Stefan Zweig

Hviezda nad lesom

Raz, keď sa štíhli a starostlivo upravený čašník François naklonil pri servírovaní ponad plece krásnej poľskej grófky Ostrowskej, stalo sa niečo zvláštne. Trvalo to iba okamih a nebol v tom žiaden záchvev a žiadne preľaknutie, žiadny nepokoj ani rozrušenie. A predsa to bol jeden z tých okamihov, v ktorom sa snúbia v osídlach čarov tisíce hodín a dní plných radosti a bolesti, rovnako ako je všetka divoká sila veľkých, tmavých, šelestiacich dubov s ich hojdajúcimi sa vetvami a kolísajúcimi korunami ukrytá v jednom malom odvievajúcom semienku. V tomto okamihu sa neodohralo nič, čo je pozorovateľné okom. François, šibký čašník z veľkého riviérového hotela sa naklonil ešte nižšie, aby lepšie umiestnil servírovací tanier pre hľadajúci nôž grófky. V tej chvíli sa ale jeho tvár ocitla tesne nad jej jemne zvlnenými, voňavými vlnami vlasov a keď inštinktívne otvoril dévotne sklopené oči, uzrel jeho omámený pohľad ako sa jej jemná a belostne žiariaca línia krku z tejto tmavej záplavy vlasov strácala v tmavočervených naberaných šatách. Mal pocit, akoby v ňom vzplanul purpurový plameň. A jej nôž ticho rinčal na nepatrne chvejúcom sa tanieri. Hoci v tejto chvíli tušil všetky osudné následky jeho náhleho očarenia, majstrovsky zvládol svoje vzrušenie a ďalej obsluhoval u stola s chladnou a trochu nonšalantnou eleganciou dobre vyškoleného garsóna s dokonalým vkusom. Podávaný tanier pokojne odovzdal stálemu grófkinmu stolovníkovi, staršiemu aristokratovi s elegantne sebaistými spôsobmi, ktorý rozprával o ľahostajných záležitostiach v krištáľovo čistej francúzštine s fajne akcentovaným prízvukom. Potom ustúpil od stola bez akéhokoľvek gesta alebo ohliadnutia sa.

Tieto minúty boli začiatkom veľmi zvláštneho a oddaného pocitu stratenosti, takého rozochvievajúceho a opojného pocitu, že mu takmer to silné a hrdé slovo láska pripadalo odpudivé. Bola to tá nežiadostivá a oddaná psia láska, akú ľudia v strednom veku sotva pocítia, láska akú poznajú iba veľmi mladí alebo starí ľudia. Bezmedzne nerozvážna láska, ktorá nemyslí, ale iba sníva. Úplne zabudol na to nespravodlivé a úplne nezapomenuteľné pohŕdanie, ktoré dokonca aj múdri a opatrní ľudia prejavujú voči ľuďom v čašníckom fraku, neuvažoval o príležitostiach a náhodách, ale túto zvláštnu náklonnosť  živil vo svojej krvi, až kým sa jej tajná vrúcnosť neoprostila od všetkého výsmechu a výčitiek. Jeho nežnosť nebola záležitosťou tajného mrkania a číhajúcich pohľadov, náhle prepuknutej odvahy trúfalých gest, márnej žiadostivosti bažiacich pier a chvejúcich sa rúk, bola tichým úsilím, preukázaním oných drobných služieb, ktoré sú v svojej pokore o to vznešenejšie a posvätnejšie, pretože sú zamýšľané ostať bez povšimnutia. Po supé uhladil skrčené záhyby obrusu pred jej miestom s takým nežným a láskavým dotykom prstov, akým sa hladia pokojne odpočívajúce ruky milovaných žien; zrazil k sebe všetky veci v jej blízkosti s oddanou symetriou, akoby ich pripravoval na hostinu. Opatrne odniesol poháre, ktoré sa dotkli jej pier, do svojej úzkej temnej podkrovnej izby a v perlovom mesačnom svite ich sledoval nocou sa rozblyšťať ako drahocenný klenot. Neustále bol z nejakého kúta tajným poslucháčom jej krokov a putovania. Vpíjal jej reč, akoby zmyselne prevaľoval na jazyku sladké a vôňou opojné víno a dychtivo lapal jednotlivé jej slová a príkazy ako deti letiacu loptu. Tak vniesla jeho opojená duša premenlivý a bohatý lesk do jeho úbohého a obyčajného života. Nikdy ho neprepadlo to múdre bláznovstvo zaodieť celý ten vnútorný zážitok do chladných, ničivých slov skutočnosti, že ten biedny čašník François miluje exotickú, večne nedosiahnuteľnú grófku. Pretože ju nevnímal ako skutočnosť, ale ako niečo vyššie, veľmi vzdialené, čo je dosiahnuteľné iba odleskom života. Miloval autoritatívnu pýchu jej príkazov, rozkazovačné vytiahnutie jej čiernych, takmer sa dotýkajúci obrv, umienené vrásky okolo úzkych pier, sebavedomú gráciu jej gest. Podriadenosť mu pripadala samozrejmá a ponižujúcu dôvernosť podradných služieb pociťoval ako šťastie, pretože mu tak často umožňovali vstúpiť do toho kúzelného kruhu, ktorý ju obklopoval.

