Hanns Heinz Ewers

Damiensova poprava

A preto sa domnievam, že zmyslové vnemy obsahujú málo viac,

 než si filozofovia namýšľajú. Nie sú len prázdnymi vnemami určitých 

dojmov vytvorených v mozgu: nedávajú duši len predstavy vecí; 

ale skutočne jej predstavujú predmety, ktoré existujú okrem nej, aj keď 

hneď nemožno pochopiť, ako sa to vlastne deje.

Leonhard Euler; Listy nemeckej princeznej. Zväzok II. strana 68. 

Sedeli v hale kúpeľného hotela, preťahovali sa v kožených kreslách a fajčili. Z tanečnej sály sem prenikali tóny hudby.

Erhardt vytiahol hodiny a zívol. „Pomerne neskoro,“ povedal, „už by mohli skončiť!“

Tu pribehol mladý barón Grödel. Schmatol jeden z pohárov a vyprázdnil ho. „Zasnúbil som sa, páni!“ riekol sotva lapajúc po dychu.

„S Evelyn Ketschendorfovou?!“ opýtal sa tučný doktor Handl. „Trvalo Vám to dosť dlho.“

„Gratulujem, bratranec,“ zvolal Attems, „pošlite matke telegram!“

Ale Brinken povedal: „Dávaj si pozor, chlapče! Má typické anglické, pevne stisnuté pery.“

Pekný Grödel prikývol: „Vaša matka bola Angličanka.“

„Myslel som si to,“ mienil Brinken. „Dávaj si pozor, chlapče!“

Ale barón nepočúval; položil pohár naspäť na stôl a odbehol do tanečnej sály.

„Nemáte rád Angličanky?“ opýtal sa Erhardt.

Doktor Handl sa zasmial: „Vari to neviete? Nemôže vystáť všetky ženy s pôvodom alebo postavením v spoločnosti, a najmä ak sú to Angličanky! Len tučné, hlúpe, mlčanlivé ženy nájdu milosť v jeho očiach – husi a kravy!“

„Aimer une femme intelligente est un plaisir de pédéraste!”* citoval gróf Attems.

Brinken pokrčil plecami. „Či je tomu tak, neviem. Ale nie je ani správne tvrdiť, že nenávidím inteligentné ženy: ak je rozum ich jedinou kladnou vlastnosťou, môžu mi byť sympatické. Vo veciach lásky sa obávam len tých, ktoré majú dušu, cit a predstavivosť. Kravy a husi sú ctihodné zvieratá – žerú seno a zrno a neživia sa svojim vlastným druhom.“

Ostatní mlčali; a tak pokračoval:

„Ak chcete, môžem vám to podrobnejšie vysvetliť. Dnes ráno, keď práve vyšlo slnko, som sa prechádzal po Val Madonne a tu som zazrel pár zamilovaných hadov. Dve oceľovo-modré, tučné užovky, každá meter a pol dlhá. Bola to pekná hra; kĺzali sa pomedzi kamene, plazili sa tam a späť, syčali na seba. Nakoniec sa skrútili a tesne prepletené sa vztýčili, kolísavo stáli na chvostoch. Hlavy tisli proti sebe, čeľuste mali doširoka roztvorené, vidlicové jazyky vírili vzduchom. Ach, nie je nič krajšie ako takáto svadobná hra! Ich oči, farby zlata, žiarili a zdalo sa mi, že ich hlavy zdobia lesklé korunky!

Potom sa rozplietli a vyčerpané divokou hrou padli na zem a ostali ležať na slnku. Samica sa čoskoro pozviechala a pomaly sa plazila k na smrť unavenému manželovi. Schmatla úplne vyčerpaného druha za hlavu a počala ho pohlcovať. Dusila sa, keď nekonečne pomaly, milimeter po milimetri, prehĺtala telo spoločníka. Bolo to strašné; videl som, ako pracovali všetky jej svaly v snahe prehltnúť zviera väčšie než ona. Vykĺbila svoje čeľuste a s každým trhnutím telo úbohého manžela stále viac a viac mizlo v jej ústach. Nakoniec jej z úst vyčnievala len špička jeho chvosta na šírku ruky – ďalej to už jednoducho nešlo. A tak tam ležala, nafúknutá, škaredá, úplne neschopná pohybu.“

„No, a nebola tam žiadna palica alebo kameň?“ zvolal doktor Handl.

„Načo?“ povedal Brinken. „Mal som ju vari potrestať? Príroda je koniec koncov práca diabla a nie Boha, vyjadril to už Aristoteles. Nie, schmatol som vyčnievajúci chvost z úst a vytiahol som úbohého milenca z jeho nenásytného idola. Potom ešte polhodinu ležali vedľa seba na slnku, úplne vyčerpaní. Zaujímalo by ma, čo si medzitým mysleli. Neskôr sa odplazili do kroviny, on naľavo, ona napravo – pretože ani hadia dáma nemôže svojho manžela dvakrát zožrať. Ale možno sa ten chudák bude po tejto skúsenosti chrániť, znova si hľadať manželku.“

„Nič mimoriadneho,“ prehovoril Erhardt. „Každá pavúčia samička zožerie samca po svadbe.“

Brinken pokračoval: „A Mantis religiosa, modlivka nábožná, nečaká ani len na koniec. Môžete to pozorovať tu na ostrove v každý deň a na každom kroku! Obratne otočí krkom, schmatne svojimi strašnými hryzadlami hlavu svojho milenca, sediaceho na nej a začne ju pokojne pohlcovať - uprostred kopulácie. V žiadnej oblasti života, páni, nenájdete u ľudí väčší atavizmus než v milostnom živote. A ja osobne nepotrebujem tie sentimentálne výlevy aj tej najkrajšej z hurisiek, z ktorej sa zrazu vykľuje had, pavúk alebo modlivka.“

„Ešte žiadnu som nestretol!“ poznamenal doktor Handl.

