Ernst Theodor Amadeus Hoffmann

Sandman

Nathanael Lotharovi

    Nepochybne všetci prekypujete nevôľou, že som tak dlho nič nenapísal. Matka sa zrejme hnevá a Clara si možno myslí, že vediem márnotratný život a zabudol som na svojho spanilého anjela, ktorého obraz je hlboko vyrytý v mojom srdci a mysli, večne a navždy. Ale nie je tomu tak, každý deň a každú hodinu myslím na Vás všetkých a v mojich sladkých snoch sa mi zjavuje ľúbezná postava spanilej Cláročky a usmieva sa na mňa svojimi jasnými očami tak pôvabne, ako mala vo zvyku, keď som k Vám zavítal. Ach, ako by som Vám len mohol napísať v mojom duševnom nepokoji, ktorý mi zahmlieva všetky myšlienky. Niečo strašné vstúpilo do môjho života! Temné predtuchy o hroznom osude sa zakrádajú, sťaby čierne tiene mrakov nado mnou, nepreniknuteľné žiadnym vľúdnym slnečným lúčom. Tak, teraz ti poviem, čo sa mi prihodilo. Viem, že to musím spraviť, ale sotva si na to spomeniem, cítim sa, akoby moje vnútro prepadol šialený smiech. Ach môj drahý Lothar! Ako to mám len urobiť, aby si čo i len trochu pochopil, ako je možné, že to, čo sa mi pred niekoľkými dňami prihodilo, skutočne otriaslo tak zákerne mojim životom. Ak by si tu bol, sám by si sa mohol presvedčiť, ale teraz ma určite považuješ za pochabého vizionára. Skrátka a dobre, tá hrozná vec, čo ma postihla, ktorej smrteľného dojmu sa márne snažím uniknúť, spočíva iba v tom, že pred niekoľkými dňami, a to 30. októbra napoludnie o dvanástej hodine, vstúpil do mojej izbici obchodník s barometrami a ponúkol mi svoj tovar. Nekúpil som nič a pohrozil som mu, že ho sotím zo schodov, načo sám od seba odišiel.

    Tušíš, že len neobvyklé okolnosti, zasahujúce hlboko do môjho života, môžu tejto udalosti dávať zmysel, ba že to skôr osoba poľutovaniahodného starinára pôsobí na mňa natoľko nepriateľsky. V skutočnosti je tomu tak. Pozbieral som všetku silu, aby som pokojne a trpezlivo vyrozprával, čo najviac z mojej útlej mladosti, tak že sa tvojej bystrej mysli všetko jasne a zreteľne premietne v živých obrazoch. Len čo chcem začať, už počujem tvoj smiech a slová Clari: „To sú mi ale detinskosti!“ Smejte sa, úpenlivo Vás prosím, vysmejte sa mi z celého srdca! Veľmi Vás o to prosím! Ale Bože na nebi! Vlasy sa mi ježia hrôzou a zdá sa mi, akoby som Vás úpenlivo prosil, aby ste ma vysmiali, nachádzam sa v rovnakom šialenom zúfalstve, v akom Franz Moor zaprisahával Daniela. Ale teraz k môjmu príbehu!

    Okrem času obeda som ja a moja sestra videli otca počas dňa len zriedkakedy. Asi bol veľmi zaneprázdnený svojou prácou. Po večeri, ktorá sa podľa starých zvyklostí podávala o siedmej, sme všetci spolu s matkou šli do otcovej pracovne a posadili sa okolo okrúhleho stola. Otec fajčil fajku a čas od času si odpil z veľkého pohára piva. Často nám rozprával veľa podivuhodných príbehov, pričom jeho samého pohltila taká horlivosť, že mu až fajka vyhasla a ja som mu ju musel znova pripaľovať horiacim papierom, čo mi bolo veľkou zábavou. Ale neraz nám dal do ruky obrázkové knižky a on mlčanlivo a nehybne sedel vo svojej leňoške a vyfukovala husté oblaky dymu, takže sme všetci plávali akoby v hmle. V takéto večeri bola matka veľmi smutná a sotva hodiny odbili deviatu, riekla: „Tak deti! Teraz do postele! Do postele! Sandman ide, už ho počujem!“ Naozaj som zakaždým počul, ako niečie ťažké, pravidelné kroky s rachotom stúpali po schodoch nahor; musel to byť ten Sandman. Raz mi tento tlmený dupot a lomoz pripadali neskutočne hrozivé; opýtal som sa matky, kým nás práve znova odvádzala: „Ach mama! Kto je ten zlý Sandman, ktorý nás vždy odháňa od ocka? Ako vlastne vyzerá?“ – „Dieťa moje, žiadny Sandman neexistuje,“ odvetila matka: „keď vravím, že ide Sandman, myslím tým len, že ste vy deti ospalé a už neudržíte mať otvorené oči, akoby vám tam nasypali piesok.“ Matkina odpoveď ma neuspokojila, v mojej detskej mysli sa jasne rozvíjala myšlienka, že matka Sandmana zapiera, aby sme z neho nemali strach, veď som ho vždy počul ako stúpa po schodoch nahor. So zvedavosťou dozvedieť sa niečo bližšieho o Sandmanovi a jeho vzťahu k deťom, opýtal som sa starej ženy, ktorá varovala moju najmladšiu sestru: čo je to za človeka, ten Sandman? „Och Nathanaelko,“ odvetila, „ešte to nevieš? Je to zlý človek, ktorý prichádza k deťom, keď nechcú ísť do postele a hodí im za hrsť piesku do očí a tie sa im podlejú krvou a vylezú z jamôk na čelo a potom ich schmatne a hodí do vreca a odnesie na polmesiac, ako potravu pre svoje deti, ktoré tam sedia v hniezde s krivými zobákmi ako sovy a tými potom zozobávajú očičká neposlušných ľudských detí.“ Vo svojom vnútri som si vykreslil hrôzostrašný obraz Sandmana; večer, keď sa na schodoch ozvali kroky, triasol som sa strachom a hrôzou. Matka sa nemohla odo mňa domôcť ničoho, len prerušovaných, vzlykajúcich výkrikov: „Sandman! Sandman!“ A potom som vbehol do spálne a celú noc ma prenasledoval strašná vidina Sandmana. Medzitým som už dospel do veku, aby som pochopil, že to o Sandmanovi a jeho hniezde detí na polmesiaci, tak ako mi to vyrozprávala pestúnka, nezodpovedá celkom pravde, no Sandman predstavoval pre mňa stále strašidelný prízrak a hrôza ma zachvátila nielen vtedy, keď som ho počul vychádzať po schodoch, ale aj keď rázne rozrazil dvere otcovej izbice a vstúpil dnu. Niekedy sa dlhší čas neukázal, ale potom zas prišiel niekoľko dní po sebe. Trvalo to mnoho rokov a nemohol som si zvyknúť na ten strašidelný prízrak, obraz desivého Sandmana v mojej duši nijak nevybledol. Jeho styk s otcom začal čoraz väčšmi zamestnávať moju fantáziu: neprekonateľná plachosť ma odrádzala od toho, aby som sa na to opýtal otca, ale túžba sám vyriešiť záhadu, uzrieť rozprávkového Sandmana na vlastné oči, narastala vo mne rokmi stále viac. Sandman ma priviedol na cestu zázračného, dobrodružného, kam sa detská duša nechá tak ľahko zlákať. Nič mi nebolo milšie, než čítať alebo počúvať strašidelné príbehy o škriatkoch, čarodejniciach, trpaslíkoch a im podobným, ale nad všetkými kraľoval Sandman, ktorého som v najpodivnejších a najgrotesknejších formách všade kreslil - na stoly, skrine, steny s kriedou a uhlíkom. Keď som mal desať, matka ma presťahovala z detskej izbice do malej izbietky, ktorá sa nachádzala na chodbe v blízkosti otcovej pracovne. Ešte vždy sme sa museli rýchlo vzdialiť, keď sa s odbíjaním deviatej ozval v dome onen neznámy. Z mojej izbietky som započul, ako vstúpil k otcovi a krátko na to som zacítil, akoby sa domom šíril jemný, podivne páchnuci čmud. S narastajúcou zvedavosť rástla aj odvaha nejakou cestou spoznať Sandmana. Často som sa rýchlo vykradol z izbietky na chodbu, keď už matka tadiaľ prešla, ale nemohol som nič vypátrať, lebo skôr než som prišiel na miesto, odkiaľ som mohol uvidieť Sandmana, bol už on vždy vnútri. Nakoniec, hnaný neodolateľnou túžbou, som sa rozhodol skryť v otcovej izbe a počkať tam na Sandmana.

    Jedného večera som podľa otcovho mlčania a matkinho smútku usúdil, že príde Sandman; preto som predstieral veľkú únavu a už pred deviatou som opustil izbu a prikrčil som sa v tmavom zákutí dvier. Zavŕzgali vchodové dvere, chodbou a schodiskom sa niesli pomalé, ťažké, duniace kroky. Matka so sestričkou náhlivo prešla popri mne. Potichučky som otvoril dvere od otcovej izby. Ako zvyčajne sedel mlčanlivo a nehybne, chrbtom obrátený k dverám; nevšimol si ma, rýchlo som prekĺzol dovnútra a schoval sa za záclonu visiacou pred otvorenou skriňou, ktorá stála hneď vedľa dverí a v ktorej viseli otcove šaty. Bližšie – stále bližšie zneli kroky – vonku na chodbe sa ozval zvláštny kašeľ, úpenie a bručanie. Srdce sa mi chvelo od bázne a očakávania. Tesne pred dverami sa ozval pevný krok – silný úder na kľučku, dvere sa s vŕzganím rozletia! Povzbudení veľkým úsilím opatrne vyzriem spod záclony. Uprostred izbici stojí pred otcom Sandman, jasná žiara sviečok sa odráža v jeho tvári! Sandman, ten hrôzostrašný Sandman je starý advokát Coppelius, ktorý občas s nami poobeduje.

