselý, bujnú hlavu niže pliec zvesenú.

     „Kvá, kvá, Ivan - cárovič! Čože taký zarmútený? Hádam sa cárovi môj chlebík nepáčil? A či ti otec povedal slova krivého, nevrlého?“

     „Ako nemám byť zarmútený, akože nežialiť? Cár, otec môj ti za chlieb ďakuje, ale prikázal ti, aby si za jednu jedinú noc utkala hodvábny koberec.“

     „Netráp sa cárovič, netrúchli! Ľahni si spať, sám uvidíš, že ráno je múdrejšie večera!“

     Uložila cároviča do perín, zhodila žabaciu kožu a premenila sa na prekrásnu dievčinu Vasilisu Premúdru, vyšla na červené priedomie, zatlieskala a mocným hlasom zvolala:

     „Mamky, tetky! Zbiehajte sa, chystajte sa hodvábny koberec tkať, aby bol taký, na akom som sedávala u môjho rodného otca!“   

     Keď sa na druhý deň ráno prebudil Ivan - cárovič, žabka skákala po podlahe a koberec mala už dávno hotový – tak krásny, že sa to ani vypovedať nedá! Na koberci, zlatom pretkaným a striebrom vyšívaným, bolo vyobrazené celé cárstvo s mestami aj dedinami, s horami aj lesmi, s riekami aj jazerami. Zaradoval sa Ivan - cárovič, vzal koberec a pobral sa s ním k otcovi. Práve vtedy priniesli koberce i jeho dvaja bratia.

     Najstarší cárovič prestrel svoj koberec, cár prikázal koberec prevziať, prezrel si ho a riekol:

     „Ďakujem, príde vhod u prahu dverí!“  

     Potom rozprestrel koberec prostredný cárovič. Cár prikázal koberec prevziať, ohmatal ho a vraví:

     „O tento koberec možno nohy otierať!“

     Pristúpil Ivan - cárovič a keď rozvinul svoj koberec všetci od údivu vzdychli. Cár prijal koberec sám, prezrel si ho a potom prikázal:

     „Tento koberec prestrite pred mojim cárskym trónom!“

     A potom prikázal cár svojim synom, aby zajtra prišli na hostinu spolu so svojimi ženami. Opäť sa Ivan - cárovič vrátil domov neveselý, bujnú hlavu niže pliec zvesenú.  

     „Kvá, kvá, Ivan - cárovič! Čože taký zarmútený? Či ti otec povedal slova nevrlého?“

     „Ako nemám byť zarmútený? Cár, otec môj prikázal, aby som spolu s tebou prišiel k nemu na hostinu. Akože sa s tebou ukážem pred ľuďmi!“

    „Netráp sa cárovič! Vyber sa k cárovi sám a ja prídem vzápätí za tebou. Keď začuješ hrmot a lomoz povedz: To sa vezie moja žabulienka vo svojej škatuľôčke!“

     Na druhý deň sa starší bratia objavili u cára so svojimi ženami, nastrojenými, okrášlenými, stáli tam a Ivanovi - cárovičovi sa smiali:

     „Čože, bez ženy si prišiel? Mohol si ju v šatôčke priniesť! Kde si takú krásavicu našiel? Akiste si musel prejsť všetky močiare?“

     Tu sa však ozval veľký hrmot a lomoz, až sa celý palác otriasol. Hostia sa zľakli, vyskočili z miest a Ivan - cárovič riekol:

     „Nebojte sa, vzácni hostia! To sa vezie moja žabulienka vo svojej škatuľôčke.“

     Pred cárskou bránou zastal pozlátený kočiar, zapriahnutý šiestimi koňmi z ktorého vystúpila Vasilisa Premúdra – taká krásna, že sa to ani vypovedať nedá! Vzala Ivana - cároviča za ruku o odviedla ho k dubovým stolom, k obrusom ozdobne tkaným.

     Hostia začali hodovať a veseliť sa. Vasilisa Premúdra si odpila z pohára a zvyšok si vliala do ľavého rukáva, zahryzla do pečenej labute a kostičky ukryla do pravého rukáva. Keď to uvideli ženy starších cárovičov, spravili to isté. Zajedli si, vypili a prišiel čas na tanec. Vasilisa Premúdra popadla Ivana - cároviča a začala tancovať. Mávla ľavým rukávom – zjavilo sa jazero, mávla pravým rukávom – na vode plávali biele labute. Cár a hostia sa čudovali. Aj staršie nevesty sa vybrali tancovať, mávli ľavým rukávom – hostí ofŕkali, mávli pravým – kosť udrela cára priamo po oku! Cár sa nahneval a vyhnal ich.

     Medzitým Ivan - cárovič vystihol vhodnú chvíľu, rozbehol sa domov, našiel zvlečenú žabaciu kožu a spálil ju vo veľkom ohni. Vrátila sa Vasilisa Premúdra hľadala kožu, ale nikde jej nebolo, zosmutnela, rozžialila sa.

     „Och, Ivan - cárovič! Čo si to spravil? Keby si bol chvíľu vyčkal, ostala by som takáto a celá tvoja naveky, ale teraz buď zbohom! Hľadaj ma za deviatimi horami za deviatimi morami, v deviatom cárstve u Koščeja Nesmrteľného.

     Premenila sa na bielu labuť a vyletela von oknom.

     Ivan - cárovič horko zaplakal, potom sa zbalil, rozlúčil sa s otcom i matkou a vybral sa kam ho oči viedli. Šiel nevedno ako ďaleko, po čase, nečase, keď tu stretol starčeka.

