Viktor Olegovič Pelevin

Ontológia detstva

Obvykle bývaš až príliš zaujatý tým, čo sa s tebou tu a teraz deje, než aby si si z ničoho nič začal spomínať na detstvo. V skutočnosti je život dospelého nezávislý, ako to len povedať, nenachádza sa v ňom miesta pre prežitky, ktoré priamo nesúvisia s tým, čo sa odohráva vôkol. Len niekedy skoro ráno, keď sa prebúdzaš a vidíš pred sebou niečo všedné, hoc len tehlovú stenu, spomenieš si, že predtým bola iná, nie taká ako dnes, aj keď sa od tej doby vôbec nezmenila.

Tamto je štrbina medzi dvoma tehlami, v ktorej vidno vzdúvajúcu sa vlnu zaschnutej malty. S výnimkou rokov, keď si zaspával nohami otočenými na opačnú stranu alebo ešte dávnejšie, keď sa hlava postupne vzďaľovala nohám a ranný pohľad na stenu sa menil, ak toto všetko neberieš do úvahy, tak táto vertikálna vlna malty v štrbine medzi tehlami bola prvým ranným pozdravom tohto obrovského sveta, v ktorom žijeme – i v zime, keď je stena presiaknutá chladom a niekedy dokonca pokrytá prekrásnym strieborným nánosom a i v lete, keď slnko o dve tehly vyššie vytvára trojuholníkovú škvrnu s nerovnými hranami (len niekoľko dní v júni, keď je slnko veľmi ďaleko na západe). Za tento čas svojho dlhého putovania z minulosti do budúcnosti však okolité predmety stratili to hlavné – akúsi nedefinovateľnú podstatu, ktorá sa ani nedá vysvetliť. Tak napríklad, čím začínal kedysi deň: dospelí odišli do práce, zatvorili sa za nimi dvere a všetok obrovský priestor vôkol, nekonečné množstvo predmetov a miest patrili teraz len tebe. A všetky zákazy prestávali platiť, veci sa ti doslova ponúkali a nič už neskrývali. Povedzme niečoho všedného ako je pričňa – či už vrchná alebo spodná, to je jedno: tri paralelné dosky, zospodu priečny železný pás a na každom tri nity. Stačilo, aby bol blízko, čo i len jeden dospelý a pričňa, čestné slovo, sa akosi zmrštila, zúžila a stala sa nepohodlnou. Ale keď odišli do práce, hneď bola širšia a bolo v nej pohodlnejšie. A každá z dosiek – vtedy sa ešte nenatierali – bola pokrytá vzorom, keď vystúpili letokruhy, kedysi prepílené pod tými najnemysliteľnejšími uhlami. Buď v prítomností dospelých niekam zmizli, alebo ti proste neprišlo na um zaoberať sa takými vecami za sprievodu vážnych rozhovorov o šichtách, normách a blízkej smrti.

Samozrejme najzvláštnejšie je slnko. Ale najdôležitejšia nie je táto oslepujúca škvrna na nebi, ale od okna sa tiahnuci pás vzduchu, v ktorom sa vznášajú nadýchané prachové zrnká a drobné pokrútené vlákna. Ich pohyby sú natoľko plavné a plynulé (mimochodom v detstve vidíš ich roj už z diaľky neuveriteľne jasne) až sa zdá, akoby existoval nejaký neobyčajný malý svet, riadiaci sa vlastnými zákonmi, a že si možno kedysi ty sám žil v tomto svete alebo že existuje možnosť sa tam dostať a stať sa jednou z tých trblietavých vzdušných bodiek. A znova sme pri tom: v skutočnosti to nie úplne ono, ale inak to nevieš vyjadriť, možno len chodiť ako mačka okolo horúcej kaše. Skrátka vidíš vôkol seba skryté miesta neskalenej slobody a šťastia. Slnko má úžasnú schopnosť vyzdvihnúť z toho mála, čoho sa môže dotknúť, keď prechádza od horného rohu okna k dolnému rohu druhého, to najlepšie. Ešte aj železné dvere vravia niečo, čomu rozumieš – nemusíš sa báť toho, čo sa za nimi môže objaviť. A vôbec, nie je sa čoho báť, hovoria ti pruhy svetla na podlahe a stenách. Na svete nie je nič hrozného. V každom prípade do tej doby, kým tento svet hovorí s tebou, potom od nejakého nepochopiteľného momentu začne hovoriť už len k tebe.