    Žiaden iný desivý výjav mi nemohol nahnať väčšiu hrôzu, než tento Coppelius. Predstav si vysokého muža so širokými ramenami, s veľkou neforemnou hlavou, zemito žltou tvárou; s chumáčovitým sivým obočím, pod ktorým zlostne iskrí pár zelenkastých mačacích očí; s obrovským mohutným nosom, previsnutým nad hornou perou. Krivé ústa sa mu často skrivia do zlomyseľného úsmevu; a to mu potom vždy na lícach vystúpi pár tmavočervených škvŕn a skrz zomknuté pery sa prederie akési zvláštne sykavý tón. Coppelius sa vždy zjavil v staromódne strihanom kabáte popolavo šedej farby, veste a nohaviciach tej samej farby a k tomu nosil čierne pančuchy a topánky s prackami vykladanými ligotavými kamienkami. Malá parochňa mu sotva zakrývala temeno, umelé lokne viseli spriama nad veľkými tmavo červenými ušami a široký meštek na vlasy odstával ďaleko od šije, takže sa dalo vidieť striebornú sponu, ktorá držala nariasený nákrčník. Jeho celkový zjav bol ohavný  a vzbudzoval odpor; ale predovšetkým nám deťom sa protivili jeho veľké hrčovité a chlpaté ruky, tak, že sa nám zhnusilo všetko, čoho sa nimi dotkol. Všimol si to a zabával sa tým, že sa dotýkal pod tou či onou zámienkou nejakého kúsku koláča alebo sladkého ovocia, ktoré nám dobrá matka tajne položila na tanier; potom sme vždy so slzami v očiach hľadeli na nich, pretože od nevoľnosti a znechutenia sme nemohli požiť dobrôtky, ktoré nám vlastne mali urobiť radosť. Rovnako sa zachoval aj v prípade, keď nám otec o sviatku nalial malý pohár sladkého vína. Vtedy rýchlo prešiel rukou po pohári alebo si ho dokonca pritisol k namodravým perám a diabolsky sa usmial, keď sme náš hnev nemohli vyjadriť ináč, než len tichými vzlykmi. Stále nás nazýval len tými malými potvorami; v jeho prítomnosti sme nesmeli vydať zo seba ani hlások, z celého srdca sme preklínali toho škaredého, nevraživého muža, ktorý celkom úmyselne a zámerne otrávil aj tú najmenšiu radosť. Zdalo sa, že matka, rovnako ako my, neznášala odpudivého Coppeliusa, lebo stačilo keď sa objavil a jej veselé, radostné prirodzené bytie sa zmenilo na smutnú a pochmúrnu vážnosť. Otec bol voči nemu zaslepený, správal sa k nemu, akoby to bola vyššia bytosť, ktorú je nutné za všetkých okolností uspokojiť a trpezlivo znášať jej nezdvorilosť. Stačil len slabá narážka zo strany Coppeliusa a už sa varili jeho obľúbené jedlá a podávali sa vzácne vína.

    Keď som vtedy uzrel Coppeliusa, zmocnila sa mojej duši so strachom a chvením náhla myšlienka, že nik iný, než on môže byť Sandmanom, ale Sandman už pre mňa nepredstavoval strašidlo z rozprávky, ktoré vláči svojim deťom do sovieho hniezda na polmesiaci detské oči – nie! – teraz to bol odporný, strašidelný zlomyseľník, ktorý všade kam vkročí prináša žiaľ, nešťastie - pozemské i večné zatratenie.

  Bol som ako prikovaný. Stál som tam ďalej s natiahnutým krkom spod záclony som načúval, aj napriek riziku odhalenia a ako som sa domnieval, následného tvrdého trestu. Otec privítal Coppeliusa veľmi slávnostne. „Hor sa do práce!“ zvolal Coppelius chrapľavým, nosovým hlasom a odhodil zvrchník. Otec si v tichosti a ponuro vyzliekol župan a obaja si obliekli dlhé čierne plášte. Odkiaľ ich vzali som nezahliadol. Otec otvoril krídla dvier skrine vstavanej v stene, ale teraz som zbadal, že to čo som dovtedy považoval za skriňu žiadna nebola, lež čierna výklenok, v ktorom bolo malé ohnisko. Keď Coppelius pristúpil k výklenku, na ohnisku zapraskali modré plamene. Vôkol bolo mnoho čudesných náradí. Ach Bože! Keď sa môj starý otec sklonil nad oheň, vyzeral úplne inak. Zdalo sa, že strašná, kŕčovitá bolesť skrivila jeho láskavé, úprimné rysy do škaredého odpudzujúceho obrazu diabla. Podobal sa na Coppeliusa. Ten mával žeravo červenými kliešťami, ktorými vybral z hustého kúdolu dymu jasne blýskajúcu hmotu a začal ju horlivo kuť. Zdalo sa mi, akoby sa vôkol dookola vynárali ľudské tváre bez oči – namiesto nich mali desivé, hlboké čierne jamky. „Sem s očami, sem s očami!“ zvolal Coppelius zastretým, výhražným hlasom. Zachvátený nesmiernou hrôzou som vykríkol a vypadol z môjho úkrytu na zem. „Á, malá potvora! Malá potvora!“ zabľačal Coppelius s vycerenými zubami, prudko ma schmatol a hodil do ohniska, takže mi plamene opaľovali moje vlasy: „Tu ich máme - oči – pekný pár detských očí,“ mumlal Coppelius a schmatol z ohňa za hrsť žeravo červených uhlíkov a chystal sa mi ich nasypať do očí. Vtom zopäl otec ruky, vztiahol ich k nemu a úpenlivo prosil a volal: „Majster! Majster! ponechaj môjmu Nathanaelovi oči – nechaj mu ich!“ Coppelius sa prenikavo zasmial a zvolal: „Budiš, nech si chlapec oči ponechá, nech si vyplače svoj podiel na tomto svete, ale zato poriadne preskúmame mechanizmus rúk a nôh.“ A vtedy ma schmatol s takou silou, že mi zaprašťali všetky kĺby a odskrutkoval mi ruky a nohy a potom ich nasadzoval hneď sem, hneď zas tam. „Veď to nikde dobre nesedí! - bolo to dobré tak, ako to bolo! Vida, starec sa vyznal vo svojom remesle!“ - tak syčal a šušlal Coppelius; ale vôkol sa rozprestrela čierna tma, náhly kŕč zmietal všetky moje údy – ďalej som už nič necítil. Nežný, teplý dych zavanul do mojej tvári, zobudil som sa ako zo smrteľného spánku. Nado mnou sa skláňala matka. „Je tu ešte Sandman?“ vykoktal som. „Nie, milé dieťa, ten už dávno, pradávno odišiel, ten ti už neublíži!“ – tak rozprávala mama, bozkala a maznala svojho opäť navráteného miláčika.

     Ale prečo by som ťa ďalej unúval, môj drahý Lothar? Prečo by som Ti zoširoka vykresľoval všetky podrobnosti, keď je ešte toľko toho čo mám povedať? Dosť! – bol som prichytený pri naslúchaní a kruto zneužitý Coppeliusom. Strach a hrôza vyvolali vo mne vysokú horúčku, ktorá ma sužovala niekoľko týždňov. „Je tu ešte Sandman?“ - to boli moje prvé rozumné slová a prejav môjho uzdravenia, mojej záchrany. Poviem Ti už len o najstrašnejšej chvíli mojich detských rokov; potom budeš presvedčení, že to nie je slabosť mojich očí, keď sa mi všetko javí bezfarebné, lež že temný osud zatienil môj život ponurým, mračným závojom, ktorý pretrhnem možno až na smrteľnej posteli.

     Coppelius sa už viac neukázal, vravelo sa, že opustil mesto.

    Prešiel asi rok, keď sme podľa starých nemenných zvykov večer opäť sedeli za okrúhlim stolom. Otec bol veselý a rozprával oveľa zábavnejšie historky z ciest, ktoré podnikol v mladosti. Keď odbilo deväť zrazu sme začuli, ako vchodové dvere zavŕzgali v pántoch a pomalé ako olovo ťažké kroky duneli v predsieni a následne na schodoch. „To je Coppelius,“ povedala poblednutá matka. „Áno! – Coppelius,“ zopakoval otec mdlým, zlomeným hlasom. Matke vyhŕkli slzy z očí. „Ale otec, otec!“ volala, „musí to tak byť?“ – „Poslednýkrát!“ odvetil, „je to poslednýkrát, čo prichádza ku mne, to ti sľubujem. Choď, len choď a vezmi deti! – Choďte – choďte do postele! Dobrú noc!“

    Cítil som sa, akoby som bol zakliesnený v obrovskom chladnom kameni – nevedel som sa nadýchnuť! Matka ma chytila za ruku, keď som zostal strnulo stáť: „Poď Nathanael, len poď!“ Nechal som sa odviesť, vošiel som do svojej izbietky. „Upokoj sa, upokoj sa, ľahni si do postele! – spi! Spi!“ zavolala matka ešte za mnou; ale sužovaný neopísateľným vnútorným nepokojom a úzkosťou som nemohol ani oka zažmúriť. Nenávidený, odporný Coppelius stál predo mnou so žiariacimi očami a škodoradostne sa mi vysmieval, márne som sa snažil zahnať tento obrazu z mysle. Bola už asi polnoc, keď sa rozľahol silný úder, akoby výstrel z dela. Celý dom sa otriasol, okolo mojich dvier to dunelo a hučalo, vchodové dvere s rachotom buchli. „To je Coppelius!“ vykríkol som zdesene a vyskočil z postele. Znenazdania sa ozval prenikavý krik a plač bezútešného, vyrútil som sa z izbietky do otcovej izby, dvere boli dokorán otvorené, privítal ma dusivý dym, slúžka kričala: „Ach, milostivý pán, milostivá pán!“ Pred dymiacim ohniskom ležal na zemi mŕtvy otec, tvár mal čierne spálenú a skrivenú do nepoznania. Okolo neho plakali a nariekali sestry a vedľa neho ležala matka v mdlobách. „Coppelius, hriešny satan, zabil si mi otca!“ – vykríkol som a stratil vedomie. Keď potom po dvoch dňoch ukladali otca do rakvy, boli jeho rysy tváre znovu vľúdne a nežné, ako počas jeho života. Dušu mi zachvátilo útešne poznanie, že nie je možné, aby ho jeho zväzok s diabolským Coppeliusom priviedol do večného zatratenia.

    Explózia prebudila susedov, incident sa rozniesol až k vrchnosti, ktorá chcela predvolať a vziať na zodpovednosť Coppeliusa. Ale ten zmizol z mesta bez stopy.

    Teraz, keď Ti, môj drahý priateľ, vravím, že tým obchodníkom s barometrami nebol nik iný, než ten prekliaty Coppelius, tak mi nebudeš zazlievať, že si ten nepriateľský zjav vykladám ako veľké nešťastie. Bol inak odetý, ale Coppeliusova postava a črty tváre sú hlboko vo mne zakorenené, než aby som sa mýlil. Okrem toho si Coppelius nezmenil ani len meno. Vydáva sa, ako počujem, za piemontského mechanika a nazýva sa Giuseppe Coppola.

    Som odhodlaný sa mu postaviť a tak pomstiť otcovu smrť, nech to dopadne akokoľvek.

    Matke nepovedz nič o zjavení sa toho strašného zloducha. Pozdravuj odo mňa moju spanilú, milú Claru, napíšem jej keď budem v lepšom rozpoložení. Ži blažene atď. 

Clara Nathanaelovi

    Pravda, nenapísal si mi už dlho, ale verím, že si ma uchovávaš v svojej mysli a srdci. Veď si zrejme na mňa živo myslel, keď si chcel svoj posledný list poslať bratovi Lotharovi a namiesto jeho adresy si uviedol moju. Radostne som otvorila list a až pri slovách: „Ach môj drahý Lothar!“ som si uvedomila, že nie je určený mne. Nemala som teda dôvod čítať ďalej, lež predať bratovi list. Ale nevyčítal si mi dakedy v detinskom doberaní, akú mám pokojnú, žensky uvážlivú myseľ a vravel si, že som ako tá pani, ktorá, keď by hrozilo zrútenie domu, ešte pred útekom v rýchlosti vyhladila sklad na záclone v okne? Preto nie je ťažké uveriť, že začiatok Tvojho listu mnou otriasol. Sotva som mohla dýchať, zatmievalo sa mi pred očami. Ach, môj milovaný Nathanael! Čo také strašné mohlo vstúpiť do Tvojho života! Myšlienka o odlúčení, o tom, že Ťa už viac neuvidím, len pomyslenie na to mi zasiahlo srdce ako žnúce bodnutie dýkou. Čítala som ďalej! Tvoje vykreslenie ohavného Coppeliusa je hrozivé. Až teraz som sa dozvedela, aká násilná strašná smrť postihla tvojho starého, dobrého otca. Brat Lothar, ktorému som list odovzdala, sa ma snažil upokojiť, ale príliš sa mu to nedarilo. Neblahý obchodník barometrov Giuseppe Coppola ma neustále po celý deň prenasledoval na každom kroku a takmer sa hanbím priznať, že narušil môj zdravý, inak tak pokojný spánok rôznymi zvláštnymi preludmi. Ale čoskoro, už po ránu, som všetko videla inak. Nehnevaj sa na mňa, milovaný, ak by Ti Lothar povedal, že navzdory Tvojej zvláštnej predtuchy, o tom, že ti Coppelius spôsobí niečo zlé, som ja, ako vždy veselá a bezstarostná.

