Stefan Zweig

Guvernantka

Obe deti sú teraz samé vo svojej izbe. Svetlo je zhasnuté. Medzi nimi sa rozprestiera tma, len postele vydávajú slabý belavý svit. Sotva počuť ich dych, zdalo by sa, že spia.

„Počuj!“ hovorí hlas. Je to hlas dvanásťročnej, ktorý sa ticho, takmer placho spytuje do tmy.

„Čo je?“ odpovedá sestra z postele. Je staršia iba o jeden rok.

„Si ešte hore? To je dobre. Ja... ja chcem ti niečo povedať...“

Ticho. Počuť len šuchot v posteli. Sestra sa nadvihla, očakávajúc hľadí na druhú stranu, vidieť ako sa jej lesknú oči.

„Vieš... chcela som ti povedať... Ale povedz mi najprv ty, nevšimla si si niečo v posledných dňoch na našej slečne?“

Druhá váha a premýšľa. „Áno,“ povie, „ale neviem, čo to je. Už nie je taká prísna. Minule som si po dva dni neurobila úlohy a nič mi nepovedala. A potom je taká, neviem ako to povedať. Myslím, že sa o nás už vôbec nezaujíma, vždy si sadne stranou a už sa s nami nehrá, ako sa zvykla predtým.“

„Myslím si, že je veľmi smutná a nechce to ukázať. A už vôbec nehrá na klavíri.“

Opäť ticho.

Potom pripomenie staršia sestra: „Niečo si chcela povedať.“

„Áno, ale nikomu to nesmieš prezradiť, naozaj nikomu, ani mame a ani tvojej priateľke.“

„Nie, nič nepoviem!“ Už je netrpezlivá. „Tak čo sa deje?“

„Nuž... teraz, keď sme išli spať, zrazu mi napadlo, že som slečne nepopriala dobrú noc. Topánky som už mala vyzuté, ale predsa som zašla do jej izby, vieš, veľmi potichu, aby som ju prekvapila. Takže, veľmi opatrne otváram dvere. Najprv sa mi zdalo, že nie je v miestnosti. Svetlo horelo, ale nevidela som ju. A zrazu – veľmi som sa vystrašila – počujem niekoho plakať a náhle vidím ako ešte nezoblečená leží na posteli s hlavou vo vankúšoch. Vzlykala, až som sebou trhla. Ale nevšimla si ma. A opäť som potichučky zavrela dvere. Chvíľu som sa nemohla pohnúť, tak som sa triasla. A tu sa to veľmi jasne znovu ozvalo cez dvere, ten vzlyk, a ja som rýchlo bežala dolu.“

Obe mlčia. Potom jedna z nich prehovorí veľmi potichu: „Chudák slečna!“ Chvejivý zvuk slov sa nesie izbou ako stratený, temný tón a opäť utíchne.

„Chcela by som vedieť, prečo plakala,“ dumala mladšia. „V posledných dňoch sa s nikým nehádala, aj mama ju konečne nechala na pokoji s tým svojím večným ponosovaním a my sme jej určite nič neurobili. Prečo potom tak plače?“

„Myslím, že to viem,“ hovorí staršia.

„Prečo, povedz mi, prečo?“

Sestra váha. Nakoniec povie: „Myslím, že je zaľúbená.“

„Zaľúbená?“ Mladšia takmer vyskočí z postele. „Zaľúbená? Do koho?“

„Nič si si nevšimla?“

„Predsa nie do Otta?“

„Nie? A on nie do nej? Koniec koncom, žije s nami a študuje tu už tri roky a nikdy nás nesprevádzal a počas niekoľkých mesiacov zrazu s nami chodí denne. Bol niekedy ku mne alebo k tebe láskavý, prv než k nám prišla slečna? A teraz sa celý deň krúti okolo nás. Vždy sa s ním stretneme náhodou, kamkoľvek ideme spolu so slečnou, či už v parku Volksgarten alebo Stadtpark alebo v Prateri. Nikdy si si to nevšimla?“

Celkom vyľakane mladšia koktá:

„Áno... áno, samozrejme som si všimla. Len som si myslel, že...“

Hlas ju zradí. Nevraví ďalej.

„Spočiatku som si to tiež myslela, my dievčatá sme vždy také hlúpe. Ale včas som pochopila, že sme pre neho boli iba zámienkou.“

Teraz obe mlčia. Zdá sa, že rozhovor je u konca.