Tak sa zrazu v živote jednoduchého človeka zrodil sen podobný vznešenej a starostlivo pestovanej kvetine, ktorá kvitne na ceste, kde inak všetky klíčky zadusí víriaci prach. Bolo to opojenie prostého človeka, čarovný a narkotický sen uprostred chladného, monotónneho života. A sny takýchto ľudí sú ako bezveslové člny, ktoré sú bezcieľne unášané na tichých, zrkadlových vodách v kolísavej rozkoši, až do chvíle kým kýl nenarazí s náhlym trhnutím na neznáme brehy.

Skutočnosť je avšak silnejšia a robustnejšia než akékoľvek sny. Jedného večera mu povedal zavalitý vrátnik z Vaudu, keď ho míňal: „Ostrowska zajtra odchádza vlakom o ôsmej.“ A potom dodal ešte niekoľko nezaujímavých mien, ktoré prepočul, pretože tieto slová spôsobili v jeho hlave zmätenú a búrlivú smršť. Párkrát si mechanicky prešiel prstami po zmraštenom čele, akoby chcel vyhladiť ťaživú vrstvu, ktorá sa tam usadila a zatemňovala jeho pochopenie. Spravil pár krokov; jeho nohy boli neisté. Váhavo a vydesene prekĺzol popri vysokom zrkadle v zlatom ráme, z ktorého naňho hľadela mdlá, kriedovo biela cudzia tvár. Myšlienky neprichádzali, boli takmer ako zamurované za temnou hmlistou stenou. Takmer nevedome tápal dolu pridŕžajúc sa zábradlia širokého schodiska, ktoré ústilo do šera zahalenej záhrady, kde sa vysoké pínie osamelo týčili ako temné myšlienky. Ešte pár krokov sa jeho nepokojná postava potácala, podobne ako nízky a kolísavý let veľkého tmavého nočného vtáka a potom klesol na lavičku a hlavu si tisol na chladnú opierku. Panovalo tam úplné ticho. Vzadu pomedzi okrúhlymi kríkmi sa trblietalo more. Mäkké a chvejúce svetlá nepatrne planuli na vode a monotónne zručiace pospevovanie vzdialeného vlnobitia sa strácalo v tichosti.    

A zrazu bolo všetko jasné, úplne jasné. Tak bolestivo jasné, že ho to takmer pohnulo k úsmevu. Jednoducho všetkému bol koniec. Grófka Ostrowska sa vráti domov a čašník François zostane na svojom mieste. Bolo to také zvláštne? Neodchádzali všetci tí zahraniční hostia, ktorí prišli do hotela, po dvoch, troch, či štyroch týždňoch? Aká pochabosť, že na to nepomyslel prv? Veď predsa všetko bolo také jasné, až k smiechu a plaču jasné. A myšlienky sa mu neustále rojili hlavou. Zajtra večer vlakom o ôsmej do Varšavy. Do Varšavy – hodiny a hodiny cesty cez lesy a údolia, pahorky a kopce, stepi a rieky a cez hlučné mestá. Varšava! Ako ďaleko to je! Nedokázal si to ani predstaviť, ale cítil to v hĺbke svojho srdca, to hrdé a hroziace, tvrdé a vzdialené slovo: Varšava. Kým on...

Na moment sa v jeho srdci rozhostila malá snová nádej. Mohol ju nasledovať. Osvedčiť sa tam ako sluha, pisár, pohonič, otrok, stáť na ulici ako mrznúci žobrák, hocičo, len nebyť  tak strašne vzdialený, dýchať vzduch toho istého mesta, niekedy ju snáď uzrieť pri prechádzaní vôkol, zazrieť čo i len jej tieň, šaty a tmavé vlasy. A myseľ mu už opantalo unáhlené rojčenie. Ale bola to ťažká a neľútostná hodina. Prosto a jasne videl, aké nedosiahnuteľné sú jeho sny. Rátal: sto alebo v najlepšom prípade dvesto frankov úspor. To sotva postačí na polovicu cesty. A čo potom? Akoby cez roztrhnutý závoj zrazu uzrel svoj život, spoznal aký úbohý, žalostný, strašný teraz musí byť. Pusté prázdne roky v práci čašníka, mučené pochabou túžbou a táto komickosť mala byť jeho budúcnosťou. Toto poznanie ním otriaslo. A zrazu celý tento sled myšlienok búrlivo a nevyhnuteľne splynul. Existovala iba jedna možnosť...

