Eduard von Keyserling

Kersta 

Začal sa trochu topiť. Novembrový sneh na kostolnej ceste bol mokrý a ťažké sane sa len tak natriasali a hrkotali. Sedeli v nich štyri ženy brancov: Marri, Katte, Ilse a Kersta, dcéra domkárky Annlise. Šli zo sobáša v kostole. Zajtra mali ich muži nastúpiť do vojenskej služby. Na svadobné vienky si dali obrovské modré šatky; sedeli v saniach ako štyri špicaté, modré homole cukru, ktoré sa pri každom otrase rozkývajú. Za opratami sedel veľmi opitý mladík Jehze. Nemilosrdne bičoval malých chlpatých koňov. Muži sa viezli za nimi vždy po dvoch v saniach. Veľa sa vypilo a tak sa ozýval hlasný, chrapľavý spev. Ženy mlčali, trpezlivo sa sem a tam kývali v modrých šatkách. Najmenšia z nich bola Kersta. S oblou ružovou tvárou, okrúhlymi bledomodrými očami a taktiež okrúhlym nosom, vyzerala ako dieťa. Len ústa so skleslými kútikmi boli trochu prísne a ustarostené ústa litovskej roľníckej ženy. Uprene hľadela do šedej hmly, ktorá visela nad rovinatou krajinou. Neobyčajnou čierňavou sa vo všetkej tej šedosti vynímali jalovcové kríky a poľné havrany, pokým sa holé jelše jalovo vypínali na pláni ako malé načervenavé oblaky. Pred Kerstinimi očami sa pomaly mihal tento bezfarebný obraz, akoby zažívala veľkonočné hojdanie a nenáhlivo sa kolísala sem a tam. Zastavili sa pri každom hostinci a Kerstinin dlhý, blonďavý Thome sa pritackal k saniam žien s fľašou pálenky: „No čo, je mladá žena premrznutá na kosť?“ Pritom jej podával fľašu. Kersta sa trochu namáhavo usmiala, pretože pery mala skrehnuté od zimy a napila sa. Od pálenky sa jej zohriali a oťaželi údy a okrem toho odohnala aj myšlienky a to je tiež dobre. Stále nepodstatnejší bol šedý hmlový svet pred očami Kersty; dokonca Jahzeov široký chrbát sa zdal byť stále viac vzdialenejší. Ale zato jej s obraznou presnosťou prichádzali na um dojmy z dnešného dňa ako sny; stále znovu, vždy tie isté ako ľudia, ktorí sa na Schodenskom jarmoku pri človeku preženú na kolotoči: - svadba – svadba. – Ranné obliekanie jemnej, bielej svadobnej blúzky, takej tenkej a studenej, že sa zachvela až po končeky prstov; - svadobný vienok tak pevne pritisnutý na čelo, že to až bolelo. Teraz musí mať červený otlačok na čele. Potom kostol, prestúpený bol slávnostným chladom. Kerstine nové topánky pekne klopkali na kamenných dlaždiciach. Musela dávať pozor, aby sa nepošmykla ako na ľade. Pastor mal okrúhlu, červenú tvár a pri rozprávaní mľaskla perami, akoby mu niečo dobre chutilo. Ale kázal pekne; o odchode mužov, o vernosti a o Božom slove. Kersta plakala, samozrejme! Ženy vojakov vždy plačú pri sobášoch, to vie každý. Plač aj prospieva; plač z ktorého je tvár teplá a zmočená a k tomu hlboké vzdychy, také že až háčiky na živôtiku praskajú. Plakala viac než ostatné ženy, mohla to s pokojom povedať, keď sa neskôr o tom hádalo. Potom sa v hostinci pri kostole pilo a muži medzi sebou začali hádku. Všetko bolo tak, ako sa na svadbu patrí. „Svadba – svadba,“ cvengali zvončeky na Jehzeovom malom koni a Kersta začala opäť snívať sen o jemnej, studenej svadobnej blúzke.

Ostatné tri ženy tiež mlčali a hľadeli do hmly tým samým úporným pohľadom, ktorý akoby nič nevidel. Len keď zajac z poľa priečne prebehol cez cestu – vtom všetky štyri zvolali: „Pozri – zajac“ a namáhavo sa usmievali zamrznutými perami.