    Úprimne Ti poviem, že podľa môjho názoru, všetko desivé a strašné, o čom rozprávaš, sa odohrávalo len v Tvojej mysli a skutočný svet hral v tom len malú rolu. Starý Coppelius bol asi dosť nepríjemný, ale že nenávidel deti, vyvolalo vo Vás deťoch skutočný odpor voči nemu.

    Sandman z príbehu pestúnky sa prirodzene spojil v tvojej detskej mysli so starým Coppeliusom a aj keď si prestal veriť na Sandmana, ostal strašidelným zloduchom, obzvlášť nebezpečným pre deti. Jeho tajomné nočné vyčíňanie s Tvojim otcom nebolo nič iné, než tajné alchymistické pokusy, s ktorými matka nesúhlasila, lebo niet pochýb, že sa tým premárnilo veľa peňazí a okrem toho, ako to s takýmito bádateľmi býva, otcovu myseľ iste naplňovalo klamlivé prahnutie po väčšej múdrosti, čo ho odcudzovalo rodine. Otec si zrejme privolal smrť nejakou nedbanlivosťou a Coppelius nenesie na nej žiadnu vinu. Veríš tomu, že som sa večera opýtala skúseného suseda, lekárnika, či je pri chemických pokusoch možný výbuch, majúc za následok okamžitú smrť? Odvetil mi: „Samozrejme!“ a opísal mi podľa jeho názoru veľmi obšírne a podrobne, ako sa to mohlo odohrať a menoval pri tom toľko zvláštne znejúcich slov, z ktorých som si ani jedno nemohla zapamätať. Teraz sa pravdepodobne budeš na svoju Claru hnevať a určite povieš: „Do tejto chladnej duše neprenikne žiaden lúč tajomna, ktorý tak často ovíja človeka neviditeľnými rukami; Clara vidí len farebný povrch sveta a ako infantilné dieťa sa raduje zlato jagajúcemu sa ovociu, v ktorého dužine sa schováva smrtiaci jed.“

    Ach, môj milovaný Nathanael! Skutočne si myslíš, že jasná, úprimná, bezstarostná duša nemôže mať tušenie o  temnej sile, dychtiacej zahubiť nás v našej vlastnej bytosti? Ale odpusť mi, ak sa ja prosté dievča, opovažujem nejakým spôsobom vysvetliť Ti, čo si vlastne myslím o takomto vnútornom boji. Pravdepodobne nenachádzam ani tie správne slová a som Ti na smiech, nie preto, že by som mala hlúpe myšlienky, ale preto, že ich tak neohrabane vyjadrujem.

    Ak naozaj existuje na svete temná sila, ktorá nepriateľsky a zradne kladie do nášho vnútra niť, za ktorú nás potom chytí a ťahá po nebezpečnej a zhubnej ceste, kam by sme inak nikdy nevkročili, ak existuje takáto sila, musí sa v nás utvárať ako my sami, stať sa našou bytosťou, pretože len vtedy v ňu veríme a poskytneme jej miesto v našej duši, potrebné na jej tajomné dielo. Ale ak je naša myseľ silná a posilnená bodrosťou života, aby sme vždy rozpoznali cudzí, nepriateľský vplyv, ako taký a pokojnými krokmi nasledovali cestu, kam nás tiahnu naše sklony a povolanie, potom tá neblahá sila podľahne v márnom boji za svoj obraz, ktorý mal byť naším vlastným zrkadlovým odrazom. Je isté, dodáva Lothar, že temná psychická sila, ak sa jej poddáme z vlastnej vôle, vťahuje často do nášho vnútra cudzie obrazy, ktoré nám vonkajším svetom vkladá do cesty, takže my sami vznietime ducha, ktorý, ako sa v zvláštnom klame domnievame, hovorí z onoho obrazu. Je to len prízrak našej vlastnej bytosti, ktorého vnútorná spriaznenosť s nami a hlboký vplyv na našu myseľ nás vrhá buď do pekla alebo vynáša do nebies. Vidíš, môj milovaný Nathanael, že sme sa my dvaja, ja a brat Lothar, o téme temných silách a princípoch dôkladne pohovorili; teraz, keď som z námahou vylíčila to podstatné, pripadá mi to veľmi hlbokomyseľné. Lotharovým posledným slovám úplne nerozumiem, mám len tušenie, čo tým myslel a predsa mám dojem, akoby to všetko bolo veľmi správne. Prosím Ťa, pusť už z hlavy mrzkého advokáta Coppeliusa i predajcu barometrov Giuseppeho Coppolu. Buď presvedčený, že tieto cudzie postavy nemajú nad Tebou žiadnu moc; len viera v ich nepriateľskú silu Ti môže v skutočnosti z nich urobiť nepriateľov. Ak by každý riadok Tvojho listu nesvedčil o silnom zmätku v Tvojej mysli, ak by ma Tvoj stav nebolel až v hĺbke duši, tak by som sa naozaj srdečne zasmiala tomu advokátovi Sandmanovi i obchodníkovi s barometrami Coppeliusovi. Buď veselý! Buď dobrej mysle! Rozhodla som sa byť tvojim strážnym anjelom, ak si mrzký Coppola zaumieni narušiť tvoj spánok, zjavím sa pri tebe a vyženiem ho hlasným smiechom. Vôbec sa ho nebojím a ani jeho odpudivých rúk, neskazí mi ani sladkosti ako advokát, ani oči ako v Sandman.

    Navždy Tvoja, môj najvrúcnejšie milovaný Nathanael, atď. atď. atď.   

Nathanael Lothartovi

    Je mi veľmi nemilé, že Clara nedávno, popravde povedané následkom mojej roztržitosti, omylom otvorila a prečítala list určený tebe. Napísala mi veľmi hlbokomyseľný, filozofický list, kde podrobne dokazuje, že Coppelius a Coppola existujú len v mojej predstavivosti a sú len fantómami mojej bytosti, ktoré sa okamžite rozplynú, keď ich ako takých odhalím. V skutočnosti, človek by ani neveril, že myseľ vyžarujúca často ako sladký sen z tých jasných, pôvabných, radostných detských očí, by mohla byť natoľko rozvážna, tak schopná k magisterským definíciám. Odvoláva sa na Teba. Zhovárali ste sa o mne. Určite si jej prednášal o logike, aby sa naučila všetko tak vnímavo rozlišovať a rozoberať. Nerob to! Jednako, teraz už niet pochýb, že obchodník s barometrami Giuseppe Coppola v žiadnom prípade nie je starý advokát Coppelius. Chodím na prednášky k profesorovi fyziky, ktorý sem nedávno prišiel. Je rodený Talian a má rovnaké meno ako ten známi prírodovedec Spallanzani. Pozná Coppolu už po mnohé roky a taktiež, už  podľa výslovnosti možno usúdiť, že je rýdzi Piemontčan. Coppelius bol Nemec, ale myslím, že nie veľmi poctivý. Celkom pokojný však ešte nie som. Nedbám, považujte ma, Ty a Clara, za blúznivého rojka, ale neviem sa zbaviť pocitu, ktorý vo mne vzbudzuje Coppeliusová prekliata tvár. Som rád, že odišiel z mesta, ako mi povedal Spalanzani. Tento profesor je veľmi zvláštny čudák. Malý guľatý muž s ostrými lícnymi kosťami, jemným nosom, vyhrnutými perami, malými prenikavými očami. Ešte lepšie než podľa akéhokoľvek popisu si ho predstavíš, keď sa pozrieš do hocijakého berlínskeho almanachu na portrét Cagliostra, stvárneného Chodowieckim. Presne tak vyzerá Spalanzani! Onehdy som vystupoval po schodoch nahor a všimol som si, že záclona na jedných sklenených dverách, inokedy dôkladne zatiahnutá, je po strane trochu odhrnutá. Sám neviem, čo ma to napadlo, ale so zvedavosťou som sa ta pozrel. Vysoká, veľmi štíhla, dokonale súmerne urastená, skvostne odetá žena sedela v izbe za malým stolíkom, opierajúc sa oň oboma pažami so zloženými rukami. Sedela naproti dvier, takže som mohol dobre uzrieť jej anjelskú tvár. Zdalo sa, že si ma nevšimla, a vôbec jej oči mali v sebe niečo meravé, skoro by som povedal, že je slepá, zdalo sa mi, akoby spala s otvorenými očami. Cítil som sa nesvoj a preto som sa potichu odkradol do vedľajšieho auditória. Neskôr som sa dozvedel, že osoba, ktorú som videl, je Spalanzaniho dcéra Olympia, a že ju profesor drží pod zámkou s tak prekvapujúcou hanebnosťou, aby sa žiaden človek k nej nemohol priblížiť. Možno sú tu nejaké vážne okolnosti, azda je slabomyseľná alebo niečo také. Ale prečo Ti to všetko píšem? Lepšie a podrobnejšie by som Ti to mohol povedať osobne. Vedz, že o štrnásť dní budem u Vás. Musím opäť vidieť môjho sladkého, milého anjela, moju Claru. Potom sa rozplynie tá rozmrzenosť, ktorá (musím to priznať) sa ma už zmocňovala po jej neblahom, uvážlivom liste. Preto aj dnes píšem tebe a nie jej.

    Tisíc ráz buď pozdravený atď. atď. atď.

