Hans Ludwig Rosegger 

Ružový zafír

Doktor Peter Florian sa práve ponoril do knihy Príručka pre vyšetrujúcich sudcov od profesora Hansa Grossa, keď jeho starý spolužiak a priateľ Friedrich Neck, súkromný docent pre etnológiu a etnografiu - jednoducho pre národopis - na univerzite v Heidelbergu vtrhol do miestnosti so všetkými známkami neobvyklého rozrušenia, úplne si zabudol sňať klobúk a namiesto toho ihneď vyhŕkol svoju žiadosť: „Musíš mi pomôcť, môj drahý Peter, postihlo ma strašné nešťastie!“

Florian zodvihol hlavu so zvláštnymi bielymi vlasmi a mladou tvárou od Príručky, do ktorej vrhol posledný pohľad, sotva schopný odtrhnúť sa od pútavej rozčítanej časti a opýtal sa: „Máš súboj?“

„Ja, a duel!“

„Alebo od teba utiekla pani Liesl?“

Túto domnienku odmietol obrovským rozhorčením: „Čo ťa nenapadne! Ale môj ružový zafír, ukradli mi ho!“

„Tvoj Ružový zafír, tvoj nový román?“

„Ach ten! Ťažký ako cent leží v kníhkupectvách a ani pes za ním nezabreše. Ten mi môže byť čo nevidieť ukradnutý, aj keď som doň vkladal také veľké nádeje. Nie - môj kameň, môj nádherný drahokam, ktorý mi podaroval radža z Trawankuru, ktorý má pre mňa takú veľkú hodnotu, že som ho nepredal ani Morganovi, hoc zaň ponúkal obrovskú sumu, a ktorý pri pohľade naň vo mne vyvolával najkrajšie spomienky na moju indickú cestu. A teraz je preč, zmizol, ukradnutý!“

„Nechceš si odložiť klobúk?“

„Nechal som ho v predsieni,“ povedal docent a sňal si širák so širokou strechou. „Zafír ukradnutý... jeden by tomu neveril - nie, je to neuveriteľné!“

„Prečo neuveriteľné? Ja tomu verím. Cennosti každej cenovej kategórie, kdekoľvek a kedykoľvek počas dňa i noci, odcudzujú skúsení zlodeji, a neviem, prečo by tvoj kameň mal predstavovať výnimku, ak si ho nechal povaľovať sa, ako máš vo zvyku. Prehľadal si už všetko?“

Neck odpovedal spočiatku iba gestom, ktoré podčiarklo jeho bezútešnosť: „Neposmievaj sa, môj drahý, tentoraz to bohužiaľ nie je otázka zábudlivosti, je to...“ Vyskočil a bežal od okna ku kachliam a od kachlí k oknu. „Je to na zúfanie! Pred týždňom ma manželka požiadala, aby som jej kameň dal alebo aspoň požičal, chcela si z neho dať vyrobiť brošňu, jej žiadosť som odmietol a dodnes to bolestne ľutujem. Drahokam by bol teraz u zlatníka a ja by som nemusel zalamovať rukami nad jeho stratou! Ó, bol som to ja ale chamtivý, kolosálny somár - a ak ten klenot už nezískam naspäť, ak ho už naozaj nikdy neuvidím, tak...“

„Tak sa z toho poučíš, že ženy sú niekedy múdrejšie ako muži. Mimochodom, kto sa môže zaručiť, že by zafír neboli ukradli aj u zlatníka?“

„Prestaň! Mučíš ma.“

Florian vážne povedal: „Veď ťa utešujem. Ale ty tu nariekaš, namiesto toho, aby si povedal, čo odo mňa žiadaš, pretože je isté, že odo mňa niečo chceš, inak by si sem neprišiel.“

„Prichádzam k tebe len vtedy, ak niečo chcem?“ spýtal sa urazene docent. „Ak si vážiš môjho priateľstva tak málo, potom radšej pôjdem...“ Ale nemal sa k tomu a namiesto toho opäť klesol do kresla a prisadol si klobúk.

„Teda nepopieraš, že odo mňa niečo potrebuješ?“

„Nie, vôbec nie. Mal by si mi byť totiž nápomocní pri nájdení zafíru. Zapodievaš sa predsa hľadaním ukradnutých vecí, a hoci si doposiaľ veľmi nevážim tvoje zameranie týmto smerom, teraz máš príležitosť získať si môj rešpekt k tvojej podivnej práci.“

Florian sa usmial: „Ďakujem! Chytím túto príležitosť za pačesy, ale to, čo sa ráčiš nazývať hľadaním ukradnutých vecí, my z fachu nazývame kriminalistikou, a tá má za cieľ omnoho viac. Kuje duchovné zbrane na odkrývanie zločinov a odhaľovanie zločincov. Mimochodom, bol si už na polícii, u profesionálov z povolania, ktorí občas údajne nemajú byť celkom nešikovaní, ako niektorí tvrdia?“

„Ach tí... Jeden uniformovaný už bol u nás, prehľadal byt, všetko poprevracal, spytoval sa tie najhlúpejšie veci a bezuzdne kričal na kuchárku a slúžku, ktoré podozrieval, až obe dobré dievčatá dali výpoveď. To nám ešte chýbalo, aby bolo naše nešťastie úplné!“

„Srdečne rád ti poradím i pomôžem, môj drahý Fritz...“

„Ak by sa mi to stalo v Indii, išiel by som za najbližším radžom a jeho palácová stráž by mi zafír obstarala!“

„Myslíš? Mimochodom, nie si v Indii, a keďže sa ti kameň stratil v Heidelbergu, tvoje dovolávanie sa hnedého radžu nemôže mať žiadny praktický úžitok. - Nie, takto sa nepohneme z miesta. Musíš byť natoľko zhovievavý a uspokojiť sa s mojimi skromnými silami a tvoje dosť všeobecné sťažnosti doplniť čo možno najpodrobnejším popisom prípadu, nakoľko ti je známy. Takže, prosím!“

Etnológ sa trikrát zhlboka a počuteľne nadýchol, a zatiaľ čo doktor Florian naňho kriticky hľadel cez zaostrené okuliare, povedal: „Vieš, že sa okrem vlastného povolania roky venujem krásnoduchému spisovateľstvu, bez akéhokoľvek oprávneného ohlasu, že Liesl vidí vo mne veľkého básnika a chce, aby to uznala kritika i verejnosť; ďalej tiež vieš, že mi len nedávno knižne vyšiel nový román Ružový zafír, v ktorom som, o čom som presvedčený a moja manželka ubezpečená, veľmi napínavo a v skutku umelecky opísal históriu drahokamu siahajúcu dve storočia dozadu, ktorým si ma uctil radža z Trawankuru pri rozlúčke, ktorý sa, ako sa hovorí, vo mne videl.“

„Prosím, kratšie, inak ťa nebudem môcť sledovať, tvoj talent na ďalekosiahle vetné konštrukcie si nechaj pre vedecké a krásnoduché diela.“

„Neprerušuj ma! - Román uzrel svetlo sveta a nikto sa oň nezaujíma, a môj vydavateľ píše listy plné sklamania. Tu mala moja žena vynikajúci nápad. Mali sme hostiť veľkú spoločnosť a pozvať tajných radcov, profesorov zo všetkých štyroch fakúlt a niekoľko lepších novinárov z Frankfurtu, ktorých zbežne poznám...“

„Tí zbežní novinári museli byť prekvapení neočakávaným pozvaním – a isto si o ňom mysleli svoje!“

„Buď ticho! - potom chcela Liesl, akoby náhodnou zvrtnúť rozhovor na môj nový román a ja som sa mal témy chytiť, ak by to nikto neurobil, a spomenúť, že ten zaujímavý kameň, o ktorom je reč, je v mojom vlastníctve, načo ho budú chcieť vidieť...“

„Román?“

„Nie, ten kameň. - Musel som ho ukázať, aby ho spoločnosť obdivovala a na nasledujúci deň by si samozrejme všetci kúpili moju knihu, novinári by o nej napísali dlhé fejtóny a úspech diela by bol zaistený.“

„A namiesto toho ti drahokam ukradol nejaký tajný radca, či niektorý profesor z jednej zo štyroch fakúlt alebo lepší frankfurtský novinár, však?“

„Ále, Peter! Pri supé šlo všetko podľa plánu a keby som nevylial pohár červeného vína na náš najlepší obrus pre dvanásť ľudí, nikto by sa nemohol sťažovať. Moji kolegovia hľadeli na kameň a ním podnietení mali samozrejme v úmysle získať román, ktorý obsahuje životnú históriu zafíru, no a novinári si robili poznámky do notesov. Ale vieš, ten príbeh je veľmi zaujímavý. Tento drahokam bol pôvodne predaný ako tribút indickej princeznej a...“

„Prepáč, to sem nepatrí, o tom som predvčerom čítal román a mám ho ešte v pamäti. Skutočne sa vydaril a zaslúži si poriadny odbyt.“

„Všakže, tiež to vravíš! Som rád.“ Neckove oči sa rozžiarili.