V dedine zastavili pred hostincom. Tam už čakali svadobní hostia v sviatočnom oblečení a jasali. Na slepé okenice dedinských chalúp sa tisli bledé tváre žien a detí. Všetci chceli vidieť nevesty. To v Kerste znova vzbudilo silný sviatočný pocit. Byť mladou ženou, ktorá prichádza zo sobáša, je česť a svadobný deň ja najkrajším dňom života. Pred dverami hostinca čakala Kersta na Thomeho, pretože dnu museli ísť spolu. Stála tam veľmi vážne a zhovárala sa so starými ženami o ceste; dokonca sa jej prihovoril aj starešina a dievčatá zvedavo hľadeli na jej svadobný vienok. Kersta, dcéra domkárky Annlise, nebola zvyknutá, že všetci hladia na ňu úctivo a priateľsky, bola malá, chudobná, mala len jednu kozu a doposiaľ neznamenala nič. Ale keď slávi svadbu, tak potom už niekým je. Kerstina guľatá detská tvár bola od hrdosti červená a lesklá ani jablko. Konečne dorazili aj spievajúci a kričiaci muži. Thome pristúpil s neistým krokom ku Kerste, chytil ju za driek a zdvihol do výšky: „Je malá,“ povedal „ale ťažká ako vrece múky.“ Všetci sa smiali. Kersta radosťou očervenela a bola Thomeovi veľmi vďačná.   

Vo veľkej izbici hostinca sa svadobná spoločnosť usadila za biele stoly. Všetci stíchli, zvážneli a pustili sa do mliečnej polievky s rezancami. Dlho bolo jediným zvukom v miestnosti hlasné a rovnomerné sŕkanie. Nasledovalo bravčové mäso, potom baranie a neskôr opäť bravčové. Para z jedál vyplnila vzduch, akoby hustou, horúcou hmlou. Kersta jedla rýchlo a veľa, až sa vyčerpane oprela dozadu a spodné háčiky na živôtiku sa jej rozopli. „Tak, to je tá svadba. Áno, je pekná!“ riekla pre seba. Jemne sa dotkla Thomeovho rukáva na kabátci. Teraz bol jej manželom, patrí jej. Je dobré, keď má žena manžela. „Pi, mladá žena, pi!“ riekol Thome.

Vonku sa začalo zmrákať; do izbici priniesli lojové sviečky zasunuté v pivových fľašiach. V dusnej miestnosti nadobudli drobné, žlté plamene pestro jagavý svit. Hudba: husle, klarinet a akordeón – hrala polku. „Áno – tancovať!“ zhlboka si vzdychla  Kersta od blaženosti. Nachvíľu vyšla pred dvere hostinca. Bol tmavý večer, vlhký vietor fičal nad snehom, sivé oblaky ako nebielené plátno viseli veľmi nízko na oblohe: „Ráno bude snežiť,“ pomyslela si Kersta. Pozdĺž tichej ulici sa krčili chalupy; sem a tam sa za okenicou mihlo ospalé svetlo, nejaké dieťa plakalo, nejaká žena spievala uspávanku, stále tie isté únavné, ťahavé tóny. A tam dole, na konci ulice, ten malý, čierny, tichý netvor, to bol domec jej matky Annlise. Zajtra bude po všetkom, akoby sa nič nestalo. Kersta bude znova bývať s matkou tam dole a... Rukávom si prešla po očiach. Prečo začala plakať? Zajtra bude mať k tomu dosť času! Vrátila sa a tancovala. To bolo dobre. Keď je niekto neustále a násilne krútený bezohľadnou mužskou rukou, pričom jednému tá veľká, horúca mužská ruka planie na chrbte, to potom odoženie tie zbytočné myšlienky. Ostane len telo s teplým tokom krvi a tlčúcim srdcom. Okolitý svet začal byť pre Kerstu stále viac nejasný a snový. Vážne a rýchlo sa krútili ťažké postavy v hustom tabakovom dyme, muži v takte udierali podpätkami, znelo to ako usilovné mlátenie na holohumnici. „Takto to musí byť! To je tá veľká radosť zo života!“ cítila Kersta. Neskôr sa muži dostali do sporu, spustila sa bitka. Kersta zasiahla, ako aj ostatné ženy, ale tentoraz s pocitom hrdosti, že skáče do vlasov ostatným mužom a kričí na obranu vlastného muža. Konečne viedli spievajúci chlapci a dievčatá pár dolu dedinskou ulicou k domcu Annlise, kde bola pripravená svadobná posteľ.