„To neznamená, že ju už zajtra nemôžete postretnúť,“ odpovedal Brinken. „Pozrite sa na anatomickú zbierku hocijakej univerzity, nájdete tam veľa najneuveriteľnejších kombinácií atavistických monštier, než si môže vykresliť fantázia priemerného človeka. Nájdete tam celú živočíšnu ríšu v ľudskej podobe, počnúc od celkom obyčajných rázštepov - zajačích a vlčích pyskov. A mnohé z týchto stvorení sú životaschopné, žijú sedem, dvanásť alebo aj viac rokov. Deti s kančími klami a také s prasacími hlavami, deti s plávacími blanami medzi všetkými prstami, rukami a nohami, s žabacími ústami, hlavou a žabacími očami. Deti s rohami na hlave, nielen s jelením parožím, ale s parohami ako u roháča. Ak sa na každom kroku môžete stretnúť s takýmto obludným atavizmom, či sa možno čudovať tomu, že nejaké podivné vlastnosti z toho alebo oného zvieraťa sa znovu nájdu aj v ľudskej psychike? Prekvapivé je len to, že sa s tým nestretávame oveľa častejšie. Ale dôvod môže byť v tom, že žiaden človek rád o tom hovorí. Môžete byť veľa rokov v úzkom priateľstve s jednou rodinou, beztoho aby ste sa dozvedeli, že jeden so synov je umiestený v ústave ako úplný kretén.“

„Súhlasím!“ zvolal Erhardt. „Ale tým ste nám ešte stále nevysvetlili Vašu nedôveru voči nebezpečným ženám! Vravte: Ktorá bola Vašou modlivkou?“

„Moja modlivka,“ povedal Brinken, „sa modlila k Bohu každé ráno a každý večer a podarilo sa jej, že som sa modlil spolu s ňou. Nesmejte sa, gróf, všetko bolo tak, ako vravím. Moja modlivka išla v nedeľu dvakrát do kostola a do kaplnky chodila dvakrát denne. Tri dni v týždni navštevovala chudobných. Moja modlivka...“

Prerušil rozprávanie, zamiešal si whisky a vypil ju. Potom pokračoval:

„Vtedy som mal iba osemnásť rokov, študent počas prvých prázdnin. Počas môjho štúdia na gymnáziu a univerzite ma matka cez prázdniny vždy poslala niekam do cudziny, mienila - vraj je to dobré pre moje vzdelanie. Tentoraz som bol v Anglicku v Doveri u univerzitného profesora, kde som sa šialene nudil. Náhodou som sa tam spoznal so sirom Oliverom Binghamom, štyridsiatnikom, ktorý ma pozval, aby som ho navštívil na jeho panstve v Devonshire. Okamžite som pozvanie prijal a o pár dní som s ním odcestoval.

 Bringhamcastle bol nádherný panský dom, vo vlastníctve rodiny už vyše štyristo rokov. Bol tam rozľahlý, udržiavaný park s golfovými ihriskami a tenisovými kurtmi; parkom pretekala malá rieka, kde odpočívali veslice. V stajni erdžali dva tucty jazdeckých koní. A všetko toto bolo hosťovi k dispozícii. Bolo to po prvýkrát, čo som zakúsil anglickú pohostinnosť a jej úžasnú slobodu, moja mladícka radosť bola bezhraničná.

Lady Cynthia bola druhou ženou sira Olivera. Mal dvoch synov z prvého manželstva; obaja boli v Eatone. Hneď som videl, že tento manželský zväzok bol iba formálny. Sir Oliver a lady Cynthia žili popri seba ako absolútni cudzinci. Nič ich nespájalo, okrem vysoko vyberanej, niekedy trochu strojenej zdvorilosť, ktorá sotva niesla stopu dajakých rozpakov. Vrodená a vštepená konvencia pomáhala obom zdolať všetky úskalia. Až oveľa neskôr som pochopil, že ma sir Oliver, skôr než ma predstavil svojej žene, chcel varovať. Vtedy som na to nedbal. Povedal: „Pozrite, chlapče – lady Cynthia, no – pozrite – tak – no, dávajte si pozor!“ Nemohol mi otvorene povedať, čo myslel a ako som povedal, nepochopil som ho.

On, sir Oliver, bol skutočný vidiecky šľachtic zo starej školy, akého nájdete v každom anglickom románe. Eaton, Oxford, šport a trochu politiky. Našiel potešenie vo vidieckom živote, miloval svoju usadlosť a rozumel sa jej, o tom niet pochýb. Bol to zdravý, silný blondín, tmavej pokožky s veľkým otvoreným srdcom. V Binghamcastle ho mali všetci radi, ľudia i zvieratá. A on na oplátku nemiloval o nič menej všetko, čo ho obklopovalo a obzvlášť tento vidiecky druh lásky prejavoval mladším slúžkam, pričom nebol zvlášť vyberavý. Dialo sa to bez akéhokoľvek pokrytectva a celkom otvorene, len lady Cynthie, ako sa zdalo, o ničom nevedela.