    Nedá sa vymyslieť nič zvláštnejšie a neobyčajnejšie, než to, čo sa prihodilo môjmu úbohému priateľovi, mladému študentovi Nathanaelovi a čo som sa ti teraz ja, láskavý čitateľ, rozhodol vyrozprávať. Nezažil si, priaznivý čitateľ, niekedy niečo takého, čo sa splna zmocnilo tvojho vnútra, tvojej duše a myšlienok, potláčajúc všetko ostatné? Všetko v tebe kypelo a vrelo, vzplanutá krv sa búrila v žilách a prudkým rumencom zalievala tváre. Mal si taký zvláštny pohľad, akoby si v prázdnote chcel zachytiť obrazy pre iné oči neviditeľné a tvoja reč sa rozplynula v nejasné vzdychy. Vtedy sa ťa priatelia spýtali: „Čo je to s vami, vážený? Čo vás trápi, drahý priateľ?“ A ty si im chcel vyjadriť zrodené v tebe výtvory so všetkými planúcimi farbami, tieňmi a svetlami a snažil si sa nájsť slová, aby si aspoň začal príbeh. Cítil si však, že musíš hneď s prvým slovom zhrnúť všetko zázračné, prekrásne, strašné, veselé, desivé, čo sa ti prihodilo a to tak, aby to všetkých zasiahlo ako elektrický šok. Avšak každé slovo, všetko, čím disponuje naše reč, sa ti zdalo bezfarebné, chladné a mŕtve. Hľadáš a pátraš, koktáš a zajakávaš sa a jasné otázky priateľov bijú ako závan ľadového vetra do tvojej vnútornej žiary, pokým úplne neuhasne. Ale ak by si ako smelý maliar najprv odvážnymi ťahmi načrtol obrys svojho vnútorného obrazu, potom by si už s ľahkosťou nanášal stále planúcejšie a planúcejšie farby a živý roj rozmanitých postáv by upútal tvojich priateľov a spolu s tebou by uvideli seba samých uprostred obrazu, ktorý vznikol z tvojej duše! Musím sa ti priznať, blahosklonný čitateľ, že sa ma v skutočnosti nikto nepýtal na príbeh mladého Nathanaela; ale ty určite vieš, že patrím k tomu zvláštnemu pokoleniu autorov, ktorým, keď majú niečo na srdci, ako som ti to práve opísal, býva tak, akoby sa ich každý pýtal, kto sa ocitne v ich blízkosti a najskôr i celý svet: „A čo bolo potom? Rozprávajte, vážený!“ Tak i mňa nezadržateľne ťahá porozprávať ti o neblahom životnom osude Nathanaela. Jeho zvláštnosť a neobyčajnosť zasiahla celú moju dušu a práve z toho dôvodu a tiež preto, že som si ťa môj láskavý čitateľ musel ihneď od začiatku nakloniť k pojatiu všetkého zvláštneho, čoho tu niet málo, som si lámal hlavu, ako začať príbeh Nathanaela čo možno najvýznamnejšie, svojrázne, okúzľujúco: „Kde bolo tam bolo,..“ prekrásny začiatok každého rozprávania, ale príliš prostý. „Žil raz v malom provinčnom meste S.,..“ o niečo lepšie, prinajmenšom to smeruje k vyvrcholeniu. Alebo hneď in medias res: „Choď do pekla,“ zvolal študent Nathanael a v jeho divom pohľade sa zračili hnev a hrôza, keď obchodník s barometrami Giuseppe Coppola ...“ Toto som už taktiež napísal, ale potom sa mi zdalo, že v divom pohľade študenta Nathanaela cítim niečo žartovné, ale tento príbeh vonkoncom nie je žartovný. Neprišla mi na um ani jedna fráza, ktorá by čo i len v malom odzrkadľoval farebný lesk obrazu, aký sa zračil v mojom vnútri. Rozhodol som sa, že vôbec nezačnem. Prijmi, láskavý čitateľ, tie tri listy, ktoré mi ochotne odovzdal môj priateľ Lothar, za náčrt obrazu, na ktorý sa budem snažiť rozprávaním nanášať stále viac a viac farby. Možno sa mi podarí, ako dobrému portrétistovi, výstižne zachytiť nejednu tvár, tak že ju uznáš za vernú, nepoznajúc originál, ba že sa ti bude zdať, akoby si tú ju už niekoľkokrát videl na vlastné oči. Možno potom uveríš, milý čitateľ, že nie je nič zvláštnejšie a nezrozumiteľnejšie než samotný skutočný život a že ten môže básnik zachytiť len ako v hmlistvom odraze do matne vybrúseného zrkadla.

    Aby bolo jasnejšie, čo je potrebné vedieť od samého začiatku, je nutné k spomínaným listom dodať, že krátko po smrti Nathanaelovho otca, prijala jeho matka do domu Claru a Lothara, siroty po vzdialenom príbuznom, taktiež nedávno zomrelého. Clara a Nathanael vzplanuli k sebe vzájomnou náklonnosťou, proti čomu nikto na zemi nič namietal; boli už zasnúbení, keď Nathanael opustil domov, aby pokračoval v štúdiách v G. Ako možno vidieť z jeho posledného listu, práve sa nachádza tam a chodí na prednášky známeho profesora fyziky Spalanzaniho.

    Teraz by som mohol smelo pokračovať v rozprávaní, ale v tom momente sa predo mnou zjaví živý obraz Clari, až nemôžem od neho odvrátiť zrak, ako sa to vždy stávalo, keď sa na mňa pozrela s pôvabným úsmevom. Claru ani v najmenšom nebolo možné považovať za krásnu; s tým súhlasili všetci, ktorí sa z úradnej povinnosti v kráse vyznajú. Avšak architekti sa vyslovovali s chválou o súmernosti jej postavy, maliari mienili, že jej šija, plecia a hruď sú vytvarované až nadmieru cudne, zato všetci boli uchvátení jej nádhernými Magdalénskym vlasmi a donekonečna bájili o kolorite Batoniho. Jeden z nich, skutočný rojko, prirovnával zvláštnym spôsobom Clarine oči k jazeru od Ruysdaela, na zrkadlovej hladine ktorého sa odráža blankyt bezoblačného neba, les a rozkvitnuté lúky, všetok pestrý, radostný život bohatej krajiny. Avšak básnici a hudobníci zašli ešte ďalej, vraviac: „Akéže jazero, akáže zrkadlová hladina! Čože sa môžeme pozrieť na túto pannu, beztoho aby nám z jej očí v ústrety nežiarili prekrásne nebeské spevy a melódie, prenikajúce hlboko do našej duše, takže sa v nej všetko hýbe a prebúdza k životu? A ak ani potom nezaspievame nič súceho, znamená to, že sami nemáme žiaden význam a to potom môžeme jasne čítať v nežnom úsmeve, hrajúcom sa na perách Clari, keď sa odvážime pred ňou niečo zakikiríkať, čo sa tvári ako spev, hoci je to len nesúvislá a chaotická spleť tónov.“ Tak tomu aj skutočne bolo. Clara bola obdarená živou a intenzívnou predstavivosťou veselého, bezprostredného dieťaťa, hlbokou, žensky nežnou mysľou a veľmi bystrou mysľou. Umeleckí rojkovia nemali u nej úspech; nevravela mnoho, lebo to nebolo v jej mlčanlivej náture, ale zato jej jasný pohľad a spomínaný nežný ironický úsmev im vravel: „Vážení priatelia! Ako môžete odo mňa očakávať, že vami vytvorené hmlisté tieňohry uznám za skutočné postavy z mäsa a kostí?“ To je dôvod prečo mnohí vyčítali Clare chladnosť, bezcitnosť a prozaickosť; zato iní, ktorí chápali život v jeho priezračnej hĺbke, milovali toto dobromyseľné, rozumné, dôverčivé ako dieťa dievča, ale nik ju neľúbil väčšmi než Nathanael, ktorý sa veselo a horlivo cvičil vo vedách a umení. Clara bola celou dušou oddaná Nathanaelovi. Prvé mraky zatienili jej život, keď sa od nej odlúčil. S akým nadšením mu vletela do náruče, keď sa, ako spomínal v poslednom liste Lothartovi, skutočne vrátil do rodného mesta a vstúpil do matkinej izbice. Nathanaelove nádeje sa vyplnili; lebo v okamžiku, keď znovu uvidel Claru, sotva pomyslel na advokáta Coppeliusa alebo na Clarin filozofický list; všetka rozmrzenosť úplne pominula.

    Nathanael mal však pravdu, keď písal svojmu priateľovi Lothartovi, že postava odporného obchodníka s barometrami Coppoly vstúpila do jeho života nepriateľsky. Všetci to cítili, už v prvých dňoch Nathanael ukázal úplnú premenu celej svojej bytosti. Ponáral sa do chmúrneho snívania a čoskoro robil také zvláštne veci, na aké nebol nikto od neho zvyknutý. Celý jeho život začal pozostávať zo sna a predtuchy; stále rozprával o tom, že každý človek, mysliac si, že je sám sebe slobodný, slúži len temným silám na hroznú hru; márne sa bude snažiť vzdorovať, musím pokorne znášať to, čo mu určil osud. Dokonca tvrdil, že je úplne prostoduché myslieť si, že v umení a vede možno tvoriť podľa vlastnej svojvôli, pretože inšpirácia bez ktorej nemožno nič učiniť, sa nerodí v našom vnútri, ale je výsledkom zásahu nejakého vonkajšieho vyššieho princípu, ktorý je mimo nás samých.

    Uvážlivej Clare boli tieto mystické blúznenie nanajvýš proti mysli, avšak všetky snahy vyvrátiť ich sa zdali márne. Len vtedy, keď Nathanael začal tvrdiť, že Coppelius je tým zlým princípom, ktorý sa ho zmocnil v okamihu, keď načúval za záclonou a že tento odpudzujúci démon rozruší strašným spôsobom ich milostné šťastie, začala byť Clara veľmi vážna a riekla: „Áno, Nathanael! Máš pravdu, Coppelius je zlý, nepriateľský princíp, môže spôsobiť hrozné veci ako nejaká diabolská sila, ktorá viditeľne prenikla do života, ale iba vtedy, ak ho nevypudíš z hlavy a mysle. Pokým naň veríš, on existuje a prejavuje na tebe svoj vplyv, len tvoja viera je jeho silou.“ Nathanel, rozhnevaný tým, že Clara pripúšťa existenciu démona len v jeho vlastnom vnútri, sa pustil do vysvetľovania celého mystického učenia o diablovi a temných silách, ale Clara ho k jeho nemalej zlosti rozmrzene prerušila nejakou bezvýznamnou poznámkou. Veril, že chladným, necitlivým dušiam nie je dané nahliadnuť do hlbokých tajomstiev, avšak bez toho, aby si bol vedomý, že k podobným prízemným náturám radí aj Claru a preto neprestával s pokusmi zasvätiť ju do oných tajomstiev. V skoré ráno, keď Clara pomáhala s prípravou raňajok, stál pri nej a predčítal jej z najrôznejších mystických kníh, až ho prosila: „Ach milý Nathanael, čo ak by som si zmyslela vyčítať ti, že si zlým princípom, majúcim nepriateľský vplyv na moju kávu? Veď, ak nechám všetko tak, ako si to praješ a hľadieť ti do očí, keď predčítaš, káva mi určite vykypí a nikto z nás nedostane raňajky!“ Nathanael prudko zatvoril knihu a plný zášti utiekol do svojej izby. Predtým mal zvláštny dar na písanie veselých, živých poviedok, Clara ich počúvala s nepredstieranou radosťou; teraz boli jeho výtvory ponuré, nezrozumiteľné, beztvárne, takže - aj keď to Clara z ohľadu naňho nepovedala -Nathanael dobre cítil, ako málo ju oslovujú. Nič nebolo pre Claru neznesiteľnejšie, než dlhá chvíľa; to potom dávala najavo pohľadom a slovami neprekonateľná duševnú ospalosť. Nathanaelove diela boli v skutku veľmi nudné. Jeho nevôľa nad Clarinou chladnou prozaickou mysľou narastal s každým dňom; Clara zase nemohla premôcť svoju nevrlosť voči Nathanaelovmu temnému, ponurému, nudnému mysticizmu, a tak sa ich srdcia stále viac a viac vzďaľovali, bez toho aby si to sami uvedomili. Postava škaredého Coppeliusa v Nathanaelovej predstavivosti vybledla, ako si musel sám priznať, a často ho stálo veľa úsilia živo vykresliť Coppeliusa v svojich veršoch, kde vystupoval v roli hrôzostrašného fáta. Nakoniec si zmyslel, že námetom jeho básne bude temná predtucha, podľa ktorej mal Coppelius zmariť jeho milostné šťastie. Vykreslil v nej seba a Claru spojených vo večnej láske, ale občas sa zdá, akoby čierna ruka zasahovala do ich života a okrádala ich o tú alebo onú radosť, ktorá im nastávala. A keď už konečne obaja stoja pred oltárom, zjaví sa strašný Coppelius a dotkne sa Clarinich spanilých očí; tie vyskočia a zaryjú sa do hrude Nathanaela, spaľujúce a žhnúce ako krvavé iskry, potom ho Coppelius schmatne a hodí do plápolajúceho ohnivého kruhu, ktorý víri ako veterná smršť a s lomozom a krikom ho odnáša so sebou. Všetko silne skučí, sťaby zlostný orkán bičuje more, ktorého spenené vlny sa vzpínajú ako čierni prešedivení obri v zúrivom boji. Ale uprostred tohto divokého dunenie počuje Nathanael Clarin hlas: „Nevidíš ma? Coppelius ťa oklamal, to nie moje oči tak pálili v tvojej hrudi, boli to predsa žhnúce kvapky krvi tvojho vlastného srdca! Mám svoje oči, len sa na mňa pozri!“ Nathanael rozmýšľa: „To je Clara - ja som jej oddaný na veky!“ Tu sa mu zdá, akoby táto myšlienka s neodolateľnou silou prenikla do ohnivého kruhu; ten sa prestáva krútiť a hukot búrky utícha v čiernej priepasti. Nathanael sa zahľadí do Clarinich očí; ale je to smrť, ktorá naňho vľúdne hľadí z jej očí.