Kým Kersta zapálila svetlo v malej izbici, Thome sa ťažko hodil na posteľ. Bol veľmi opitý a ihneď zaspal. Kersta mu vyzula čižmy, napravila vankúš a tiež si ľahla. Údy mala uťahané. Keď zatvorila oči, cítila, akoby sa posteľ pohupovala sem a tam ako nejaký čln. Avšak tvrdým spánkom zaspať nevedela. Keď sa začal sen, len čo znova stála v kostole alebo sa krútila v hostinci a stužky na svadobnom vienku svišťali ani bič, niečo ju prebudilo, akoby niekto ňou triasol. Hľadela do temnoty a premýšľala: Niečo zlé ju očakáva; čo to len bolo? Ach tak! Ráno odchádza muž – a starý život plynie ďalej – je po svadbe a nič – nič dobrého na dlhý čas? Vonku svitalo. Okenice boli modré. Kersta sa narovnala a pozorovala Thomeho. Spal hlbokým spánkom; okolo čela boli jeho blonďavé vlasy strapaté a vlhké, tvár mal veľmi červenú, z polootvorených úst vychádzalo hlboké a pravidelné chrápanie. Pomaly prešla Kersta rukou po jeho hrudi, pažiach: „Spi, spi!“ povedala ako dieťaťu. Muž jej patril, ako jej košeľa, priadza, koza, väčšmi než koza, pretože tá bola aj matkina. To bolo dobre! Teraz mala to, po čom túžili a o čo prosili všetky dievčatá – manžela; a takého urasteného a silného. Ale čo mala z toho, keď sa ho hneď musela vzdať? Bože, bolo lepšie, nad takouto hlúposťou ani len nerozmýšľať! Kersta vstala z postele a vzala hrotok. Chcela podojiť kozu.

Vonku vial silný vietor a padal vlhký sneh. Sivomodrá rovina sa rozprestierala v žiare svitania. Na horizonte, nad čiernou čiarou vzdialeného lesa visela biela oslepujúca žiara. Ako každé ráno ostala Kersta stáť, chránila si oči rukou, krčila nos a hľadela vážne a mrzuto v ústrety novému dňu. Pozdĺž dedinskej ulice, pred malými, šedými domami stáli iné ženy s hrotkami a ako Kersta hľadeli spod dlane vážne a mrzuto do šedého brieždenia, akoby mali od nadchádzajúceho dňa niečo očakávať.

Kersta mrzla. Bežala do chlievu, do nízkej kôlni stlčenej s dosák, ktorú obývali koza, prasa a sliepky. Vzduch tu bol teplý a ťažký. Na bidle trepotali sliepky krídlami. Prasa si spokojne krochkalo.  Kersta si čupla pri koze a začala dojiť. Príjemne teplé mlieko tieklo pomedzi jej prsty. Blažený pocit ustatosti premohol malú ženu. Oprela si hlavu o chrbát kozy a plakala, nebol to silný, formálny plač ako pri sobáši a ani nárek, ktorý dnes bude znieť v meste, keď jej muž odíde; nie, bol to plač, aký poznala ako dieťa. Slzy kanuli nenútene, zmáčali tvár, akoby sa umývala vo vlažnej vode; pritom jej od súcitu k sebe samej mäklo srdce. S plačom zaspala bezsenným a sladkým spánkom. Koza stála celkom pokojne, otočila hlavou a materinsky sa pozrela žltými, miernymi očami na driemajúcu. Kersta sa zobudila na matkinu reč: „Dobrotivý Bože! Zaspala pri dojení! Prečo si dnes šla vôbec dojiť!“

„Niekto to musí spraviť,“ odvetila Kersta ospalo.

„Spraviť!“ mienila Annlise. „A nie pritom spať.“ Hlas stareny bol mrzutý ako zvyčajne a predsa dnes v ňom Kersta počula niečo ako úsmevnú úctu. No áno, so ženou sa radno zhovára inak, než s dievkou: „Choď, založ oheň, muž musí ísť skoro z domu.“ Kersta rýchlo vstala. Áno, správne! Dnes ešte nebol žiaden obyčajný pracovný deň; dnes si ešte mohla obliecť nedeľné šaty a ísť do mesta; dnes si ju ešte budú všetci všímať a ľutovať. To trochu uteší.

Brancov mal do mesta priviesť starešina na obrovských saniach. Matky, otcovia a ženy ich chceli nasledovať, aby sa na stanici rozlúčili.

Počas raňajok rozprával Thome iba o procese a dával svojej žene pokyny. To malé Dundurské gazdovstvo, naľavo od dediny smerom k lesu, si prisvojil Peter Ruze; ale do hry sa primiešala Kersta, pretože bola jedinou neterou mŕtveho gazdu, kým Peter bol len mužom nevlastnej dcéry. Thome získal svadbou nárok uchádzať sa o Dundurské gazdovstvo a Kerstinou povinnosťou bolo počas jeho neprítomnosti presadiť ich nárok: „Choď k advokátovi Jakobsohnovi, on je múdry, židia sú vždy najmúdrejší a lacný je tiež. Nenechaj sa oklamať.“

Kerstina tvár nadobudla výraz pochopenia. Bola si vedomá svojej zodpovednosti: „Zariadim,“ povedala. „Hlúpa nie som.“

„Keby si bola hlúpa, tak by som si ťa nevzal,“ uzavrel Thome rozhovor.

Výskajúc nastúpili branci do saní. Ženy a deti z dediny ich obklopili a plakali. Štyri manželky vojakov opäť spolu cestovali v jedných saniach. Snežilo silnejšie. Ostré, modré homole cukru, ktoré sa vedľa seba tak ako včera sem a tam hompáľali, ostali biele.