Obvykle ťa v detstve zobúdzajú ranné hádky dospelých. Zakaždým začínajú deň nadávkami, ich reč sa ti zdá skrz pokračujúci spánok neobvykle zdĺhavá a lepkavá, a jasne cítiš z ich intonácie, že tí čo kričia, aj tí čo sa bránia, v skutočnosti vôbec necítia to, čo sa snažia vyjadriť svojimi hlasmi. Proste oni sa tiež len nedávno prebudili a ešte sa úplne nespamätali z toho, čo videli vo sne – aj keď si z neho už nič nepamätajú – a snažia sa rýchlo presvedčiť seba aj druhých, že je tu ráno a s ním aj život, a že majú len niekoľko minút aby sa vychystali – tak je to v skutočnosti. A keď sa im to podarí, začnú sa hádať. Posledné ranné pochybnosti zmiznú a teraz sa snažia nájsť v tom pekle, kam práve s takou prudkosťou vstúpili, o niečo pohodlnejšie miesto. A od hádok prechádzajú k vtipom. A to, že všetci zdieľajú ten samý osud nie je podstatné, pretože raz sa naučili vidieť minimálne rozdiely – a už nie je dôležité, že tu všetci zdochnú, ale len to, že niekto spí navrchu a ďaleko od okna. Hlavné je, že toto všetko chápeš už ako malý, hoci by si to nikdy nemohol povedať nahlas – chápeš to skrz hlasy dospelých, ktoré dolietajú k tebe prostredníctvom ranného polosna. A zdá sa ti to zvláštne a podivné, ale v detstve je celý svet zvláštny a všetko v ňom podivuhodné. A potom už musíš vstať rovnako ako ostatní.

Najprv sa dospelí skláňajú odniekiaľ zhora a približujú sa k tebe tvárou roztiahnutou do úsmevu. Zdá sa, že na svete platí zákon, ktoré ich núti k úsmevu, keď k tebe pristupujú – úsmev je samozrejme strojený, ale ty chápeš, že ti neublížia. Tváre majú desivé: vráskavé, plné škvŕn, zarastené strniskom. Niečím sa podobajú mesiacu za oknom – tiež je na ňom veľa detailov. Hoci dospelým rozumieš, veľa o nich povedať nevieš. Často si zhnusený ich neustálou starostlivosťou. Zdá sa, že po tebe nič nechcú: na sekundu odhadzujú neviditeľné bremeno, ktoré nesú celý život, aby sa k tebe sklonili s úsmevom, potom sa narovnajú, znova ho uchopia a ponesú ďalej – ale tak to môže vyzerať len na prvý pohľad. V skutočnosti chcú, aby si bol ako oni, niekomu musia pred smrťou predať svoje bremeno. Neniesli ho predsa zbytočne. Večer sa ich niekoľko stretne a niekoho bijú – ten, koho udierajú sa zvyčajne jemne zalieča tým, ktorí ho mlátia, a zato potom dostane menej. Zvyčajne ťa nenechajú, aby si sa prizeral, ale vždy sa môžeš ukryť uprostred prični a všetko pozorovať cez tú centimetrovú škáru medzi doskami. A potom - hoci od okamihu, kedy schovaný pozoruješ  celú procedúru, až do doby, kedy sa to stane, je ešte ďaleko – potom po prvý raz nastane deň, kedy sa sám budeš zvíjať na podlahe, zo všetkých strán budú na teba dopadať údery bagančí a usilovne sa budeš zaliečať tým, ktorí ťa bijú.