Obe sú ponorené v svojich myšlienkach alebo už v snoch. 

Ale tu opäť počuť z temnoty úplne bezradný hlas mladšej sestry: „Ale prečo potom plače? Má ju predsa rád. Vždy som si myslela, že to musí byť prekrásne, keď je človek zamilovaný.“

„Neviem,“ odvetí staršia ospalo, „tiež som si myslela, že to musí byť veľmi pekné.“

A ešte raz, ticho a súcitne, zaveje z už spánkom unavených pier: „Chudák slečna!“

A potom v miestnosti opäť vládne ticho.

Na druhý deň ráno o tom už nehovoria, a predsa obe cítia, že myšlienky tej druhej sa točia okolo tej istej veci. Míňajú sa, vyhýbajú sa navzájom, ale predsa sa ich pohľady mimovoľne stretnú, keď obe kradmo pozorujú guvernantku. Pri stole pozorujú bratranca Otta, ktorý už roky žije v ich dome, akoby to bol niekto iný. Nerozprávajú sa s ním, ale spod prižmúrených viečok vždy striehnu, či sa dohovára s ich slečnou. V oboch pretrváva nepokoj. Dnes sa nehrajú, ale vo svojej nervozite odhaliť tajomstvo robia zbytočné a ľahostajné veci. Večer sa jeden z nich chladne spýta, akoby jej to bolo ľahostajné: „Všimla si si niečo?“ - „Nie,“ odvetí sestra a odvracia sa. Obe sa akosi obávajú rozhovoru. Tak uplynie niekoľko dní tichého pozorovania a obliehajúceho sliedenia dvoch detí, ktoré sa úzkostlivo a podvedome snažia vyriešiť vábivé tajomstvo.

Konečne, po niekoľkých dňoch, si jedna z nich všimla, ako pri stole guvernantka nepatrne dáva očami Ottovi znamenie. Na odpoveď on kývol hlavou. Dieťa sa chveje vzrušením. Pod stolom jemne siahne po ruke staršej sestry a keď sa k nej otočí, bleskne na ňu očami. Okamžite pochopí gesto a tiež ju schváti vzrušenie.

Sotva vstali od stola, obrátila sa guvernantka na dievčatá: „Choďte do svojej izby a niečím sa zamestnajte. Mám bolesti hlavy a chcem si na polhodinu odpočinúť.“

Deti klopia oči. Opatrne sa navzájom dotýkajú rukami, akoby sa navzájom upozorňovali. A len čo je guvernantka preč, mladšia vyhŕkne na sestru:

„Uvidíš, teraz pôjde Otto do jej izby.“

„Samozrejme! Preto nás poslala do izby!“

„Poďme načúvať pred dvere!“

„Čo ak niekto príde?“

„Kto?“

„Mama.“

Mladšia sa preľakne. „Potom...“

„Vieš čo? Ja budem načúvať pri dverách a ty zostaneš na chodbe a dáš mi znamenie, ak niekto pôjde. Tak nás neprichytia.“

Mladšia vystrúha mrzutú tvár. „Ale ty mi potom nič nepovieš!“

„Poviem všetko!“

„Naozaj všetko... ale všecičko!“

„Áno, máš moje slovo. A ty zakašli, keď začuješ niekoho prichádzať.“

Čakajú na chodbe, chvejú sa od vzrušenia. Ich srdcia divo bijú. Čo sa stane? Pevne sa k sebe tisnú.

Kroky. Rýchlo zutekajú. Do tmy. Správne: je to Otto. Uchopí kľučku a dvere sa zatvoria. Ako šíp vystrelí za ním staršia a tisne sa proti dverám, načúvajúc so zatajeným dychom. Mladšia závistlivo na ňu hľadí. Spaľuje ju zvedavosť, opúšťa svoje stanovište. Zakráda sa k sestre, ale tá ju zlostne odtlačí. A tak opäť čaká na mieste, prejdú dve, tri minúty, ktoré sa zdajú ako večnosť. Horí netrpezlivosťou, vrtí sa sem a tam ako na žeravých uhlíkoch. Od vzrušenia a hnevu má slzy na krajíčku, že jej sestra všetko počuje a ona nie. Tu sa naproti v tretej izbe zavrú dvere. Zakašle. A obe sa náhlia do ich izby. Tam chvíľu lapajú po dychu s rýchlo tlčúcimi srdcami.