„Poprosím o pokračovanie tvojej správy o udalostiach včerajšieho večera.“

„Rád. Okolo polnoci hostia odišli a ja som bol predbežným úspechom veľmi potešený, rovnako aj Liesl a poblahoželala mi k vynikajúcej reklame, ktorú sme nenápadne urobili, a takmer vôbec nebedovala nad zničeným obruse. Ale škvrny od červeného vína sa dajú ľahko z bielizne odstrániť, nie? Moja žena však tvrdila opak a vravela o chemickom čistení, ktoré by som musel zaplatiť.“

„To bude mať pravdu. Priprav sa na poriadny účet!“

„To je jedno! Čo ma je po nejakom obruse. Bavlna! "

„Ľan.“ 

„Bol som veľmi unavený, šli sme spolu do spálne a Liesl uložila zafír na noc do svojej šperkovnice, ktorý inak držím uzamknutý v železnej kazete. Bol som príliš ospalý na to, aby som kazetu otváral a okrem toho som zapatrošil kľúč.“

„Samozrejme, nato sú kľúče k železným kazetám vlastne určené.“

„Mimochodom, dnes ráno som ho ihneď našiel. Bol založený v knihe o najstaršej kultúre Aztékov – apropo, mimoriadna kniha, čo stojí za prečítanie, s novými aspektmi, ktorú ti vrelo odporúčam.“

„Do tej nepochybne patrí kľúč od kazety.“

„Neprerušuj ma stále! Takže moja žena dala drahokam do šperkovnice v mojej prítomnosti. Sám som bol pri tom, keď uzamkla skriňu, do ktorej uložila šperkovnicu, vytiahla kľúč a vložila ho do prvej zásuvky stola. Ďalej zamkla spálňu, ako to robila každý večer, otočila kľúč šikmo, aby sa nedal zvonka vystrčiť – trochu sa totiž bojí zlodejov - a potom sme šli spať.“

„Veľmi rozumné a som skutočne zvedavý, ako sa ten kľúčový príbeh skončí.“

„Ak som už raz v posteli, tak rýchlo zaspím. Prebudil som sa až ráno, moja žena už riadila v izbe, a ako musím zdôrazniť, stále so zamknutými dverami spálne, keď prehrabujúc sa pred skriňou v šperkovnici náhle hlasno vykríkla: ‚Fritz, ružový zafír je preč!‛ Máš vysvetlenie, Peter?“

„Zatiaľ ešte nie. Pokračuj.“

„S oboma nohami súčasne som vyskočil z postele a jedným skokom – pamätáš sa ešte z čias prímy, bol som vtedy slávny gymnasta a to sa tak rýchlo nezabudne... takže jedným skokom som bol pri Liesl a bohužiaľ som nemohol urobiť nič iné, než rovnako skonštatovať, že kameň je preč...“ Docent sa hlboko zarmútený zrútil do seba.

„Si si istý, drahý Friedrich, že ste zafír naozaj vložil do šperkovnice?“

„Určite.“

„A dnes ráno ste všetko dôkladne prehľadali?“

„Desaťkrát, dvadsaťkrát, stokrát!“

„A nič?“

„Nič.“

„Aký veľký je ten zafír?“

„Veľkosti malého lieskového orecha.“

„Niekde iste iba zapadol.“

„Áno, kam?“

„Vedieť to, tak som prorokom a nechal by som sa za poplatok obdivovať na jarmokoch so svojím darom, ktorý je v súčasnosti zriedkavý.“

„Neberieš nič vážne!“

„Ale áno, môj drahý priateľu, pretože si svojím rozprávaním vzbudil môj záujem alebo moju zvedavosť, čo je možno to samé.“

„A čo na to vravíš?“ Neck doslova prebodával Floriana očami.

„Zvláštne.“

„Rovnaký rozsudok vyniesol aj uniformovaný od polície.“

„Tým sa ukázal ako uvážlivý človek, pretože táto záležitosť je vskutku veľmi zvláštna.“

„Musel si si už utvoriť názor, drahý Peter, pretože ten prípad spadá do tvojho poľa pôsobnosti, na ktorom orieš už dlhé roky.“

Florian skrútil ústa. „Počítam, že jeden z tvojich tajných radcov, profesorov alebo lepších novinárov - najmä novinárom nemožno dôverovať - sa v noci vlámal cez okno a okradol ťa. Ktorého z pánov považuješ najviac schopného takéhoto činu?“

„Po prvé, žiadneho, po druhé, nespíme pri otvorených oknách a po tretie, bývame, ako vieš, na druhom poschodí.“

„Boli ráno okná neporušené?“

„Všetky.“

„Ale nechajme žarty stranou, Fritz, dajme hlavy dokopy a vážne popremýšľajme. Ten príbeh je príliš nezmyselný a zaslúži si objasnenie, na jednej strane pre vzácny kameň, na druhej strane pre problém, ktorý v sebe skrýva a veľmi ma zaujíma. Dovoľ mi v krátkosti zopakovať to, čo sa mi v tvojom rozprávaní javí ako podstatné, a potom mi povieš, či je všetko správne. Takže: ružový zafír v tvojej prítomnosti uložila manželka do šperkovnice, tá odložená do skrine, skriňa zamknutá a kľuč uschovaný do zásuvky stola. Izba uzamknutá a kľúč v zámke otočený šikmo. Ráno po kameni ani stopa, no inak sa nič nezmenilo. Súhlasí to?“

„Presne tak.“

„Takže bol kľúč od dverí vašej spálne dnes ráno stále skrútený a šikmo zastrčený v zámke? Prosím, dobre popremýšľaj, od odpovedi veľa závisí.“

„Áno, videl som to na vlastné oči.“

„A určite vieš, že aj skriňa so šperkovnicou bola zamknutá ako včera večer?“

„Moja žena to odprisahala, pretože, ako sa isto pamätáš, povedal som, že Liesl vstal z postele predo mnou, aby sa pozrela na kameň, ktorý nadovšetko miluje - a nenašla ho...“ 

„Vtedy skríkla?“

„Vtedy skríkla.“

„Niet divu, od takého prekvapenia by som aj ja skríkol a to nie som ani žiadna precitlivená ženská. Bol zafír poistený proti vlámaniu a krádeži?“

„Nie; dá sa to?“

„Áno, dá sa, Friedrich, a bedlivé hlavy rodiny aj tak robia.“

„Ja som tak neurobil.“

„Poľutovaniahodné. A v noci ste nepočuli nič nápadné?“

„Som chýrny svojim hlbokým spánkom, vedľa mojej postele možno strieľať z dela a neprebudím sa, ale zato Liesl sa pri najmenšom zvuku ihneď zobudí. No ani ona si ničoho nevšimla.“

„Ženy sú jemnejšie založenou polovičkou ľudstva.“ Peter Florian sňal svoj zvrchník z vešiaka, schmatol klobúk a palicu a netrpezlivo pobádal: „No!“

„Čo máš v pláne?“

„Ísť do tvojho bytu, podrobne sa popýtať ešte tvojej ženy, pre prípad, že si zabudol na nejakú dôležitú vec, a podrobiť vašu spálňu dôkladnej obhliadke. Bol by som ti veľmi vďačný za tvoj sprievod.“

„Takéto nepríjemnosti sú potrebné?“ opýtal sa docent žalostne, „myslel som si, že učený kriminalista ako ty, musí bez ťažkostí prísť na to, kde je tá prekliata vec.“

„Preceňuješ ma,“ odvetil Florian skromne.

„Indickí fakíri majú vo zvyku vyriešiť väčšie hádanky v mihnutí oka za pomoci prenosu myšlienok.“

„Takže čo keby si si naordinoval indického fakíra? Ja ním totiž nie som.“

Po krátkom zdržaní, keď etnológ hľadal širák v predsieni a namiesto toho ho našiel prisadnutý v kresle, odmašírovali.