Ticho sa hojdali vrcholky stromov v nepatrnom vánku. Pred ním sa hrozivo ukazovala temná čierna noc. Isto a pokojne sa postavil z lavičky a kráčal po škrípajúcom štrku k veľkému hotelu, ktorý spal v bielom tichu. Zastal pred jej oknami. Boli neosvetlené, bez iskrivého svetla, na ktorom by mohla byť zapálená jeho snová túžba. Teraz jeho krv tiekla pokojne a kráčal ako niekto, ktorého nič viac nemetie a neklame. Vo svojej izbe sa hodil bez akéhokoľvek vzrušenia na posteľ a zaspal tupým bezsenným spánkom, až kým nezaznel ranný signál.

Na druhý deň bolo jeho správanie úplne v medziach starostlivo vykalkulovanej rozvahy a vydobeným pokojom. Svoje povinnosti vykonával s chladnou ľahostajnosťou a jeho gestá boli také isté a bezstarostné, že nikto nemohol tušiť to trpké rozhodnutie za jeho klamlivou maskou. Tesne pred večerou sa ponáhľal s malými úsporami do najexkluzívneho kvetinárstva a kúpil vyberané kvety, ktorých farebná nádhera prehovárala slovami ako: tulipány planúce ohnivozlatou vášňou, biele strapaté chryzantémy vzbudzujúce dojem žiarivých, exotických snov, úzke orchidey, tie ladné obrazy túžby a niekoľko hrdých omamných ruží. A potom kúpil skvostnú vázu z opálového blyšťavého skla. Tých niekoľko zostalých frankov daroval žobráckemu dieťaťu s rýchlym a bezstarostným gestom. Potom sa náhlil späť. Vázu s kvetinami postavil s tklivou slávnosťou pred grófkin kuvert na stôl, ktorý naposledy pripravil s pomalou, zmyselne úzkostlivou pozornosťou. 

Nastalo diner. Servíroval ako zvyčajne: rezervovane, nehlučne a obratne, bez toho aby pozdvihol zrak. Iba ku koncu objal celú jej pružnú, hrdú postavu s nekonečne dlhým pohľadom, o ktorom nikdy nevedela. Ani raz sa mu nezdala taká krásna, ako v tomto poslednom bezvýhradnom pohľade. Potom pokojne odstúpil od stola a bez zbytočného gesta a rozlúčky opustil miestnosť. Nosiac sa ako hosť, pred ktorým sa služobníctvo skláňa a poklonkuje, kráčal po chodbách a elegantnom vstupnom schodisku na ulicu: každý pozorovateľ musel pocítiť, že v tomto momente opúšťa svoju minulosť. Chvíľu váhavo postál pred hotelom a potom sa obrátil k blýskavým vilám a širokým záhradám pozdĺž cesty a kráčal ďalej, stále ďalej svojím zahĺbeným promenádnym krkom nevediac kam ho ponesie. 

Až do večerných hodín sa netrpezlivo potuloval v snovom stratene mysle. Už o ničom nedumal. Nie o minulosti ani o neodvratnom čase. Už sa nepohrával s myšlienkou na smrť, nie takým spôsobom, ako človek v posledných chvíľach zdvíha blýskavý revolver s výhražným, hlbokým ústím a skúmavo ho poťažkáva v ruke a potom ho opäť nechá klesnúť. Už dávno vyniesol rozsudok. Obrazy prichádzali už iba v chvatnom lete, ako odlet lastovičiek. Najprv obrazy dní mladosti, až do jednej osudovej vyučovacej hodiny, kedy mu hlúpe dobrodružstvo zrazu zavrelo brány lákavo pôsobiacej budúcnosti a uvrhlo ho do víru sveta. Potom nepokojné putovanie, úsilie o denné živobytie, pokusy, čo neustále zlyhávali, až kým mu tá temná vlna zvaná osud nezlomila hrdosť a nevrhla ho do nehodného postu. Mnoho pestrých spomienok mu preletelo hlavou. A nakoniec zažiaril v jeho bdelých snoch ešte jemný odlesk týchto posledných dní; a zrazu opäť rozrazili temnú bránu skutočnosti, ktorou musel prejsť. Spomenul si, že ešte dnes chce zomrieť.