Potom mladšia sestra dychtivo domŕza: „No... hovor.“

Staršia sa tvári zamyslene. Nakoniec povie celkom nechápavo, akoby sama sebe: „Nerozumiem tomu!“

„Čomu?“

„Je to také zvláštne.“

„Čo... čo...?“ Lapá mladšia po slovách. Sestra si to snaží ujasniť. Mladšia sa k nej pevne primkne, aby jej neušlo čo i len slovíčko.

„Je to veľmi zvláštne... vôbec nie také, než so si to myslela. Keď vstúpil do izby musel ju chcieť objať alebo pobozkať, pretože povedala: „Nechaj, musíme sa vážne pozhovárať.“ Vidieť som nevidela, kľúč bol vložený zvnútra, ale počula som veľmi dobre. „Čo sa deje?“ spýtal sa Otto, ale úplne iným spôsobom ako obvykle. Veď vieš, rád rozpráva tak drzo a hlasno, ale teraz preriekol tak nesmelo, že som okamžite pochopila, že sa niečoho bojí. A aj ona si musela všimnúť, že predstiera, pretože veľmi potichu povedala: „Už to teda vieš.“ – „Nie, neviem vôbec nič.“ – „Teda,“ povedala tak smutne , tak neskonale smutne, „prečo sa zrazu odo mňa odťahuješ? Už osem dní si so mnou slova neprehovoril, vyhýbaš sa mi, kde len môžeš, s deťmi už nechodíš, do parku tiež už nezájdeš. Som pre teba zrazu taká cudzia? Ó, ty vieš, prečo sa zrazu držíš stranou.“ Mlčal a potom povedal: „Mám pred skúškami, mám veľa práce a na iné mi nezostáva čas. Teraz to inak nejde.“ Tu začala plakať a potom mu cez slzy povedala, ale tak neochvejne a mierne: „Otto, prečo klameš? Povedz pravdu, to si od teba naozaj nezaslúžim. Nič som nežiadala, ale my dvaja si musíme o tom pohovoriť. Vieš, čo ti mám povedať, vidím ti to na očiach.“ – „ Čo také?“ zamrmlal, ale veľmi, veľmi potichu. A potom povedala...“

Dievča sa zrazu začne triasť a od vzrušenia nemôže pokračovať v rozprávaní. Mladší sa k nej tesnejšie pritisne. „Čo... čo?“

„Potom povedala: „Mám od teba dieťa!““

Mladšia vyskočí ako blesk: „Dieťa! Dieťa! To je nemožné!“

„Ale povedala to.“

„Musel si zle počuť.“

„Nie, nie! A on to zopakoval; a presne ako ty vzplanul a kričal: „Dieťa!“ Ona dlho mlčala a potom povedala: „Čo sa teraz stane?“ A potom...“

„A potom?“

„Potom si zakašlala a utiekla som.“

Mladšia sa úplne zmätene díva pred seba. „Dieťa! To je nemožné. Kde je to dieťa?“

„Neviem. To je to, čomu nerozumiem.“

„Možno doma, kde... predtým, než k nám prišla. Mama jej samozrejme nedovolila, aby si ho priniesla so sebou kvôli nám. Preto je taká smutná.“

„Ale choď, vtedy predsa ešte nepoznala Otta!“

Opäť mlčia, bezradne, nenachádzajúc riešenia. Tá myšlienka ich trápi. A znova mladšia spustí: „Dieťa, to je celkom nemožné! Odkiaľ môže mať dieťa? Nie je predsa vydatá a len vydatí ľudia majú deti, to viem.“

„Možno bola vydatá.“

„Ale nebuď hlúpa. Predsa nie za Otta.“

„Ale odkiaľ...?“

Bezradne na seba civejú.

„Chudák slečna,“ vraví jedna z nich smutne. Znova a znova splývali tieto slová z ich pier s doznievajúcim povzdychom ľútosti. A vždy medzi nimi plápolá zvedavosť.