     „Zdravým ťa, dobrý mládenec!“ riekol. „Čo hľadáš, kam vedú tvoje kroky?“ Cárovič mu vyrozprával svoje trápenie.

     „Ech, Ivan - cárovič! Prečo si spálil žabaciu kožu? Ty si ju nenosil, ty si ju nezvliekal! Vasilisa Premúdra sa narodila múdrejšia než jej otec. On sa zato na ňu nahneval a na tri roky ju na žabu premenil. No, ale ja ti pomôžem. Tu máš klbko, kadiaľ sa bude kotúľať, tým smerom sa smelo vydaj.

     Ivan - cárovič poďakoval starčekovi a vybral sa za klbkom. Šiel šírym polom, keď tu zrazu, kde sa vzal tu sa vzal medveď. Ivan - cárovič naň zamieril a vtom medveď prehovoril ľudským hlasom:

     „Nezabíjaj ma, Ivan - cárovič! Budem ti ja ešte na dobrej pomoci.“

     Ide ďalej a hľa letí nad ním káčer. Cárovič namieril luk, chcel ho už zastreliť, keď vtom káčer prehovoril ľudským hlasom:

     „Nezabíjaj ma, Ivan - cárovič! Budem ti ešte na dobrej pomoci.“

     Zľutoval sa nad ním a pobral sa ďalej. Keď tu zrazu beží ušatý zajac. Cárovič opäť napol luk, namieril, ale zajac prehovoril ľudským hlasom:

     „Nezabíjaj ma, Ivan - cárovič! Budem ti ja na dobrej pomoci.“

     Zľutoval sa nad ním cárovič a šiel ďalej. Prišiel k sinému moru a na piesku uzrel ležať zdochýnajúcu šťuku.

     „Ach Ivan - cárovič,“ riekla šťuka, „zľutuj sa nado mnou a vráť ma naspäť do mora.“ Hodil ju do mora a vybral sa pozdĺž pobrežia.

     Šiel, šiel, až sa klbko prikotúľalo k malej chalúpke, ktorá stála na samom brehu na kuracích nôžkach a krútila sa dokola. Ivan - cárovič zvolal:

     „Chalúpka, chalúpka! Zostaň stáť ako ťa postavili: ku mne predkom a k moru chrbtom.“

     Nato sa chalúpka otočila. Cárovič vstúpil dnu a čo nevidí: na prípecku leňoší baba Jaga.

     „Prečo si ku mne, dobrý junák zavítal?“

     „Najskôr by si mala pocestného nachovať a napojiť, v kúpeli vypariť a až potom sa spytovať.“

     A tak ho baba Jaga nachovala, napojila, v kúpeli vyparila a potom je cárovič vyrozprával, že hľadá svoju ženu Vasilisu Premúdru.

     „Áno, viem!“ povedala Baba Jaga, „teraz je u Koščeja Nesmrteľného. Ťažko ju vyslobodíš, neľahko sa s Koščejom porátať. No, poviem ti, kde je ukrytá Koščejova smrť. Jeho smrť je na hrote ihly, tá ihla je vo vajci, to vajce v kačici, tá kačica v zajacovi, ten zajac v truhlici a tá truhlica leží na vysokom dube a ten dub chráni Koščej ako oko v hlave.

     Baba Jaga mu ukázala, kde rastie ten dub. Ivan - cárovič prišiel k nemu a nevedel, čo má robiť, ako sa dostať k truhlici. Skúšal dub rozkývať, ale ten sa ani len nepohol.

     Zrazu z ničoho nič pribehol medveď, uchopil strom a vyvrátil ho aj z koreňmi, truhlica spadla a rozbila sa na márne kúsky. Z truhlice vyskočil zajac a v plnej rýchlosti sa pustil do behu.

     A hľa za ním už beží druhý zajac, dohonil ho, schmatol a roztrhal ho na kúsky.

     Vtom vyletela zo zajaca kačica a vzlietla vysoko – prevysoko. Vzápätí sa za ňou pustil káčer, keď ju udrel, tak z kačice vypadlo vajce priamo do siného mora. Ivan - cárovič pri toľkom nešťastí klesol na breh mora a horko zaplakal.

     Vtom priplávala k brehu šťuka a v ústach drží vajce. Vzal od nej vajce a vybral sa ku Koščejovmu sídlu. Keď Koščej uvidel vajce v jeho rukách, tak sa zachvel od strachu a Ivan - cárovič si začal vajce prehadzovať z ruky do ruky. Ako ho prehadzoval, tak sa Koščej krútil, zmietal. No bez ohľadu nato ako Koščej sebou šklbal a metal na všetky strany, Ivan - cárovič vajce rozbil, vytiahol z neho ihlu, odlomil jej hrot a Koščej sa musel rozlúčiť zo životom. Potom Ivan - cárovič vošiel do Koščejovho paláca, vzal Vasilisu Premúdru a vrátil sa s ňou domov do svojho cárstva. Cár od radosti vystrojil hostinu pre celé cárstvo a potom žili spolu šťastne, až kým nepomreli.

Bol raz jeden cár,

U cára bol dvor,

Na tom dvore kôl,

Na tom kole lyko

A či nezačať rozprávku nanovo?

Ilustrácie: Ivan Jakovlevič Bilibin (prevzaté z https://www.bankreceptov.ru/skazki/skazki-0026.shtml)
 

Preklad: ©2014 ~Matúš T.