    Pokým Nathanael toto básnil, bol veľmi pokojný a rozvážny, cibril a vylepšoval každý riadok a aj keď si podmanil metrický systém, nemal pokoja, až kým jeho verš nedosiahol plnú čistotu a melodickosť. Avšak keď bola jeho práca u konca a báseň si nahlas prečítal, prepadol ho náhly strach a chvenie a divoko zakričal: „Čí je ten desivý hlas?“ Krátko nato mu to zas pripadalo ako veľmi vydarené poetické dielo a cítil, že ním musí vznietiť chladnú dušu Clari, aj keď jasne nechápal, načo  je vlastne potrebné vznietiť jej dušu a k čomu to má vlastne viesť, ak ju vystraší hrôzostrašnými slovami, ktoré predpovedajú zánik ich lásky. Nathanael a Clara sedeli v matkinej malej záhrade, Clara bola veľmi veselá, lebo ju Nathanael už celé tri dni, počas ktorých tvoril svoje dielo, nemučil svojimi snami a predtuchami. Aj Nathanael rozprával ako kedysi čulo a radostne o rozličných veselých veciach, takže Clara riekla: „Až teraz si znova celý môj, vidíš, ako sme zahnali strašného Coppeliusa?“ Vtedy si Nathanael spomenul, že vo vrecku má verše, ktoré mal v úmysle predniesť. Hneď vytiahol popísané listy a začal čítať. Clara, tušiac, že to bude ako obvykle niečo nudné sa tomu poddala a začala pokojne pliesť. Ale ako vystupovali temné mraky stále viac a viac černejšie, upustila z rúk pančuchu a uprene pozrela do Nathanaelovej tváre. Jeho strhávala vlastná báseň nezadržateľnou silou, jeho tváre horeli od vnútorného zápalu, slzy mu vyhŕkli z očí. Konečne prišiel ku koncu, zastonal od hlbokého vyčerpania, uchopil Claru za ruku a povzdychol si, akoby zaplavený neutíšiteľným žiaľom: „Ach! - Clara! - Clara!“ Clara si ho jemne pritisla k prsiam a ticho riekla, ale veľmi pomaly a vážne: „Nathanael, môj milovaný Nathanael! Hoď ten nezmyselný, hlúpy, bláznivý výmysel do ohňa.“ Vtom vyskočil rozhorčený Nathanael a odstrkujúc od seba Claru skričal: „Ty bezcitný, prekliaty stroj!“ Hneď utiekol a hlboko zranená Clara ronila trpké slzy: „Ach, on ma nikdy, nikdy nemiloval, veď mi vôbec nerozumie,“ nahlas vzlykala. Lothar vošiel do besiedky. Clara mu musela povedať čo sa tu odohralo. Miloval svoju sestru z celého srdca, každé slovo jej náreku spadlo sťaby iskra do jeho vnútra, takže nevrlosť, ktorú už dlho pociťoval vo svojom srdci voči zasnenému Nathanaelovi, prepukla v zúrivý hnev. Rozbehol sa za ním a hrubými slovami mu vyčítal neuvážené správanie voči milovanej sestre, na čo mu popudlivý Nathaneal odpovedal rovnako príkro. Bláznivý, šialený šašo bol mu oplácaný mizerným, hrubým, všedným chlapom. Duel bol nevyhnutný. Dohodli sa, že sa budú duelovať budúce ráno za záhradou, podľa tamojšej akademickej tradície ostrými rapírami. Mlčanlivo a pochmúrne sa plížili vôkol; Clara počula túto ostrú hádku a videla, ako šermiarsky majster za súmraku priniesol rapiere. Tušila čo sa bude diať. Po príchode na bojisko odhodili Lothar a Nathanael v pochmúrnom mlčaní kabátce, s krvilačnou zúrivosťou v očiach boli pripravené napadnúť jeden druhého, keď sa v tom otvorila záhradná bránka a vtrhla tam Clara. Vzlykajúc hlasno zvolala: „Vy divokí, strašní ľudia! Radšej ma hneď prekľajte, než začnete bojovať, lebo ako mám ďalej žiť na svete, ak milenec zabije brata alebo brat milenca!“ Lothar sklonil zbraň a mlčky sklopil zrak, ale v Nathanaelovom vnútri sa v srdcervúcom bôle opäť prebudila aj stará láska, akú kedysi pociťoval k spanilej Clare v najšťastnejších dňoch svojej mladosti. Smrtiaca zbraň mu vypadla z ruky, padol k nohám Clari. „Budeš mi môcť niekedy odpustiť, ty moja jediná, milovaná Clara? Môžeš mi odpustiť, môj drahý brat Lothar?“ Lothar bol dojatý priateľovým hlbokým žiaľom. Pod tisícami sĺz sa tí traja zmierení ľudia objali a prisahali si večnú lásku a vernosť.

    Nathanael cítil, akoby z neho spadla obrovská ťarcha, ktorá ho gniavila k zemi, a akoby tým, že sa postavil na odpor temnej sile, ktorá ho zajala, zachránil celé svoje bytie, ktorému hrozila záhuba. Ešte tri blažené dni strávil u milovaných, potom sa vrátil do G., kde mienil pobudnúť ešte rok a následne sa nadobro vrátiť do rodného mesta.

    Nathanaelovej matke zamlčali všetko, čo sa týkalo Coppeliusa, vedeli totiž, že si nemohla bez hrôzy spomenúť na človeka, ktorému ako Nathanael pripisovala manželovu smrť.

    Aký bol Nathanael prekvapený, keď mieril do svojho bytu a uvidel, že celý dom vyhorel a z trosiek vyčnievali len holé, obhorené múry. Hoci požiar vypukol v laboratóriu lekárnika, obývajúceho prízemie, čím dom začal horieť od základov, predsa sa odvážnym a rozhodným priateľom Nathanaela podarilo vniknúť ešte v praví čas do jeho izby v hornom poschodí a zachrániť knihy, rukopisy a nástroje. Všetko preniesli nepoškodené do iného domu, kde najali izbu, kam sa Nathanael hneď nasťahoval. Neprikladal veľký význam tomu, že býva oproti profesorovi Spalanzanimu a taktiež sa mu nevidelo zvláštne, keď zistil, že zo svojho okna vidí priamo do izby, v ktorej často sedávala osamotená Olympia, tak že mohol zreteľne rozoznať jej postavu, hoci črty tváre boli vágne a nejasné. Nakoniec mu však prišlo zvláštne, že Olympia celé hodiny sedí v tej samej polohe, v akej ju raz uvidel za sklenenými dverami; totiž bez akejkoľvek činnosti za malým stolom uprene sa dívajúc naňho nehybným pohľadom; musel si priznať, že ešte nikdy nezočil krajší vzrast; zatiaľ čo si v srdci chránil Clarin obraz, bol úplne ľahostajný voči stuhnutej, strnulej Olympii a len chvíľami sa letmo pozrel nad kompendium, na tú krásnu sochu a to bolo všetko. Raz keď písal Clare list, niekto ticho zaklopal; na jeho pozvanie sa dvere otvorili a dovnútra nahliadla Coppolova odporná tvár. Nathanaelovo vnútro sa celé zachvelo, ale spomenúc si, čo mu povedal Spalanzani o krajanovi Coppolovi a čo sám sväto sľúbil milovanej, ohľadom Sandmana Coppeliusa, zahanbil sa nad svojou detinskou bázňou z prízrakov, pozbieral sa zo všetkých síl a riekol tak mierne a vyrovnane, ako mu bolo možné: „Nekúpim žiaden barometer, drahý priateľ! Len choďte!“ Ale vtom vstúpil Coppola úplne do izby a chrapľavým hlasom povedal, pričom skrivil široké ústa do odporného úsmevu a jeho malé oči spod dlhých šedých rias bodavo zaiskrili: „Ej, nie barometer, nie barometer! - mať dobré oko – dobré oči!“ Nathanael zdesene zvolal: „Blázon, ako môžeš predávať oči? Oči? Oči?“ Ale v tom okamihu dal Coppola barometri stranou, siahol do hlbokých vreciek v šose kabátu a začal vyťahovať a rozkladať na stole lornety a okuliare. „Aha, aha, - okuliare, okuliare dať na nos, - to je moje oko, - dobré oko!“ A vyťahoval ďalšie a ďalšie okuliare, až sa to na stole začal zvláštne lesknúť a trblietať. Tisíc očí hľadelo a žmurkalo a strnulo pokukovalo po Nathanaelovi; ten však nemohol odvrátiť zrak od stola a Coppola vyťahoval stále ďalšie a ďalšie okuliare a stále divokejšie a divokejšie sa mihali piate cez deviate plamenné zraky a vystreľovali svoje krvavo červené záblesky do Nathanaelovej hrudi. Zachvátený nesmiernym hrôzou vykríkol: „Zadrž! Prestaň, strašný človek!“ A pevne schytil Coppolu za rameno, keď práve siahal do vrecka, aby vytiahol ďalšie okuliare, aj keď už bol celý stôl nimi zaprataný. S chrapľavým, odporným smiechom sa Coppola mierne vyslobodil a so slovami: „Och! – nič pre vás – tu pekné sklo“ – popadol všetky okuliare, schoval ich a z bočného vrecka zvrchníku vytiahol množstvo malých a veľkých ďalekohľadov. Hneď ako boli okuliare preč, Nathanael sa úplne upokojil a mysliac na Claru si uvedomil, že tento strašidelný prízrak vznikol len v jeho vnútri, ako aj to, že Coppola je veľmi počestný mechanik a optik a v žiadnom prípade nie je prekliatym dvojníkom alebo zmŕtvychvstalým zjavením Coppeliusa. Okrem toho nebol na prístrojoch, ktoré Coppola vytiahol na stôl, nič zvláštne, prinajmenšom nič tak strašidelného ako na všetkých okuliaroch; aby všetko napravil, rozhodol sa Nathanael, že od neho niečo kúpi. Siahol po malom, veľmi zručne opracovanom vreckovom ďalekohľade, a aby ho vyskúšal pozrel cezeň z okna. Ešte nikdy v živote sa nestretol s takým zväčšovacím sklom, ktoré by tak verne, ostro a zreteľne priblížilo pozorované objekty. Nevdojak sa pozrel do Spalazaniho izby; Olympia ako zvyčajne sedela za malým stolom, opierala sa oň oboma pažami so zloženými rukami. Až teraz zbadal Nathanael Olympiinu krásne tvarovanú tvár. Len oči sa mu zdali zvláštne strnulé a mŕtve. Ale čím uprenejšie hľadel do ďalekohľadu, tým viac sa mu zdalo, že v jej očiach vzbĺkol vlhký mesačný svit. Zdalo sa mu, akoby v nich len teraz vzplanul zrak; jej oči planuli stále živšie a živšie. Nathanael sa ako očarovaný vykláňal z okna a neustále pozoroval nebesky prekrásnu Olympiu. Pokašlávanie a šuchot ho prebudili, akoby z hlbokého sna. Coppola stál zaním: „Tre zechini - tri dukáty.“ Nathanael úplne zabudol na optika; rýchlo zaplatil požadovanú sumu. „Nie, že? – dobré sklo – pekné sklo,“ opýtal sa Coppola so zákerným úsmevom a svojim odporným chrapľavým hlasom. „Áno, áno, áno!“ nevrlo odvetil Nathanael. „Adieu, drahý priateľ!“ Coppola však neopustil izbu prv než sa niekoľkokrát zvláštnym úkosom nepozrel na Nathanaela. Nathanael potom ešte počul, ako sa na schodoch hlasne smeje. „Nuž čo,“ mienil Nathanael, „vysmieva sa mi, pretože som mu určite príliš veľa zaplatil za ten malý ďalekohľad – príliš veľa!“ Keď zašepkal tieto slová, zdalo sa mu, akoby sa v izbe ozval hlboký predsmrtný povzdych; Nathanael pocítil vo svojom vnútri taký strach, že až skoro prestal dýchať. Ale to on sám tak povzdychol, čom ihneď pozoroval. „Clara,“ - prehovoril nakoniec sám k sebe, - „má asi pravdu, keď ma považuje za nevkusného vizionára, avšak bláznivé to je – ach, viac než bláznivé, že ma tá hlúpa myšlienka o draho odkúpenom ďalekohľade, ešte stále tak zvláštne gniavi; nemám ani len tušenie prečo.“ Teraz si sadol, aby dopísal list Clare, ale ako sa pozrel z okna, videl, že tam Olympia stále sedí a v tomto okamihu vyskočil, akoby poháňaný neodolateľnou silou, schmatol Coppolov ďalekohľad a už nevedel odtrhnúť zrak od Olympiinho okúzľujúceho pohľadu, až kým ho priateľ a brat Siegmund neodviedol na prednášku profesora Spalanzaniho. Záclona bola pred osudnou izbu dôkladne zatiahnutá, nemohol Olympiu uzrieť tu a ani v nasledujúce dva dni v jej izbe, hoci sa takmer nepohol od okna a neustále hľadel Coppolovým ďalekohľadom na druhú stranu. Na tretí deň dokonca zastreli okná. Plný zúfalstva sa rozbehol, hnaný smútkom a horlivou túžbou, von za bránu. Obraz Olympii sa pred ním vznášal vo vzduchu a vystupoval z krovia a hľadel naň veľkými žiarivými očami z priezračného žriedla. Obraz Clari sa z jeho srdca úplne vytratil, nemyslel na nič iné lež na Olympiu a zastonal veľmi hlasno a s plačom: „Ach, ty moja prekrásna hviezda lásky, či si vyšla len preto, aby si sa mi hneď stratila z dohľadu a nechala ma v temnej, beznádejnej noci?“