V lese riekla Marri: „Čo má človek z toho? Zajtra bude ako bolo.“ – „Čo možno robiť!“ odpovedali tie tri a vzdychli. Neskôr keď míňali more, Ilse poznamenala. „Ak nezamrzne, raž vyhnije.“ Ostatné si opäť povzdychli a mrmlali: „Ach Bože! Zle je, zle.“ Počas cesty už nik viac neprehovoril.

V meste mali sotva čas byť smutné. Človek sa obzerá na všetky strany. Potom dlhé čakanie pred radnicou kým muži vyšli, jedlo v hostinci, pálenka a pletenica, nakoniec rozlúčka na stanici a hlasný plač. Thome zaklopal Kerste na chrbát: „No, no; ľudia tam aj neumierajú. Pošli peniaze, potravy je tam málo.“ – „Áno – Áno.“ – „Mysli na proces. Choď za advokátom.“ – „Áno – Áno.“ – „Buď rozvážna, lebo inak budem podvedený keď prídem domov.“ – „Áno – Áno.“ Keď vlak odišiel, stáli ženy ešte na stanici a nariekali: „Ach Bože! Ach Bože!“ Kersta bola prvá, ktorá s tím prestala, musela sa pobrať k advokátovi.

Čakala v peknej, teplej miestnosti. Advokát bol malý, priateľský pán, ktorý ju trpezlivo vypočul a sľuboval jej to najlepšie. Bol dokonca vtipný, chytil Kerstu pod bradou a riekol: „Taká pekná ženička vojaka musí teraz dlho postiť sa – ej –ej.“ Bolo to dobré znamenie pre proces.

Bol už večer, keď sa dlhý rad saní pobral domov.  Obrovské a ostré ohnivo červené pásy oblakov sa tiahli po bledej oblohe. Malinovočervené slnko, akoby morom sploštené, sa pomaly strácalo. Nad sivým, vlniacim sa morom sa niesol purpurový lesk. Vlny ticho a hodvábne šumeli. Ženy vojakov boli od toľkého chodenia, státia, pitia a plakania vyčerpané. Mĺkvo a trpezlivo sedeli a bezmyšlienkovými očami hľadeli do večerného svetla. U lesa, keď nastala tma a mesiac vystúpil nad čierne chochole smrekov, opusteným ženám sťaželo srdce. Dnes už plakať nemohli; a tak spievali, prvú, najlepšiu pesničku, ich žalujúce tóny sa niesli do lesa:

                „Skôr milá, choď skôr,

                Nechoď večer za mrku!

                Načúvaj trepotu svojej šatky,

                Tŕnie v ceste stojí ti.“

Čo z toho celého sobášenie vôbec vzišlo? Život v chatke Annelise pokračoval ako predtým. Kersta dojila kozu, chodila do lesa zbierať čečinu, priadla. Počas decembrových dní, kedy už o tretej hodine popoludní nastáva tma, vkĺzla o šiestej do svojej úzkej dievčenskej posteli. Inú si nezadovážili; načo aj! O druhej v noci sa zobudila a trasúc sa od zimy sa znova posadila za krosná. Vždy to samé; bezmyšlienkovitá a neradostná ako člnok, ktorý pravidelne sem a tam vovádza útok cez sivé nite vlny. Že bola vydatá, badala Kersta len v tom, že jej vrkoče neviseli na chrbte ako dievkam, ale si ich zaväzovala. V sviatočne dni nechodila na zábavu do hostinca a v sobotňajšie noci sa ku nej neprikrádal žiaden mládenec. Zaneprázdnenosť z dievčenských čias jej teraz chýbala; myslenie na chlapcov, čakanie na chlapcov a plač pre chlapcov. S kým sa vôbec mala rozprávať? Dievčatá rozprávali o svojich mládencoch, ženy o deťoch, mužoch a o domácnosti. Kersta nemala nič z toho. Stala sa mlčanlivou a mrzutou. Ťažké chvíle ju prepadli keď ležala v posteli a prevaľovala sa z jednej strany na druhú a nemohla zaspať. Vôkol panovalo úplné ticho. Cez malú okennú tabuľu jasne svietili zimné hviezdy. Potom začula každý jeden tón z vedľajšej chalupy. Billenino dieťa plakalo. Jehze prišiel domov. Bol opitý, potkol sa o prah. Teraz bil Bille; kričala a nadávala. Kersta sa cítila veľmi osamotená. Prečo aj ona nemala toto všetko? Chcela svojho muža, chcela Thomeho. Slzy jej stekali po lícach a zahryzla sa do plachty.

