Arthur Schnitzler

Smrť starého mládenca

Ozvalo sa tiché klopanie, ale doktor sa zobudil hneď, zasvietil a vstal z postele. Letmo pozrel na ženu, ktorá spokojne spala ďalej, obliekol si župan a vykročil do obývacej izby. Stála tam starena s šedou šatkou na hlave.

„Nášmu milostivému pánovi sa náhle priťažilo,“ povedala, „keby bol pán doktor taký dobrý a hneď by sa šiel naňho pozrieť.“

V tom doktor spoznal ten hlas. Patril gazdinej jeho priateľa, starého mládenca. Prvou doktorovou myšlienkou bolo: Môj známy má päťdesiatpäť rokov, srdce nemá už dva roky v poriadku, mohlo by to byť niečo vážne.

A povedal: „Hneď idem, počkáte tu na mňa?“

„Prepáčte pán doktor, musím ešte rýchlo zájsť k dvom iným pánom.“ A spomenula meno obchodníka a básnika.

„Čo musíte u nich vybaviť?“

„Milostivý pán sa chce s nimi ešte raz stretnúť.“

„Ešte – raz – stretnúť?“

„Áno, pán doktor.“

Zavolal priateľov, uvažoval doktor, to už cíti smrť na jazyku... Opýtal sa: „Je niekto pri vašom pánovi?“

Gazdiná odpovedala: „Samozrejme, pán doktor, Johan sa od neho ani na krok nepohne.“ S tými slovami odišla.

Doktor sa vrátil do spálne, a pokým sa čo najrýchlejšie a najtichšie obliekal, prestúpilo jeho dušu niečo bolestivé. Nebola to ani tak bolesť z možnej straty dobrého priateľa, ako skôr nepríjemný pocit, že už to všetkých čakalo, všetkých, ktorí boli len pred pár rokmi ešte mladí.

V otvorenom kočiari cestoval doktor pokojnou jarnou nocou do blízkeho záhradného mesta, kde býval starý mládenec. Díval sa nahor, na dokorán otvorené okno spálne, z ktorého sa do noci mihotal nepatrný pruh svetla.

Doktor vyšiel po schodoch, otvoril mu sluha, vážne pozdravil a na znak smútku pripažil ľavú ruku.

„Ako?“ opýtal sa zadýchaný doktor „idem neskoro?“

„Áno, pán doktor,“ odvetil sluha, „pred štvrť hodinou milostivý pán skonal.“

Doktor si hlboko povzdychol a vstúpil do izby. Ležal tam jeho mŕtvy priateľ s úzkymi namodravými a napoly potvorenými ústami, s rukami vystretými na bielej prikrývke; riedka brada bola kostrbatá, do čela, ktoré bolo bledé a pokryté potom, padalo pár prameňov šedivých vlasov. Z hodvábneho tienidla elektrickej lampy, stojacej na nočnom stolíku, sa šíril červený tieň na vankúše. Doktor pozoroval mŕtveho. Kedy bol naposledy v jeho dome? pomyslel si. Pamätá sa, v ten večer snežilo. Takže to bolo minulú zimu. V poslednom čase sa vídavali len zriedkavo.

Z vonka sem doliehal zvuk hrabúcich koní. Doktor sa odvrátil od mŕtveho a na druhej strane zazrel tenké konáre pohupujúce sa v nočnom vzduchu.

Vstúpil sluha, a až teraz sa doktor prezvedal, ako sa to celé odohralo.

Sluha povedal doktorovi známu historku o náhlej nevoľnosti, záduchu, vyskakovaní z postele, pobehovaní po izbe, ponáhľaniu sa k písaciemu stolu a k opätovnému potácaniu do postele, o smäde a stone a o poslednom prudkom výskoku i následnom páde do vankúšov. Doktor prikývol a pravou rukou sa dotknuto dotýkal čela mŕtveho.