    Keď sa vracal do svojho bytu, spozoroval v dome Spalanzaniho náramný ruch. Dvere boli dokorán otvorené, vnášali tam všakovaké náradie, rámy okien na prvom poschodí boli vysadené, zaneprázdnené slúžky zametali a utierali prach, pobehujúc sem a tam veľkými metlami, vnútro domu napĺňalo búchanie a lomoz kladív stolárov a tapetovačov. Nathanael v nemom úžase ostal stáť uprostred ulice; vtom k nemu podišiel Siegmund a so smiechom sa spýtal: „No, čo vravíš na nášho starého Spalanzaniho?“ Nathanael ho ubezpečil, že nehovorí vôbec nič, pretože o profesorovi úplne nič nevie, skôr sa nemôže prestať čudovať, prečo sa v takom tichom, ponurom dome spustil taký zhon a zmätok; a tu sa od Siegmunda dozvedel, že chce Spalanzani zajtra usporiadať veľkú oslavu, koncert a bál, kam je pozvaná polovica univerzity. Hovorí sa, že Spalanzani po prvýkrát uvedie svoju dcéru do spoločnosti, ktorú tak dlho úzkostlivo odopieral každému ľudskému oku.

    Nathanael našiel doma pozvánku a v stanovenú hodinu šiel s búšiacim srdcom k profesorovi, keď už sa kočiare schádzali pred domom a svetlá žiarili vo vyzdobených sálach. Spoločnosť bola početná a veľkolepá. Olympia sa objavila odetá v bohatých šatoch s vybraným vkusom. Bolo nemožné nenadchnúť sa jej krásnymi črtami tváre a urastenou postavou. Trochu zvláštne ohnutý chrbát a že bola v páse štíhla ako osa, bolo asi od veľmi silného zošnurovania. Či kráčala alebo stála, bolo v nej niečo odmerané a strohé, čo niektorým nepríjemne bilo do očí; jej chovanie pripisovali spoločnosti, ktorá jej ho predpisuje. Koncert započal. Olympia hrala na piane s veľkou zručnosťou a rovnako obratne zaspievala jednu bravúrnu áriu jasným, takmer prenikavým hlasom, ktorý znel ako krištáľové zvončeky. Nathanael bol úplne unesený; stál v zadnej rade a  oslepujúci svit sviečok mu nedovoľoval dobre rozoznať črty speváčky. Preto celkom nepozorovane vytiahol Coppolov ďalekohľad a pozrel cezeň na prekrásnu Olympiu. Ach! – teraz si všimol, ako túžobne naňho hľadí, ako teraz každý tón vznikal v milostnom pohľade, ktorý prenikal jeho vnútrom. Obratne zložité spevné pasáže mu pripadali ako nebeské plesanie duše rozjarené láskou, a keď sa konečne po kadencii sálou rozptýlil dlhý zvučný trilok, nemohol sa Nathanael už udržať, cítil sa, akoby ho náhle objali planúce ruky, musel žiaľom a rozkošou hlasno vykríknuť: „Olympia!“ Všetci sa po ňom ohliadli, mnohí sa smiali. Chrámový organista sa však zatváril ešte zamračenejšie než predtým a povedal: „Ale, ale!“ Koncert bol u konca, začínal sa bál. „Tancovať s ňou! – s ňou!“ to bolo teraz pre Nathanaela cieľom všetkých túžob, všetkého snaženia; ale ako nájsť v sebe toľkú odvahu, aby vyzval ju, kráľovnú slávnosti? A predsa!  - sám nevedel, ako sa to stalo, ale odrazu sa ocitol, keď už zahájil tanec, v tesnej blízkosti Olympie, ktorú ešte nikto nevyzval a sotva schopný vylúdiť so seba pár nezrozumiteľných slov, bral ju za ruku. Ľadovo chladná bola Olympiina ruka; cítil, ako ho prechvieva strašidelný chlad smrti; uprene pohliadol do Olympiiných očí, tie mu však zažiarili v ústrety plné lásky a túžby a v tom okamihu sa mu zdalo, akoby v jej chladných rukách začal biť tep a zovrela živá horúca krv. A taktiež v Nathanaelovom vnútri ešte silnejšie zahorelo ľúbostné očarenie; objal driek krásnej Olympie a unášal ju do tanca. Až doteraz si myslel, že tancuje dobre, v takte, ale osobitá rytmická istota, s ktorou tancovala Olympia a ktorá ho niekoľkokrát vyviedla z taktu, ho čoskoro utvrdili v tom ako málo vie držať krok. Avšak nechcel tancovať s žiadnou inou a najradšej by okamžite sklal každého, kto sa priblíž k Olympii, s túžbou vyzvať ju. Ale to sa stalo len dvakrát a na jeho prekvapenie zostala Olympia pri každom ďalšom tanci sedieť; Nathanael nelenil a stále ju znovu a znovu vyzýval k tancu. Ak by Nathanael nemal oči len pre prekrásnu Olympiu, určite by sa odohrala akási nemilá hádka a scéna, pretože sálou sa šíril polohlasný, namáhavo potlačovaný smiech, prepukajúci v tom alebo onom kúte uprostred mladých ľudí, a patril zrejme krásnej Olympii, ktorú všetci sledovali zvláštnymi pohľadmi, hoc nevedno prečo. Nathanael, rozpálený tancom a hojne vypitým vínom, odhodil všetku ostýchavosť, ktorá mu inak bola vlastná. Sedel vedľa Olympie, držal jej ruku a s veľkou horlivosťou a oduševnením hovoril o svojej láske slovami, ktorým nik nerozumel, ani on sám a ani Olympia. Ale snáď mu možno aj rozumela, veď mu uprene hľadela do očí a neustále vzdychala: „Ach – ach – ach!“ Načo Nathanael odpovedal: „Ó, ty prekrásna, nebeská panna! – ty lúč zo zasľúbeného raja lásky – ty hlboká duša, v ktorej sa zrkadlí celá moja bytosť!“ a ešte viac podobných rečí, ale Olympia stále len vzdychala: „Ach - ach!“ Profesor Spalanzani prešiel niekoľkokrát popri šťastnému páru a usmieval sa na nich s akousi zvláštnou spokojnosťou. Nathanaelovi, hoci sa nachádzal v úplne inom svete, zrazu pripadalo, že sa u profesora Spalanzaniho výrazne stmieva; rozhliadol sa vôkol a na svoje nemalé zdesenie uvidel, že v prázdnej sále dohorievajú posledné dve sviečky. Hudba a tanec už dávno ustali. „Lúčenie, lúčenie,“ vykríkol divoko a zúfalo, pobozkal Olympiinu ruku, sklonil sa k jej ústam, ľadovo chladné pery sa stretli s jeho planúcimi! Rovnako tak, ako keď sa predtým dotkol Olympiinej chladnej ruky, cítil i teraz, že sa jeho vnútra zmocnil strach - náhle mu na um prišla legenda o mŕtvej neveste - ale Olympia ho pevne k sebe pritisla a zdalo sa, že bozk naplnil životodarným teplom jej pery. Profesor Spalanzani pomaly kráčal prázdnou sálou, jeho kroky zvučne opakovalo echo a jeho postava, obklopená vratkými tieňmi, mala iluzórny, strašidelný vzhľad. „Miluješ ma? Miluješ ma Olympia? Len jedno slovíčko! Miluješ ma?“ Tak šepkal Nathanael, ale Olympia vstávala a len vzdychla: „Ach - ach!“ „Ó áno, ty moja spanilá, nádherná hviezda lásky,“ vravel Nathanael, „vyšla si pre mňa a budeš žiariť, ty osvietiš moje vnútro navždy!“ - „Ach - ach!“ odvetila Olympia, kráčajúc ďalej. Nathanael ju nasledoval, obaja sa ocitli pred profesorom. „Mimoriadne živo ste sa zhováral s mojou dcérou,“ vravel profesor s úsmevom, „dobre, drahý pán Nathanael, ak máte záľubu v konverzácii s týmto hlúpym dievčaťom, tak vás veľmi rád u seba uvidím!“ Nathanael odišiel, nesúc si v srdci jasne žiarivé nebo. Po nasledujúce dni bola Spalanzaniho oslava predmetom rozhovorov. Hoci profesor vynaložil všetko úsilie, aby sa blysol okázalosťou a veľkoleposťou, našli sa aj posmievači schopný rozprávať o všakovakom nevhodnom a zvláštnom, čo sa odohralo počas oslavy a obzvlášť sa navážili do strnulej, zmĺkvej Olympii; pripúšťali jej krásny zovňajšok, ale bájili o jej úplnej obmedzenosti, čo považovali aj za príčinu prečo ju Spalanzani tak dlho skrýval. Nathanael počúval tieto reči so zatajeným hnevom, ale mlčal; myslel si, či to stojí za námahu dokazovať týmto buršom, že práve ich vlastná hlúposť im bráni poznať Olympiinho hlbokého, prekrásneho ducha. „Buď tak láskavý, brat,“ riekol mu raz Siegmund, „buď tak láskavý a povedz mi, ako je to možné, že si sa ty, taký chytrý chlapík, zahľadel do tej drevenej bábky, do tej voskovej tváre?“ Nathanael chcel rozhorčene naňho vletieť, ale rýchlo sa spamätal a riekol: „Povedz mi radšej ty, Siegmund, ako tvojmu zraku, ktorý inak všetko krásne jasne vníma, ako tvojej čulej mysli mohol uniknúť nadpozemský pôvab Olympii? Ale práve preto, vďaka osudu za to, nemám v tebe soka, lebo inak by musel jeden z nás padnúť v krvi.“ Siegmund náhle pobadal, ako ďaleko to zašlo s jeho priateľom, šikovne odbočil a podotkol, keď najskôr prehlásil, že v láske sa nikdy nemožno hádať o predmete jej túžby: „Avšak zvláštne predsa je, že mnohí z nás zmýšľajú o Olympii rovnako. Pripadala nám – nemaj mi to za zlá, brat! – akosi zvláštne strnulá a bezduchá. Je pravda, že jej postava je súmerná, rovnako ako jej tvár! Možno by ju bolo možné považovať za krásnu, ak by jej pohľad nebol úplne prázdny, dokonca by som povedal, bez schopnosti vidieť. Jej krok je zvláštne odmeraný, každý jej pohyb je akoby podmienený chodom koliesok naťahovacieho mechanizmu. Jej hra a spev má nepríjemne pravidelný a bezduchý takt hracieho stroja; to tiež možno povedať aj o jej tanci. Cítili sme sa nesvoji v prítomnosti Olympii a popravde sme s ňou nič nechceli mať, videlo sa nám, akoby predstierala živú bytosť, akoby v tom bolo niečo úplne iné.“ Nathanael sa nepoddal trpkému pocitu, ktorý ho zachvátil pri Siegmundových slovách, stal sa pánom vlastnej zlosti a len vážne povedal: „Vám chladným, prozaickým ľuďom príde snáď Olympiina prítomnosť hrôzostrašná. Len poetickej bytosti sa odhalí duch rovnako ustrojený! Len mne vzišiel jej láskyplný pohľad a prežiaril ducha aj myšlienky, až v Olympiinej láske sa znovu stretávam so svojím vlastným ja. Možno vám nie je po vôli, že sa neoddáva prázdnym rečiam, ako iné povrchné duše. Je málovravná, to je pravda, ale aj jej nepatrné slová sú pravé hieroglyfy vnútorného sveta, plného lásky a vyššieho poznania duševného života vidiaceho večné bytie. Ale voči tomu ste vy hluchí a slepí a všetky slová sú márne.“ - „Boh ťa chráň, drahý brat,“ povedal Siegmund veľmi mierne, skoro až smutne, „ale mne sa zdá, že si na zlej ceste. Na mňa sa môžeš spoľahnúť, až to všetko... Nie, radšej už nič nepoviem!“ Nathanael zrazu pocítil, že to ten chladný prozaický Siegmund myslí s ním dobre a s veľkou srdečnosťou potriasol ponúknutou rukou.