Nastal čas procesu. Ten vyplnil jej život, dodal jej úctu a dôležitosť. Raz do týždňa podnikla štvorhodinovú cestu do mesta, aby sa pozhovárala s advokátom. Poznala každý strom, každý kameň na tejto dlhej ceste. Absolvovala ju za každého počasia; ak nebola taká zima, že jej krehli prsty, tak za pochodu plietla pančuchy. Všetci poznali tú malú ženu s červenou šatkou na hlave, s pletením a jej veľkým procesom.      

V lese na ňu volali drevorubačský paholci: „Hej, vojakova Kersta, ako sa žije bez muža?“

Kersta zastala a rukávom si prešla po horúcej tvári: „Dobre. Ako ináč.“

„Thome tam môže zostať ešte šesť rokov – čo?“

„Pre mňa, za mňa, nech ostane.“

Hlasný smiech paholkov sa ozýval celým lesom: „Jedna, ktorej chutí pôst! No, a proces, ako?“

„Dobre. Keď má jeden pravdu, je proces vždy dobrý.“

„Tak – tak.“

Často stretla pomocníka lesníka, pekného mladého pána s čiernymi fúzmi, hnedými, úplne jasnými očami. K tomu kabátec so zeleným golierom a so striebornou hodinkovou retiazkou. Zakaždým zastavil Kerstu a veslo sa s ňou zhováral.

„Maličká ženička vojaka, ako sa darí?“ Kersta trochu očervenela a otočila hlavu, aby sa pozrela na lesníckeho pomocníka. „Ako už len má byť!“

„Thome si stále vystačí bez ženy?“

„Oh! Má ich tam dosť, Poľky a Židovky!“

„Ach tak! A ty tu máš tiež dosť chlapov, há?“

„Dosť ich je, čo je pravda?“

„Bože! Kebyže som ja taká pekná ženička ani jabĺčko, nečakal by som, kým sa jeden taký z vojny vráti.“

„Ktože čaká?“ Kersta sa hlasno zasmiala ako sa treba zasmiať, keď mladík povie vtip.

„Tak! Nič? Dobre by sme sa k sebe hodili; ty malá ako vrabec a ja dlhý.“

„Dobre, dobre,“ zakričala Kersta, idúc ďalej. „K Georgovi; uzavrieť zmluvu.“ Ó, tiež vedela žartovať s chlapcami. Raz ju lesnícky pomocník schytil a chcel ju pobozkať a zvaliť, ale ona sa mu vyšmykla a utiekla. Po celú cestu sa musela tomu smiať. Doma v posteli stále videla pred sebou oči lesníckeho pomocníka a keď počula, ako chlapci vonku slabo klopú na obloky dievčat, vyvolávalo to v nej nepokoj a nadalo jej to spať.

S príchodom jari boli vychádzky do mesta pre Kerstu jednoduchšie. Na ceste domov si mohla dať načas, pretože večeri boli svetlé. Často chodila tak pomaly, krok za krokom, akoby sa nevedela odhodlať vyjsť z lesa: „V letné noci je to človeku vlastné; človek je lenivý, veľmi lenivý,“ povedala si. „A ani len na ten proces sa nedá myslieť. Zvláštne!“ Medzi vysokými borovicami rástli brezy z mladým lístím, akoby na ne niekto zavesil tenkú, zelenú látku. Alebo niečo biele svieti v lese, celkom biele, ako človek, ktorý sa zahalili do prikrývky, to je potom krušina v plnom kvete; človek ju cíti už na diaľku jednej versty. Čierno a ticho v hmle stáli srny na lesnej lúke, akoby v jazere z mlieka. A odvšadiaľ, z pahorkov a pasienkov, sa niesli piesne dievčat, ktoré tak dobre poznala. Áno, dievčatám je dobre v takéto noci, žiadne nemôže spať. Kersta to tiež zažila. Aj ona po celé noci vysedávala vonku, ruky obopnuté okolo kolien a spievala, jednostaj spievala, hlasne vyludzovala tóny do noci a čakala: neodpovie? Nepríde? Nepritisnú sa čochvíľa biele fúzy tesne na jej pery? Kersta musela vždy nato myslieť, pokým pomaly, s ospalými údmi, kráčala po ceste a započúvala sa do lesa.

V jednu noc začula Kersta v lese lomoz. Vyplašený srnec hlasno brechal; opäť sa ozvalo zašuchotanie a tu sa pred ňou ocitol lesnícky pomocník: „Maličká, maličká vojakova ženička!“ povedal. Mesiac bol priamo na nebi a preto tak jasne žiarili jeho oči a široké, biele zuby: „No – znova na ceste?“

Kersta zastala a vzhliadla k nemu: áno, opäť bola v meste, ako ináč.

„Dnes sa dobre prechádza.“

„Áno, dobre."