Pristavil sa koč. Doktor podišiel k oknu. Uvidel vystupovať obchodníka, ktorý sa naňho pozrel pýtavým pohľadom. Doktor mechanicky pripažil ruko, ako predtým sluha, ktorý ho privítal. Obchodník pokrútil hlavou, akoby tomu nechcel uveriť, doktor trhol plecom a odstúpil od okna. Z náhlej únavy sa posadil do kresla k nohám zomrelého.

Obchodník vošiel v nezapnutom žltom zvrchníku, položil klobúk na malý stolík blízko dverí a potriasol doktorovi rukou. „To je nešťastie,“ povedal, „ako sa to stalo?“ A hľadel na mŕtveho s pochybovačným výrazom v očiach.

Doktor zreferoval, čo vedel a dodal: „Aj keby som bol prišiel včas, už by som mu nevedel pomôcť.“ Obchodník sa ozval: „Pomyslite si, dnes je to presne osem dní, čo sme sa naposledy zhovárali v divadle. Chcel som sním povečerať, ale znova mal jedno z tých svojich tajných stretnutí.“ „Ešte stále ich mával?“ opýtal sa doktor s trpkým úsmevom.

Znovu zastal koč. Tentoraz pristúpil k oknu obchodník. Len čo uvidel vystupovať básnika, stiahol sa, lebo ani v najmenšom nechcel byť poslíčkom smutnej správy. Doktor vytiahol zo svojho puzdra cigaretu a rozpačito ju točil sem a tam. „Je to zvyk z mojich nemocenských čias,“ poznamenal na ospravedlnenie. „Keď som v noci opustil nemocničnú izbu, prvé čo som vždy spravil bolo, že som si vonku zapálil, či už som podával injekciu s morfiom alebo som vykonával obhliadku mŕtvoly.“ „Viete,“ povedal obchodník, „ako dlho som už nevidel mŕtvolu? Štrnásť rokov – odvtedy čo som videl otca v márnici.“ „A Vašu ženu?“ „Moju ženu som videl len v posledných chvíľach života, ale potom už nie.“

Objavil sa básnik, podal ostatným ruku a hodil neistý pohľad smerom k posteli. Potom už odhodlanejšie pristúpil bližšie a vážne si prezrel mŕtvolu, s pohŕdavým zášklbom pier. Takže on, vravel si v mysli. Lebo často sa pohrával s otázkou, kto z jeho blízkych známych je predurčený, ako prvý nastúpiť na poslednú cestu.

Prišla gazdiná. So slzami v očiach klesla pred posteľ, zopla ruky a vzlykala. Básnik, na znak útechy, položil ľahko na jej plece ruku.

Obchodník a lekár stáli pri okne, tmavý jarný vzduch povieval okolo ich čiel.

„V skutočnosti je to zvláštne,“ začal obchodník, „že poslal práve po nás. Chcel nás vidieť pokope pri smrteľnej posteli? Chcel nám povedať niečo dôležité?“

„Čo sa mňa týka,“ povedal doktor s bolestivým úsmevom, „tak to nebolo nič zvláštne, nakoľko som lekár. A vy,“ obrátil sa na obchodníka, „ste boli občas jeho obchodným poradcom. Tak išlo asi o veci týkajúce sa poslednej vôli, ktoré vám chcel osobne zveriť.“

„To je možné,“ povedal obchodník.

Gazdiná sa vzdialila a priatelia mohli počuť, ako sa v predsieni zhovára so sluhom. Básnik ešte stále stál pri posteli a viedol v duchu tajomný rozhovor s mŕtvym. „On,“ povedal potichu obchodník doktorovi, „on, myslím si, bol v poslednom čase s ním často v kontakte. Možno by nám mohol podať vysvetlenie.“ Básnik stál nehybne; vrýval svoj pohľad do zatvorených očí mŕtveho. Ruky, čo držali klobúk, zo širokým okrajom, mal za chrbtom prekrížené. Tí dvaja páni začínali byť netrpezliví. Obchodník pristúpil bližšie a odkašľal si. „Pred troma dňami,“ predniesol básnik, „sme sa dve hodiny prechádzali vonku po vinici. Chcete vedieť, o čom rozprával? O ceste do Švédska, ktorú si plánoval na leto, o novej knihe s Rembrandovými prácami, ktorá vyšla v Londýne v nakladateľstve Watson a nakoniec o Santosovi Dumontovi. Menoval mi všemožné matematicko-fyzikálne úvahy o ovládateľnej vzducholodi, ktoré som popravde veľmi nechápal. V skutočnosti ani len nepomyslel na smrť. Asi musí byť niečo pravdy na tom, že v určitom veku človek znova prestane myslieť na smrť.“