Keď začínaš čítať, tvoje myšlienky ešte neurčujú text, ale samotné myšlienky sú textom. Prerušenie nastáva vždy pri tom najzaujímavejšom mieste, a ak sa dozvieš z útržku novín, ako sála privítala za potlesku nejakých dvoch súdruhov, začínaš si myslieť, že tí dvaja sú veľmi super, keď práve ich špeciálne vítajú súdruhovia nejakým potleskom. Zatvoríš oči a začínaš si predstavovať súdruhov, potlesk a náhle prežívaš celý malý život, úplne skrytý tým, čo sedia vedľa teba na latríne. A to všetko kvôli útržku novín veľkosti jednej strany škatuľky od čaju a s otlačkom stopy baganči. A ak sa ti dostane do rúk skutočná kniha, tak sa to už nedá s ničím porovnávať. A je jedno aká – nie je ich tu veľa päť alebo šesť, a každú prečítaš niekoľkokrát, ale to nevadí, pretože zakaždým ju vnímaš inak. Zozačiatku sú pre teba dôležité samotné slová, za ktorými sa objaví hneď to, čo označujú („baganče“, „latrína“, „vatovaná bunda“) alebo sa pred tebou otvorí absurdná temnota („ontológia“, „intelektuál“), vtedy by sa hodilo ísť za niekým z dospelých, ale tomu sa chceš vždy vyvarovať, vďaka čomu sa z ontológie stáva baterka a z intelektuála dlhý francúzsky kľúč s nastaviteľnou hlavicou. Najbližšie ťa zaujíma už celá situácia: ako niekto s dupotom vchádza do páchnucej tesnej kuchyni a obrovskými upracovanými päsťami rozbije škľabiacu sa a hnusnú tvár čašníka Prošku. Neexistuje dospelý, ktorý by nečítal túto knižku – a zakaždým, keď sa okolo obete vytvorí ten kruh hnilobne zapáchajúcich úst, postupne všetci urobia malý krok vpred a na sekundu sa stáva spravodlivým pracujúcim chlapíkom Arťomom, ktorý do rany vkladá všetku nenávisť k tomu uškŕňajúcemu a ohavnému, čo sa zmieta uprostred. Pravdepodobne neexistuje žiaden výprask, kde by nevíťazila spravodlivosť. A potom - už po tretíkrát - nachádzaš opis toho, ako na hornej prični vášnivo vzdychá nejaké dievča a vnímaš už iba to. Musíš dospieť, aby ti došlo, ako nudné a úbohé je všetko, čo si toľkokrát prečítal.

Detstvo je šťastné, pretože si to myslíš, keď naň spomínaš. Vôbec, šťastie sú iba spomienky. Keď si bol malý púšťali ťa von na celý deň, mohol si chodiť po všetkých chodbách, nazerať kam sa ti zachcelo a zablúdiť na také miesta, kam od doby ich stavby zrejme nikto nevkročil. Teraz je to starostlivo uchovaná spomienka, ale vtedy bolo tomu inak: kráčaš chodbou a smútiš, že je tu opäť zima a za oknom bude skoro stále tma, zabočíš a pre istotu počkáš až zo susednej chodby prehrmia nadávky dvoch zbitých, ešte raz zahneš a stojíš pred dverami, ktoré bývajú vždy zavreté, ale dnes sú zrazu dokorán otvorené. Niečo svieti na konci chodby. Ukazujú sa dve hrubé potrubia, ktoré vedú pozdĺž steny, pokryté omietkou a dokonca sú obielené. A na konci, kde sa svieti je nadvihnutý železný poklop, dole niečo hučí, a keď sa opatrne nahneš nad poklopom, uvidíš obrovský modrý stroj, ktorý sa ľahko otriasa a hučí, a za ním dva také isté a nikoho navôkol: teraz by si mohol zliezť po rebríku a ocitnúť sa v tom magickom priestore, chvejúceho sa od zhromaždenej energie. Neurobíš to len preto, že sa ti za chrbtom môžu kedykoľvek zatvoriť dvere - a tak sa vraciaš nazad s prianím, aby si sem niekedy znovu zavítal. Potom, keď sa sem začínaš každý deň vracať, keď sa údržba týchto nikdy nespiacich kovových korytnačiek stane nominálnym cieľom tvojho života, tak si často spomenieš, ako si ich uzrel po prvýkrát. Ale spomienky blednú, ak si ich často privolávaš, a preto si radšej toto šťastie šetríš.