    Nathanael úplne zabudol, že na svete žije aj nejaká Clara, ktorú kedysi dávno miloval; matka, Lothar, všetci sa vytratili z pamäti, žil len pre Olympiu, u ktorej dennodenne vysedával celé hodiny a blúznil o svojej láske, o k životu vzplanutej sympatii, o duševnej spriaznenosti, čo si Olympia vypočula s veľkou zbožnosťou. Zo samého dna písacieho stola vytiahol Nathanael všetko, čo kedy napísal. Básne, fantázie, sny, romány, poviedky a každým dňom k tomu pribúdali ďalšie výtvory, rozletené do modrého neba sonety, stance, a kancóny, ktoré neúnavne predčítal celé hodiny Olympii a ani sa neunavil. Veď nikdy nemal takú veľkolepú poslucháčku. Nevyšívala ani neplietla, nevyzerala z okna, nekŕmila žiadne vtáča, nehrala sa so žiadnym psom ani milou mačkou, nekrútila v rukách papierovými útržkami alebo hocičím iným, nemusela potlačovať zívanie vynúteným tichým pokašliavaním – jedným slovom, celé hodiny sedela so strnulým pohľadom, upreným do očí milovanému, bez toho aby sa pohla alebo poposedávala a tento pohľad bol stále planúcejší a živší. Až vtedy, keď Nathanael konečne vstal a pobozkal jej ako ruku, tak aj ústa, povedala: „Ach, ach!“ a potom dodala: „Dobrú noc, môj milý!“ - „Ó, ty prekrásna, ty hlboká duša!“ zvolal potom Nathanae už vo svojej izbe: „len ty, len ty ma vieš úplne pochopiť!“ Otriasol sa od vnútorného nadšenia, keď si uvedomil, ako sa ten nádherný súzvuk ich duší prejavuje každým dňom zreteľnejšie; zdalo sa mu, akoby mu bola Olympia z hĺbky duše prehovorila o jeho dielach, o jeho básnickom nadaní, ako by ten hlas zaznel z jeho vlastného vnútra. Tak tomu muselo aj byť; pretože Olympia viac slov, s výnimkou spomenutých, nikdy nevyslovila. No aj keď si niekedy Nathanael v jasných, uvážlivých chvíľach, napríklad ráno hneď po prebudení, spomenul na Olympiinu pasivitu a málovravnosť, tak vravel: „Čo znamenajú slová, slová! Pohľad jej nebeských očí vraví mi viac než hocijaký jazyk na svete. Dokáže sa vôbec takéto dieťa nebies vtesnať do úzkeho kruhu, ktorý je určený biednymi pozemskými potrebami?“ Profesor Spalanzani sa zdal byť neskutočne šťastný z vzťahu jeho dcéry a Nathanaela; jednoznačne mu prejavoval všemožné náznaky jeho priazne a keď sa Nathanael konečne odvážil učiniť zobďaleč narážku na spojenie s Olympiou, profesor sa rozjasnil v úsmeve a mienil, že jeho dcéra má slobodnú voľbu. Povzbudený týmito slovami a hnaný planúcou túžbou v srdci sa Nathanael rozhodol hneď na druhý deň snažne poprosiť Olympiu, aby priamo a zreteľne vyriekla, čo mu už dávno odhalili jej pôvabný milostný pohľad, že si želá patriť mu naveky. Hľadal prsteň, ktorý mu darovala matka pri rozlúčke, chcel ho darovať Olympii ako prejav svojej oddanosti, ako symbol jeho vzklíčeného, kvitnúceho života s ňou. Pri hľadaní mu do rúk padli Clarine a Lothartove listy; ľahostajne ich hodil stranou, našiel prsteň, zastrčil ho do vrecka a utekal za Olympiou. Už na schodoch a v predsieni začul zvláštny hluk, ktorý, ako sa zdalo, vychádzal zo Spalanzaniho pracovne. – Dupot – rinčanie – strkanie - údery do dvier, prerývané nadávkami a kliatbami. „Pusť – pusť – ty nehanebník - zlosyn! Pre toto som dával v stávku telo a dušu? – Cha-cha-cha-cha! – tak dohoda neznela! - Ja, ja som vyrobil oči!“ – „A ja súkolesie!“ – „Hlupák, čo ma je po tom tvojom súkolesí! - Všivavý pes, tupý hodinár!“ -  „Tiahni preč! – Satan! – Zadrž! Bábkar! Diabolská beštia! - stoj - tiahni - pusť!“ Boli to hlasy Spalanzaniho a strašného Coppeliusa, ktoré sa navzájom prekrikovali, hučali a zúrili. Dovnútra sa vrútil Nathanael, zachvátený nesmiernym strachom. Profesor držal za ruky akúsi ženskú postavu, Talian Coppola za nohy, obaja ju ťahali a šklbali sem a tam, nesmierne sa hádajúc o majetok. V nevýslovnej hrôze odskočil Nathanael, keď v postave spoznal Olympiu; podnietený prudkým hnevom chcel vyrvať milú tým zúrivcom; ale v tom momente Cooppola s nadľudskou silou vykrútil figurínu z rúk profesora a zasadil mu s ňou takú strašnú ranu, že sa zakolísal a pospiatočky sa zrútil cez stôl plný fiol, krivúľ, fliaš, sklenených cylindrov; všetok tento riad sa s rinčaním rozletel na tisíc kúskov. Coppola si prehodil figurínu cez plece a s odporným prenikavým smiechom rýchlo utekal po schodoch, tak že odporne visiace nohy figuríny s dreveným klopaním búchali a rachotili na stupňoch. Nathanael tu stál ako primrznutý – videl len veľmi zreteľne, že smrteľne bledá vosková tvár Olympii nemala oči, na ich mieste boli dve čierne jamky; bola to neživá bábka. Spalazani sa zvíjal na zemi, sklenené črepy ho porezali na hlave, hrudi a rukách, krv tiekla v prúdoch. Ale pozbieral všetky svoje sily. „Za ním – za ním - čo čakáš? Coppelius - Coppelius, ukradol môj najlepší stroj - dvadsať rokov práce – telo i dušu som dal v stávku – súkolesie – reč - chôdza – všetko je moje! – Oči - oči – on ti ich ukradol. - Prekliaty zlodej - Za ním! - Prines mi Olympiu – tu máš, tu máš oči!“ Až teraz Nathanael uvidel na zemi pár krvavých očí, ako naňho vrhá uprený pohľad; Spalanzani ich schmatol neporanenou rukou a hodil ich po Nathanaelovi, takže ho zasiahli do hrude. Šialenstvo razom doňho zaťalo svoje plamenné pazúry a preniklo do jeho vnútra, trhajúc mu myšlienky i ducha. „Hojaja! – ohnivý kruh – ohnivý kruh – toč sa, ohnivý kruh, toč, – veselo – len veselo! - Drevená bábika, hojaja, krásna drevená bábika, toč sa -“ S týmito slovami sa vrhol na profesora a stisol mu hrdlo. Býval by ho zahrdúsil, ak by ten povyk neprivolal veľa ľudí, tí vpadli dnu, odtrhli besného Nathanaela a zachránili tak profesora, ktorému hneď obviazali rany. Siegmund, bez ohľadu nato, aký bol silný, nevedel skrotiť šialenca; Nathanael neustále kričal hrozivým hlasom: „Drevená bábka, toč sa, toč sa!“ - a slepo bil okolo seba zovretými päsťami. Konečne sa ho podarilo spoločnými silami niekoľkých ľudí premôcť tak, že ho zvalili na zem a zviazali. Jeho slová zanikli v strašnom zvieracom reve. Takto vyčíňajúceho v hroznej zbesilosti ho dopravili do blázinca.