Táto očividná nevera k jeho žene ma v prvých dňoch hlboko zraňovala. Zdalo sa mi, že ak si vôbec nejaká žena zaslúžila slepú lásku muža, tak to bola lady Cynthia a ak bolo cudzoložstvo niekedy zradou a odporným zločinom, tak bolo namierené proti tejto žene.

Mohla mať dvadsaťsedem rokov. Ak by žila v stredoveku, v Rýme alebo Benátkach, dnes by jej obraz visel vo všetkých kostoloch: nikdy som nevidel inú ženu, ktorá by s tak nápadnou podobnosťou stvárňovala madonu. Zlatisto sa skvejúce hnedé vlasy nosila s pútcom uprostred hlavy, jej rysy boli nádherne pravidelné, jej oči hlboké ani more sa mi zdali ametystovým snom. Jej dlhé, štíhle ruky sa vyznačovali takou belosťou, že takmer presvitali; jej krk, šija, ach, zdalo sa mi, akoby táto žena sotva mohla byť pozemskou bytosťou. Nikdy nebolo počuť jej kroky, bolo to, akoby sa vznášala cez miestnosti.

Niet divu, že som sa zamiloval. V tom čase som písal desiatky sonetov, najprv nemecky, potom anglicky. Pravdepodobne boli veľmi slabé, ale ak by ste si ich mohli prečítať, páni, iste by ste v nich uzreli minuciózni opis tejto výnimočnej krásy a zároveň aj stav mojej duše.

A túto ženu sir Oliver podvádzal kade kráčal, bez toho aby vynaložil úsilie zatajovať to. Nemohol som tomu zabrániť: musel som ho nenávidieť. Dobre si to uvedomoval; párkrát sa snažila so mnou o tom hovoriť, ale zrejme nevedel nájsť správnu cestu.

Nikdy som nevidel lady Cynthiu sa usmiať a ani plakať. Bola nezvyčajne tichá a ako tieň sa zakrádala po dome a parku. Nejazdila na koni, nehrala golf, nepestovala vôbec žiaden šport. Dokonca ani o domácnosť sa nezaujímala; tá bola úplne ponechaná na starom komorníkovi. Bola veľmi zbožná, pravidelne navštevovala kostol a chudobných z troch dedín. Modlila sa pred každým jedlom; každé ráno a večer zašla do malej zámockej kaplnky a pokľakla k modlitbe. Nikdy som ju nevidel čítať noviny a len ojedinele držala v rukách knihu. Naproti tomu veľa vyšívala, richelieu, madeira, robila čipky, ruže a bordúry. Niekedy sedela za klavírom v hudobnom salóne; tiež dobre hrala na orgáne v kaplnke. Pri ručnej práci občas polohlasne spievala, takmer vždy jednoduché ľudové piesne. Mnoho rokov prešlo, než som si uvedomil, aké to bolo absurdné, že táto žena, ktorá nikdy nemala dieťa, so zvláštnou záľubou spievala uspávanky. Vtedy som to vnímal ako snovú túžbu, ktorá sa mi videla utešená.

Náš vzťah bol daný od prvého dňa: ona bola paňou a ja som bol poslušné, nekonečne zamilované, ale veľmi galantné páža. Niekedy dovolila aby som jej predčítal rytierske romány od Waltera Scotta. Tolerovala moju prítomnosť vo svojej blízkosti, keď hrala alebo vyšívala a niekedy pre mňa aj spievala. Pri jedle som zvyčajne sedel vedľa nej. Keďže sa sir Oliver neraz nenachádzal na usadlosti, často sme bývali sami. Jej sentimentalita sa ma úplne zmocnila: zdalo sa, že v tichosti nad niečím trúchli a ja som cítil povinnosť smútiť spolu s ňou.

V neskorých popoludňajších hodinách často stála pri úzkom okne v izbe vo veži. Z parku som ju tam vídaval stáť; niekedy som tiež, počas tejto hodiny vstúpil do izby, no chlapčenská plachosť mi nedovoľovala, aby som ju oslovil a tak som sa po špičkách vykradol von, zbehol po schodoch do záhrady, obďaleč sa schoval za strom a posielal túžobné pohľady z úkrytu smerom k oknu. Stála tam dlhú dobu, nepohnuto. Niekedy zaťala ruky, šklbnutie jej preletelo tvárou, ale hlboké ametystové oči hľadeli von bez pohnutia. Zdalo sa, že pred sebou nič nevidí, jej zvláštne neprítomný pohľad sa kĺzal ponad stromy a kríky.

Raz sme sami spolu povečerali. Zhovárali sme sa ešte dlho po jedle, potom sme sa odobrali do hudobného salónu. Hrala pre mňa - nebola to hudba, čo ma tak spaľovala. Hľadel som na tie biele ruky, tie prsty, ktoré sa mi videli nadpozemské. Keď dohrala a napoly sa ku mne obrátila, vzal som jej ruku, sklonil sa a pobozkal jej končeky prstov. V tomto momente vstúpil sir Oliver. Lady Cynthia mu zaželala, zdvorilo ako vždy, dobrý večer a vzdialila sa.

