Zlá Lado

Nivchská rozprávka

Bolo to veľmi dávno. Odvtedy už toľko času uplynulo, že tam, kde rieka tiekla, stoja dnes kopce, a kde skaly ležali, lesy sa týčia.

Lovcovi Čumdagovi z rodu Dungu sa narodila dcéra.

Čumdagovci dlho nemali detí a Čumdaga veľmi túžil po chlapcovi, no aj dcérke sa potešil. A mať, tá nevedela, kam sa podieť od toľkej radosti.

Dcérke dali pekné meno – Lado. Rodičia robili všetko preto, aby z ich dcérky vyrástlo dobré, pekné a šťastné dieťa. Matka ju celý rok neoslovila menom, aby sa zlí duchovia nedozvedeli, že sa Čumdagom narodila dcéra. Oslovovala ju: moja dobručká, moja drahá. Mať jej nad kolísku povesila medvedí zub, aby odplašoval zlých duchov, vtáčika z práchnivého dreva, aby dcérka neplakávala, náušnice z brezovej kôry, kohútie nohy a hrbatú drevenú starenku, aby dcérka mávala dobré sny. Umývala ju materským mliekom, vankúš jej spravila z kačacieho a perinku z kukučieho peria.  

Z Lado vyrástla nevídaná krásavica.

Tvár mala širokú a bielu ani mesiac v splne; oči ako čierne ríbezle; líčka ružové ako rododendron na jar; pery ako zrelá malina. Urastená ani kvet ľalie. Hľa, aká krásavica!..

Hľadeli rodičia na ňu a nemohli sa vynaradovať.

Len jedno sa nezdarilo: Lado nevedela nič robiť. Mať nechcela, aby Lado ruky zdrsneli a preto dcéra oheň nerozkladala, drevo nerúbala, ryby harpúnou nelovila, veslá v ruke nedržala, ani kože nevyrábala. Mať nechcela, aby Lado oči od práce neočervenali a preto nevyšívala chaláty hodvábom, nezošívala kože, nezbierala sobiu srsť na vyšívanie. A k tomu ešte Lado nevedela ani len cesto zamiesiť, ani posúch upiecť. Nič nevedela Lado robiť.

Chodí Lado cez dedinu driečna a ľahučká. Mládenci nemôžu z nej oči spustiť. Hľadia na krásnu Lado hlavou pokyvujú, no priblížiť sa neodvážia.

Požiadal Lado o ruku jeden mládenec. Nebolo od neho v dedine lepšieho poľovníka. Keď sa s ním strela zver, zaplakala, vediac, že sú jej dni zrátane. Popýtal ju mládenec o ruku, no Lado sa nadula, nos ohŕňa:

„Odíď preč, páchneš zverinou! Ako by som mohla s tebou žiť? Od tvojich koží si celé ruky dopichám...“

Prišiel na pytačky druhý mládenec. Nebolo v dedine od neho lepšieho rybára. Jedným vrhom harpúnou desať rýb naraz zabije, v zime aj cez ľad vidí, kde sa ktorá ryba ukrýva. Popýtal ju mládenec a Lado sa od neho odvrátila, nos si prstami zapchala:

„Strať sa, páchneš rybinou! Ako by som mohla s tebou žiť? Večne zmáčaná budem chodiť...“

Prišiel na pytačky tretí mládenec. Mal najlepší záprah, psy, rýchle ani vietor. S jeho záprahom sa nemohol nik merať. Prišiel mládenec popýtať Lado a ona naňho ani nepozrela. Len čo sa mládenec objavil na prahu, zamávala Lado rukami, nos do vankúša zaborila:

„Odíď, páchneš psinou! Ako by som mohla s tebou žiť? Ak by som musela tvoje psy kŕmiť, nohy by mi postúpali...“

Odstúpili od Lado ženísi a takto vravia:

„Prečo nám vyčítaš našu prácu! Nepatrí sa tak vravieť...“ Začula to mať a tiež dcére dohovára:

„Mrzko vítaš hostí, pre nič za nič ich urážaš!“

Nazlostila sa Lado na matku, rukami zamávala, od zlosti očervenela a vykríkla:

„Dobre viem, že sa ma už dávno chcete zbaviť!“

„Čo to vravíš dcérka,“ vraví mať, „ži ako chceš. Celý život môžeš s nami žiť.“

Ukľudnila dcéru a Lado zmĺkla.

Ale kto ide dolu kopcom, váľa so sebou aj kamene. Odohnala Lado ženíchov a onedlho sa jej aj rodičia spríkrili. Hnevá sa Lado, prečo mať nosí také mrzké šaty a prečo sa otec z rybolovu vracia celý mokrý? Nič jej nebolo po vôli.