Lesnícky pomocník sa zasmial, pozrel na Kerstu a mlčal. Tiež mlčala a čakala. Konečne položil ruku okolo jej pliec a povedal: „Ty a ja, ty a ja. Poď.“

„Čo zase,“ mienila Kersta. Snažila sa to povedať tým drsným, žartovným tónom, ktorý si treba pri chlapcoch osvojiť, avšak vyznelo to neisto a ticho; podvolila sa a nechala sa odviezť z cesty do lesa. Keď jej pod stromami lesnícky pomocník veľkou, horúcou rukou prechádzal po líci a hrudi, vedela, že spraví, čo chcel.

Svitalo, tetrov bol už na lesnej lúke a hudroval, keď  Kersta v náhlivosti kráčala do dediny. „No hej!“ pomyslela si „Keď je jedna v noci s chlapcom v lese, tak to inak ani nemôže byť. Čo sa dá robiť!“

Odteraz sa lesnícky pomocník často vyskytoval na Kerstinej spiatočnej ceste z mesta. Matka Annlise šomrala: „Ako neskoro sa teraz vraciavaš domov!“ – „Proces,“ mienila Kersta: „Bože! Taký proces trvá dlhšie, než uvariť vajíčko.“ Kerstu už viacej neznepokojoval spev dievčat a nočné klopanie chlapcov na ich obloky.

V čase zberu sena Kersta zistila, že je tehotná. To bol zlé! Čo teraz? Šla do kozieho chlievu, kde ju nikto nevidel a plakala celú hodinu, potom sa v tichosti vrátila do práce. Keď stretla lesníckeho pomocníka, bola veľmi nahnevaná a nadávala. Ale čo to pomohlo? Zahladená do seba sa potĺkala bledá s pevne zomknutými perami. Vykonávala ťažkú letnú prácu, k matke bola veľmi nevľúdna, bila kozu pri dojení a častejšie chodila do mesta než predtým, aby sa venovala procesu. Kebyže to s procesom dopadne zle, potom by bola stratená, Thome by ju a dieťa ubil k smrti. A vôbec, dieťa! Čo človek vie! Také dieťa sa narodí a zomrie a Thome sa ešte tak skoro nevráti. A predsa musela stále znovu myslieť na dieťa, na kolísku, na plátno na prestieradlo a aké to bude, keď sa také niečo malé, mäkké, teplé k nej primkne a pohne sa, aby svoje pery pritislo na jej hruď. „Ach, ach  - hlúposti. Kiežby Boh dal, že s dieťaťom nič nebude.“ 

Počas zberu zemiakov sa Kerstin stav už nedal utajiť. Práve kráčala pomaly a zhrbená pozdĺž brázde a zbierala zemiaky do sukne, keď vtom začula za sebou Billein hlas: „No, Kersta očakáva Thomeho s darčekom. Ten sa bude tešiť.“ Ostatné ženy sa nahlas smiali a smiech sa šíril ďalej celým zemiakovým polom: „Muselo to prísť. No a už je to tu,“ pomyslela si Kersta. Kolená sa jej triasli, zemiaky, ktoré nazbierala sa skotúľali na zem. Vzpriamila sa a hľadela na ženy tým zlým, bezmocným pohľadom zvieraťa, ktoré už nemôže uniknúť. Potom sa znova sklonila nad brázdou a v tichosti ďalej zbierala. Posmešky nemali teraz konca. Keď Kersta musela prejsť cez pole, aby vysypala zemiaky do voza, bolo to ako prechod špalierom s tisíckou palíc: „Povedz, kde si si ten darček nechala spraviť? V meste? Áno, tam také niečo dostaneš lacno. To asi vzíde z procesu. Alebo ti to poslal Thome poštou?“ Kersta mlčala. Nech sa vyrozprávajú a povysmievajú a potom bude pokoj.

Zlé to bolo aj s mamou, horekovala a nadávala celý deň. Čo to pomohlo! „Príde, čo má prísť,“ povedala si Kersta. „Život je už raz ťažký.“ To ju upokojilo a utíšilo.

V zime, keď Kersta odišla do lesa zbierať čečinu, ju premohli pôrodné bolesti. Ženy ju naložili do saní a smejúc sa a kričiac ju tiahli naspäť do dediny. Kersta porodila dievča. Dieťa tu teda bolo a zomrieť tiež nechcelo, bolo to silné stvorenie s jasne hnedými očami na ustarostenej dojčenskej tvári. Ľudia z dediny si už privykli na skutočnosť, že Kersta má dieťa. Nikoho už nenapadlo nič vtipného o tom povedať. Samotná Kersta avšak mala okrem procesu teraz ešte niečo iné, prečo mohla žiť. Proces bol priorita, samozrejme! Ale také dieťa si vyžaduje pozornosť celý deň, treba ho kolísať, dať mu prsník a počas teplých večerov sedieť s ním na prahu dverí a spievať: „Hoja-hoja-ho-ja-ja.“

„Drahá Kersta!“ napísal Thome. „Píšem ti, aby si vedela, že sa mi vodilo zle. Bol som chorý. Teraz ma posielajú domov. Prídem budúci týždeň. Buď zdravá; tvoj muž Thome.“

Kersta namáhavo rozlúštila list pred plameňom z pece. 