Ďalšia spomienka, ktorú si chrániš je tiež zviazaná s dobývaním priestoru. Myslím, že to bolo skôr: jedna z bočných chodieb, zimný deň (okná už namodravé: začína sa stmievať), v celej tej obrovskej budove sa rozlieha ticho – všetci sú v práci. Zdá sa, že v skutočnosti tu nikoho niet – vidno to z toho, ako to vypadá všade navôkol. Dospelí menia svoje okolie a teraz sa matne osvetlená chodba javí veľmi tajomne, plná všelijakých tieňov, až to trocha naháňa hrôzu. Svetlo ešte nerozsvietili, ale čoskoro by mali, môžeš si dovoliť zriedkavé potešenie – zabehať si. Štartuješ od požiarnej tabuľky v temnej slepej chodbe (veľmi zvláštna doska - je na nej olejovými farbami namaľovaná sekera, hák a vedro). Nejaký čas pobehuješ sem a tam po chodbe, vychutnávaš si slobodu a jednoduchosť, s ktorou môžeš prinútiť stenu aby sa nakláňala, približovala alebo vzďaľovala - a všetko vďaka drobnými signálmi, ktoré dávaš svojmu telu. Ale samozrejme najúžasnejšie je, keď zatáčam doprava v prudkom ohybe chodby, ktorá končí oknom s drôtenou sieťkou. Už dvadsať metrov pred rohom uhýbaš k ľavej stene, a keď sa naproti mihnú dyhované dvierka označené Poistný ventil-15Šč, vzdiališ sa od steny, poriadne sa nakloníš vpravo a opíšeš dlhý oblúk - týchto niekoľko sekúnd, kedy je tvoj pravý bok takmer súbežný s podlahou, ti dáva s ničím nezrovnateľný pocit slobody. Potom ľahko preletíš zvyškom chodby, prestrčíš prsty drôtenými okami sieťky a dívaš sa z okna: už je tma, a nad plotom, na stĺpoch vyčnievajú vysoké snehové čiapky a svieti pár chladných modrých lámp.

Zvuky doliehajúca spoza okna, majú úplne iný ráz ako tie, ktoré sa rodia niekde na chodbe alebo za stenou. Rozdiel nie je ani tak vo vlastnostiach zvuku - hlasný alebo tichý, prenikavý alebo tlmený - ale v tom, čo ho vytvára. Takmer všetky zvuky vytvárajú ľudia, ale tie, ktoré vznikajú vo vnútri tejto obrovskej budovy znejú ako škvŕkanie v črevách alebo ako praskanie v kĺboch mohutného tela – skrátka nevyvolávajú v tebe záujem, pretože ich poznáš a vieš, čo ich spôsobuje. Ale tie, čo sem dolietajú spoza okna, sú takmer jediným dôkazom o existencii zvyšku sveta, a každý takýto zvuk je pre teba nesmierne dôležitý. Zvuková paleta sveta sa taktiež od detstva veľmi zmenila, hoci jej hlavné zložky sú tie isté. Tak napríklad obyčajný zvuk spoza okna: vzdialené zvučné údery železa o železo, v porovnaní s pulzom - pri jednom takomto údere udrie srdce dvakrát až trikrát. Tento zvuk má veľmi zaujímavé echo, akoby sa neozývalo z jediného bodu, ale zrazu z celého oblúku horizontu. Úplne po prvé bol tento úder - v čase, keď si mohol ešte spať po spoločnom budíčku - časovou osou alebo zdanlivým oporným bodom, podľa ktorého sa dala merať dĺžka a určovať postupnosť večerných bitiek a ranných hádok dospelých. Neskôr sa toto pravidelné znenie zmenilo na tlkot srdca sveta a zostalo ním až do tej doby, kým niekto nepovedal, že to zatĺkajú pilóty na staveniskách. Medzi zvukmi, ktoré počuješ možno rozlíšiť vzdialený hukot strojov, kvílením posunovacích lokomotív na zoraďovacom nástupišti, hlasy a smiech (veľmi často detský), dunenie lietadiel na oblohe (je v ňom niečo prehistorické), šumenie vetra a nakoniec štekot psov. Hovorí sa, že kedysi existoval spôsob komunikácie s väzňom vo vedľajšej cele (v celách sedeli po jednom – ani sa nedá veriť, že to tak mohlo byť): väzeň v prvej cele začal klopať na stenu presne stanoveným spôsobom správu zašifrovanú v postupnosti úderov a z vedľajšej cely prichádzala odpoveď za použitia rovnakého kódu. Zrejme je to legenda - aký to má zmysel vytvoriť špeciálny jazyk, keď si môžete všetko povedať pri spoločnej práci? Ale dôležitá je myšlienka - prenos správ formou, ktorá sa na prvý pohľad zdá úplne nezmyselná, ako klopanie na stenu. Niekedy si pomyslíš, že ak by sa náš Stvoriteľ chcel s nami dorozumievať klopaním, čo by sme asi počuli? Asi niečo ako tie vzdialené rany, ktoré vznikajú pri zatĺkaní pilót do zmrznutej zeme – a iste v pravidelných intervaloch, tu nepripadá v úvahu žiadna morzeovka.