Doktor odišiel do vedľajšej izby. Tu si hádam mohol dovoliť zapáliť cigaretu. Pôsobilo to naňho zvláštne, až strašidelne, keď na písacom stole v bronzovej miske našiel biely popol. Prečo tu ešte zostávam, pomyslel si, kým sa usádzal do kresla za stolom. Ako prvý by som mal právo odísť, nakoľko som bol privolaný len ako lekár. Pretože naše priateľstvo sa pomaly blížilo ku koncu. V mojich rokoch, pokračoval v uvažovaní, je pre ľudí môjho typu úplne nemožné, mať za priateľa človeka, ktorý nemá povolanie, a ani ho nikdy nemal. Ak by nebol bohatý, čo by si asi počal? Pravdepodobne by sa oddal spisovateľstvu; bol veľmi duchaplný. A rozpomenul sa na niekoľké zlomyseľné poznámky starého mládenca, predovšetkým na tie, ktoré boli namierené proti dielam ich spoločného priateľa, básnika.

Básnik a obchodník prišli za ním do miestnosti. Básnik nadobudol urazený výraz, keď uvidel sedieť doktora v osirelom kresle, s cigaretou v ruke, ktorá mimochodom ešte vôbec nebola zapálená a zatvoril za sebou dvere. V určitom slova zmysle sa teraz nachádzali v inom svete. „Máte nejaké tušenie?“ opýtal sa obchodník. „Ohľadom čoho?“ zaháčil sa básnik roztržito. „Čo ho mohlo viesť k tomu, aby po nás poslal, práve po nás!“ Básnik považoval za zbytočné hľadať za tým akýkoľvek hlbší význam. „Náš priateľ,“ vysvetľoval „cítil smrť na jazyku a aj keď žil veľmi samotársky, prinajmenšom v poslednom čase, - v takejto hodine sa v náturách, ktoré sú pôvodne určené k spoločnosti, zrejme prejaví potreba mať okolo seba blízkych ľudí.“ „V každom prípade mal milenku,“ poznamenal obchodník. „Milenku,“ zopakoval básnik a pohŕdavo zdvihol obočie. 

Až teraz spozoroval doktor, že je stredná zásuvka na písacom stole dopoly otvorená. „Možno je tu testament,“ povedal. „Čo nás potom,“ mienil obchodník, „aspoň v tomto okamžiku. Okrem toho v Londýne žije ešte ním vydatá sestra.“

Vstúpil sluha. Úctivo poprosil o radu ohľadom vystavenia rakvy, pohrebu, úmrtných oznámení. Čo mu je známe, tak je testament uložený u právnika milostivého pána, ale či obsahuje pokyny ohľadom týchto vecí, tým si nebol istý. Básnikovi prišiel vzduch v izbe zatuchnutý a dusný. Odhrnul ťažký, červený záves spred okna a otvoril obe okenné tabule. Široký, tmavomodrý pruh jarnej noci prenikal dovnútra. Doktor sa opýtal sluhu, či mu nie je známe, z akého dôvodu pre nich zosnulý poslal, lebo keď nad tým tak rozmýšľa, v úlohe lekára nebol do toho domu zavolaný už veľa rokov. Sluha očakával túto otázku, vytiahol z vrecka obrovský portfej, vybral z neho jeden list a oznámil, že milostivý pán už pred siedmimi rokmi zaznamenal mená priateľov, ktorých si želá mať pri smrteľnej posteli. Takže si on, ak by aj milostivý pán nebol pri plnom vedomí, dovolil z vlastného splnomocnenia poslať pre pánov.