„Je to dievča alebo chlapec?“

„Ako to mám vedieť.“

„Čo si myslíš... keby som sa jej spýtala... veľmi, veľmi opatrne...“

„Si blázon!“

„Prečo... je predsa na nás taká dobrá.“

„Čo ťa to napadá! O takýchto veciach nám predsa nehovoria. Všetko nám taja. Keď vstúpime do miestnosti, vždy prestanú rozprávať a začnú s nami hovoriť o samých nezmysloch, akoby sme boli deťmi, a ja mám už trinásť rokov. Načo sa jej chceš pýtať, aj tak nám vravia len samé lži.“

„Ale ja by som to tak rada chcela vedieť.“

„Myslíte si, že ja nie?“

„Vieš... pre mňa je najviac nepochopiteľné, že Oto o tom nič nevedel. Človek vie, že má dieťa, rovnako ako vie, že má rodičov.“

„Len predstieral, že nič nevie, darebák jeden. Vždy len predstiera.“

„Ale predsa nie pri niečom takom. Len... len... ak nám chce niečo nahovoriť...“

Vtom vstúpi slečna. Okamžite stíchnu a predstierajú, že sú zaneprázdnené. Ale úkosom pokukujú po nej. Jej oči sa zdajú byť začervenané, hlas má ešte tichší ako obvykle a chveje sa jej. Mlčiace deti náhle k nej vzhliadnu so zbožnou bázňou. „Má dieťa,“ neustále musia na to myslieť, „preto je taká smutná.“ A pomaly jej zármutok prechádza aj na ne.

Nasledujúci deň sa pri stole dozvedia nečakanú správu. Otto opúšťa dom. Povedal strýkovi, že má krátko pred skúškami a musí sa usilovne pripravovať a tu je príliš rušený. Niekde si vezme izbu na jeden alebo dva mesiace, až kým sa to všetko neskončí.

Obe deti zachváti prudké vzrušenie, keď to počujú. Predpokladajú nejaké tajné spojenie medzi touto správou a včerajším rozhovorom, svojím zbystreným inštinktom cítia za tým hanebnosť, zbabelý útek. Keď sa Otto chce s nimi rozlúčiť, drzo sa mu otočia chrbtom. Ale poškuľujú po ňom, keď teraz stojí pred slečnou. Pery sa jej chvejú, ale pokojne a bez slova mu podá ruku.

Za posledné dni sa deti úplne zmenili. Nehrajú a nesmejú sa, ich oči stratili svoj veselý, bezstarostný lesk. Usídlil sa v nich nepokoj a neistota, mrzutá nedôvera voči všetkým ľuďom vôkol nich. Už neveria tomu, čo im je povedané, vetria klamstvo a úmysel za každým slovom. Vyzerajú a sliedia celý deň, sledujú každý pohyb, každý záchvev, zachytia každé zdôraznenie. Ako tiene sa mátožia za všetkými, načúvajú pri dverách, aby niečo zachytili; so všetkou vášňou sa snažia striasť temnú sieť tajomstiev z rozhorčených ramien, alebo aspoň cez jej očko vrhnúť jeden pohľad do sveta reality. Detská viera, táto radostná, bezstarostná slepota, ich opustila. A okrem toho, dusná atmosféra dáva tušiť nejaký nový výbuch a majú strach, že by ho mohli prepásť. Odkedy vedia, že ich obklopuje lož, stali sa vytrvalými a podozrievavými, dokonca aj ľstivými a pretvarujúcimi sa. V prítomnosti rodičov sa schovávajú za masku detskej naivity a prejavujú prehnanú agilitu. Ich celá bytosť sa rozplýva v nervóznom nepokoji, ich oči, predtým žiariace mäkkým a plytkým leskom, sa teraz zdajú byť blýskavejšie a hlbšie. Sú také bezradné vo svojom neustálom sliedení a špehovaní, že vo svojej láske navzájom čoraz viac na sebe lipnú. Niekedy podľahnú náhle vzplanutej potrebe po nehe a znenazdajky sa prudko objímu skľúčené vedomím svojej nemohúcnosti alebo prepuknú v plač. Bez akéhokoľvek zdanlivého dôvodu nastal v ich životoch zlom. 