Čím si starší, tým jednoduchší sa ti svet javí, ale aj napriek tomu je v ňom mnoho nepochopiteľného. Stačí vziať hoci len dva metre štvorcové oblohy na stene (oblohy, ak sedíš na spodnej prični, z hornej je vidno ešte vrcholky vzdialených hrubých komínov). V noci sa na nich objavujú hviezdy, cez deň - mraky, ktoré vyvolávajú veľa otázok. Oblaky ťa sprevádzajú od detstva, a toľko sa ich už v okne narodilo, že sa neprestávaš čudovať, keď uvidíš niečo nové. Tak napríklad teraz sa v pravom okne vznáša naružovelý (už čoskoro zapadne slnko) vejár z množstva pásov nadýchaných oblakov - ako keby tu preleteli všetky lietadlá sveta (mimochodom, zaujímavé by bolo, ako ma vidia tí, ktorí si odpykávajú svoj trest v nebi) a oblohu v ľavom okne zas rozdeľujú rovnobežne tiahnuce sa diagonály. Alebo sa dnes ten nekonečne vzdialený bod, odkiaľ fúka vietor, vynára naproti pravému oknu. Istotne to niečo znamená, a ty jednoducho nepoznáš kód – a to je práve tá komunikácia s Bohom. Vieš to isto. Nepochybne vieš aj o zmysle toho, keď sa na pustom novembrovom oblaku objaví rozmazaná, vyblednutá, nepravidelná trojuholníková škvrna (už si ju videl na stene v letné ráno blízko tvojej tváre), z ktorej stredu cez rýchlo sa pohybujúce pásy hmly svieti slnko. Alebo v lete, keď sa ukáže ten červený kopec cez polovicu oblohy, ktorý vidno nad obzorom (iba z hornej prični). Predtým existovala kopa vecí a udalostí, pripravených na tvoj prvý pohľad odhaliť svoju pravú podstatu - no takmer všetky. Keď kolovala fotografia väzenia zobrazujúca ho zvonka (pravdepodobne z požiarneho stožiara u fabriky na cukrovinky), nebolo ti celkom jasné, čo tak šokuje starých väzňov – skutočne nemajú vo svojom živote nič viac zaujímavejšieho? Večný kúsok zlej torty, známy zápach latríny a naivná hrdosť na možnosti ľudskej mysli. A môžeš komunikovať s Bohom. Veď odpovedať mu, to znamená cítiť a chápať toto všetko. Tak uvažuješ v detstve, kedy sa svet skladá z jednoduchých analógií. Až potom si uvedomíš, že nemôžeš hovoriť s Bohom, pretože ty sám si jeho hlasom, ktorý sa postupne stáva slabším a slabším. Ak sa nad tým zamyslíš, je to asi ako s krikom, ktorý k tebe dolieha z dvora, kde sa hrá futbal.