Doktor zobral sluhovi list z rúk a našiel na ňom päť mien: okrem troch prítomných a jedného priateľa, ktorý zomrel pred dvoma rokmi tam bolo meno neznámeho. Sluha objasnil, že tým posledným je fabrikant, ktorého dom navštívil starý mládenec pred deviatimi alebo desiatimi rokmi a jeho adresa sa stratila a dostala do zabudnutia. Páni hľadeli jeden na druhého rozpačito a vzrušene. „Ako sa to dá vysvetliť?“ opýtal sa obchodník. „Mal v pláne v svojej poslednej hodine rečniť?“ „Sám sebe viesť smútočnú reč,“ dodal básnik.

Doktor pozrel na otvorenú zásuvku a zrazu veľkými rímskymi literami naňho hľadeli z obálky tri slová: „Pre mojich priateľov.“ „Ó,“ zvolal, vzal obálku, zodvihol ju do výšky a ukázal ju ostatným.  „To je pre nás,“ obrátila sa na sluhu a pohybom hlavy mu naznačil, že je tu zbytočný. Sluha odišiel. „Pre nás,“ povedal básnik s doširoka otvorenými očami. „Niet pochýb,“ mienil doktor, „že sme oprávnení otvoriť ju.“ „Zaviazaní,“ povedal obchodník a zapol si zvrchník.

Doktor zobral spred sklenenej šálky nôž na papier, otvoril obálku, položil list a nasadil si cviker. Túto chvíľu využil básnik, aby sa zmocnil papiera a rozložil ho. „Keď je pre nás všetkých,“ letmo poznamenal a oprel sa o písací stôl, tak aby svetlo lustra dopadalo na papier. Obchodník sa postavil vedľa neho. Doktor zostal sedieť. „Možno by ste mohli čítať nahlas,“ povedal obchodník. Básnik začal:

„Pre mojich priateľov,“ prerušil sa úsmevom. „Áno, tuto to stojí ešte raz, páni“ a so znamenitou prirodzenosťou čítal ďalej. „Asi tak pred štvrť hodinou som naposledy vydýchol. Ste zhromaždení pri mojej smrteľnej posteli a pripravujete sa spoločne prečítať tento list, - samozrejme ak ešte existuje v hodine mojej smrti, dodávam. Lebo by sa mohlo stať, že by ma znovu premohla lepšia nálada.“ „Ako prosím?“ opýtal sa doktor. „Že by ma znovu premohla lepšia nálada,“ zopakoval básnik a pokračoval „a rozhodnem sa list zničiť, pretože mi neprinesie najmenší úžitok a Vám prinajmenšom spôsobí nepríjemné hodiny, ak jednému alebo druhému z Vás priam neotrávi život.“ „Otrávi život,“ spýtavo opakoval doktor a očistil si sklá cvikra. „Rýchlejšie,“ povedal obchodník s plytkým hlasom. Básnik pokračoval. „Pýtam sa sám seba, čo je to za zvláštnu náladu, ktorá ma dnes núti sadnúť si za písací stôl a napísať slová, ktorých účinok už neprečítam z Vašich tvári? A ja keby som tak mohol učiniť, potešenie by bolo príliš mierne, než aby bolo ospravedlnením za veľkolepú podlosť, ktorej sa práve dopúšťam a to s pocitom duševnej blaženosti.“ „Ho,“ zvolal doktor hlasom, ktorý inak nepoznal. Básnik venoval doktorovi škaredý pohľad a čítal ďalej, rýchlejšie a bezvýraznejšie než predtým. „Áno, je to rozmar, nič iné, lebo v konečnom dôsledku proti Vám nič nemám. Mám Vás dokonca rád, mojím spôsobom, ako Vy mňa Vaším spôsobom. Vážim si Vás a dokonca nie málo, a keď som sa Vám niekedy posmieval, tak som Vás nikdy nezosmiešňoval. Ani raz a už vôbec nie v hodinách, kedy sa vo Vás, v ten samý okamih, vytvoria tie najživšie a najtrápnejšie predstavy. Odkiaľ teda pramení táto nálada? Zrodila sa napríklad z hlbokého a v podstate vznešeného rozmaru  neopustiť svet s toľkými klamstvami? Mohol by som si to namýšľať, ak by som len v čo najmenšom aspoň raz pocítil to, čo ľudia nazývajú ľútosť.“ „Prečítajte už konečne záver,“ prikázal mu doktor so svojím novým hlasom. Obchodník vytrhol básnikovi list, ktorý pociťoval vo svojich prstoch určitý druh meravosti, prebehol očami rýchlo nadol a čítal: „Bol to osud moji milí a nemôžem to zmeniť. Mal som všetky Vaše ženy. Všetky.“ Obchodník sa zrazu odmlčal a listoval dozadu. „Čo Vám je?“ opýtal sa lekár. „Ten list je spred deviatich rokov,“ povedal obchodník. „Ďalej,“ nariadil básnik. Obchodník čítal: „Samozrejme to boli rôzne druhy vzťahov. S jednou som veľa mesiacov žil skoro ako v manželstve. S druhou som zažil to, čo sa nazýva neviazané dobrodružstvo. S treťou to zašlo, až tak ďaleko, že som chcel spolu s ňou zomrieť. Štvrtú som zhodil zo schodov, pretože ma podviedla s iným. A jedna bola mojou milenkou len raz. Vydýchli ste si všetci naraz, moji najdrahší? Nerobte to. Bola to možno najkrajšia hodina môjho... a jej života. Tak moji priatelia. Viac Vám nemám čo povedať. Práve skladám tento papier, dávam ho do zásuvky a tu bude čakať, kým ho nezničí nejaká iná nálada alebo ak Vám nebude predaný v hodine mojej smrti. Zbohom.“

Doktor vzal obchodníkovi list z ruky, pravdepodobne ho dôkladne čítal od začiatku dokonca. Potom sa pozrel na obchodníka, ktorý tam stál so založenými rukami a posmešne sa naňho z vrchu díval. „Aj keď vaša žena zomrela v minulom roku,“ povedal pokojne doktor, „nič to nemení na pravde.“ Básnik chodil sem a tam po izbe, niekoľkokrát kŕčovito trhol hlavou zo strany na stranu a zrazu precedil cez zaťaté zuby „sviňa“ a hľadel za slovom, ako za niečím, čo sa vo vzduchu rozplynie. Snažil si v pamäti vyloviť obraz mladého stvorenia, ktoré kedysi držal v náručí ako manželku. Ale vynárali sa iné ženské obrazy, také, na ktoré často spomínal a aj tie, o ktorých si myslel, že už na ne dávno zabudol, ale práve ten želaný sa neobjavoval. Pretože jeho manželka bola preňho iba zvädnuté telo bez vône a už je tomu dlho, čo mu prestala byť milou. Ale stala sa preňho niečím iným, väčším a drahším: priateľkou, spoločníčkou; hrdá na jeho úspechy, plná súcitu pre jeho sklamania, plná pochopenia pre jeho najhlbšie bytie. Nezdalo sa mu vôbec nemožné, že sa ten starý mládenec vo svojej zlomyseľnosti nepokúšal o nič iné, než jemu, tajne závidenému kamarátovi, vziať priateľku. Ale čo potom všetky tie veci – čo v skutočnosti znamenali? Pomyslel na určité dobrodružstvá z minulosti a z nedávnych čias, ktoré v svojom bohatom umeleckom živote zažil a nad ktorými sa jeho manželka buď pousmiala alebo zaplakala. Kam sa to všetko podelo? Bolo to tak vyblednuté ako osudná hodina, kedy sa jeho manželka bez rozmýšľania, možno bez vedomia, hodila do náručia bezcenného človeka; tak vymazané, takmer ako spomienka tejto samej hodiny v mŕtvej hlave, ktorá tam ležala na pokrkvanom vankúši. Nebolo to náhodou klamstvo to, čo bolo napísané v testamente? Posledná pomsta úbohého všedného človeka vedomého si úplné zabudnutie, na sčítanom mužovi, nad ktorého dielami nemá ani len smrť žiadnu moc? Malo to určitú logiku. Ale ak to bola pravda, - malichernou pomstou to zostáva a v každom prípade nevydarenou.