Sir Oliver videl môj pohyb; a k tomu zbadal vzrušenie v mojich očiach, ktoré kričali, čo sa vo mne odohráva. Spravil niekoľko dlhých krokov sem i ta izbou, namáhavo potlačil niekoľko kliatob. Potom pristúpil ku mne, potľapkal ma po pleci a riekol: „Preboha, chlapče – dávajte si pozor! Vravím Vám, nie, prosím Vás, zaprisahávam Vás: buďte opatrný! Nevidíte...“

Tu vstúpila lady Cynthia opäť do izby, aby si vzala prstene, ktoré nechala na krídle. Sir Oliver rýchlo prerušil svoju reč, silne mi tisol ruku, uklonil sa pred svojou ženou a odišiel. Lady Cynthia prišla ku mne a začala si nastokávať prstene jeden po druhom. Potom mi podala obe ruky k bozku na dobrú noc. Neprehovorila ani slovo, ale cítil som, čo mi poručila: sklonil som sa a pokryl jej ruky horúcimi bozkami. Dovolila mi ich dlho držať, napokon si ich vyslobodila a odišla.

Mal som pocit, akoby som sa dopustil veľkej krivdy proti sirovi Oliverovi a ako keby bolo povinnosťou cti, ho o tom oboznámiť. Prišlo mi jednoduchšie uskutočniť tak vo forme listu; odobral som sa teda do svojej izby a posadil som sa za písací stôl. Napísal som list, dva listy, tri listy; každý sa mi videl ešte hlúpejší ako ten predchádzajúci. Nakoniec som sa rozhodol pre rozhovor; pobral som sa teda pohľadať sira Olivera. Aby som znova nezaváhal, vybehol som po schodoch najrýchlejšie ako som vedel. Ale pred dverami jeho fajčiarskej izby, ktoré boli dokorán otvorené, som zrazu zastal. Z izby ku mne doliehali hlasy; prvý patril dobromyseľnému, trochu širokú smiechu sira Olivera a druhý bol ženský hlas.

„Ale, sir Oliver,“ povedala žena.

„Nože, nebuď blázonko,“ smial sa sir Oliver, „nečerti sa!“

Na mieste som sa otočil a potichu som zišiel po schodoch. Bola to hlas Millicent, jednej z komorných. Tú mal teda pri sebe.  

Dva dni nato odcestoval sir Oliver do Londýna. Ostal som v Bringhamcastle sám, sám s lady Cynthiou.

Počas týchto dní som bol v krajine zázrakov, v raji, ktorý pre mňa stvorilo samo božstvo. Je ťažké opísať ten kúzelný sen, v ktorom som žil. Vtedy som sa o to pokúsil v jednom liste adresovanom mojej matke, keď som ju pred niekoľkými mesiacmi navštívil, ukázala mi tento list, ktorý verne uschovala. Na zadnej strane obálky bolo napísané: „Som veľmi šťastný!“ Samotný list obsahoval tento nezastaviteľný prúd pocitov:

„Drahá matka: Ako tu je? Ako sa mám? Ach, mama, ach, mama, mamička!“

A ešte raz pol tucta: „Ach, mama!“ A nič iné!

Týmito slovami možno samozrejme vyjadriť ako najväčšiu bolesť, najdivokejšie zúfalstvo, tak i najväčšiu blaženosť a šťastie, ale v každom prípade muselo to byť niečo nanajvýš silné!

Striehol som skoro ráno, keď lady Cynthia kráčala do kaplnky trochu vzdialenej od zámku u malej rieky. Počkal som, kým vyšla a sprevádzal ju k raňajkám. V jedno ráno urobila posunok, pochopil som ho bez toho, aby musela niečo povedať. Nasledoval som ju teda do kaplnky; pokľakla k modlitbe a ja som si kľakol za ňou. Odvtedy sme do kaplnky šli vždy spolu. Sprvu som nerobil nič, len som na ňu hľadel, ale postupne som činil ako ona – modlil som sa. Len si predstavte, páni, nemecký študent! Už presne neviem, čo a ku komu som sa modlil, ale bola to akási vďaka za toľké šťastie a záplava horúcich želaní pre túto ženu.

Veľa času som venoval jazdeniu, nejako sa musela moja horúca krv vybiť. Raz som vyrazil na koni skoro ráno, zablúdil som na pozemku a mnoho hodín som musel stráviť v sedle. Keď som konečne našiel cestu k zámku, prepukla zúriaca búrka, poriadna prietrž mračien. Prišiel som k rieke, ale zistil som, že drevený most strhla rieka; a aby som sa dostal k najbližšiemu kamennému mostu, musel som prejazdiť dobrý kus cesty. Mokrý som bol tak či tak, a tak som skočil spolu s koňom do spenenej, stúpajúcej rieky. Dostal som sa na druhú stranu, aj keď som silne precenil silu uštvanej kobyly a prúd nás uniesol pár metrov. Lady Cynthia ma očakával v jej obývacej izbe; náhlil som sa do svojej izby, vykúpal a prezliekol som sa. Možno som vyzeral trochu unavene, každopádne trvala na tom, aby som si ľahol na pohovku. Potom sa posadila ku mne, pohladila moje čelo a zaspievala:

„Rockaby Baby on the tree top –

When the wind blows, the cradle will rock,

When the bough breaks, the cradle will fall,

Down will come baby, cradle and all!“

Hladila moje čelo a spievala, bolo to, akoby som ležal v čarovnej kolíske, ktorá visí na vysokom konári stromu. Vietor vial a spieval a moja kolíska sa kolísala v jeho vánku. Len keby sa ten konár nechcel ulomiť, pomyslel som si.