„Čo píše?“ spýtala sa matka.

„Čo už má takého písať,“ odvetila Kersta. Posadila sa na prípecok, pretože sa cítila trochu slabá. „Je zdravý?“ pýtala sa matka ďalej. Kersta neodpovedala, lež hľadela do ohňa v peci: „Prečo neodpovedáš? Chcem to vedieť.“

„Vráti sa,“ poznamenala Kersta pokojným, nevrlým hlasom.

„Tak – tak – vráti sa.“ Aj stará žena teraz mlčala a hľadela do ohňa.

„Len aby dieťaťu niečo nespravil,“ pomyslela si Kersta. Matka musela podobne uvažovať, pretože riekla: „Kolísku budeš musieť tak postaviť, aby ju nemal neustále pred očami.“ Áno, to by sa dalo spraviť. Chvíľu ešte nemo sedeli vedľa seba, potom si povzdychli, vstali a pobrali sa do postele. V posteli sa matka ešte spýtala: „S procesom je ináč všetko v poriadku?“

„Ako by to inak malo byť?“

„Tak teda!“

V jedno sobotňajšie popoludnie čakala Kersta pred hostincom na sane, ktoré mali z mesta priviezť prepustených vojakov. Mrzlo. Na jasnom nebi zapadalo červené slnko. Všetky ženy z dediny boli zhromaždené pred hostincom. Ruky si zakrútili do záster a s krčiacimi nosmi vyzerali dolu ulicou. Tu prichádzali muži! Mávali vojenskými čiapkami a kričali.

„Čo je? Malá si ostala a živá si tiež,“ povedal Thome, keď stál pred Kerstou. Kersta očervenela. Celkom zabudla, že bol Thome taký vysoký. Bola v rozpakoch. „Prečo by som nemala byť živá?“ žartovne odvetila, ale slzy je vyhŕkli z očí a hladkala Thomeho rukáv kabátca. „Poď,“ riekla, „jedlo je prichystané.“  

„Jedlo – ha –ha.“ Thome sa rezko zasmial: „Chce ma vykŕmiť, zdám sa jej veľmi chudý.“ A tak sa pobrali domov. Thome vpredu, ona za ním.

Izbica v domci bola vyzdobená. Stôl bielo prestretý. Horeli dve lojové sviečky. Podlaha bola vysypaná ihličím. Matka Annlise stála pri peci a miešala v kotle.

„A čo stará mater, vy sa ešte tiež zvŕtate okolo pece! Držia staré kosti ešte pokope?“ zvolal Thome. „Ide to, pokiaľ to ide,“ mienila Annlise. „Dobre, že si tu.“

Thome sa posadil za stôl a nechal si prestrieť bravčové mäso. Jedol pomaly a pozorne, dlho žuval každý kúsok, pritom pozrel na Kerstu a riekol plnými ústami: „Gazdiná – Dundurská gazdiná.“ Kersta sedela oproti nemu s rukami zloženými v lone. „Ináč, aký pekný môže byť taký mužský,“ pomyslela si. Tvár mu síce zhnedla, až sa na nej blond fúzy javili skoro ako biele, ale tie ramená, ruky a šija! Je dobré, keď je muž silný.

Thome nateraz prvý hlad zažehnal. Prešiel si spakruky po fúzoch a oprel sa o stoličku: „Takže proces; rozprávaj,“ riekol. Kerstina tvár nadobudla uvážlivý výraz, keď začala rozprávať; samé múdre veci, ktoré povedal advokát, ktoré povedala a vykonala ona. Gazdovstvo bolo takmer už ich. Thome napäto a pozorne počúval: „Koľko rozumu sa v tejto malej skrýva!“ To navnadilo Kerstu ešte väčšmi. V tmavom kúte izbice sa spustil tichý vzlyk. Kersta, horlivo rozprávajúc ďalej, sa mechanicky zodvihla, pristúpila ku kolíske, šmátrajúc si odopla kabát, vzala dieťa a dala mu prsník. Trochu zvýšila hlas, aby ju aj z kúta počul. Potom sa zrazu v strede vety zasekla. Matka Annlise v tichosti opustila miestnosť: „Teraz to príde,“ pomyslela si Kersta. Thome sa k nej už približoval, pomaly, hlavu natiahnutú, akoby chcel niečo povedať. Rýchlo položila dieťa do kolísky a postavila sa pred ňu. Ostala veľmi bledá, vysunula spodnú peru a doširoka otvorila okrúhle oči, ktoré boli priezračné ako pri bojazlivom zvierati. Pretože sa jej triasli ruky, spínala ich nad brucha. Takto čakala: „Teraz príde, čo musí prísť.“

„Čo to je?“ Thome rozprával ticho, akoby ho niekto škrtil.