Spomedzi mnohých krívd, pre ktoré až teraz nadobudli cit, sa ich jedna obzvlášť dotýka. V tichosti, bez slova sa zaviazali pôsobiť smutnej slečne čo najviac radosti. Svoje úlohy si robia usilovne a starostlivo, pomáhajú si navzájom, sú tiché, nedávajú dôvod k ponosám, predchádzajú každému jej želaniu. Ale slečna si to vôbec nevšíma a to ich bolí. V poslednej dobe sa úplne zmenila. Niekedy, keď sa jej jedno z dievčat prihovorí, trhne sebou, akoby sa prebudila od ľaku. A jej pohľad sa vždy hľadajúc vracia z veľkej diaľky. Často sedí celé hodiny a zasnene hľadí pred seba. Potom sa dievčatá zakrádajú po špičkách, aby ju nerušili, nejasne hádajú, že teraz myslí na svoje dieťa, ktoré je niekde ďaleko. A stále väčšmi, z hlbín ich teraz prebúdzajúcej ženskosti, milujú slečnu, ktorá sa teraz stala takou miernou a vľúdnou. Jej obyčajne svižná a hrdá chôdza je teraz opatrnejšia, jej pohyby sú opatrnejšie a deti v tom všetkom tušia tajný smútok. Nikdy ju nevidia plakať, ale jej viečka sú často červené. Všimli si, že slečna sa snaží pred nimi skryť svoju bolesť a zúfajú si, že jej nevedia pomôcť.

A raz, keď sa slečna obráti k oknu a vreckovku si utiera oči, pozbiera mladšia všetku odvahu, jemne ju chytí za ruku a povie: „Slečna, v poslednom čase ste taká smutná. Nie je to naša vina, však?“

Slečna sa dojato na ňu pozrie a rukou ju prejde po mäkkých vlasoch. „Nie, dieťa, nie,“ vraví. „Určite nie vaša.“ A jemne ju pobozká na čelo.

Číhajú a pozorujú, neignorujúc nič, čo sa im mihne v dosahu očí. A jedno z dievčat v týchto dňoch zachytilo pár slov, keď náhle vstúpilo do izby. Bola to len fráza, pretože rodičia okamžite prerušili rozhovor, ale každé slovo vyvolávalo v nich tisíc dohadov. „Tiež mi niečo také napadlo,“ povedala matka. „Podrobím ju výsluchu.“ Dieťa si myslelo, že sa to týka jeho a takmer bojazlivo utekalo za sestrou pre radu a pomoc. Ale behom poludnia si všimnú, ako preverujúce pohľady rodičov spočívajú na nepozornej zamyslenej tvári slečny a potom sa stretnú.

Po jedle povie matka, akoby mimochodom, slečne: „Prosím, príďte potom do mojej izby. Musím sa s vami pozhovárať.“ Slečna slabo prikývne. Dievčatá sa chvejú, tušia, že teraz sa niečo stane.

A ihneď, ako slečna vstúpi do matkinej izby, poponáhľajú sa. Toto lepenie sa na dvere, prekutrávanie rohov, tajné načúvanie a sliedenie sa pre nich stalo celkom samozrejmé. Už vôbec nepociťujú neslušnosť  a opovážlivosť svojho konania, majú len jednu myšlienku, odhaliť všetky tajomstvá, ktorými im zaslepujú oči.

Načúvajú. Ale počujú len slabé zasyčanie zašepkaných slov. Telom im prebehne triaška nervozity. Obávajú sa, že by im všetko mohlo uniknúť.

Ale vnútri je zrazu jeden hlas hlasnejší. Je to hlas ich matky. Znie rozčúlene a hašterivo:

„Mysleli ste si, že všetci ľudia sú slepí a nikto si to nevšimne? Viem si predstaviť, ako ste si plnil svoje povinnosti s takýmito myšlienkami a takou morálkou. A niekomu takému som zverila výchovu mojich detí, mojich dcér, ktoré ste vy, Boh vie ako, zanedbávali...“

Zdá sa, že slečna chce niečo namietať. Ale hovorí príliš ticho, než aby to deti počuli.

„Výhovorky, samé výhovorky! Každá ľahkovážna osoba má vždy poruke výhovorky. Oddá sa prvému najlepšiemu a nemyslí na nič. Milostivý Boh však už nejako pomôže. A niekto taký chce byť vychovávateľkou, vzdelávať dievčatá. Drzosť je to. Hádam si nemyslíte, že si vás v tomto stave naďalej ponechám v dome?“

Deti načúvajú vonku. Chvejú sa strachom. Ničomu nerozumejú, je hrozné počuť hlas ich matky taký nahnevaný a ako jedinú odpoveď naň tichý prudký vzlyk slečny. Slzy sa rinú aj z ich očí. Ale ich matka sa zdá byť ešte rozčúlenejšia.