No, páni, môj konár sa zlomil a spadol som dole, dosť nešťastne.

Lady Cynthia mi dovolila bozkať jej ruky v každom čase, ale len jej ruky. Pri predstave jej ramien, jej čela sa ma zmocnilo chvenie. Oh, na pery som sa ani neopovážil pomyslieť. Nikdy som jej o tom nevravel; ale moje pohľady jej ponúkali moje srdce a dušu – úplne všetko, čo som mal v každý deň a každú hodinu. Vzala si všetko a na oplátku mi dala svoje ruky.

Niekedy, neskoro popoludní, keď som hodiny pri nej sedel a moja krv kypela z každého póru, postavila sa a ticho riekla: „Teraz hoď jazdiť na koni!“ A odišla vedľa do svojej izby vo veži, potichu som ju nasledoval a hľadel na ňu cez závesy. Vzala malú knihu, viazanú v starom brokáte. Posadila sa, čítala, len niekoľko minút, potom sa znovu postavila. Pristúpila k oknu a upierala svoj pohľad von do temnoty. Odobral som sa do stajne, osedlala koňa a hnal sa parkom a potom po poli. Ako šialenec som cválal v súmraku. Po návrate som si dal studený kúpeľ a trochu som si odpočinul pred večerou.

Jedného dňa som šiel jazdiť o niečo skôr ako zvyčajne a vrátil som sa nazad v čase čaju. Stretol som ju na chodbe cestou do kúpeľne.

„Keď budeš hotoví,“ povedala, „príď! Ponáhľaj sa, čaj čaká vo veži.“

Mal som na sebe kimono. „Musím sa ešte obliecť,“ odvetil som.

„Príď ako si,“ povedala.

Vliezol som do vane, pustil sprchu; o pár minút som bol hotový a pobral som sa do izby vo veži. Sedela na pohovke s malou knihou v ruke, ktorú odložila, keď som vstúpil. Bola odetá v kimone ako ja - v nádhernom purpurovom kimone, vyšívanom kvetmi v matnej zeleno-zlatej farbe. Naliala mi čaj a natrela maslom toast. Neprehovorili sme ani slovo. Zhltol som toast a zapil ho horúcim čajom. Triasol som sa na celom tele, nakoniec mi vyhŕkli z očí jasné slzy. Pokľakol som pred ňou, vzal jej ruky a ponoril svoju hlavu do jej lona. Neodstrčila ma.

Nakoniec vstala. Ticho povedala: „Môžeš robiť všetko, čo chceš – všetko. Ale nesmieš prerieknuť ani slova. Žiadne slovo, žiadne!“

Nechápal som, čo tým mienila; ale aj tak som sa postavil a prikývol. Pomaly prešla k úzkemu oknu.

Váhal som, poriadne som nevedel, čo mám robiť. Nakoniec som podišiel k nej a postavil som sa za ňu.

Vedel som, že nesmiem rozprávať.

Nerozhodne som stál, nehybne ako ona. Počul som jej ľahké dýchanie. Nekonečne pomaly som sa sklonil a dotkol sa jej šije mojimi perami. Oh, ten dotyk bol taký nežný, tak krehko nebozká žiaden motýľ. Postihol som, že pocítila ten bozk. Mierne chvenie prešlo jej telom.

Pobozkal som jej plecia, jej krk, jej voňajúce vlasy, sladké uši. Iba ľahko, veľmi jemne, rozpačito ako páža. Moje prsty hľadali a našli jej ruky. Pohladili, láskali ich hore a dolu. Z jej pier unikol povzdych a rozplynul sa v podvečernom vetre.

Pred sebou som videl vysoké stromy, začul som spev oneskoreného slávika.

Zatvoril som oči. Cítil som ju, cítil, nič nestálo medzi nami, len kúsok hodvábu.

Zhlboka som dýchal a počúval jej dych. Moje telo sa triaslo až ku končekom prstov a pocítil som, ako sa chveje v mojom náručí. Rýchlejšie dýchala, planúci plameň zachvátil jej telo. Vtom chytila moje ruky a pritisla si ich k hrudi.

Objal som ju oboma rukami, tesne som si ju pritiahol. Neviem ako dlho som ju takto držal.

Nakoniec spustila ruky. Hrozilo, že ju premôžu mdloby, chvíľu spočinula v mojom náručí. Potom sa vzchopila. „Choď,“ ticho predniesla.

Pustil som ju z objatia a po špičkách som opustil izbu, ako prikázala..

V ten večer som ju viacej nevidel, bol som sám pri večeri.

Niečo sa stalo, ale nevedel som, čo to bolo. Bol som vtedy veľmi hlúpy.

Na druhý deň som ju ráno čakal pred kaplnkou. Lady Cynthia mi kývla a vstúpila dnu. Pokľakla a modlila sa, ako v každé ráno.

O niekoľko dní neskôr, a potom znovu a ešte raz, povedala: „Príď dnes večer!“ A nezabudla dodať: „Nesmieš prerieknuť ani slova, žiadne slovo!“

Mal som vtedy osemnásť rokov a bol som veľmi hlúpy a neskúsený. Ale lady Cynthia bola veľmi múdra a stalo sa všetko tak, ako chcela. Žiadne slovo neprešlo mojimi perami a ani jej, vravela len naša krv.