Cesta z Florianovej „zariadenej izby“ pod hradom do Neckovho bytu na Wredeplatzi nebola ďaleká. Keďže docent zapatrošil kľúč od bytu, pravdepodobne do knižnice alebo nikam inam, museli zazvoniť a hneď za uplakanou chyžnou, ktorá ešte neprekonala urážky policajného komisára, sa objavila sama pani domu, mladá, pekná, roztomilá a čulá, odetá vo svetlých domácich šatách, a vysvetlila svoje nápadné začervenanie tváre neustálym zohýbaním sa pri hľadaní zafíru, ktorý zostával naďalej tvrdohlavý a nechcel sa nechať nájsť. Pani Liesl po srdečnom privítaní manželovho priateľa trochu zareptala, načože unúval pána doktora Floriana: „Som pevne presvedčená, že kameň nie je navždy stratený a objaví sa tak nečakane, ako aj zmizol.“

„Dúfajme,“ súhlasil Peter Florian zdvorilo. „Bola by to škoda pre ten indický klenot. Ružovo-červené zafíry sa zvyčajne na ulici nepovaľujú. Ale z Vášho predchádzajúceho vyjadrenia, drahá milosťpani, vyvodzujem, že moja neprítomnosť by Vám bola milšia, než moja prítomnosť, a ak by tomu tak bolo, samozrejme že...“

„Vidíš, vidíš, Liesl,“ sťažoval sa docent, ktorého opäť zachvátil nával zúfalstva, „teraz je urazený!“

„V žiadnom prípade, Fritz, myslel som iba...“

Aj pani Necková jasne namietla: „Nepovedala som nič, iba že by ma mrzelo, ak by si pána Floriana kvôli zafíru vyrušil z dôležitej práce, obzvlášť keď sme už na lupiča nasadili políciu. K čomu je polícia, ak nie aby pomáhala občanom v boji proti zločincom?“

„Samozrejme, k čomu je polícia!“ zopakoval docent s iróniou, ktorá bola jeho povahe inak cudzia. „Uniformovaný, ktorý všade snoril, pôsobil dojmom, že nevie kam z konopí. A nikdy to ani nebude vedieť. Odišiel rovnako hlúpy, ako prišiel.“

„Mne sa jeho počínanie celkom pozdávalo,“ povedala pani Necková, a po druhýkrát natiahla bacuľatú ruku k Florianovi: „Nechápte ma zle, drahý pán doktor, Fritz a ja sme Vám za Vašu ochotu zapodievať sa touto hlúpou záležitosťou nesmierne vďačný. Bolo by mi veľmi ľúto, ak by sme klenot znovu nezískali, o ktorom sa nádejam, že mi ho manžel podaruje, keď sa nájde.“

Peter Florian jej stisol ruku a sľúbil, že urobí všetko, čo je v jeho silách. Je svojmu priateľovi veľmi zaviazaný, že ho prizval, pretože teraz môže prakticky vyskúšať, či sú jeho dobre osvojené a sofistikované teórie platné aj v praxi. Chce, aby nesklamal dôveru, ktorú v neho vkladajú. Zároveň požiadal pani Neckovú, aby mu znova popísala priebeh tohto veľmi zvláštneho prípadu. Nie je vylúčené, že jej manžel nezabudol zmieniť niečo dôležité.

Docent zavrčal niečo o „nedôvere“, ktorú proti nemu prechováva jeho priateľ.

Ten protirečil: „Dvaja svedkovia sú vždy lepší než jeden, Neck.“ Obrátil sa na pani Liesl: „A ste si istá, milostivá pani, že zafír bo stále vo Vašom vlastníctve, keď tajní radcovia, profesori a novinári opustili Váš dom?“

„Celkom istá!“ Potom dychtivo a náhlivo informovala o tom, čo mu už bol povedal etnológ, iba so značným množstvom ďalších slov, gest a zvolaní.

Objasnenie Floriana dokonale uspokojilo a požiadal, aby smel vziať pod lupu „miesto činu“. V tom mu s radosťou vyhoveli a manželský pár ho viedol do spálne, kde pani Liesl pri prechádzaní napravila posunutú dečku kvetinového stola. Jej manžel začal s novým vysvetľovaním: „Tu je skriňa ...“

„Prosím, nechaj ma nerušene pracovať.“

Spálňa mala tvar štvorca s asi šiestimi metrami, dve okná smerujúce na námestie Wredeplatz a vedľa dvere do jedálne. Zariadenie v žiadnom prípade nevzbudzovalo pozornosť. Skriňa, ktorá ukrývala šperkovnicu s kameňom, stála nevinne pri stene medzi oknami a preskúmanie jej zámky ako aj tej dverí do spálne prinieslo ich bezchybné zapadnutie. Vylúčilo sa tým tajné nočné vniknutie pomocou pakľúča a násilné otvorenie dverí by určite prebudilo spáčov, prinajmenšom pokiaľ boli ženského pohlavia, a tiež by muselo zanechať viditeľné stopy na dreve. Rovnako aj okenice dobre a pevne priliehali, nehľadiac na to, že by sa nikto neodvážil uprostred mesta z Wredeplatzu oprieť rebrík do druhého poschodia domu. V najlepšom prípade by sa novonarodené dieťa mohlo preplaziť komínom a úzkou dierou v kachliach a novorodenci, pomyslel si Florian s určitým odôvodnením, nemajú spravidla tendenciu podnikať lúpežné výpravy, aby sa zmocnili ružových zafírov.

„Záhadné,“ zamrmlal. „Môžem teraz vidieť aj vnútro skrine a šperkovnicu?“

„Samozrejme!“ Domáca pani bola samá ochota a pozorne sledovala každý krok Petra Floriana.

Najprv siahol po šperkovnici, ebenovej škatuli vykladanej polodrahokamami. „Krásna benátska práca zo začiatku devätnásteho storočia.“

„Dedičstvo v mojej rodine,“ povedala hrdo pani Necková.

Florian opatrne otvoril schránku, začal vyberať kúsok po kúsku a opatrne zoradil na obrus vedľa seba prstene, náramky, brošne a náhrdelníky. „A z toho všetkého chýba iba ten zafír, ktorý ste Vy, drahá milosťpani, a Fritz včera večer spoločne uložili do šperkovnice?“

„Iba zafír, všetko ostatné je tam.“

„Určite?“

„Celkom iste! Viem, čo vlastním, a pri tých pár kúskoch, by mi neušlo, ak by niektorý zmizol. Musí ich tam byť dovedna pätnásť.“

Florian počítal - bolo ich pätnásť. Šperkovnica bola vo vnútri mäkko polstrovaná a potiahnutá nebesky modrým, trochu vyblednutým a roztrapkaným hodvábom. „Hm,“ vydal so seba Florian a nič len: „Hm...“

Chyžná priniesla Heidelberger Tagblatt a pani Liesl jej doslova vytrhla noviny z rúk: „Či už niečo napísali o krádeži...“ V rubrike miestnych správ našla, čo hľadala, a nahlas prečítala: „Zvláštne a nevysvetliteľné zmiznutie vzácneho klenotu. Ako je známe, vážený člen našej alma mater, pán docent Friedrich Neck, nedávno vydala román s názvom Ružový zafír, ktorý vzbudil oprávnenú senzáciu v najširších kruhoch. Hrdinom knihy je, ak sa dá tak povedať, zvláštny ružový zafír - zafíry sú zvyčajne modré - a je vlastníctvom učenca. Na jednej strane patrí k jeho najcennejším pokladom a na druhej je jeho najkrajšou pripomienkou na poslednú indickú študijnú cestu (ktorej mimochodom vedecký svet vďačí za Neckove klasické dielo Brahma), kedy ho dostal darom od svojho priateľa radžu z Trawankuru. Kameň má svoju minulosť ako mnoho drahokamov, na ktorých lipne krv tých, ktorí ju preliali pre jeho vlastníctvo. Premenlivá história zafíru tvorí jadro vyššie uvedeného románu vydaného u nakladateľstva Schuster und Loeffler v Berlíne, a práve tento nenahraditeľný zafír zmizol túto noc ako sa zdá bez stopy z uzamknutej skrine v spálni jeho majiteľa. Polícia privolaná hneď po zistení jeho zmiznutia nenašla čo i len najmenšiu indíciu, ktorá by poskytla východisko pre ďalšie vyšetrovanie. Klenot ešte včera večer obdivoval vybraný kruh členov našej univerzity v pohostinnom dome svojho kolegu. O priebehu policajného vyšetrovania budeme informovať s obvyklou horlivosťou a a dovoľujeme si vysloviť veľkú nádej, že záhadný incident bude vysvetlený k všeobecnej spokojnosti a spokojnosti pána docenta Necka.“