„To je všetko, čo teraz viete, plakať. Tým ma nedojmete. S takýmito osobami nemám zľutovanie. Čo s vami teraz bude, sa ma vôbec netýka. Veď vy už viete, na koho sa máte obrátiť, vôbec sa vás na to nepýtam. Viem len jedno, a to, že niekoho, kto si tak hanebne zanedbal svoju povinnosť, nestrpím ani o deň dlhšie v mojom dome.“

V odpoveď znie iba vzlykanie, zúfalé, bezútešné vzlyky, z ktorých sa deti za dverami chvejú ako v horúčke. Nikdy nepočuli taký plač. A nejasne cítia, že kto tak plače, nemôže byť vinný. Matka teraz mlčí a čaká. Potom chladno povie: „To je všetko, čo som vám chcela povedať. Dnes si zbaľte veci a zajtra ráno si príďte pre plat. Adieu!“

Deti odskočia od dverí a záchranu hľadajú v svojej izbe. Čo to bolo? Akoby blesk udrel na krok od nich. Stoja tam bledé a trasú sa. Po prvý raz sa pred nimi pootvorila realita. A prvýkrát sa odvážia vzbúriť proti rodičom.

„To bolo od mamy hnusné, takto s ňou rozprávať,“ povie staršia hryzúc si pery.

Mladšia je ešte stále vystrašená z toho trúfalého slova. „Ale my ani nevieme, čo urobila,“ zamrmle plačlivo.

„Určite nič zlého. Slečna nemohla urobiť nič zlého. Mama ju nepozná.“

„A ako plakala. Naháňalo mi to hrôzu.“

„Áno, to bolo hrozné. Ale ako mama na ňu kričala. To bolo hnusné, hovorím ti, to bolo hnusné.“

Dupne nohou. Slzy jej zahalia oči. No tu prichádza slečna. Vyzerá veľmi unavene.

„Deti, dnes popoludní mám nejakú prácu. Zostanete samé, môžem sa na vás spoľahnúť, viď že? Večer sa na vás prídem pozrieť.“

Odíde bez toho, aby si všimla vzrušenie detí.

„Videla si, jej oči boli úplne uplakané. Nechápem, ako mohla mama s ňou takto zaobchodiť.“

„Chudák slečna!“

Opäť znejú tieto slová, súcitne a plačlivo. Rozrušene tam stoja. Vtom prichádza matka a pýta sa, či chcú ísť s ňou na prechádzku. Deti sú vyhýbavé. Boja sa mamy. A sú pobúrené, že im nič nepovie o odchode slečny. Radšej zostávajú samé. Ako dve lastovičky v tesnej klietke sa zmietajú sem a tam, lapajúc po dychu v tejto dusivej atmosfére lží a tajností. Uvažujú, či by nemali ísť za slečnou a opýtať sa jej na všetko a presvedčiť ju, aby zostala a povedať, že mama je nespravodlivá. Ale majú strach, aby sa jej nedotkli. A potom sa hanbia: všetko, čo vedia, majú z načúvania a sliedenia. Musia sa robiť hlúpymi, takými hlúpymi, akými boli pred dvoma alebo tromi týždňami. Tak zostávajú samé a v nekonečne dlhé popoludnie premýšľajú, plačú a v ušiach im neustále znejú tie dva strašné hlasy – matkin zlostný, bezcitný hnev a slečnine zúfalé vzlyky. 

Večer slečna letmo pozrie do ich izby a zaželá im dobrú noc. Deti sú znepokojené, keď ju vidia vychádzať, radi by jej niečo ešte povedali. Ale teraz, keď je už slečna pri dverách, sama sa zrazu ešte otočí, akoby ju strhlo späť toto ich nemé želanie. Niečo vlhké a matné sa jej leskne v očiach. Objíme obe deti, ktoré začnú usedavo vzlykať, ešte raz ich bozká a potom rýchlo odchádza.

Deti tam stoja v slzách. Cítia, že to bola rozlúčka.