Potom sa vrátil sir Oliver. Sedeli sme u večeri, lady Cynthia a ja, keď som začul hlas sira Olivera v hale. Nechal som spadnúť vidličku, domnievam sa, že moja tvár bola bledšia než damaskový obrus. Nebolo to od strachu, určite nie, proste som počas týchto dní úplne zabudol, že tento muž bol ešte na svete - sir Oliver!

On žil, bol tam, vstúpil do izby, to bolo to, čo ma tak vydesilo.

V tento večer mal sir Oliver dobrú náladu. Istotne si všimol moje rozpaky, ale nedal to na sebe znať ani najmenším gestom. Jedol a pil, rozprával o Londýne, hovoril o divadlách a koňoch. Hneď po jedle sa ospravedlnil, potľapkal ma po pleci a zdvorilo zaželal svojej žene dobrú noc. No ešte chvíľu postál, zdalo sa mi, akoby čakal, čo spravím. Nevedel som, čo mám robiť, a tak som zakoktal pár slov, že som unavený, pobozkal som ruky lady Cynthii a odišiel.

Tú noc som nemohol zažmúriť ani oka. Prenasledoval ma pocit, akoby ku mne mal prísť sir Oliver; zbystroval som sluch pri každom kroku na zámku, v presvedčení, že je to on. Ale neprišiel. Nakoniec som sa vyzliekol a vliezol do postele. Rozmýšľal som, čo sa stalo počas jeho neprítomnosti a čo sa bude diať ďalej.

Jedno mi bolo jasné, musel som sirovi Oliverovi všetko doznať. Musel som mu vo všetkom ochotne vyhovieť. Ale, kam to povedie? Vedel som, že sa v Anglicku už dueli neuskutočňujú, a že by ma vysmial, ak by som sa o tom zmienil. Ale, čo potom? Mal ísť pred čestný súd a zažalovať ma? On mňa? To bolo ešte smiešnejšie a rozhodne by mu to neprinieslo žiadne uspokojenie. Alebo, pästný súboj? Bol omnoho väčší, širší a silnejší ako ja, bol jedným z najlepších amatérskych pästiarov krajiny. Nemal som vôbec poňatia o tomto druhu umenia, to málo čo som ovládal ma naučil on.

Prinajmenšom som sa mu mohol postaviť, nech to dopadne akokoľvek!

Ale potom som rozmýšľal, nebola by to hanebná zrada na lady Cynthii? Ak by ma aj chcel boxom zmrzačiť, čo na tom záleží! Ale ona, táto sladká, svätá žena, ona...

Čo by sa s ňou stalo?

Koniec koncov ona nebola v ničom vinná. Akúkoľvek vinu som niesol ja, len ja sám, to som pociťoval v každej bunke svojho tela. Prišiel som do jej domu, na prvý pohľad som sa do nej zamiloval. Dvoril som sa jej, číhal som na ňu, prenasledoval ju, kde to len šlo. Nespokojný s tým, že mi ponúkla len svoje biele ruky, dychtil som po nej stále viac a viac, každým dňom narastala moja vášen, až...

Je pravda, nikdy som jej to nepovedal. Ale či moja krv nekričala každú hodinu o láske k nej? Načo by boli potrebné slová, keď vraveli moje oči, keď sa moje telo len pri jej pohľade rozochvelo?

Ona, brutálne odstrčená hrubým manželom, dennodenne podvádzaná a urážaná pred vlastným zrakom, týraná a tieto muky a urážky znášala ako svätica. Oh, nenesie ani tieň viny! Ako zázrakom podľahla pokušeniam zvodcu, ktorý ju prenasledoval na každom kroku..?

A aj potom, aj potom zostala svätou, ktorou bola. Dala svoje telo - oh, viac z tej nekonečnej dobroty jej srdca, s čistého súcitu pre chlapca, ktorý sa zožieral túžbou po nej! Oddala sa mi - ako mi dala svoje ruky a ostala napriek všetkému čistá! A taký veľký bol jej sladký ostych, že mi zakázala vravieť v tých hodinách, že sa ani len neobrátila, ani do očí mi nepohliadla...

Všetko som pochopil. Sám som niesol celú vinu. Je som bol tým zvodcom, tým úbohým lotrom...

A teraz som mal zavŕšiť svoje odporné dielo; predstúpiť pred sira Olivera, povedať mu..?

Nie, nie!

Ale musím niečo urobiť!

Nevedel som, čo mám robiť. Prešla noc a odpoveď som nenašiel.

Raňajkoval som vo svojej izbe. Potom prišiel sluha a oznámil, že sir Oliver sa pýta, či si s ním nechcem zahrať golf?

Prikývol som. Obliekol som sa, zišiel dolu a stretol som sa s ním vonku.

Nikdy som nebol dobrým golfovým hráčom. Ale teraz som vyhlboval diery do trávnika, namiesto aby som triafal do loptičky. Sir Oliver sa smial: „Čo sa deje?“ spýtal sa.

Niečo som odpovedal. Ale keď boli moje údery čoraz žalostnejšie, zvážnel. Zrazu ku mne pristúpil a opýtal sa: „Je to tým..? Boli ste pri okne, chlapče?“

Teraz prišiel ten čas. Pustil som golfovú palicu, ak by ma chcel zabiť železom.

Prikývol som. „Áno,“ povedal som nezvučne.