Etnológ si obhrýzal necht: „Kto len o tom informoval noviny?“

Florian poznamenal: „Pokiaľ ide o štýl, správu nenapísal žiadny z tvojich lepších novinárov.“

S veľkou horlivosťou zasiahla pani Liesl: „Určite polícia oboznámila Tagblatt... a pravdepodobne očakáva po zverejnený krádeže z tej alebo onej strany užitočné informácie k odhaleniu páchateľa. Koniec koncov musia byť upovedomení všetci klenotníci, aby prípadne zastavili osobu, ktorá im ponúkne ružový zafír na predaj.“

„Správne,“ potvrdil Florian, „nie zriedka je široká verejnosť, to inteligentné obecenstvo, schopné dobre poslúžiť polícii pri vyšetrovaní nejasného zločinu - a nepochybne máme dočinenia so skutočne nejasným zločinom, ktorý nám poskytne nejeden tvrdý oriešok na zahryznutie.“

Florian sa pustil do prehliadky zvyšného obsahu štyroch priečinkov skrine. „Je to dovolené, milostivá pani?“

„Že sa ešte pýtate!? Ospravedlňte len ten neporiadok, ale Fritz spolu so mnou, a potom ešte znovu ja sama, sme náhlivo prehrabali všetko to haraburdie, a preto ten neporiadok.“

„Vari dúfate, že nájdete zafír v skrini mimo šperkovnice?“

„Ach, hľadám...“

Neck nervózne pobehoval sem a tam: „Ach, tie nepríjemnosti! Vypytovanie! Rozruch!“

Na stolovej doske, kvetinovom stolíku, pohovke a kreslách rozprestieral Florian útroby skrine: škatule s vlásenkami, gombíkmi, stuhami, viazačkami, čipkami neraz v spleti, ktorá nebola výsledkom dnešného dňa, no teraz bola starostlivo zaistená, kým nebolo zrejmé, že sa vytúžený kameň nenachádza na dne najposlednejšej škatule; ani v norkovom rukávniku a imitácii norkovej štóly, ani vo fialovej škatuľke so starými listami, ktoré sa museli dokonca vymaniť z žartovne dráždiacej červenej stuhy. Vrecko s bonbónmi bolo nútené odhaliť svoj obsah, pretože bolo podozrivé z toho, že nečestne skrývalo viac než len sladkosti. Avšak bolo nevinné. Takýmto spôsobom jedna vec nasledovala druhú a pomaly zapratávali miestnosť: stovky pohľadníc, puknutá váza, scvrklé jablko, popraskaný koralový náhrdelník, rozbitý rám a podobné haraburdie.

„Nič,“ povedal Peter Florian. „V tejto skrini zafír nie je - už tu viac nie je.“

„Chceš rozšíriť vyšetrovanie na zvyšok nábytku a truhlice tejto miestnosti?“ spýtal sa učenec mrzuto.

„Nie, ďakujem. Neviem si predstaviť, že sa ten prekliaty kameň z šperkovnice presťahoval napríklad do bielizníka, pretože nohy pravdepodobne nemá.“

Pani Liesl opäť spratala stovky vecí bez ladu a skladu. „Večer všetko usporiadam.“

Docent pokrčil plecami. „Milý Peter, k akému si dospel názoru na základe osobnej obhliadky?“

„Že niekto, hocikto, vzal v noci klenot z jeho miesta, keď ste spali. Stvorenie z mäsa a kostí, pretože neverím v duchov.“ 

„Vylúčené!“ tvrdil Neck. „Ako mohol nejaký cudzinec vojsť do miestnosti a opustiť ju bez toho, aby ho niekto videl alebo počul?“

„Takže to bol predsa len duch!“ mienil doktor Florian poddajne. „Ale Vy, drahá milosťpani, budete isto chovať podozrenie, náznak podozrenia, nie? Vekom mladí a dámy – v tomto prípade platí oboje – majú vo zvyku byť pohotovo po ruke slovami a nápadmi.“

„Možno... možno...“ povedala zdráhavo pani Liesl. „Vyslovím to aj napriek riziku, že sa veľmi znemožním... Možno sa zafír rozpadol, rozdrobil sa, chemicky sa rozložil - a už vôbec neexistuje...“

„To by bol prvý prípad tohto druhu a ešte zriedkavejší ako ten veľmi vzácny ružový kameň.“

Cítila Florianov posmech a jeho spýtavý pohľad jej bol nepríjemný. Preto sa ospravedlnila s rumencom na tvári: „Bože, ja tomu predsa nerozumiem... a hovorila som, pretože ste sa spytovali na môj názor.“

„Veľmi originálny pohľad, drahá pani docentová, ktorý by som nechcel úplne vylúčiť z ríše možného, aj keď ma na prvý pohľad ohromil svojím novátorstvom... Všetko, aj to najprirodzenejšie, bolo kedysi nové, keď to objavili a ja poznám Shakespeara dosť dobre, aby som vážne uvažoval o správnosti vášho nápadu. Vieš, Fritz, ktorú pasáž zo Shakespeara myslím?“

„A Brutus je čestný muž... Túto vari?“

„Nie, aj keď je tiež veľmi pekná. Mám na mysli inú: Sú veci na nebi i na zemi, o ktorých tvoja veda nesníva*. Menovaný chemický proces, ktorý by sa býval odohral tak povediac po prvom a pred druhým zakikiríkaním kohúta, by musel zanechať nejaké stopy, ale v šperkovnici som nič podobného nevidel, aleže vôbec nič. Nech je to už akokoľvek, budem starostlivo skúmať vyslovené myšlienky milosťpanej a konzultovať ich s príslušnými dielami.“

Pani Liesl prikývla: „Činíte ma pyšnou, drahý doktor!“

Neck rozhodne pokrútil hlavou: „Toto riešenie považujem za úplne vylúčené a som tomu radšej, pretože by znamenalo konečnú stratu kameňa.“

„Ktorá, vzhľadom na doteraz neprebádaný chemický fenomén, sotva spadá do úvahy, drahý Fritz. Veda napreduje pred všetkým ostatným. Chráňme sa pred unáhlenými súdmi, a za seba priznávam, že vysvetlenie tvojej manželky je jediné, ktoré je aspoň trochu zlučiteľné s tým, čo je tu zrejmé. Ak by sa ukázalo ako správne, bolo by potrebné, aby pani Liesl zriadili osobitné čestné miesto v tunajšom chemickom ústave. Vždy som to vravel, neexistuje nič nesprávnejšieho a chybnejšieho, než upierať ženskému pohlaviu talent pre nové veci - inštinktívne niekedy pochopí to, čomu mužský mozog so všetkými svojimi zákutiami nedokáže prísť na kĺb! Peter Florian niekoľkokrát prešiel miestnosťou: „Fritz, budeš dnes popoludní doma?“

„Zaiste.“

„A zajtra?“

„Cestujem vlakom do Mannheimu o pol ôsmej ráno, kde organizujem vzdelávací kurz a strávim tam aj poludnie a pravdepodobne sa zdržím až do večera, keďže ma pozvali k primátorovi. Prečo sa pýtaš?“

„Pretože od teba možno budem potrebujem nejaké tie informácie alebo ti budem chcieť odovzdať správu.“

„Celý deň ma môžeš zastihnúť na telefónneho čísla 345, ale aj Liesl ti môže kedykoľvek odpovedať na želané, vie rovnako veľa ako ja. Bohužiaľ si nemyslím, že by si mi mal oznámiť niečo príjemné.“

