Kurd Laßwitz

Cerebroskop

(1908)

„Takže predsa!“ pozdravil ma môj priateľ Arwed, keď som vstúpil do obývacej izby. „Myslel som si, že už neprídeš. Teda si našiel moju navštívenku?“

„Pred chvíľou, keď som prišiel domov z divadla. Ku koncu sa to pretiahlo...“

„Áno, prepáč, že som ťa sem unúval. No musím ti povedať niečo veľmi, ale veľmi dôležité.“

„Prosím ťa, veď vieš, ako rád si s tebou a tvojou ženou podebatujem. Na to si vždy nájdem čas! Dúfam, že je to niečo príjemné?“

Arwed vystrúhal zvláštnu tvár. Najprv na mňa strnulo hľadel, akoby sa chcel pásť na mojom napätí, potom akoby v pomykove uhol pohľadom a povedal: „Ešte dnes som sa musel s tebou zhovárať, musíš sa to dozvedieť. Len si sadni. Chceš si niečo zahryznúť? Nie?“

Spýtal som sa na jeho manželku. Zdalo sa mi, že zámerne ignoroval moju otázku. Pozrel pred seba ako bez ducha a zvolal: „Skvelé! Jednoducho skvelé!“

Oprel som sa do známeho rohu pohovky, zatiaľ čo si poťahoval bokombradami a svojim nervóznym spôsobom chodil po miestnosti. Jeho oči pritom planuli vzrušením. Potom sa postavil predo mnou, strčil si ruky do vreciek a začal: „Čo si myslíš? Cerebroskop! Jednoducho skvelé! Nie?“

„Cerebroskop?“ spýtal som sa. „Nepoznám. Oftalmoskop, áno, ten spôsobil prevrat, keď ho Helmholtz vynašiel pred päťdesiatimi rokmi. Vynašiel si azda nejaký cerebroskop?“

„Samozrejme, že nie ja. Iba ten názov. Možno ani ten nie je správne zvolený - je to vlastne niečo úplne iné. Už celý večer premýšľam nad tým názvom. Ale je to veľkolepé.“

„No, a čo vlastne?“

„Vynález strýka Pausia.“

„Pausia?“ uviedol som. „To už je čo povedať. To bude isto skvelé. Len nám to nebude nič platné. Bohužiaľ, skoro nikdy svoje objavy nezverejňuje.“

„Ale tentoraz mi to sľúbil.“

„Naozaj?“ Teraz som tiež vyskočil. Bol som nanajvýš napätý. Pausius bol génius. Poznal som toho starého učeného podivína a jeho laboratórium a niečo som vedel o jeho prácach. Naozaj učinil mimoriadne dôležité vynálezy, ale voči najbližším priateľom vyrukoval s nimi najviac ak raz. Vraj ľudia nie sú na ne pripravení, tvrdil a on ich nepotrebuje. Chytil som Arweda za plecia a potriasol ním. „Tak hovor, človeče!“

„Áno, samozrejme. Len sa opäť posaď. Rozpoviem ti celý príbeh. Takže dnes večer som chcel so svojou ženou nachvíľu zájsť k strýkovi Pausiusovi. Už som stál pripravený s klobúkom a paličkou a čakal som len na ženu. Trvalo to chvíľu a ešte trvať malo. Potom sa s rozpačitým úsmevom pozrela do dverí a povedala: ‚Choď dopredu, čoskoro ťa doženiem.‛

‚Prečo, čo sa deje?‛ - ‚Oh, len som niekam zapatrošila kľúče a je mi nepríjemné ísť takto preč.‛ No, to už poznám, idem teda dopredu. Čakám u Pausiusa v predsieni a potom zaklopem. ‚Kto je tam?‛ - ‚Arwed.‛ - ‚No, teda vstúpte, ale opatrne,‛ zamrmlal. Vchádzam. Izba je ponorená v tme. Konečne spoznávam slabo osvetlené tienidlo a na ňom – ​​som nemálo šokovaný – moja postava, samozrejme trochu rozmazaná. Ostal som úplne ohromený. Vtom počujem strýka vravieť: ‚Ste tam? Nepočujem tvoju manželku, zvyčajne nebýva tak ticho?‛ Tu sa zjaví na obrazovke obraz mojej ženy vedľa toho môjho. ‚Moja žena príde neskôr,‛ odpovedám, ‚ale...‛ Medzitým strýko Pausius zapne svetlo. Na tienidle nie je už nič vidno a strýko opatrne vytiahne hlavu z podivného stojana. Pomaly vstáva, mädlí si ruky, ukazuje na malú fľašku na svojom experimentálnom stole a s úsmevom hovorí: ‚Mám niečo nové, fajné. Chceš skúsiť?‛ Samozrejme, že som vystrúhal trocha podozrievavý výraz.