Podala jej mať kašu.

„Prečo je tuhá?“ kričí dcéra. Mať jej podala rybu.

„Prečo je sušená?“ dupoce nohami. Mať jej podala mäso.

„Prečo je tvrdé?“ opäť kričí dcéra. Postavila mať posúchy na stôl.

„Prečo sú horké?“ prská krásavica Lado. Mať zaplakala, ničím dcére neuhovie! Zavolala deti od susedov a dala im posúchy.

Zjedli deti posúchy a začali chváliť:

„Oh, tetka, či sú tie posúchy len chutné, mäkké a sladké!“

Teraz sa už Lado úplne rozhnevala. Odstrčila mať, zadupala nohami, zakričala a vybehla z domu. Rozhliadla sa vôkol a všetko sa jej videlo odporné, špinavé i zadymené aj ľudia sa jej zdali mrzkí. Pozrela hore a uvidela letieť labute. Perie sa na nich skvie ani čerstvo padlý sneh. Letia labute nevedno kam, pred zimou odlietajú.

Tu Lado zvolala:

„Cez chrbát sa prevalím, zaplačem, na bielu labuť sa premením! S labuťami poletím do neznámych krajov, čistých ľudí budem hľadať! Druhú mať si nájdem!“

Cez chrbát sa prevalila. Snehobielym perím sa pokryla, do vzduchu sa vzniesla na labutích krídlach, odletela.

Mať sa rozplakala, kričala, dcéru volať začala. No zlá Lado sa za matkou neohliadla.

Zaletela Lado ku kŕdľu labutí.

Labute sa jej pýtajú:

„Skade si, nová sestra?“ Lado odpovedala:

„Čistých ľudí, nepáchnucich rybinou s vami hľadať poletím! V neznámych krajoch si druhú mať pohľadám!“

Nerozostúpili sa labute, do kŕdľa ju neprijali. Zamával krídlami vodca kŕdľa a vraví:

„Vari možno druhú mať nájsť? Človek má len jednu mať. Druhej nieto!“

Neprijali labute Lado. Poletela ona bez rodiny. Letí, na mať sa hnevá, na labute sa hnevá: „Na iné miesto zaletím! Také nájdem, kde ľudia psinou nepáchnu, čisté miesto nájdem! Novú mať si nájdem!“

Odleteli labute, odletela aj Lado.

Dlho matka nariekala za stratenou dcérkou.

...Hľa stromy už lístie zhodili. Zajac si biely kožuch obliekol. Hady v skalách zaspali. Medveď sa v brlohu uložil. Poľovníci išli loviť sobov. Vládca vôd od zimy pokryl rieku ľadovou kryhou.

A mať neustále slzy roní, stále v tú stranu hľadí, kadiaľ Lado uletela.

...Hľa cesty sa už do čierna sfarbili. Medveď si labu prestal cmúľať. Veveričky všetky orechy zjedli. Na lyžiach kožené podbitie ovlhlo. Zo zámorských krajov penica priletela.

A mať stále plače, stále na oblohu hľadí, v tú stranu, kadiaľ Lado uletela. Neprestajne na oblohu hľadí, aj na oheň v peci zabúda. Začal oheň vyhasínať, až načisto zhasol. Odišiel oheň z domu. Odišiel život z domu. Umrela mať Lado.

...Hľa teplý vetrík od Nikanského cárstva zavial. Zo starej trávy mladá tráva zelený výhonok pustila. Vládca vôd sňal z rieky ľadovú kryhu. Medveď vyšiel z brloha. Zajac stratil v lese svoj biely kožuch. Stromy sa púčikmi obsypali. Sťahovavé vtáky na staré miesta prileteli.

Aj labute prileteli z ďalekých krajov.

Priletela i Lado. Nenašla si druhú mať. Začala krúžiť nad rodnou dedinou. Nad domom svojim poletuje. Kričí, mať si volá:

„Cez chrbát sa prevalím, zaplačem, opäť na devu sa premením! Starú matku si objímem, slzy jej osuším...“

Nikto nevyšiel z domu. Krúži Lado na oblohe, narieka. Na devu sa premeniť nemôže...

Celé leto lietala nad rodnou dedinou, stále čakala, kedy matka z domu vyjde a privíta ju. No nedočkala sa. Keď chladný vetrík od Amuru zavial, odletela Lado do teplých krajov.

Od tých čias každú jar prilieta, kričí, mať svoju volá, ale dovolať sa jej nemôže.

___________________________________________________________________________________________________________________________________

Nivch – príslušník národnosti žijúcej na dolnom toku Amura a v severnej a strednej časti ostrova Sachalin; predtým Giľak

Preklad: ©2015 ~Matúš T.