Doktor Florian sa s rukami hlboko zavŕtanými vo vreckách pomaly potuloval po námestí Wredeplatz, raz sa otočil a ohliadol sa za dvomi oknami spálne bytu Neckovcov. Bol zle naladený; kvôli nejasnosti prípadu, ktorý sotva pripúšťal presvedčivé domnienky, a tiež kvôli pohŕdaniu, ktorým docent hľadel na jeho vyšetrovanie; nemyslel si, že by mu mohol oznámiť niečo príjemné - inými slovami: Nič nezistíš. Florian ostal stáť. Mal by sa dohodnúť s policajným komisárom, ktorý sa touto záležitosťou zaoberal ex officio? Nie, nebolo by to k ničomu. Komisár bol isto presvedčení  o svojej božskosti a každé vmešovanie sa tretej osoby by považoval za osobnú urážku, hoci by sám nemal tušenia, ako sa chopiť veci, aby vinníka chytil. Tak ako Florian odhadoval, polícia sa zatiaľ uspokojila s upovedomením väčších zlatníkov v Mannheime, Frankfurte, Wiesbadene, Darmstadte, Karlsruhe a Štrasburgu, aby potom pokojne čakala, či bude zlodej natoľko hlúpy a ponúkne im svoj lup. A následne jednoducho stačí chopiť sa veci a zatknúť páchateľa. Veľmi jednoduchý postup, pripomínajúci spôsob ako chytiť v púšti leva skrz hádzanie púšte cez sito, ale bohužiaľ zriedka sprevádzaný úspechom. Hodnotnú korisť, akou bol napríklad kedysi ružový zafír, obvykle zlodeji zadržiavajú, až kým neupadne do zabudnutia a potom ju prepašujú do zahraničia, kde jej predaj šikovne a takmer bez rizika prevezme do rúk rozvetvená, medzinárodná sieť prechovávačov. A o zafír sa zaujímal predsa pán Morgan - Amerika je ďaleko a pán Morgan nie je malicherný... Jemu sotva ukradnú drahokamy! Hlupák, ktorému sa to prihodí a taký si nezaslúži poľutovanie. No, a keby bol Morgan zapletený do toho príbehu? Prečo blúdiť do diaľky...

Takže polícia nie, zatiaľ nie.

Peter Florian vstúpil do Café Häberlein a žiadal Frankfurter Zeitung.

„Ranník?“ opýtal sa čašník.

 „Nie, druhé denné vydanie.“ Zatiaľ tam ešte nebolo, ale údajne malo každou chvíľou doraziť. Tá chvíľa trval tak dlho, že Florian vypil tri šálky kávy a vyfajčil desať cigariet, ktoré mu škriabali krk. Konečne priniesol čašník noviny. Tam to stálo medzi riadkami; zmysle noticky bol podobný tej v Heidelberger Tagblatt a bola len trochu vyšperkovaná, pretože autor zrejme patril k Neckovým novinárskym hosťom predošlého včera a tak vychválil nádhernú ružovú farbu kameňa, čoby rannej zory.

Florian nakoniec čiastočne zmenil názor, pristúpil k telefónu a vytočil políciu. Spýtal sa, či môže hovoriť s príslušníkom polície zodpovedným za vyšetrovanie ukradnutého drahokamu. Chceli vedieť, kto sa pýta, a tak poskytol informáciu: „Docent doktor Neck.“ O pár minút neskôr sa ohlásil komisár a uviedol, že predbežné vyšetrovanie síce uspokojivo pokračuje, ale žiaľ momentálne nie je schopný povedať nič určitého. Podozrenie je namierené proti notoricky známemu gangu zlodejov, po ktorom pátrajú už týždne, najmä na popud New Yorku, Londýna a Berlína.

Keď Florian prišiel k slovu, najprv povedal komisárovi nejaké zdvorilosti o jeho presvedčení, že sa mu s jeho dôvtipom isto podarí vyriešiť záhadu a opäť získať zafír späť, ale v skutočnosti sa chcel - docent Neck - len opýtať, kto prezradil správu o strate klenotu Tagblattu a Frankfurter Zeitung, pretože je prekvapivé, ako rýchlo o tom noviny informovali.

Komisárka úctivo odpovedala: „Vaša pani manželka ma poveril, aby som informoval tlač, a keďže môže byť pre nás užitočná, okamžite som upovedomil miestne a väčšie mimomiestne noviny.“

„Ach, ďakujem veľmi pekne, pán komisár!“ zvolal Florian do telefónu. „Odpusť mi, unúval som Vás zbytočne, pretože si teraz spomínam, že Liesl, teda moja žena, mi povedala, že Vás požiadala o tú láskavosť. Áno, áno, som naozaj príliš zábudlivý! Ďakujem pekne za úsilie, ktoré vynakladáte!“

Chvíľu ešte sedel v kaviarni a premýšľal, pričom sa ďalších päť cigariet vytratilo v dyme.

Na ulici Leopoldstrasse ho odchytil tajný radca Habermann, kolegiálne mu vsunul ruku pod pazuchu a hrubým hlasom spustil o ružovom zafíre: „Počúvajte, to je ale príbeh! Veď viete, Neckov drahokam, však? To je mi ale neslýchaná novota! Hovorím vám, prelistoval som jeho najnovšiu knihu a veľmi sa mi nechcelo zobrať ju útokom, pretože medzi nami, aj keď si svojho kolegu ako vedca veľmi vážim, na písanie kníh je príliš suchý. Nato je nutné byť vetroplachom! Moja žena to tiež vraví. Ale teraz je celkom dychtivá na ten román; naozaj je. Bez prestania číta päť hodín. Stavím sa, že nakoniec bude chcieť zafír vlastniť. A keď dočíta, odložím na deň svoj referát o Justiniánovi v role zákonodarcu a na vlastné oči sa presvedčím, čo je to s tou knihou. Samozrejme je úžasne zaujímavé prečítať si životný príbeh takej veci, ktorú osobne poznáte, a ktorá potom zmizne po anglicky. Áno a ešte niečo...“ Tajný radca zašepkal Florianovi do ucha: „Viem si živo predstaviť, kto zafír ukradol!“

Peter zbystril pozornosť: „Kto?“

„Zo suterénu mojej vily – z lesa je to trochu zle prístupný – mi každú druhú noc ukradnú pár kurčiat, taká práci sa vyhýbajúca zberba alebo kto, a dokonca ani môj buldog ‚tvrdohlavec‛ nedokáže pod krkom chytiť takého darebáka a pritom je to taký ostrý chlapík, ten ‚tvrdohlavec‛! Musia to byť všetkými masťami mazaní vyvrheli. Určite počuli o drahom kameni, vkradli sa do Neckovho bytu a v noci ukradli zafír z železnej kazety. Ukradli ho.“ Tajný radca Habermann očakávajúc hľadel na svojho spoločníka. „No, čo na to hovoríte?“

„Bol drahokam v noci uložený v železnej kazete?“

„Samozrejme! Kolega Neck ho z nej vybral, keď nám ho ukazoval, a potom ho tam isto opäť uschoval. Niečo také cenné nenecháte len tak hocikde sa povaľovať, hm?“

„To by bol skutočne hriech.“

 „A Vy ste ešte do toho nestrkali svoj nos, doktorko? Ospravedlňte ten neúctivý spôsob vyjadrovania, ale Vy ste predsa odborníkom na stratené cennosti.“

„Och, lichotíte mi, pán tajný radca. Uplatniť teoretické poznatky v praxi si ešte dlho netrúfam. Zatiaľ som o tom hovoril iba zbežne s Neckom a jeho manželkou. S podobným prípadom, úprimne to priznávam, som sa v príslušnej literatúre doposiaľ nestretol.“

„Áno, teória a prax!“ Mienil Habermann. „Ja viem, poznám to, pretože som bol rok referendárom na okresnom súde v Charlottenburgu. Samotné vedomosti nestačia. Naši najlepší detektívi nemali ani šajnu o jurisprudencii a ako prví vyňuchali, kto čo vyviedol. Apropo, kto ide po stopách zlodejov?“

„Naša polícia, policajný komisár Müller II.“

„Veľmi rozumné. Musia sa toho chopiť profesionáli, odborníci so skúsenosťami. Čo si myslíte, mám posunúť polícii informáciu o mojich kuracích zlodejoch? Tí lapaji určite tiež šlohli drahokam.“

„Polícia Vám bude nepochybne veľmi vďačná za oznámenie a aj keď práve nepovedie k dolapeniu zlodejov, ktorí okradli Necka, kuracie kuny sú tiež nezanedbateľné, ak ich zatvoria. Mimochodom, dozvedel som sa, že policajný komisár stále tápe v tme.“

„No, tak to sa musím ponáhľať! Dovi, pán kolega.“

Florian si polohlasne zapískal pochod. Ešte pár otázok a potom sa môže pokojne vrátiť k svojej Príručke pre vyšetrujúceho sudcu. V kníhkupectve Winterschen sídliacom na Hauptstraße si kúpil brožúru za päťdesiat fenigov, v ktorej bola spoločenská otázka raz a navždy vyriešená na štyridsiatich šiestich stranách štvrťhárkového formátu. Za tú polovicu marky to bohato stačilo. Nepotrebuje to čítať! A medzi rečou sa vedúceho popýtal na odbyt nového románu docenta Necka.

