Kuchynské hodiny

Videli ho prichádzať už z diaľky, pretože bol nápadný. V tvári vyzeral veľmi staro, ale na jeho kroku bolo badať, že má len dvadsať. Posadil sa s tou ostarenou tvárou k nim na lavičku. A potom im ukázal, čo niesol v ruke.

Bývali to naše kuchynské hodiny, povedal a rad za radom sa pozrel na všetkých, čo sedeli na lavičke zaliatej slnkom. Áno, ešte som ich našiel. Prežili to.

Držal pred sebou okrúhle tanierové kuchynské hodiny a prstom ľahko prechádzal po modro namaľovaných číslach.

Už nie sú k ničomu, mienil ospravedlňujúco, viem to tiež. A ani nie sú obzvlášť pekné. Sú iba ako tanier s bielym lakom. Ale myslím si, že tie modré čísla vyzerajú celkom pekne. Ručičky sú samozrejme iba z plechu. A teraz už ani nejdú. Nie. Vnútorne sú zlomené, to je isté. Ale ešte vyzerajú ako vždy. Aj keď teraz už nejdú.

Špičkou prsta opatrne opísal kruh na okraji tanierových hodín a ticho povedal: A prežili.

Tí čo sedeli na lavičke zaliatej slnkom sa naňho nepozreli. Jeden hľadel na svoje topánky a žena pozerala do detského kočíka. Potom sa niekto opýtal: Zrejme ste  o všetko prišli? 

Áno, áno, povedal radostne, pomyslite, aleže úplne o všetko! Len tieto tu, ony ostali. A opäť zodvihol hodiny, akoby ich tí ostatní ešte nepoznali.

Ale veď už nejdú, povedala žena.

Nie, nie, to nie. Sú pokazené, dobre to viem. Ale inak sú celkom ako vždy: biele a modré. A opäť im ukázal svoje hodiny. A čo je najkrajšie, pokračoval rozrušene, to som vám ešte vôbec nepovedal. To najkrajšie ešte len príde: Len si pomyslite, zastavili sa o pol tretej. Predstavte si, presne o pol tretej.

Potom váš dom zasiahlo určite o pol tretej, povedal muž a dôležito ohrnul spodnú peru. To som už často počul. Keď bomba spadne, hodiny sa zastavia. Spôsobuje to tlak.

Pozrel na svoje hodiny a uvažujúc potriasol hlavou. Nie, drahý pane, nie, to sa mýlite. S bombami to nemá nič spoločné. Nemusíte stále vravieť o bombách. To nie. O pol tretej bolo niečo úplne iné, len to ešte neviete. Vtom je ten vtip, že sa zastavili práve o pol tretej. A nie o štvrť na päť alebo o siedmej. Totiž o pol tretej som sa vždy vracal domov. V noci, rozumie sa. Skoro vždy o pol tretej. V tom je práve ten vtip.

Pozrel na ostatných, ale oni od neho odvrátili oči. Nenašiel ich. Tu kývol svojim hodinám: Potom som samozrejme pocítil hlad, že áno? A vždy som sa ihneď pobral do kuchyne. Vtedy bolo takmer vždy pol tretej. A potom, potom prišla moja mamka. Nech som akokoľvek potichu otvoril dvere, vždy ma počula. A ako som tak v kuchyni potme hľadal niečo na jedenie, zrazu sa rozsvietilo. Stála tam vo vlnenej kacabajke s červeným šálom okolo krku. Bosá. Vždy bosá. A pritom bola kuchyňa vykachličkovaná. A žmúrial, pretože svetlo bolo príliš ostré. Lebo už spala. Bola noc.

Opäť tak neskoro, vravievala. Viac nepovedala. Iba: Opäť tak neskoro. A potom mi ohriala večeru a hľadela, ako jem. Pritom si vždy otierala o seba nohy, pretože kachličky boli také studené. Topánky si v noci nikdy neobúvala. A sedela pri mne tak dlho, kým som nebol sýty. A potom som ju ešte počul odkladať taniere, keď už som vo svojej izbe zhasínal svetlo. Tak to bolo každú noc. A väčšinou o pol tretej. Pripadalo mi to celkom samozrejmé, že mi v kuchyni v noci o pol tretej pripravuje jedlo. Považoval som to za celkom samozrejmé. Vždy to robila. A nikdy nepovedala nič viac, než: Opäť tak neskoro. Ale to vravievala zakaždým. A myslel som si, že to nemôže nikdy prestať. Bolo to pre mňa také samozrejmé. To všetko. Veď vždy to tak bolo, deň čo deň.

Na okamih zavládlo na lavičke úplné ticho. Potom šepky riekol: A teraz? Pozrel na ostatných. Ale nenašiel ich. Tak povedal potichu hodinám do bielo-modrej okrúhlej tváre: Teraz, teraz viem, že to bol raj. Pravý raj. 

Na lavičke bolo úplné ticho. Potom sa žena opýtala: A vaša rodina?

Rozpačito sa na ňu usmial: Ach, myslíte mojich rodičov? Áno, sú taktiež preč. Všetko je preč. Všetko, predstavte si. Všetko preč.

Bezradne sa usmieval od jedného k druhému. Ale nepozreli naňho.

Tu opäť zodvihol hodiny a smial sa. Smial sa: Len ony. Ony ostali. A najkrajšie je, že zastali presne o pol tretej. Práve o pol tretej.

Potom už viac nič nepovedal. Ale v tvári vyzeral veľmi staro. A muž, čo sedel vedľa neho, hľadel na svoje topánky. Ale nevidel topánky. Neustále myslel na to slovo – raj.

Preklad: ©2016 ~Matúš T.