‚Kľudne to môžeš risknúť,‛ pokračuje strýko. ‚Kraniofán ti takpovediac vyčistí hlavu.‛ Požiadal som ho o vysvetlenie.

‚No,‛ hovorí, ‚to ti je taká tekutina! Vstreknem malé množstvo do krvi a hneď ako príde do kontaktu s kosťami, vstrebajú ju. Je to čudné, ale je to tak, prestúpi celú substanciu, ako voda pijavý papier. Telu to neuškodí a ani kostiam. Po piatich minútach sa účinok úplne stratí. A čo z toho máš? No, to je práve to fajné. Totiž pokiaľ kosti obsahujú Kraniofán, sú priepustné pre svetlo, prinajmenšom pre lúče mnou skonštruovanej lampy. Ak vezmeme veľmi intenzívne svetlo, prenikneme ním cez kožu a mäsité časti, potom ale môžeme presvietiť aj kosti.‛

‚Naozaj?‛ povedala som dychtivo. ‚Je to mimoriadne dôležité pre lekársku vedu!‛

Strýko sa v duchu usmieval. ‚Hm, hm,‛ pokračoval, ‚keby len to, už dávno som to vedel. Ale po tieto dni som objavili niečo celkom nové. Prinášam svetlo do mozgu.‛

‚To je pochopiteľné. Keďže je lebka z kostí, teda sa dá presvietiť. To je jeden z veľkých dôsledkov tvojho vynálezu.‛

‚Pche! To je najmenej, že sa vieme pozrieť do mozgových buniek. Samozrejme, je to pekné, ale nejde len o fyziologické hľadisko, je za tým ešte niečo omnoho zvláštnejšie!‛

‚Nechápem, čo chceš ešte viac dosiahnuť.‛

‚Verím tomu. Sotva tomu sám rozumiem. Len pomysli! Nevidím iba mozgové bunky, ale tam na tienidle ti ukážem tvoje vlastné predstavy, čo si v tejto chvíli myslíš, takpovediac to môžem dokonca vyfotografovať.‛

‚Nemožné, strýko! Ty si zo mňa uťahuješ!‛

‚Naozaj! Ukážem ti to. Samozrejme, nie každú predstavu, ale iba tie optické, to znamená to, čo je viditeľné, čo si sám predstavíš ako tvar, ako obraz v priestore. Čo si videl na tienidle, keď si sem prišiel?‛

‚Seba.‛

‚A potom?‛

‚Moju ženu.‛

‚Bola tu? Nie. Prečo si ju teda videl? Pretože som práve presvecoval svoje vizuálne centrum v mozgu a myslel som najskôr na teba a potom na vás oboch. Takt sa objavili vaše obrazy. Ako sa to dá vysvetliť? Samozrejme, že mám aj teóriu. Počúvaj ma! Ale nie, najskôr ti predvediem jednoduchú ukážku. Poď sem!‛ 

Nepriečil som sa. Strýko mi pichol injekciu. Potom mi dal hlavu do aparátu. Špička lampy, v ktorej sa generovalo to veľmi jasné svetlo, samozrejme, zvonku neviditeľné, sa dotkla mojej hlavy zozadu medzi vlasmi. Aparát bol nastavený tak, že ohnisko lúčov dopadalo do vizuálneho centra mozgu. Kužeľ svetla vychádzajúci z čela potom prešiel ešte šošovkou a bol zachytený na špeciálne upravenom tienidle.

‚Predstav si kruh,‛ povedal mi Pausius. Urobil som to. Na tienidle sa objavil kruh. Podľa toho v akej farbe som si ho predstavoval sa menil na červený, modrý alebo žltý. Medzi to sa však mihali rozličné nejasné obrazce; no iba kruh si zachovával svoju stálosť, pokiaľ sa moja pozornosť upriamovala na predstavu kruhu. Pomyslel som na tvar 3 a okamžite sa premietol na tienidle. Potom sa obrazce stali nejasnými, účinok bol preč a ja som vytiahol hlavu z aparátu.

‚No?‛ zamrmlal strýko Pausius.