„No,“ povedal, „až do dnešného rána to vyzeralo dosť bledo, slabo, ale teraz som predal všetky výtlačky a ľudia sa stále na román pýtajú. Už som telegrafoval do Berlína a kuriérom objednal štyri balíky. Vidíte, pán doktor, docent má šťastie, odvtedy čo mu bol ukradnutý drahokam, jeho kniha je aktuálna a aktuálne veci sú stále trhákom. To je reklama! Mal by zlodejovi zaplatiť špeciálnu prémiu.“

Rovnakej mienky bol aj Peter Florian a pokračoval vo svojej ceste po kníhkupectvách, až kým sa nepobral domov s päťnásobným potvrdením toho, čo počul od vedúceho Winterschenu a obťažkaný šiestimi brožúrami, z ktorých každá mala hodnotu päťdesiatych fenigov. Pritom prešiel okolo vily tajného radcu Habermanna, trochu zlomyseľne sa usmial a zahriakol buldoga ‚tvrdohlavca‛ hrubým: „kuš!“, ktorý za jasného dňa štekal na každého okoloidúceho a v noci nechal ticho pracovať zlodejov kurčiat! A pritom si pomyslel: Keby to psisko, ako je jeho svätou povinnosťou, včasne polapilo v pivnici zlodejov, Neckov zafír by neboli bývali ukradli, podľa názoru tajného radcu Habermanna.

Potom Florianovi už nič nebránilo, aby sa opäť zahĺbil do svojich štúdií, z ktorých ho vyrušila návšteva priateľa.

Predtým však ešte hodil šesť brožúr do koša a do knihy výdajov si zapísal stratu troch mariek.

Vrchný čašník v kaviarni Café Häberlein odškodnil Petra Floriana za spálenú rannú čokoládu bohatou nádielkou najnovších novín a prívetivo ho ubezpečil: „Práve dorazili, pán doktor. Pán doktor sú prvým čitateľom v Heidelbergu.“ Tagblatt opäť priniesol obsiahlu noticku o zafíre a tiež všetky ďalšie noviny obsahovali dlhšie alebo kratšie správy zaoberajúce sa záhadným zmiznutím indického klenotu, ktorý známy spisovateľ a vážený učenec docent Friedrich Neck z Heidelbergu vo svojom vzrušujúcom románe Ružový zafír (nakladateľstvo Schuster und Loeffler, Berlín) v istom zmysle stanovil do roly knižného hrdinu. Podobne sa písalo aj v Berliner Tageblatt, Neue Freie Presse a v Kölnischen. Mannheimské a štrasburské ranníky venovali incidentu niekoľko stĺpcov a dávali na známosť, že slávny člen právnickej fakulty, kedysi tiež činný na trestnom súde, poskytol polícii informácie, ktoré by mohli uľahčiť zaistenie zlodeja. Florian dobrosrdečne želal tajnému radcovi Habermannovi veľký úspech, o ktorý sa bude musieť podeliť iba s horlivým komisárom.

Aj keď cesta z kaviarne do Neckovho bytu nebola dlhá, viedla iba cez nepatrnú šírku námestia Wredeplatz, predsa prišla Florianovi pekelne ťažká a radšej by sa vyšplhal na horu Grossglockner než podnikal túto cestu.

Pani Liesl ho prijala v manželovej pracovni. „Dúfam, že prinášate dobré správy, drahý doktor, ktoré môžeme ihneď zatelegrafovať môjmu mužovi do Mannheimu.“

„Čiastočne, a ako sa to vezme.“

Bojazlivo sa na neho pozrela: „Takže, drahokam ste teda ešte nenašli?“

„Zatiaľ nie. Avšak iste budete rada počuť, že tajný radca Habermann je mu na stope a že noviny na severe a juhu píšu o tomto prípade a možno tým prispievajú k navráteniu zafíru. Bola to od Vás vynikajúca myšlienka, vážená milosťpani, navrhnúť komisárovi, aby informoval tlač.“

Pani Necková sa začervenala a obkrútila si modrú stuhu, ktorá jej spadla niekoľkokrát okolo palca. „No...“ váhala, „nepopieram, že tento nápad vlastne vzišiel odo mňa, aj keď som Vám prv povedala opak, pretože som nevedel, akoby Fritz o tom zmýšľal... Napadlo ma to a potom som to spomenula komisárovi.“

„Chválim Vás. Bolo to veľmi chytré a isto užitočné pre odbyt knihy. Stavím sa, že dopyt po nej veľmi vzrástol a vydavateľ už pripravuje nové vydanie.“

Pani Liesl odmotala modrú stuhu z palca a bola podráždená. S ťažkosťami vyslovila slová: „Akokoľvek rada niečo také počujem, najmä kvôli Fritzovi, ktorý sa bude z úspechu knihy veľmi tešiť, no ešte radšej by som bola, ak by sa zafír opäť našiel...“

Florian si prešiel okuliarmi po chrbte nosa sem a tam, odkašľaním si vyčistil zachrípnutý hlas a povedal čo možno najvľúdnejšie: „A teraz, drahá milosťpani, keďže sme medzi nami dievčatami a nemusíme sa ostýchať, nebudeme si navzájom hrať komédiu a budeme sa držať pravdy - prosím, dajte mi zafír!“

Tu prenikavo skríkla a zdesene zdvihla ruky: „Mňa považujete za zlodeja? Za zlodejku? Ja som ho akože ukradla?“

„Kto tu hovorí o krádeži, drahá pani Liesl?“ Peter Florian hovoril vľúdne a láskavo. „Podľa nemeckého ríšskeho trestného zákona je krádež definovaná ako odňatie cudzieho hnuteľného majetku z vlastníctva iného, za účelom jeho nezákonného privlastnenia a trestá sa ako prostá krádež s trestom odňatia slobody od jedeného dňa až do piatich rokov - ak nenastanú žiadne poľahčujúce dôvody. Naproti tomu sa závažná krádež trestá väzním so zvýšeným stupňom stráženia. Neznepokojujte sa, pretože v prvom rade ste nevzali „cudzí hnuteľný majetok z vlastníctva iného“, pretože ste uschovali zafír v šperkovnici doslova na príkaz vlastníka a po druhé, nemáte v úmysle nezákonne si ho privlastniť, ale chcete ho pri vhodnej príležitosti vrátiť, mýlim sa? Maximálne to môže byť chápané ako sprenevera, zatajenie skutočnosti alebo podvod, čo tiež nie sú maličkosti, ak sa spýtate právnika. Ale čo sa týka skutkových podstát týchto priestupkov a zločinov aj im môžu chýbať podstatné momenty.“

Pani Liesl Necková tam sedela veľmi malá a zlomená, sklonila blond hlavu a prerušovane dýchala. Náhle sa rozhodnúc, vstala a opustila miestnosť. Florian si preplietol prsty a netrpezlivo čakal, čo sa teraz stane. Či mu domáca pani po chyžnej odkáže, že už naďalej nie je dôvod na jeho prítomnosť v byte? To by bolo samozrejme veľmi nemúdre počínanie z jej strany a vyhrotilo by to celú nepríjemnú situáciu.

Ale nebola to chyžná kto prišiel, lež sama pani Necková, pristúpila k nemu a podala mu malý predmet zabalený do žltého hodvábneho papiera. Potom prepukla do srdcervúcich vzlykov a slzy jej tiekli ako žalostné potôčiky do batistovej vreckovky.

