Umierajúci vojak

Deň a noc už viac neexistujú. Zmizli ako plachetnice za horizontom mora. Už viac neviem o dni a noci. O slnku a šedých vranách súmraku. O zemi a o tej okrúhlej guli šťastia. Pochodujeme. Pochodujeme za dňa. Pochodujeme za noci. Spíme v noci. Spíme cez deň. Strieľame dňom i nocou. Keď sa otočím, čas stojí ako ružovo-čierna stena predo mnou. Žiaden deň. Žiadna noc. Žiaden mesiac. Žiaden rok. Iba krvácajúce pole, krvavo-červená zem, z ktorej vyrastajú naše telá ako biele kvety do neba. Ako rosa zmáča nebo moje oči. Chcem navždy kvitnúť. Úzka ľalia. Kosatec. Nikdy som tak pevne v seba neveril. Keď zodvihnem ruku, zastavím granát v lete. Pociťujem smäd. Po vode. Po ohni. Chcem hltať oheň ako východní čarodejníci. Môj kôň je mŕtvy. Musí ležať niekde vedľa alebo podo mnou. Na čom mám teraz jazdiť? Vcválam do pekla na mŕtvom angličanovi. Ale Lilli to nechce. Vezme ma za ruku, som totiž slepý, a pôjde so mnou hľadať nebo. Lilli, vravím, tu to vonia fialkami, tu je nebo. Pustí moju ruku. Už ju nevidím. Tam vpredu je iná ruka. Žiariaca ruka. Začiernená dymom. Siaha po dome so šindľovou strechou. Z ruky sú zrazu ústa. Pohlcujú dom. Žujú ho. Keby rotmajster vedel, že tu tak lenivo ležím, pokým dáva nástup. „Ulan Bubenreuther,“ zvolá. „Ulan Bubenreuther..?“ Nikto sa neohlási. „Ulan Bubenreuther nezvestný...“ Som smädný. Chcem niečo piť. Niečo horúce. Mrznem. Horúci čaj. Musím sa smiať, keď pomyslím na poľských Židov, ktorí nám vždy predávali čaj: „Dajte drobné, pane, dostať horúci čaj...“ Nemajú žiaden domov. Nik nemá domov. Iba smrť. Tá je všade doma. Kde je to malé mesto, v ktorom som sa narodil? Úzke uličky sa vekom skrúcajú a ohýbajú. Mladé dievčatá sa korčuľujú na ľade. Občania sa s dôležitými výrazmi v tvárach náhlia do obchodu, na zhromaždenie alebo do krčmy. Odra šumí pod ľadovými kryhami. Patina veže Marienkirchturm hýri v zimnom slnku fialovými a zelenými odleskami. Niekto musel zomrieť – kostolník vyzváňa. Pomaly budem mávať kopijou. Možno ma zazrie.