Chvíľu premýšľal o mnohých spôsoboch, ktoré viedli k smrti a navzájom porovnával ich horkosť a rýchlosť, kým ho zrazu nepremkla myšlienka. Chmúrne dumanie mu náhle ukázalo temný symbol: rovnako ako ona nevedome a ničivo poháňala jeho osud, rovnako tak by tiež mala rozdrviť jeho telo. Ona sama by to mala vykonať. Sama zavŕšiť svoje dielo. A teraz sa jeho myšlienky rozbehli s desivou istotou. Za necelú hodinu, o ôsmej odchádza expres, ktorý mu ju odvedie. Vrhne sa mu pod kolesá, nechá sa rozdrviť tou istou rútiacou sa silou, ktorá ho odtrhla od ženy jeho snov. Chcel vykrvácať pod jej nohami. Myšlienky sa jedna za druhou rútili akoby v radosti. Poznal tiež správne miesto. Trochu ďalej na zalesnenom svahu, kde šumiace vrcholky zatieňujú pohľad na posledný ohyb blízkej trati. Pozrel sa na hodinky: sekundy odbíjali zarovno jeho klokotajúcej krvi. Nastal čas vydať sa na cestu. Okamžite prešiel z malátneho k pružnému a istému kroku, k tomu pevnému rýchlemu tempu, ktoré  svojim kráčaním vpred skoncuje so snením. Netrpezlivo sa rútil do šerej krásy južanského večera na miesto, kde obloha bola pásom purpuru vsadením medzi vzdialenými zalesnenými kopcami. Náhlil sa vpred, až kým sa pred ním nezaleskli dve strieborné línie koľajníc, ktoré ho ďalej sprevádzali po ceste. Viedli ho vo vinúcou sa traťou cez hlboké, voňavé údolia, ktorých závoj hmly postriebroval mäkký svit mesiaca, zaviedli ho do kopcovitej krajiny, kde sa naskytal pohľad na jagavé svetlá pozdĺž pláže, ktoré v diaľke rozligotali široké more, tmavé ani noc. A nakoniec mu odokryli hlboký, nepokojne šumiaci les, ktorý ukrýval trať v svojom klesajúcom tieni. 

Bolo už neskoro, keď lapajúc dych dorazil na temnú stráň lesa. Stromy ho zlovestne a čierne obstupovali a iba vysoko nad nimi, v presvitajúcich korunách sa zachytilo slabé chvejúce sa mesačné svetlo vo vetvách, ktoré úpeli, keď ich objímal mierny nočný vánok. Niekedy bolo toto duté ticho narušené zvláštnym volaním vzdialených nočných vtákov. V tejto tiesnivej samote jeho myšlienky úplne zamrzli. Len čakal, čakal a hľadel, či sa dolu nechce zjaviť červené svetlo vlaku v zákrute prvej stúpajúcej serpentíny. Niekedy sa nervózne pozrel na hodinky a počítal sekundy. Potom sa znovu započúval a zdalo sa mu, že začul vzdialený hvizd lokomotívy. Ale bol ta mylná predstava. Opäť sa rozhostilo úplné ticho. Čas zostal zdanlivo nehybný.

Konečne sa dolu v diaľke zaskvelo svetlo. V tejto chvíli pocítil v srdci bodnutie, avšak nevedel, či je to strach alebo radosť. S prudkým pohybom sa vrhol na koľajnice. Sprvu na chvíľu pocítil príjemný chlad železných pásov na sluche. Potom načúval. Vlak bol ešte ďaleko. Môže to trvať ešte minúty. Nebolo nič počuť okrem šepotu stromov vo vetre. Myšlienky mu zmetene vírili hlavou, až kým zrazu jedna nezostala, a tá mu neprebodla srdca ako bolestivý šíp: zomrel kvôli nej a nikdy sa to nedozvie. Poznanie, že ani jediná tichá vlnka jeho speneného života sa nikdy nedotkla tej jej, že nikdy nebude vedieť, ako jeden cudzí život závisel na tom jej a bol ním rozdrvený.