Sedel som tam celkom zdrvený a povedal som strýkovi: ‚Zdá sa to celkom zbytočné – tie obrazce predsa nie sú ako také v mojom mozgu; ako ich môžeme premietnuť von?‛

‚Samozrejme, že nie sú vo vnútri,‛ odvetil strýko s úsmevom. ‚Ale my sa ani nepozeráme dovnútra - videli by sme iba bunkové vlákna a krvinky – my sa totiž dívame von. Prilož ucho k telefónnemu drôtu, tiež nič nezačuješ, musíte naň pripojiť prístroj. Čo sa stane, keď vidíme kruh? Z vonka prichádzajú v určitom spôsobe usporiadané svetelné lúče, určité neuróny šíria svoje zvláštne vibrácie do centra a pokiaľ táto konkrétna forma vibračného stavu nervovej substancie trvá, vyvoláva to u nás vnem kruhu. Pri našom pokuse otočíme tento proces. Predstavíme si kruh. Teraz sa odohráva rovnaká zmena nervovej substancie smerom z centrálneho orgánu, ktorá predtým pri pozeraní prebiehala  smerom z oka. Takto zmenený vibračný stav buniek je zasiahnutý svetelným kužeľom  našej lampy. Toto svetlo sa tým v svojej perióde kmitania zmení a rovnaké priestorové vzťahy sa šíria vo svetelných vlnách až k tienidlu. Svetlo predstavuje do istej miery telefónnu dosku a mozgové bunky excitačné magnetické pole. Takto si vysvetľujem tento proces.‛

Bol som zahĺbený do seba.

‚Dobre, nechajme to tak,‛ povedal strýko. ‚Prichádza tvoja milá pani. Kde si bola tak dlho, takpovediac? Našla si kľúče?‛

Moja žena smutne pokrútila hlavou.

‚Nevieš, kam si ich položila?‛ povedal strýko žartovne. ‚Pomôže ti. Posaď sa sem. Pozrieme sa na miesto, kde si ich naposledy položila. Možno ho rozpoznáme tam na tienidle.‛

‚O čo ide?‛ spýtala sa moja žena.

‚Trochu telepatie, nič viac. Nakuknutie do hlavy, čo tam všetko víri.‛

No, skrátka sme jej vysvetlili, o čo ide. Najprv sa trochu vzpierala; ale potom bola sama zvedavá, keď jej strýko predviedol tú procedúru.“

Môj priateľ prerušil rozprávanie. Opäť sa ťahal za bradu a kráčal cez miestnosť, až kým nezastal s neistým pohľadom predo mnou.

„Áno, teraz,“ začal znova, „ako to povedať, k tebe môžem byť úprimný, Konrad...“

Mal som pocit, akoby bol Arwed na mňa nahnevaný, hoci som nevedel o žiadnom párnom dôvode, ale tváril sa tak zvláštne a tu som zrazu pocítil akúsi stiesnenosť. Žeby niečo pri tomto pokuse..?

„Musím sa ti priznať,“ pokračoval Arwed, „zrazu ma prepadol hrozný strach. Najradšej by som na ten pokus nepristal, keby som sa pred strýkom neostýchal. Ale myšlienka, že by som teraz mal zrazu vidieť, čo si moja žena predstavuje vo svojom najhlbšom vnútri ... očividne nemala žiadne obavy a ja nemám najmenší dôvod k pochybám, to vieš - a predsa! Taká mladá, pekná žena... nikto nemôže vedieť, čo je tajne hodí po hlave. Cítil som sa veľmi mizerne.“

Keď to Arwed povedal a opäť začal vzrušene pobiehať sem a tam, cítil som sa rovnako. Najradšej by som ďalej nič viac nepočul. Kto môže nahliadnuť do ženskej hlavy? A kto to dokáže, mal by toho pekne-krásne nechať. Iste, cítil som sa celkom nevinne, ale ak by som teraz sedel v Pausiovom aparáte – v momente som videl tie prekrásne a šibalské črty, tie žiariace hnedé oči a tmavé vlasy na sluchách, videl som pani Arwedovú tak jasne predo mnou, žeby sa jej obraz isto objavil na tienidle. Pocítil som strach ako môj priateľ, ale povedal som čo najchladnejšie: „No, čo ste teda videli?“

Arwed vrhol na mňa dlhý pohľad. Potom začal znova rozprávať: „No, Pausius požiadal moju ženu, aby si celkom jasne predstavila kľúče tak, ako ich zvykla držiavať v ruke. A naozaj, na tienidle, na ktorom sa mihotali všetky druhy nezreteľných tvarov, sa pod vplyvom jej sústredenosti objavili kľúče s jej držiacou rukou a vedľa...“

„A vedľa - tak hovor!“

„Zreteľná hlava muža...“

„Akého muža?“

„Predstav si, čo sa vo mne odohrávalo - skôr si to nemožno predstaviť - tie najnezmyselnejšie veci mi preleteli hlavou...“