Florian rozbalil žltý hodvábny papier a v ruke sa mu ocitol zafír. „No vida!“ Vstal a priblížil sa k plačúcej žene, položil pravú ruku na jej blond kučeravé vlasy: „Prečo taká nešťastná? Jeden musí byť šťastný, že opäť získal ten krásny kus! Áno, áno, stále existujú čestné duše, ktoré nájdené navrátia oprávnenému majiteľovi hneď, ako o to požiadate.“

Unavene sa usmiala a zľahka si poutierala mokré líca, aby si ich osušila: „Ste netvor, Peter Florian!“

„Čo sa vo všeobecnosti neodvažujem popierať, ale tentoraz som spásonosným anjelom pre veľmi ľahkomyseľnú mladú ženu, ktorá nemyslí nad rámec nasledujúcich dvadsiatich štyroch hodín. A teraz, keď slaný príliv vysychá, žiadam Vás, aby ste mi v pokoji a úprimne vysvetlili ten prekliaty príbeh, ktorého priebeh a účel mi je zrejmý, ale chcem počuť pravdu z Vašich vlastných úst. A potom sa spoločne poradíme o tom, ako túto záležitosť opäť privedieme na správnu koľaj, z ktorej zišla. A či nie je pravda, že pri vhodnej príležitosti chcete zafír vydať späť svojmu manželovi?“

Vďačne sa na neho pozrela. Zrejme nebol tým netvorom, ktorým ho nazvala a nevytiahol by putá z vrecka, aby ju vzal do väzenia. Sprvu koktala, ale čoskoro s vrodenou a starostlivo kultivovanou výrečnosťou predniesla pani Liesl priznanie: „Pozrite, drahý doktor, môj manžel píše knihy, má takú túžbu po uznaní ako básnik a svoje najväčšie nádeje vkladal do nového románu, mimochodom, považujem ho za hrozne milý, prečítala som ho už trikrát a skorigovala; ale keď vyšiel, nezakopol oň ani pes a vedela som, že ak nedôjde k žiadnemu zázraku, je aj on prepadákom. A pretože bol Fritz z toho veľmi nešťastný, neukazoval to, ale tušila som to, tak...“

„Tak ste sa podujali privolať zázrak násilím!“

Pani Necková rozpačito obhrýzala cíp vreckovky: „Keď nepríde vôl k hore, musí hora k volovi...“

„Ak je vôl prorokom a pozná senzáciechtivosť ľudí, ktorým je všetko dvojnásobne drahšie, len čo je to zahalené nejakým tajomstvo. Mimochodom, väčšina volov nie sú prorokmi a ak sa už raz rozhodnú vyšplhať sa na horu, určite zostanú stáť pri prvých nových vrátach, namiesto toho, aby svojimi rohami prerazili tých pár latiek. Ale poďme ďalej: napadla Vám originálna reklama, podávali ste supé, na ktoré ste pozvali tajných radcov, profesorov a niekoľko lepších novinárov, nechali ste kolovať kameň z ruky do ruky v domnení, že tým vzbudíte záujem o román. Nie je to tak?“

Súhlasila tichým prikývnutím.

„Všetko bolo veľmi premyslené, ale ak by som bol na Vašom mieste, pozval by som aj manželky profesorov, tajných radcov a novinárov, pretože ženské jazyky sú najlepšími šíriteľmi reklamy, zatiaľ čo muži, údajne, tárajú oveľa menej. Okrem toho podľa odhadov zasvätencov je osemdesiat zo sto čitateľov beletristických kníh ženského pohlavia.“

„To som nevedela,“ priznala úprimne.

„Teraz to viete – do budúcnosti! A po úspešnom supé, ktoré vzbudilo apetít na Ružový zafír, mám na mysli ten román, ste plánovali druhý, oveľa efektívnejší ťah a chceli ste, aby kameň zmizol nevysvetliteľným spôsobom, čo sa potom aj stalo.“

„Nie, nie!“ namietala dychtivo pani Liesl. „Myšlienka skryť zafír a tým zvýšiť zvedavosť ľudí ma napadla až túto noc, nečakane, bez ďalšieho premýšľania. Už keď som ležala v posteli som si pomyslela, že aj keby si tých pár pánov knihu kúpilo alebo si ju požičalo, takmer nič sa tým nedosiahne a novinári o nej možno vôbec nenapíšu. V mojom zármutku mi v hlave skrsla myšlienka: Kameň musí úplne zmiznúť... Ak by som to urobila šikovne, polícia a noviny by sa tej záležitosti chopili, a to by potom bola veľkolepá reklama!“ Opäť tiekli slzy. „Ale Vy ukrutník ste zmarili moje úmysly a moju radosť a spôsobili ste mi hrozné nepríjemnosti... Hneď som sa nahnevala, keď Vás sem priviedol Fritz, verila som totiž, že prekuknete a skrížite môj plán. A policajný komisár bol tak milo hlúpy!“

Florian sa dôstojne uklonil: „Ďakujem Vám vo vlastnom mene a v mene neprítomného policajného komisára za Vašu dobrú mienku. Ten muž - myslím posledne menovaného - je naozaj hlupák. Isto si musí povedať, že podľa stavu vecí je jednoducho nemožné ukradnúť zafír pri dvoch zamknutých dveráchr, z miestnosti, v ktorej spali dvaja ľudia. Takže vinníkom môže byť iba Váš manžel alebo Vy. Úbohý, poctivý Fritz v takom podozrení! Slávny docent svetoznámej univerzity ukradne drahokam a práve ten, ktorý mu už patrí! Vylúčené. Najmä ak úbohý policajt ani v najmenšom netuší, aká zvláštne reklamy existujú, ak máte nápady a guráž. V mojich očiach by som drahému Fritzovi takúto dômyselne vykonštruovanú vec nikdy nepripísal. Preto bol teda nevinný a vinná ste museli byť Vy, drahá milosťpani. Podozrenie proti Vám som choval už od začiatku a utvrdilo ma v ňom Váš nápad o chemickom rozklade drahokamu. Tomu ste sama nemohli veriť!“

„A Vy, doktor, predstierali ste, že tomu veríte!“

„Zločincov, ktorých chcete usvedčiť musíte vždy ponechať v domnení bezpečia.“

„Áno, bola som veľmi hlúpa!“ priznala sa.

„Komisár by zhltol aj to. Človek je vždy pri výbere toho, komu chce niečo zavesiť na nos, pekelne opatrný! Inak sa to nevyhnutne zvrtne. Nie všetky nosy sú vhodné na podivné záťaže... Potom som Vás prichytil na malej nepravde, keď ste mi povedali, že polícia mala nápad zasvätiť noviny z polovice sveta – to aby si mohol zlodej prečítať v najbližšom ranníku, aké stopy sledujú jeho protivníci! Dokonca aj za predpokladu, že myšlienka varovať tlač by skutočne pochádzala z hlavy policajného komisára, ten úbohý čert bez fantázie by isto súčasne nerobil propagandu na román a zároveň každej redakcii novín menoval vydavateľa. Poznám si svojich ľudí na Neckare a inde. Za tým musel byť niekto iný...“ S láskavým gestom ukázal na pani Liesl.

„Ste nebezpečný, hrozne nebezpečný!“ povedala celkom vyrovnaná. „A Vy ste si mysleli, že som si zafír privlastnila, pretože mi ho Fritz nechcel dať na brošňu?“

„Od čoho teraz isto neupustí.“

„Takže ste ma považovali za zlodejku? Ale ako by som sa mohol tešiť zo svojho tajného vlastníctva, veď som predsa šperk nemohla nosiť!“

Tieto otázky boli Florianovi trápne. „Sprvu som samozrejme myslel aj na to, že ste kameň odcudzili z vášne alebo aby ste ním tajne vyplatiť rovnako tajné dlhy...“

„Ďakujem pekne za Vašu dobru mienku o mne!“

„Prosím, v najlepších rodinách sa dejú tie najpodivnejšie veci. Ale potom, ako ste sa vrhli na noviny a ja som sledoval Váš nepredstieraný záujem o noticku v Tagblatte, tušil som do veľkej miery konečný zámer Vašej podarenej komédie a úplne som sa presvedčil o správnosti mojej domnienky, keď som sa pozhováral s kníhkupcami, ktorí mi povedal o vplyve krádeže na predajnosť románu.“

„Mohla to byť zhoda náhod.“

„Takéto náhody sú veľmi chvályhodné a ešte väčšmi vzácnejšie. Nerád verím v skutočne dobré náhody. Ale teraz buďte obzvlášť láskavá a povedzte mi, ako ste zafír vzali zo šperkovnice a kam ste ho skryli.“

„Asi o štvrtej hodine, Fritz má hlboký a tvrdý spánok...“

„Takže by vedľa jeho postele mohli bezpečne strieľať z dela!“

Pani Liesl sa zasmiala, zabehlo jej a zakašľala. 