„Znova ju už neuvidíme!“ plakala jedna. „Uvidíš, že keď sa zajtra vrátime zo školy, už tu nebude.“

„Možno ju neskôr budeme môcť navštíviť. Potom nám isto ukáže aj svoje dieťa.“

„Áno, je taká dobrá.“

„Chudák slečna!“ Ďalší povzdych na ich vlastný osudu.

„Vieš si predstaviť, aké to teraz bude bez nej?“

„Nikdy nebudem mať rada inú slečnu.“

„Ani ja.“

„Žiadna nebude k nám taká dobrá. A potom...“

Neodvažuje sa  dopovedať. Ale odkedy vedia o jej dieťati. podvedomý ženský inštinkt im hovorí, že si ich slečna zasluhuje úctu. Obe na to neustále myslia, a teraz už nie s touto detskou zvedavosťou, ale s hlbokým dojatím a súcitom.

„Počuj,“ hovorí jedna.

„Čo?.“

„Vieš, rada by som ešte slečnu potešila, prv než odíde. Aby vedela, že ju máme rady a nie sme ako mama. Chceš?“

„Že sa pýtaš!“

„Myslela som, veď vieš ako má rada biele ruže, a myslím, mohli by sme zajtra ráno prv než pôjdeme do školy niekoľko pre ňu kúpiť a potom jej ich dať do izby.“

„Ale kedy?“

„Na obed.“

„Vtedy už isto bude preč. To radšej skoro ráno zbehnem dolu a rýchlo ich kúpim, bez toho, aby si to niekto všimol. A tie jej potom prinesieme do izby.“

„Áno, vstaneme veľmi skoro.“

Vezmú pokladničky a poctivo vysypú dokopy peniaze. Sú opäť šťastnejšie, odkedy vedia, že budú môcť ukázať slečne svoju nemú oddanú lásku.

Vstanú veľmi skoro. Keď, s krásnymi ružami v rozpuku v mierne sa chvejúcich rukách, zaklopú na dvere slečny, nikto im neodpovedá. Veria, že slečna spí a opatrne sa vkrádajú do izby. Ale miestnosť je prázdna, posteľ nedotknutá. Všetko je rozhádzané v neporiadku, na tmavom obruse sa belie niekoľko listov.

Deti sú vystrašené. Čo sa stalo?

„Idem za mamou,“ rázne vraví staršia sestra. A vzdorovito, s pochmúrnym výrazom v očiach a bez najmenšieho strachu, sa postaví pred matkou a pýta sa: „Kde je naša slečna?“

„Bude vo svojej izbe,“ vraví matka prekvapene.

„Jej izba je prázdna, posteľ je nedotknutá. Musela už včera večer odísť. Prečo nám o tom nepovedali?“

Matka si vôbec nevšimne rozzúreného, provokujúceho tónu otázky. Zbledla a ide za otcom, ktorý potom rýchlo zmizne v izbe slečny.

Dlho nevychádza. Dieťa sleduje s neustálym hnevom v očiach matku, ktorá sa zdá byť veľmi rozrušená a neodvažuje sa stretnúť s jeho pohľadom.

Tu prichádza otec. V tvári je veľmi bledý a v ruke má list. Vezme matku do slečninej izby a ticho jej tam niečo hovorí. Deti stoja vonku a zrazu sa neodvážia načúvať. Boja sa otcovho hnevu, ktorý teraz vyzerá, ako ho ešte nikdy nevideli.

Ich matka, ktorá teraz vychádza z izby, má uplakané oči a hľadí rozrušene. Deti jej nevedome prichádzajú v ústrety, akoby poháňané strachom a chcú sa opäť opytovať. Ale prudko ich zastaví: „Choďte do školy, už je najvyšší čas.“

A deti musia ísť. Ako v sne sedia v triede medzi ostatnými štyri, päť hodín a nepočujú ani slovo. Potom bleskurýchlo uháňajú domov.

Tam je všetko ako vždy, len sa zdá, akoby jedna hrozná myšlienka všetkých gniavila. Nikto nič nehovorí, ale všetci, dokonca aj služobníci, majú taký zvláštny pohľad. Matka ide v ústrety deťom. Zrejme sa pripravila, aby im niečo povedala. „Deti,“ začala, „vaša slečna sa už nevráti, je...“

Ale slová jej uviaznu v krku. Také jagavé, také hrozivé, také nebezpečné sú oči oboch detí, ktoré sa to tých jej zavrtávajú, že sa neodváži povedať im lož. Odvráti sa a odchádza, utieka do svojej izby.