Veľmi potichu v diaľke rytmicky supela stúpajúca mašina skrz nehybný vzduch. Ale tá myšlienka naďalej horela rovnakou intenzitou a mučila umierajúceho v posledných minútach. Vlak rachotil čoraz bližšie. Znovu otvoril oči. Nad ním sa rozprestieralo mĺkve modro-čierne nebo a niekoľko šumiacich korún stromov. A nad lesom blikajúca biela hviezda. Osamelá hviezda nad lesom... Koľajnice pod jeho hlavou už začínali slabo vibrovať a spievať. Ale myšlienka horelo ani oheň v jeho srdci a v pohľade, ktorý vyjadrovali všetku vášeň a zúfalstvo jeho lásky. Všetka túžba a posledná bolestivá otázka smerovali hore k bielej žiarivej hviezde, ktorá naňho zhovievavo zhora zhliadla. Stále bližšie dunel vlak. A umierajúci ešte raz s posledným neopísateľným pohľadom vzal do srdca žiarivú hviezdu nad lesom. Potom zavrel oči. Koľajnice sa triasli a knísali, bližšie a bližšie hrmotal rachotiaci chod uháňajúceho vlaku, čo pôsobilo, akoby lesom dunel zvuk veľkých búrlivých zvonov. Zdalo sa, že sa zem otriasa. Ešte jedno ohlušujúce rútiace sa svišťanie, uháňajúce rachotenie, potom ostrý hvizd, bojazlivý zvierací výkrik parnej píšťaly a prenikavý ston márnej brzdy...     

Krásna grófka Ostrowska mala vo vlaku rezervované kupé iba pre seba. Od odjazdu čítala francúzsky román, jemne kolembaná húpaným pohybom vozidla. Vzduch v uzavretom priestore bol dusný a nasiaknutý ťaživou vôňou mnohých vädnúcich kvetov. Biele strapce orgovánu sa už unavene vykláňali zo skvostných rozlúčkových košov ako prezreté ovocie, kvety zavesené na ich stopkách ochabnuto viseli a ťažké a široké kalichy ruží budili dojem, že vädnú v horúcom opare opojných vôní. Dokonca aj v uháňajúcom chvate vlaku vyhrievalo dusivé sparno túto ťažkú vlnu vôní, ktorá neznesiteľne ubíjala.

Zrazu nechala malátnymi prstami klesnúť knihu. Sama nevedela prečo. Bol to nejaký tajný pocit, čo ju strhol. Pocítila tupý bolestivý tlak. Náhla, nepochopiteľne stiesňujúca bolesť zovrela jej srdce. Myslela, že sa zadusí v ťažkej omamnej aróme kvetín. A táto znepokojujúca bolesť neustupovala, cítila každý záchvev rútiacich sa kolies, ich slepé búšivé napredovanie ju neskonale mučilo. Zachvátila ju náhla túžba zastaviť uháňajúce tempo vlaku, strhnúť ho späť od temnej bolesti, ku ktorej sa rútil v ústrety. Nikdy v živote nepocítila podobný strach z niečoho strašného, neviditeľného, krutého, čo zovieralo jej srdce, ako v tejto chvíli nepochopiteľnej bolesti a nevysvetliteľného strachu. A stále prudší bol tento nesmierny pocit, stále tesnejšie bolo zovretie okolo hrdla. Ako modlitba stonala v nej myšlienka, aby vlak zastal.

Náhle sa ozvalo ostrý zvuk signálovej píšťalky, divoký varovný výkrik lokomotívy a žalostne škrípajúci ston bŕzd. A rytmus letiacich kolies spomaľuje, pomalšie a pomalšie a potom zadrhnutý rachot a váhavý nezvratný náraz...

Namáhavo tápala k oknu, aby sa nadýchla studeného vzduchu. Okno rinčiac zapadlo. Vonku tmavé, rušajúce postavy... slová od rôznych hlasov lietali sem a tam: samovrah... Pod kolesami... Mŕtvy... Na otvorenom poli...

Trhla sebou. Inštinktívne sa jej pohľad stretol s vysokou tichou oblohou a čiernymi šumiacimi stromami naproti. A nad nimi osamotená hviezda nad lesom. Cítila jej pohľad ako lesknúcej slzy. Hľadí na ňu a zrazu cíti smútok, aký ešte nikdy nepoznala. Smútok plný páľavy a túžby, aký vo svojom vlastnom živote nikdy...

Vlak jachá pomaly ďalej. Opierala sa v kúte a cítila nepatrné slzy, ktoré jej stekali po tvárach. Temný strach pominul, pociťovala už iba hlbokú zvláštnu bolesť, o pôvod ktorej márne hĺbala. Bolesť akú pociťujú vystrašené deti, keď sa zrazu prebudia v ponurej, nepreniknuteľnej noci a cítia, že sú úplne samé...

Preklad: ©2018 ~Matúš T.