Sir Oliver zahvízdal. Chcel niečo vravieť, ale nepovedal nič. Potom znovu zapískal. Napokon sa obrátil a pomaly kráčal do zámku. Nasledoval som ho s určitým odstupom.

V to ráno som lady Cynthiu nevidel. Keď zvonili na lunch, donútil som sa zísť dolu. Pred jedálňou som narazil na sira Olivera; prehovoril ku mne: „Neprajem si, aby ste sa dnes sám zhovárali s lady Cynthiou!“ Potom ma postrčil cez dvere.

Počas jedla som sotva prehovoril slovo a lady Cynthia taktiež. Sir Oliver udržiaval konverzáciu, tak dobre ako sa to len dalo. Potom poručila lady Cynthia zapriahnuť kone; chcela navštíviť chudobných. Ponúkla mi ruku a ja som ju pobozkal; povedala: „Čaj o piatej!“

Domov sa vrátila až o šiestej; stál som u okna keď zastal jej koč na dvore. Vzhliadla ku mne. „Poď!“ vravel jej pohľad. Pred dverami som stretol sira Olivera. „Lady Cynthia sa vrátila!“ povedal. „Vypijeme si s ňou čaj.“ Teraz to príde, pomyslel som si.

Na malom stolíku stáli iba dve šálky, bolo zrejmé, že lady Cynthia očakávala len mňa a nie svojho manžela. Ale ihneď zazvonila a nariadila priniesť ešte jednu šálku. Sir Oliver sa opäť pokúšal viesť ľahkú konverzáciu, ale šlo to ešte horšie ako pri lunchi. Nakoniec nikto nič nevravel.

Lady Cynthia odišla. Sir Oliver ešte stále neprehovoril; mlčiac tam sedel, ticho pískal medzi zubami. Zrazu vyskočil, akoby dostal náhlu myšlienku. „Prosím, počkajte na mňa!“ zvolal a rýchlo odišiel.

Nemusel som dlho čakať, po niekoľkých minútach bol opäť späť. Pokynul mi, aby som šiel s ním. Prešli sme pár miestnosťami, oh, cítil som to, smerovali sme do izby vo veži. Sir Oliver zatiahol závesy, pozrel dnu; potom sa obrátil na mňa a povedal: „Prines tú malú knihu, ktorá leží tam na taburetke.“

Poslúchol som. Prekĺzol som cez závesy, pri okne som videl stáť lady Cynthiu. Cítil som, že sa dopúšťam zrady tým čo robím, ale nechápal som v čom pozostávala. Veľmi pomaly som sa prikrádal k taburetke, schmatol malú knihu viazanú v brokáte, ktorú som tak často videl v jej rukách. Znovu som sa odkradol a podal zväzok sirovi Oliverovi. Zobral ho, chytil ma pod pazuchou a zašepkal: „Poď, chlapče!“

Nasledoval som ho dole po schodoch, cez nádvorie a potom do parku. Šiel vedľa mňa, znova ma chytil za rameno a druhú ruku kŕčovito zvieral okolo červenej knihy. Konečne začal:

„Milujete ju? Veľmi? Veľmi, chlapče?“ Ale nedožadoval sa odpovede. „Nie je nutné vravieť! Ja ju tiež milujem, možno viac, už vtedy som bol dvakrát starší než Vy! Nie kvôli lady Cynthii sa s Vami zhováram, robím to pre Vaše dobro!“ Znovu sa odmlčal, previedol ma cez aleju, potom zahol vľavo na malú vedľajšiu cestu. Stála tam lavička pod starým brestom; posadil sa, pokynul mi, aby som si sadol vedľa neho. Potom zodvihol ruku a ukázal hore. „Pozrite,“ zašepkal, „tam stojí!“

Zdvihol som hlavu, pri okne stála lady Cynthia. „Bude nás vidieť!“ povedal som.

Sir Oliver sa zasmial. „Neuvidí nás. Ak by tu sedelo a stálo sto ľudí, nikoho neuvidí a ani nezačuje! Toto tu vidí, to cíti a nič iné!“

Tisol knižku vo svojich silných prstoch, akoby ju chcel roztrhať; vtisol mi ju do ruky. „Je to ukrutné, ukázať Vám to, úbohý chlapče, veľmi ukrutné, viem to! Ale musí to byť – pre Vaše vlastné dobro! Čítajte!“

Roztvoril som knihu, ktorá mala len pár strán zo silného japonského papiera. Text nebol vytlačený, ale napísaný rukou. Bol to rukopis lady Cynthii.

Čítal som:

„Poprava Roberta Françoisa Damiensa na námestí Place de Grève v Paríži, dňa 28. marca 1757.

Podľa výpovede očitého svedka...“

Písmená sa mi mihotali pred očami, čo, čo to malo spoločné s tou ženou, stojacou tam u okna? Koktal som, nemohol som rozoznať slová, kniha mi vypadla z rúk. Sir Oliver ju zodvihol a začal nahlas čítať:

„... podľa výpovede očitého svedka vojvodu de Croy.