Doktor hľadel na papier, ktorý pred ním ležal a myslel na starnúcu, vľúdnu, láskavú ženu, ktorá práve spí v dome. Myslel aj na svoje tri deti; na najstaršieho, ktorý tohto roku odslúžil dobrovoľný rok, na veľkú dcéru, zasnúbená s advokátom a na najmladšiu, tak ľúbeznú a pôvabnú, že ju nedávno oslovil na jednom bále umelec, s prosbou namaľovať ju. Myslel na svoj útulný domov a všetko to, čo naňho doliehalo z listu mŕtveho sa mu nezdalo až tak nepravdivé, než ako záhadná, povznesená bezvýznamnosť. Sotva mal dojem, že sa v tomto okamihu dozvedel niečo nové. Zvláštna epocha jeho bytia sa mu dostávala do podvedomia, tých štrnásť alebo pätnásť rokov ležalo ďaleko za ním, keď ho zastihli určité nepríjemnosti počas jeho lekárskej dráhy a on, mrzutý a vytočený do nepríčetnosti, zosnoval plán, že opustí mesto, ženu, rodinu. Práve vtedy začal viesť akýsi pustovnícky, ľahkomyseľný druh existencie, v ktorej hrala rolu neobyčajne hysterická žena, ktorá sa neskôr kvôli inému milencovi zabila. Ako sa potom jeho život dostával do pôvodných koľají, tak nato nechcel ani len pomyslieť. Počas onej epochy, ktorá znovu odišla, tak ako prišla, podobne ako choroba, sa to muselo stať, že ho jeho žena podviedla. Áno, samozrejme sa to tak odohralo a bolo mu úplne jasné, že to v skutočnosti vždy vedel. Nemala sa nikdy k tomu, aby sa priznala? Nerobila žiadne náznaky? Pred trinástimi alebo štrnástimi rokmi... Pri ktorej príležitosti..? Nebolo to v lete, na dovolenke – neskoro večer na hotelovej terase?.. Márne premýšľal nad doznievajúcimi slovami.

Obchodník stál pri okne a hľadel do pokojnej, bielej noci. Bol pevne rozhodnutý rozpamätať sa na mŕtvu manželku. Ale nech sa snažil akokoľvek, zozačiatku stále videl len seba, stojaceho vo svetle šedého rána medzi stĺpmi vysadených dverí, v čiernom obleku, ako sústrastne príma a opätuje podávanie rúk s mdlým pachom karbolu a kvetov v nose. Pomaly sa mu podarilo vybaviť si v mysli obraz svojej ženy. Ale spočiatku to nebolo nič iné, než obraz obrazu. Pred sebou mal len ten veľký portrét v zlatom ráme, visiaci doma v salóne nad klavírom, ktorý prezentoval hrdú tridsaťročnú dámu v plesových šatách. Až potom sa mu zjavila ako mladé dievča, bledé a plaché, ktoré takmer pred 25 rokmi prijalo jeho návrh. Nato sa objavil pred ním výjav ženy v rozkvete, sediacej vedľa neho v lóži, s pohľadom upreným na javisko a vnútorne veľmi vzdialenej. Potom si spomenul na túžobnú ženu, ktorá ho vítala s nečakanou vášňou, keď sa vracal z dlhej cesty. Vzápätí myslel na nervóznu, uplakanú osobu, s matnými zelenými očami, ktoré mu strpčovali každodenný život. Následne sa mu vynorila v svetlých ranných šatách, vystrašená, krehká matka, bdejúca pri posteli chorého dieťaťa, tiež predurčené na smrť. Na záver uzrel vystretú bledú bytosť ležať v miestnosti presiaknutej éterom, s bolestivo skrivenými ústnymi kútikmi, studenými kropajami potu na čele, ktorá naplňovala jeho dušu trýznivým súcitom. Vedel, že všetky tieto výjavy a ešte mnoho ďalších, ktoré sa mu nepochopiteľne rýchlo premietali pred vnútorným okom, zobrazujú jednu a tú istú osobu, ktorú pred dvoma rokmi pochoval, oplakával a po smrti ktorej sa cítil oslobodený. Bolo mu, akoby si s tých všetkých obrazov musel vybrať jeden, aby dospel k nejasnému pocitu; pretože v toto okamihu tu vírila len hanba a zlosť tápajúce v prázdne. Stál tam nerozhodne a pozoroval domy naproti v záhradách, ako plávajú v žltastom a červenastom mesačnom svite, a ako len bledo namaľované steny žiaria s vzduchom za sebou.

