Günter Seuren

Experiment

„Idem pospiatky, pretože už viac nechcem kráčať vpred,“ povedal ten muž. Bol niečo viac než stredne vysoký, bledý od sústredenia sa na chôdzu pospiatky a mal vetrom začervenaný nos. Fúkal silný západný vietor a poryvy, ktoré ostatní chodci, s ktorými muž kráčal rovnakým smerom, vnímali len ako vánok v chrbte, jeho zasiahli priamo do tváre. Pohyboval sa pomalšie než ostatní, ale vytrvalo ako rak pri cúvaní.

„Jedného dňa,“ povedal ten muž, „som sa ocitol úplne sám v parku, v ktorom panovalo bezvetrie. Počul som, ako drozdy v kroví vedľa mňa hľadajú a klovú potravu, počul som hrkútať holuby - a zavládol vo mne veľký pokoj. Urobil som pár krokov dozadu a teraz viem, že ak človek kráča stále iba dopredu, cesta sa zužuje. Keď som začal kráčať pospiatky, videl som veci, ktoré zostávajú inak nepovšimnuté a prehliadané, dokonca som počul aj to prepočuté. Ospravedlníte ma, ak Vám to nedokážem úplne zrozumiteľne vysvetliť. Nežiadajte odo mňa žiadnu logiku, objav, ktorý som urobil, sa nedá vyjadriť slovami. A nemyslite si, že som muž obrátenia, nie, ja sa neobraciam, ja...“

Ten muž niekoľko sekúnd mlčal a odhodlane hľadel priamo pred seba: „možno Vás to prekvapí,.. ale ja nie som žiaden rojko.“ „Kým ste potom?“ povedal spoluidúci, muž, ktorý sa pohyboval konvenčným smerom vpred. „Takto sa ďalej nedostanete. Jedného dňa ste zastavili, možno ste chceli počuť, ako rastie tráva, urobili ste pár krokov dozadu, aby ste mali odstup. Bolo to tak?“

Muž kráčajúci pospiatky pozrel na svojho spoločníka, jeho pohľad bol vľúdny. „Môj experiment ešte nie je u konca,“ povedal. „Myslíte si, že váš spôsob napredovania sa presadí?“ povedal spoluidúci.

„Ťažko zodpovedateľná otázka,“ povedal muž a upieral zrak na bod, ktorý spoluidúci nemohol vidieť. „Mimochodom, moja myšlienka nie je nová. Ako som si neskôr spomenul, jeden národ, ktorý sa už dávno premenil na prach mal problémy podobné našim, ktoré bolo potrebné vyriešiť. Tiež sa dostal do bodu, keď bol jeho ďalší život otázny. Pomohol si zdanlivo zvláštnym spôsobom, môžete tiež povedať trikom, ak chcete: odvtedy sa ozbrojené konflikty medzi jednotlivými kmeňmi riešili tak, že sa protivníci postavili chrbtom proti sebe a svoje údery a rany uštedrovali číremu vzduchu tak dlho, až kým jeden bojovník za druhým neklesol vyčerpaný na zem. Ťažko oddychujúc padali celé armády do trávy a spánok, ktorý nasledoval, bol zaslúžený. Boli to dlhotrvajúce, ale nekrvavé bitky a ich jediným dôsledkom boli ohromne ​​boľavé svaly. Čo na to poviete?“

„Priznávam - prijateľný ventil pre primitívne národy,“ povedal spoluidúci, „ale nič pre nás. Čo si teda sľubujete od Vášho chodenia pospiatky?“ „Dúfam,“ povedal ten muž, „že na seba upútam pozornosť.“ „To sa nemusíte báť,“ povedal spoluidúci, „ale to dokáže aj rekordér v nepretržitej hre na klavír alebo človek, čo prejde päťdesiat kilometrov po rukách.“ Ale muža kráčajúceho pospiatky podobné narážky nevyviedli z rovnováhy. „Dúfam, že budem pochopený,“ povedal. „Keď som prvýkrát šiel pospiatky, ožil som.“ „Dobre,“ povedal ten druhý, „nie ste prvý, kto zastáva takéto názory. Aspoň navrhujete niečo praktické, ale veľmi pochybujem, že budete mať úspech.“ „Úspech alebo nie,“ povedal muž, „mali by sme to skúsiť, my všetci.“ „Prepáčte,“ povedal spoluidúci, „ja uvažujem fakticky: Nikdy ste nedostali napomenutie o hrubom porušení poriadku?“

Muž chodiaci pospiatky sa po prvý raz pozrel svojmu spoločníkovi do tváre. „Iba jediný raz,“ povedal s úsmevom, „bolo to na začiatku, keď som si ešte nebol istý.“

„A dnes sa už s nikým nezrazíte?“ „Nikdy!“ povedal muž stále sa usmievajúc. Mlčali. Muž šiel pospiatky pružným krokom. Spoluidúci mal problémy nasledovať ho. Muž kráčajúci dozadu zrýchlil. „Prepáčte,“ povedal, „musím sa, bohužiaľ, ponáhľať. Mám ešte jedno stretnutie. Dovidenia.“ Potom zmizol v dave. Ten druhý spomalil ako niekto, kto zaostane, aby polapil dych. Stalo sa to o niekoľko okamihov neskôr. Vybuchol viachlasný krik, ako keby sa zdvíhal z pukliny v asfalte. Ľudia sa zastavovali a pozerali určitým smerom. Najprv to boli jednotlivci, potom celé skupiny, ktoré sa presúvali k rýchlo rastúcemu okruhu ľudí. Keď sa tento druhý muž konečne pretisol tak dopredu, že videl do vnútra kruhu, uvidel, že muž, ktorý šiel pospiatky, leží na asfalte ako veľká bábka, ktorá spadla z neba. Niekto z kruhu povedal: „Auto za to nemôže, môžem to dosvedčiť.“ A ďalší povedal: „Musí byť opitý. Išiel pospiatky."

Pretlačil sa do stredu kruhu a sklonil sa nad mužom. „Vnímate ma?“ „Áno,“ povedal muž, no nepohol sa. Ležal pritisnutý ľavou tvárou na asfalte a hovoril do sivej vozovky. "Skúste to niekedy, keď budete úplne sám. Niekde. V parku alebo v noci na otvorenom priestranstve. Dúfam, že nájdete v tom záľubu. A urobte to lepšie než ja.“ Do kruhu vošli policajti.

„Môžete poskytnúť nejaké informácie?“ obrátil sa policajt na muža.

„Chcel ísť pospiatky,“ odvetil. „To je dnes už štvrtý, ktorý to skúšal," povedal policajt. „Čo to len s tými ľuďmi je?“

Preklad: ©2021 ~Matúš T.