Robert Damiens, ktorý sa vo Versailles 5. januára  1757 pokúsil o atentát na posvätenú hlavu jeho veličenstva Ľudovíta XV. kráľa Francúzska a v tento deň ho zranil bodnutím noža do ľavej strany, musel za svoj čin dňa...“

Vyskočil som. Niečo ma tiahlo preč, mal som pocit, akoby som musel utiecť, schovať sa niekde v najhustejšom kroví ako zranená zver. Ale silná ruka sira Olivera chytila moje rameno a stiahla ma naspäť na lavičku a jeho neúprosný hlas čítal:

„...musel za svoj čin dňa 28. marca 1757 pykať. Bol nad ním vynesený rovnaký rozsudok, ako 27. mája 1601 nad Françoisom Raveillacom, vrahom kráľa Henricha IV. Damiens bol v ráno popravy najprv mučený, hruď, paže, stehná a lýtka mu rozdriasali rozžeravenými kliešťami a do rán mu liali roztavené olovo, vriaci olej, horiacu smolu zmiešanú s voskom a sírou. Popoludní o troch hodinách bol zločinec, veľmi silnej telesnej konštrukcie, odvlečený do Katedrály Notre Dame a odtiaľ na námestie Grève; ulice boli preplnené davmi ľudí, ktoré nezaujali kladný a ani záporný postoj voči zločincovi. Na námestí Grève sa tlačil veľký národ; zatiaľ čo aristokrati slávnostne odetí a ozdobení - elegantní páni s šľachtickými titulmi a dámy, ktoré sa pohrávali s vejármi a mali pripravené fľaštičky s vonnou soľou v prípade mdlôb - obsadili všetky okná. O pol piatej započalo toto veľké divadlo. V strede námestia postavili pódium s dosák, kam priviedli Damiensa. S ním vystúpili na pódium kat a dvaja spovedníci. Ale tento obrovský človek neprejavil prekvapenie a ani strach, vyjadril iba želanie zomrieť rýchlo. Šesť posluhovačov kata priviazalo jeho trup kovovými reťazami a polkruhmi o dosky pódia tak, že už nemohol pohnúť telom. Potom mu vzali pravú ruku a nechali ju pomaly spáliť v sírnom ohni, pričom Damiens vydal strašný výkrik. Bolo vidno, ako sa mu dupkom postavili vlasy, pokým mu pálili ruku. Nato rozžeravili železné kliešte a opäť mu vytrhávali z paží, nôh a hrude veľké kúsky mäsa; do čerstvých rán nalievali tekuté olovo a vriaci olej, vzduch na celom námestí sa zdal zamorený týmto zápachom spáleného mäsa.

Teraz mu obmotali okolo ramien, stehien, zápästí a členkov silné laná. Zároveň ošírovali štyroch silných koňov, po jednom na každom rohu pódia. Priviazali laná na kožené postroje koní a začali ich poháňať bičom; oni mali nešťastníka roztrhať. Vyše hodiny bili a šľahali kone a predsa sa im nepodarilo utrhnúť ani jednu ruku alebo nohu tomu veľmi silnému zločincovi. Pomedzi údery bičov a nadávok katových prisluhovačov bolo počuť strašné výkriky bolesti človeka, ktoré niesli jeho neznesiteľné muky po celom námestí. Zapriahli ešte ďalších šesť koní, bičovali všetkých naraz. Damiensove výkriky sa zmenili na šialený rev. Konečne dostali kati od prítomných sudcov povolenie narezať Damiensove šľachy končatín, aby uľahčili koňom prácu. Damiens zodvihol hlavu, aby videl, čo s ním robia. Avšak nevydal ani hláska, keď mu narezávali šľachy, ale otočil hlavu ku krucifixu, ktorý pred ním podržali a pobozkal ho, pokým ho dvaja spovedníci vyzývali k pokániu. Potom znova pohnali všetkých koňov naraz; konečne, po hodine a pol sa im podarilo odtrhnúť mu ľavú nohu.

Dav na námestí a šľachtici v oknách tlieskali.

Predstavenie pokračovalo; keď mu oddrhli pravú nohu, začal Damiens nanovo divoko kričať. Potom mu narezali ramenné šľachy a znova počali bičovať kone. Keď mu odtrhli pravú ruku, krik nešťastníka bol slabší, jeho hlava sa začala kývať. Ale až pri strate ľavej ruky mu hlava úplne klesla dozadu. Ostal len šklbúci trup a hlava s obelenými vlasmi. Ale táto hlava a trup ešte žili. Odrezali mu vlasy a pozbierali ruky a nohy; pričom sa k nemu znova približovali spovedníci. Pán Henri Samson, kat, ich zadržal slovami, že Damiens práve poslednýkrát vydýchol. A tak boli veriacemu zločincovi odopreté posledné slová útechy. Pretože ešte videli ako sa jeho trup začal neprirodzene šklbať a spodná pera sa mu pohybovala, akoby chcel niečo povedať. Ten trup ešte dýchal; jeho oči sa obrátili k prizerajúcim.

Na hranici spálili to, čo ešte ostalo a popol roztrúsili na všetky svetové strany.

To bol koniec toho nešťastníka, ktorý utrpel najstrašnejšie muky, aké kedy človek zažil. V Paríži, pred mojimi očami a pred očami tisícich ľudí. A aj pred zrakmi mnohých urodzených a krásnych žien, ktoré stáli pri oknách.“

„Niet potom divu, páni, že sa od oného večera trochu bojím žien, ktoré majú dušu, cit a predstavivosť? A najmä, ak sú to Angličanky?“

__________________________________________________________________________________________________________________________________

* Milovať inteligentné ženy je potešením pederasta!

Preklad: ©2015 ~Matúš T.