„Dobrú noc,“ povedal doktor a zdvihol sa. Obchodník sa otočil. „Tiež tu už nemám čo pohľadávať.“ Básnik vzal list, nepozorovane ho vložil do vrecka a otvoril dvere do vedľajšej izby. Pomaly pristúpil k smrteľnej posteli a ostatní videli, ako sa mlčiac pozrel na mŕtvolu s rukami za chrbtom. Potom sa vzdialili.

V predsieni povedal obchodník sluhovi: „Čo sa pohrebu týka, tak je možné, že v testamente u notára sú ohľadom neho podrobnosti.“ „A nezabudnite,“ dodal doktor, „sestre milostivého pána poslať telegram do Londýna.“ „Samozrejme,“ odvetil sluha, zatiaľ čo pánom otváral dvere.

Na schodoch ich ešte dobehol básnik. „Môžem vás oboch zviesť,“ povedal doktor, pretože ho čakal kočiar. „Ďakujem,“ odmietol obchodník, „idem peši.“ Obidvom potriasol rukami, vyšiel na ulicu smerom k mestu a oddal sa jemnosti noci.

Básnik nastúpil spolu s doktorom do koča. V záhradách začínali spievať vtáci. Koč minul obchodníka, všetci traja naddvihli klobúky, zdvorilo a ironicky a s rovnakým výrazom. „Bude možné znova vzhliadnuť v divadle nejakú z vašich prác?“ opýtal sa doktor básnika svojim bežným hlasom. Tento rozprával o neobvyklých ťažkostiach, sprevádzajúcich jeho najnovšiu drámu, ktorá, ako musí sám priznať, sotva obsahuje rozsiahle útoky na všetko možné, čo je človeku údajne sväté. Doktor prikývol a nepočúval. Ani básnik to nerobil, lebo vytvorené vety vychádzali z jeho úst ako naspamäť naučené.

Pred domom lekára vystúpili obaja páni a kočiar šiel ďalej.

Doktor zazvonil. Obaja stáli a mlčali. Keď sa približovali kroky majordóma, básnik povedal: „Dobrú noc, drahý doktor“ a potom so šklbnutím nozdry, pomaly dodal: „mimochodom ja to tej mojej tiež nepoviem.“ Doktor vrhol naňho kradmý pohľad a sladko sa usmial. Otvorili sa dvere, potriasli si rukou, doktor zmizol v chodbe, dvere sa zatvorili. Básnik odišiel.

Siahol do náprsného vrecka. Áno, list tam bol. Jeho manželka ho nájde v jeho pozostalosti, dobre uschovaný a zapečatený. A so zvláštnou predstavivosťou, ktorá mu bola zrazu vlastná, ju už počul šepkať pri svojom hrobe: Ty ušľachtilý... Veľký...

Preklad: ©2014 ~Matúš T.