„Čo by to malo byť?“

„Odkiaľ – odkiaľ je to dieťa?“

„Dieťa – no áno. Odkiaľ by malo byť?“

Vyriekla to mrzuto a vzdorovito. Ale teraz si tlačila hánky oboch rúk do oči a začala kričať, hlasno, s doširoka otvorenými ústami ako dieťa, ktoré bolo prichytené pri čine.

„Tak – taká si mi,“ prskal Thome. Chytil ju za zápästie a odvliekol ju do stredu miestnosti. „Manžela podviesť – čo? Suka – Suka! Zabijem ťa a aj toho pankharta.“

Začal Kerstu nemilosrdne biť. Nariekala – bránila sa: „Päsť ani železo – ej –ej,“ pomyslela si. „Muž je silný. Bože! Zabije ma.“ – Ako to len bolelo – a predsa – a predsa –bolo v tom všetkom niečo – čo vyzeralo ako uspokojenie, ako slasť. Cítila, že má muža. Thome bol bez dychu. Odhodil od seba ženu s kliatbou, odpľul si a sadol si znova za stôl. Kersta ležala ticho na zemi. Údy jej horeli. Poškuľovala po Thomeovi. Bolo už po všetkom? Takmer si želala, aby ešte nebolo, než aby tam len tak sedel a nestaral sa o ňu. S hlavou opretou o ruky si Thome dumal pre seba. Vtom sa Kersta s námahou postavila, posadila sa na prípecok, šúchala si svoje zbité údy a ticho plakala: „Chudák muž!“ pomyslela si pri tom.

Sviečky už boli obhorené a mali dlhé čierne knôty. Malé, tvrdé zrnká snehu klopali na okenice. V peci začal horlivo cvrlikať cvrček. „Čo spraví? Bude ma dnes večer ešte biť?“ rozmýšľala Kersta. Thome pil pálenku, zíval, začal si vyzúvať čižmy. Kersta vstala a vyzula mu čižmy. Potom sa vyzliekol a hodil sa na posteľ; posteľ zaškrípala, akoby sa chcela rozpadnúť. Kersta sa musela usmiať. „No áno – taký ťažký muž!“ Sfúkla sviečky a opäť si sadla na prípecok. Tlejúce uhlie z pece vrhalo trochu červené svetlo a teplo na bosé nohy malej ženy, ktorá úzkostne a nehybne naslúchala mužovmu dychu. „Ty!“ ozvalo sa zrazu. Kersta sa preľakla: „Čo sedíš? Nejdeš spať?“

„Čo mám iného robiť,“ odvetila Kersta s čo najmumlavejším hlasom. Ale keď pristúpila k posteli, zahrialo ju u srdca: „Teraz – teraz bola tiež – ako ostatné ženy!“

Zo začiatku bol život v domku ťažký. Zlosť nad vykonanou krivdou v Thomeovi vždy vzkypel; nasledoval krik a päste. V krčme Thome vyhlásil, že ženu a dieťa ubije k smrti. Dieťa museli neustále pred ním schovávať: „Však si zvykne,“ riekla Kersta pokojne. „Čo už, muž už iný nebude. Čo tu zmôžeš?“ A skutočne! Thome začal stále menej rozprával o dieťati, o to viac sa hovorilo o procese. Radili sa koľko kráv a ošípaných budú chovať na gazdovstve; o tom sa dalo veľa vravieť. Zabudol na dieťa, nepozrel naň a nepľul, keď prešiel okolo kolísky. Kersta mohla dieťaťu dávať prsník beztoho, aby sa musela schovávať.

Thome sa rozhodol sám zájsť do mesta, aby sa popýtal na spor. Na ženu bola Kersta celkom múdra, ale skutočný rozum má len muž. „To je pravda,“ mienila Kersta... „Kto iný by mal mať už len rozum?“ A tak odišiel. Neskoro večer sa vrátil trochu podnapitý a v dobrej nálade. Proces vyhrali. „Poď sem mladá dundurská gazdiná,“ zvolal. „Tu je niečo pre teba.“ Položil Kerste na hlavu červenú hodvábnu šatku. „Gazdiná musí robiť dojem.“

„Šatka, načo to bolo potrebné,“ mienila Kersta a smiala sa.

„Len tak“ – A napoly odvrátený, akoby v rozpakoch, hodil Thome na stôl žemľu. „A toto tu – som kúpil – pre – pre tam toho...“

„Pre koho?“

„No – pre toho pangharta.“

Kersta vzala žemľu a vrúcne ju tisla k živôtiku. – „Tak – teraz možno nastanú aj pre ňu trocha lepšie časy!“ 

Preklad: ©2015 ~Matúš T.