    Láskavý čitateľ, skôr než budem pokračovať v rozprávaní o tom, čo sa ďalej stalo s nešťastným Nathanaelom, môžem ťa, ak si prejavil akúsi účasť na osude zručného mechanika a výrobcu strojov Spalanzaniho, ubezpečiť, že sa úplne zotavil zo svojich rán. Avšak bol donútený opustiť univerzitu, pretože Nathanaelov príbeh vyvolala všeobecný rozruch a všetci považovali za celkom neprípustný podvod, namiesto živého človeka podsunúť uvážlivej čajovej spoločnosti drevenú bábku (Olympia s úspechom navštevovala také posedenia pri čaji). Právnici to dokonca označili za mimoriadne rafinovaný podvod zasluhujúci si o to prísnejší trest, pretože bol namierený proti celej spoločnosti a zosnovaný tak chytro, že ho ani jeden človek (až na niekoľko veľmi bystrých študentov) nepostrehol, hoci by teraz všetci chceli zo seba robiť mudrcov a odvolávať sa na rôzne okolnosti, ktoré sa im zdali veľmi podozrivé. Ale popravde títo mudrci neobjavili nič tak svetoborného. Mohlo sa napríklad hoci komu zdať podozrivé, že Olympia, podľa výpovede jedného elegantného účastníka čajových večierkov, navzdory všetkým mravom častejšie kýchala, než zívala? „To kýchanie,“ mienil tento elegán, „bolo samočinné naťahovanie skrytého mechanizmu, vždy pri tom niečo jasne zaškrípalo“ a tak ďalej. Profesor poézie a rétoriky si šnupol štipku tabaku, zaklopil tabatierku, odkašlal si a slávnostne predniesol: „Veľavážení páni a dámy! Čože ste si nevšimli, v čom je háčik? Celé je to len alegória – rozvinutá metafora! Rozumiete mi predsa! Sapienti sat!“ Ale väčšinu veľavážených pánov takéto vysvetlenie neupokojilo; príbeh o stroji sa im hlboko vryl do duše a usídlila sa v nich odporná nedôvera voči ľudským figurínam. Mnohí milenci, chcejúc si byť úplne istí, že nemilujú drevenú bábku, požadovali od mileniek, aby spievali a tancovali trochu z taktu, a keď im niečo predčítali, aby vyšívali, plietli, hrali sa s izbovým psom alebo podobne, predovšetkým avšak aby nielen počúvali, ale aj sami občas niečo vraveli, takým spôsobom, aby sa z ich reči dali priamo usúdiť ich myšlienky a city. U mnohých sa milostný vzťah upevnil a stal sa úprimnejší, zato u iných sa nehlučne rozpadol. „Vskutku, človek nikdy nevie,“ povedal ten či onen. V čase čajových večierkov sa veľa zívalo a nikto nekýchal, len aby odvrátil od seba akékoľvek podozrenie. Spalazani, ako už bolo spomenuté, musel utiecť, aby sa vyhol trestnému vyšetrovaniu v prípade podvodného uvedenia strojov do spoločnosti. Coppola tiež zmizol.

    Nathanael sa prebudil akoby z ťažkého, strašného sna, otvoril oči a pocítil, ako ním prúdi pocit neopísateľný blaha s hrejivo nebeskou nežnosťou. Ležal na posteli vo svojej izbe rodného domu, Clara sa nad ním skláňala a neďaleko stála matka a Lothar. „Konečne, konečne milovaný Nathanael –teraz si sa už vyliečil z ťažkej choroby - teraz si znovu môj!“ Tak vravela Clara z hĺbky duše a objímala Nathanaela. Tomu samou clivotou a nadšením vytryskli z očí jasné vrelé slzy a zhlboka zastonal: „Moja - moja Clara!“ Do izby vstúpil Siegmund, ktorý verne stál pri priateľovi v núdzi, Nathanael mu stisol ruku: „Ty verný brat si ma neopustil.“ – Všetky znaky šialenstva pominul; čoskoro nabral Nathanael na sile zásluhou matkinej opatery, milenky, priateľov. Šťastie opäť zavítalo do ich domu; zomrel totiž nejaký starý lakomý strýko, od ktorého nikto nič nečakal, zanechal Nathanaelovej matke okrem značného majetku aj malý pozemok v príjemnom prostredí, neďaleko mesta. Na ten chceli presídliť, matka, Nathanael s Clarou, ktorú si teraz mienil vziať za ženu a Lothar. Nathanael sa stal miernejším, detskejším než kedy predtým, a až teraz naozaj spoznal Clarinu nebesky čistú, nádhernú dušu. Nikto mu ani najmenším náznakom nepripomínal minulosť. Len keď sa s ním Siegmund lúčil, Nathanael mu povedal: „Ach Bože, brat! Bol som na zlej ceste, ale v pravú chvíľu ma anjel vyviedol na cestu svetla! - Ach, veď to bola Clara!“ Siegmund nedopustil, aby Nathanael ďalej rozprával, zo strachu, že by v ňom bolestivé spomienky mohli vzplanúť veľmi jasne a živo. Nastal čas, aby sa tí štyria šťastní ľudia vybrali na statok. Okolo poludnia prechádzali ulicami mesta. Nakupovali množstvo vecí; vysoká radná veža vrhala na trhovisko svoj obrovský tieň. „Pozrite!“ povedala Clara: „nevystúpime ešte raz nahor a pozrieme sa na hory v diaľke?“ Ako povedala, tak aj učinili. Nathanael a Clara vystúpili na vežu, matka so slúžkou odišla domov a Lothar, nechcúc vystupovať po toľkých schodoch, chcel na nich počkať dolu. Teraz stáli milenci ruka v ruke na najvyššej galérii veže a hľadeli na les zahalený oparom, za ktorým sa dvíhali modré hory ako mesto obrov.

    „Pozri na ten zvláštne malý šedý krík, akoby sa vydával priamo k nám,“ povedala Clara. Nathanael podvedome siahol do bočného vrecka; objavil Coppolv ďalekohľad, pozrel sa ním, avšak obďaleč - pred objektívom stála Clara! - Vtom mu vzkypela krv a v žilách mu kŕčovito zašklbalo – smrteľné bledý hľadel na Claru, ale čochvíľa kypeli a prúdili plamenné prúdy skrz jeho prevracajúce sa oči; príšerne zareval ako štvaná zver, potom vysoko vyskočil do vzduchu a chechotajúc sa príšerne kričal prenikavým hlasom: „Toč sa, drevená bábka - toč sa, toč, drevená bábka!“ - a zúrivou silo schmatol Claru a chcel ju zhodiť z veže dolu, ale Clara sa v zúfalom smrteľnom strachu kŕčovito chytila prstami zábradlia. Lothar začul zbesilosť šialenca, začul úzkostlivý Clarin krik; zmocnila sa ho hrozná predtucha, utekal strmhlav nahor; dvere k druhému schodišťu boli zatvorené - stále hlasnejší a hlasnejší bol Clarin žalostný nárek. V nepríčetnosti od zlosti a strachu strčil Lothar do dverí, ktoré sa konečne rozleteli. Clarin hlas bol stále slabší a slabší: „Pomoc - zachráňte ma - zachráňte ma -“ tak zamieral jej hlas v povetrí. „Ona skonala – zabil ju ten zúrivec!“ - kričal Lothar. Taktiež dvere na galériu boli prirazené. Zúfalstvo mu dodalo neuveriteľnú silu, silno sa oprel o dvere a vyvalil ich z pántov. Bože na nebi – Clara sa vznášala, ako ju šialenec držal nad hlavou, vysoko nad galériou - už iba jednou rukou zvierala železnú tyč zábradlia. S rýchlosťou blesku chytil Lothar sestru, vytiahol ju späť na galériu a vtom samom okamihu vrazil zovretou päsťou Nathanaelovi do tváre, takže sa zapotácal a pustil korisť smrti.

    Lothar zbehol z veže s nevládnou sestrou v náručí. Bola zachránená. - Nathanael zatiaľ vyvádzal na galérii, skákal vysoko do vzduchu a kričal: „Ohnivý kruh, toč sa – toč sa ohnivý kruh, toč sa, toč!“ Na jeho divé kvílenie sa začal zberať národ, medzi ktorým vynikal ako obor advokát Coppelius, ktorý sa práve vrátil do mesta a prišiel rovno na trhovisko. Ľudia chceli vyjsť na vežu, aby sa zmocnili šialenca, ale Coppelius so smiechom povedal: „Cha-cha, – len počkajte, však on zíde dolu sám“ a naďalej hľadel spolu s ostatnými hore. Nathanael náhle ostal stáť ako prikovaný, naklonil sa cez zábradlie, zahliadol Coppeliusa a s prenikavým výkrikom: „Ha-ha-ha - pekné oko – pekné oko“ skočil cez zábradlie.

    Keď ležal Nathanael s roztrieštenou lebkou na kamenej dlažbe, Coppelius zmizol v dave.

    Po niekoľkých rokoch niekto videl Claru v ďalekom kraji, vraj sedela pred vchodom do peknej vily, ruka v ruke s prívetivým mužom a pred ich očami sa hrali dvaja čulí chlapci. Z toho bolo možné usúdiť, že sa Clara nakoniec dočkala pokojného rodinného šťastia, aké zodpovedalo jej veselej, zo života sa radujúcej povahe a aké by jej vnútorne nevyrovnaný Nathanael nemohol nikdy poskytnúť.

VYSVETLIVKY

Sandmann – nem. dosl. pr. Piesočný muž, mýtická postava prinášajúca deťom sny.

Franz Moor a Daniel – postavy z hry Friedricha Schillera die Räuber (Zbojníci)

in medias res - doprostred udalostí, priamo k jadru veci

Pompeo Batoni – taliansky maliar

Salomon van Ruysdael – holandský maliar

fátum - neodvratný, predurčený osud

burš - nemecký vysokoškolský študent, člen študentského spolku

stanca -  osemveršová strofa skladajúca sa z jedenásťslabičných veršov, pôvodne v tal. renesančnej lyrike 13. stor.

kancóna - forma stredovekej lyrickej (spravidla ľúbostnej) básne zložitej strofickej stavby

Sapienti sat! – lat. Múdremu postačí!

Preklad: ©2014 ~Matúš T.