„Akého muža?“

„To si isto vieš sám domyslieť. Triasol som od rozčúlenia, musel som ísť na vzduch! Vyskočil som, bežal ku dverám a už som bol vonku, keď som počul, ako moja žena volá jasným hlasom: ‚Aha, už viem! Musia byť za Konradovou fotografiou na poličke; keď som oprašovala obrazy, tak som ich tam položila.‛

Bežal som domov,„ pokračoval Arwed, „nie je to ďaleko, hore po schodoch a sem dovnútra - strhol som tvoju fotografiu z poličky a naozaj, kľúče tam boli! O tri minúty som bol späť so zväzkom kľúčov. Moja žena vôbec netušila, prečo som si ju tak vášnivo pritiahol k sebe.“

Arwed sa teraz posadil k stolu a siahol po cigarete. Nebol som si istý, čo povedať. Kameň mi padol zo srdca, ale určité rozpaky som nemohol skryť.

„Strýko Pausius zrejme triumfoval?“ opýtal som sa.

„Samozrejme, usmieval sa, ale keď som vychvaľoval užitočnosť jeho vynálezu, strýko povedal: ‚To zďaleka nie je nič, aby som tak povedal. Ak má človek trochu praxe, môže robiť úplne iné veci. Jediné, na čom záleží, je to, aby človek oplýval silnou, živou obrazotvornosťou a schopnosťou silnej koncentrácie, aby vedel upriamiť pozornosť na svoju obrazovú predstavivosť, pretože pri najmenšom rozptýlení myšlienok sa obrazy narušia.‛ A Pausius sa opäť posadil za aparát a povedal, že nám chce ukázať nejaké spomienky a potom nejaké fantázie.

Na tienidle sa zjavovali nádherné farebné maľby, ktorých postavy sa živo pohybovali, scény, ktoré videl v divadle, obrazy, ktoré sám vytvoril a aj to, čo si práve predstavoval.“

Chytil som Arweda za ruku prerušiac ho.

„Človeče,“ zvolal som, „si si vedomý, čo tento vynález znamená?“

„Samozrejme – až po uverejnení sa ukáže v celej svojej kráse. Štúdium fyziológie mozgu, duševného života, psychológie, celá medicína...“

„Ach čo! Teraz nemyslím na vedu. To, čo Pausius objavil, znamená umenie: nové umenie, nadchádzajúce umenie – absolútne umenie! Nerozumieš? Farby a štetce sú zbytočné, cvik a manuálna zručnosť sú nepotrebné. Bezprostredne pred udiveným pohľadom diváka názorne vytvorí fantázia umelca najvnútornejšie zážitky velikána. Každá snaha maliarskej techniky je prekonaná vedeckou technológiou - duša maľuje bezprostredne! Raffael už nepotrebuje ruky. Umelec bude oslobodený od ťažkej hmoty. Ideál sa odohráva v samotnom živote, skôr človek je povýšený k bohom - jeho predstava je tvorivá!“ S nadšením som vyskočil a dobiedzal do Arweda: „A kedy, kedy publikuje Pausius? Naozaj to chce urobiť? Chce sám napísať?“

„Sľúbil to. Čoskoro, ihneď sa má tak stať. Keď som bol preč, povedal mojej žene viac podrobností.“

„Kde je vlastne tvoja žena? Dnes sa neukáže?“

„Dnes už nie, pretože práve odbíja dvanásť. Ale samozrejme chcela na chvíľu prísť. Pri takejto udalosti musí mať aj ona slovo. Počúvaj – už ide s pohármi!“

Vyšiel som jej v ústrety. Líca sa jej rumeneli a veril som, že som videl mierne rozpaky na jej tvári, keď zložila podnos a podala mi ruku.

Dokázal som vyriecť iba slová: „Kedy - kedy uzrie verejnosť cerebroskop?“

Láskavo sa na mňa pozrela svojimi krásnymi očami a chápajúc povedala: „Že, je to veľká vec? Ale trochu desivá. A zajtra - určite zajtra, povedal strýko, odošle svoj manuskript.“

„Zajtra!“ zvolal som. „To bude prelomový deň v dejinách kultúry!“

„Zajtra?“ Povedal Arwed. „To je už dnes!“ Naplnil poháre. „Tak si pripime na to nové umenia, na cerebroskop!“

Ozval sa cinkot pohárov. Zo zvyku som odtrhol starý hárok s dátumom z nástenného kalendára. Teraz kalendár ukazoval prvého apríla.

Preklad: ©2020 ~Matúš T.