Popoludní sa zrazu objaví Otto. Zavolali ho, bol tam list pre neho. Aj on je bledý. Zmätene postáva. Nikto s ním nehovorí. Každý sa mu vyhýba. Tu uvidí dievčatá, ktoré sa schovávajú v rohu a chce ich pozdraviť.

„Nepribližuj sa!“ vraví jedna trasúc sa odporom. A druhá pľuvne pred ním. Rozpačito a zmätene sa ešte chvíľu potuluje po izbách. Potom zmizne.

Nikto nehovorí s deťmi. Samé neprehodia slova. Bledé, vydesené a bezradné, ako zvieratá v klietke, blúdia po izbách; a keď znova na seba natrafia, hľadia si do uslzených očí a nič nehovoria. Teraz vedia všetko. Vedia, že im klamali, že všetci ľudia môžu byť zlí a podlí. Už viac nemilujú svojich rodičov, stratili v nich vieru. Vedia, že už nikomu nebudú môcť dôverovať, a celé strašidelné bremeno života dopadá na ich krehké plecia. Akoby z radostného pohodlia svojho detstva boli vrhnuté do priepasti. Stále nedokážu pochopiť hrôzu z toho, čo sa vôkol nich udialo, ale ich myseľ je ňou škrtená a hrozí, že ich udusí. Horúčkovité škvrny sfarbujú ich líca a z ich očí srší hnevlivý, napätý pohľad. Vo svojej osamelosti sa chúlia akoby zimou a nenachádzajú miesta. Nikto, dokonca ani rodičia, sa neodvážia k nim priblížiť, tak nahnevane hľadia na každého; ich neustále putovanie prezrádza ich rozčúlenie, ktoré v nich vrie. A hoci sa spolu nerozprávajú ich hrôzu naháňajúce spriaznenie je jasné bez slov. Toto ticho, nepreniknuteľné, na nič sa nepýtajúce ticho, zákerná, v sebe uzavretá bolesť bez kriku a sĺz, vzbudzuje strach a odcudzuje ich od ostatných. Nikto sa k nim nepriblíži, prístup k ich dušiam je uzavretý, možno na mnoho rokov. Každý v nich cíti nepriateľov, nemilosrdných nepriateľov, ktorí už nemôžu odpustiť. Pretože od včerajška už nie sú deťmi.

V toto popoludnie zostarli o mnoho rokov. A až večer, keď zostali samé v temnote svojej izby, sa v nich prebudí detský strach, strach zo samoty, z prízrakov mŕtvych a  strach plný predtúch z neznámych vecí. Uprostred všeobecného zmätku v dome zabudli vykurovať ich izbu. Trasúc sa zimou spolu vkĺznu do jednej postele a pevne sa objímu tenkými detskými rukami a tisnú sa jedna k druhej útlymi, ešte nerozkvitnutými telami, akoby hľadali ochranu pred strachom, ktorý ich zachvátil. Stále sa neodvažujú spolu hovoriť. Ale nakoniec mladšia prepukne v plač a staršia s ňou horko vzlyká. Tesne sa zvierajúc v objatí plačú, tváre im zmáčajú horúce slzy, najprv pomaly a potom stále rýchlejšie a rýchlejšie sa kotúľajúc; hruď na hrudi navzájom prijímajú vzlykajúce otrasy tej druhej a chvejúc sa ich vracajúc späť. Obe sú jednou bolesťou, jedno plačúce telo v tme. Už neoplakávajú slečnu, ani rodičov, ktorí sú pre ne teraz stratení, ovláda ich náhla hrôza, strach zo všetkého, čo ich čaká v neznámom svete, do ktorého dnes nazreli prvým vystrašeným pohľadom. Boja sa života, v ktorom teraz vyrastajú, života, ktorý stojí pred nimi temný a hrozivý, ako temný les, ktorým musia prejsť. Čoraz hmlistejší je ich zmätený pocit strachu, nahrádza ho snovosť a ich vzlyky sú stále tichšie a tichšie. Ich nádychy sa teraz jemne zlievajú, ako predtým ich slzy. A tak nakoniec zaspia.

Preklad: ©2019 ~Matúš T.