„Upokojte sa a dovoľte mi pokračovať, milosťpani. Asi o štvrtej hodine, na východe sa už brieždilo, ste opatrne vykĺzli z perín (pre každý prípad opatrne, pretože mužskému spánku nikdy nemožno stopercentne veriť!), zakradli sa k stolu, vytiahli kľúč od skrine, otvorili skriňu, hmatali ste v šere po šperkovnici a končekmi prstov ste vyhrabali zafír, ktorý ste zabalili do žltého hodvábneho papiera, a síce do ovocnej servítky, ako vidím, a schovali ho..?“

„...do bielizníka pod ľanovú bielizeň služobníctva...“

„Zafír toľkých indických radžov práve pod ľanovou bielizňou služobníctva! Raz pravda, vždy pravda, ženy nepoznajú žiadnu pietu. A na zdanlivom mieste činu ste navonok všetko vrátili do pôvodného stavu, uzamkli skriňu a vrátili kľúč do zásuvky na stole.“

„Presne tak to bolo.“

„Mohlo to byť len takto. Logika nie je prázdny klam, hoci nevyrieši všetky hádanky. Ráno ste v bežnú hodinu normálne vstali z postele, nič netušiaci Fritz stále spal, údajne ste sa chceli pozrieť na pekný kameň, túžbu Vašich snov a samozrejme ste ho nenašili v šperkovnici a zakričali ste s takým majstrovstvom, že dôverčivý manžel nemal dôvod na najmenšie podozrenie.“

„Áno, áno,“ pani Necková sa kľudne a bezstarostne usmiala. „Ale nespomenuli ste, že sa môj manžel prebudil už pred mojím krikom!“

„To sa mi zdá vedľajšie, prinajmenšom to možno konštatovať. Ale bohužiaľ ešte nie sme hotoví, veľký koniec ešte len príde.“

„Myslíte policajného komisára?“

„Vôbec nie. Zamýšľali ste drahokam opäť vrátiť, len čo dostatočne zamestná nemeckú knižnú verejnosť svojou dočasnou neprítomnosťou.“

„Samozrejme.“

„A ako sa malo odohrať toto vzkriesenie, bez priznania, jemne povedané, Vašej vynaliezavosti, ktoré určite nebolo vo Vašom úmysle?“

Pani Liesl pokrčila plecami. „Myslel som... ja... v pravú chvíľu by mi už bol prišiel na um dobrý nápad. Neponáhľalo to.“

„A prišiel ten dobrý nápad? Je tu už? Teraz to ponáhľa!“

Rozrušene zízala na Petera Floriana. Mlčala.

„Musíme predsa znovu nájsť ten drahokam a tiež vysvetliť, kde bol a ako sme ho objavili. Nie je možné priznať pravdu polícii a verejnosti. Boli by Vás, drahá milosťpani, nemilosrdne odsúdili, a okrem toho by ste sa mohli za zavádzanie orgánu, ktorý si uplatňuje nárok byť braný vážne, dostať do hrozných ťažkostí , ktoré by za daných okolností zničili kariéru Vášho muža a Vás by zaviedli na trestnicu.“

Po druhýkrát a oveľa hojnejšie tiekli slzy z modrých očí pani docentovej. „Preboha, na to som nepomyslela, to je hrozné...“ Zalomila rukami: „Drahý, drahý pán doktor, musíte mi pomôcť, lebo inak sa zmárnim vo vode!“

„To by bolo to najkrajšie! Pomýšľate na rieku Neckar? Nie je celkom nato vhodná. Už Mark Twain raz povedal, že kedysi stál na Starom moste a uvidel pracovníka, ktorý sa veľmi statočne vrhol do prúdu, aby zachránil chlapca, ktorý pri hraní padol do vody. Dobrý Twain obdivoval odvážlivca, ale jeho obdiv trochu klesol, keď videl, že voda Neckaru dosiahla nebojácnemu záchrancovi sotva po kolená. Nie, nie, tým sa to nespraví. Upokojte sa. Aby sa Vám pomohlo, nato som tu ja a budem pri Vás stáť rovnako statočne ako Twainov skvelý pracovník. Keby to nebolo mojím úmyslom, tak by som to zahral na toho veľkolepého, ktorý namiesto jednania s Vami medzi štyrmi očami, drahá milosťpani, povie polícii alebo Fritzovi, že pani Elisabeth Necková má dlhé prsty.“

„Pán doktor!“

„Takže, ako uzatvoríme túto záležitosť, ktorá bol taká efektívna, čo najlepšie... Počkajte, mám to. Prosím, prineste mi Vašu šperkovnicu.“

O necelú minútu bola šperkovnica pred Florianom. „Sem.“ Pani Liesl mu zvedavo hľadela cez plece. 

Šikovne ju vyprázdňoval, prstene a náramky, ihlice a náhrdelníky len tak lietali, kontroloval vnútornú výplň, mäkkú vatu dna a vyblednutý, rozstrapkaný, bledomodrý hodváb.

A nečakane, hoc pani Necková zakvílila nad dielom skazy, zavŕtal Peter Florian ukazovákom pravej ruky do polstrovania, starý hodváb sa pretrhol a vznikla úzka štrbina.

„Čo to robíte, doktor, zničíte ju!“

Neodpovedal, lež vtlačil ružový zafír do trhliny a opäť na nej uhladil hodváb, takže iba pri pozornom pohľade bolo možné zbadať škodu. Klenot sa poslušne krčil vo vatovej výplni a čakal, kým ho nájdu. „No?“ spýtal sa Florian.

Vtom Liesl Necková uhádla, čo mal v úmysle a šťastím sa rozžiarila. „Vy umelec! A teraz chcem okamžite zatelefonovať manželovi, že sa zafír našiel.“ A už sa náhlila k dverám.

„Stop! Zostaňte! Myslím, že to naplánujem inak. Aby som aj žal slávu, trpezlivo počkajte, kým sa Fritz nevráti, potom mu milostivo povedzte, že som pevného presvedčenia, že kameň vôbec neukradli, ale stále je niekde v byte. Primäjte ho, aby sa zúčastnil na novom pátraní, pričom by mi prítomnosť policajného komisára tiež nebola proti srsti. Potom sa trochu popasujte so šperkovnicou a náhle zakričte - v tomto umení ste majsterkou! - a namáhavo vyhrabte drahokam spod upraveného hodvábu, musím poprosiť: namáhavo!... Nó?“

„Veľkolepé! Úžasné! Ste môj záchranca!“

„Od Neckaru!“

„Hneď zajtra ráno zavolám komisárovi a budem konať podľa Vašej rady.“

Peter Florian si pomyslel, že jeho drahý priateľ Neck si zaslúži malý trest za jeho pohŕdanie kriminalistikou, ktorý by mohol splatiť dlhšie trvajúcim trápením a polícia by sa tiež mohla ešte trochu lopotiť na vlastnú päsť, preto povedal: „Hneď zajtra ráno? Prečo hneď zajtra ráno? Toto nešťastné náhlenie by Vás pripravilo o polovicu úspechu Vašej tak rafinovane iniciovanej reklamy na román. Ani vydavateľ by Vám nebol povďačný. Banálne znovuobjavený drahokam už nie je pre ľudí zaujímavý a sú schopní zrušiť objednávky na exemplár Ružového zafíru. Počkajte ešte niekoľko dní. Jeden múdry pápež, väčšina alebo dokonca všetci pápeži sú totiž múdri, raz povedal: Mundus vult decipi, ergo decipiamus - ľud chce byť klamaný, tak je klamaný! Ale nesmie sa s tým prestať príliš skoro, inak klamstvo minie svoj účel.“

Liesl Necková s úžasom otvorila ústa: „Počujte... Z Vás by sa mohol býval stať celkom zlý lump, doktor, keby ste sa dostatočne skoro dostali do tých správnych rúk!“

„Nanešťastie som sa s Vami spoznal len pred jedným rokom, drahá milosťpani,“ povedal záhadne Peter Florian a tá temná záhadnosť trochu zmiernila urážku jeho výroku.

*verše z Hamleta Williama Shakespeara sú citované z prekladu Jozefa Kota 

Preklad: ©2019 ~Matúš T.