Niečo sa dialo so svetom, kde si vyrastal - každý deň sa trochu zmenil, všetko navôkol dennodenne nadobudlo nový významový odtienok. Všetko sa začínalo z veľmi slnečného a šťastného miesto na zemi, kde žijú trochu smiešni ľudia so svojou oddanosťou ku koženým bagančiam a čiernym vatovaným bundám - smiešni a o to viac blízki, začínalo to šťastnými zelenými chodbami, veselou hrou slnka na skorodovanej drôtenej sieťke, náruživým štebotom lastovičiek, ktoré sa zahniezdili pod strechou dielne na spracovanie plechu, slávnostným revom prehliadkových tankov - aj keď ich cez stenu nevidíš, tak podľa zvuku poznáš, kedy ide tank a kedy samochodka, náhlym smiechom dospelých po niektorých tvojich otázkach, úsmevom strážnika, ktorého stretávaš na chodbe a vrtením chvosta veľkého ovčiaka bežiaceho ti naproti. A potom všetko postupne bledne: začneš si všímať praskliny na stene, ťažký zápach zo stravovacieho bloku, neznesiteľného práve svojou každodennosťou, začínaš si uvedomovať, že aj za rodnou stenou s čerstvo zatmelenými štrbinami, existuje nejaký život – skrátka s každým ďalším dňom je ti jasnejšie, že stále menej a menej otázok týkajúcich sa tvojho osudu tu, zostáva nezodpovedaných. A čím menej je z toho skryté, tým menej sú dospelí ochotní ťa šetriť, ako to robievali kedysi kvôli tvojej čistote a nevinnosti, akoby  už len videnie tohto sveta znamenalo pošpiniť sa a podieľať sa na všetkých jeho ohavnostiach – a večer sa v slepých uličkách chodieb a temných zákutiach cieľ deje veľa hrozných vecí. A z iluzívnej hmly zabúdajúceho detstva sa vynára vedomie, – ako keď zaostríš objektív - že si sa narodil a vyrástol vtom najšpinavšom a najpáchnucejšom kúte sveta – vo väzení. A keď to konečne pochopíš, začnú pre teba naplno platiť zákony tvojho väzenia. A čo z toho plynie? Skutočnosťou je, že svet nevymysleli ľudia, aj keby čo ako špekulovali, nie je v ich silách, aby sa život posledného väzňa akokoľvek odlišoval od života hlavného vedúceho sektoru hospodárstva. A aký je rozdiel, čo sa týka príčiny, ak je vytvorené šťastie stále to isté? Existuje norma šťastia, každý človek má v živote pridelenú určitú dávku šťastia a nech by sa dialo čokoľvek, tú mieru šťastia mu nikto nemôže zobrať. Hovoriť o tom, čo je správne a čo nie, je možné len za predpokladu, že máš aspoň ako také tušenie, kým a prečo bol človek stvorený.

Predmety sa nemenia, ale niečo zmizne pokým dospievaš. V skutočnosti to „niečo“ strácaš ty, nenávratne prechádzaš každým dňom a pritom ti uniká to najpodstatnejšie, letíš niekam dole - a nemôžeš ten pomalý pád dostratena zastaviť - môžeš len hľadať slová, ktorými by si opísal to, čo sa s tebou deje. Možnosť pozerať sa z okna nie je najdôležitejšia vec v živote, ale si rozladený, keď ťa prestanú púšťať na chodbu – už si takmer dospelý a k sviatku dostaneš kožené baganče a vatovanú bundu. Z množstva kedysi dostupných panorám, ktoré si mal k dispozícii kedykoľvek sa ti zachcelo, zostane nakoniec len jedna (z obidvoch okien v mierne odlišných uhlov vidíš to isté), ktorú možno obdivovať, iba ak oprieš krátku lavičku o stenu a postavíš sa na jej okraj: dvor obohnaný nízkou betónovou stenou, dva hrdzavé autobusy - skôr pozostatky z nich podobajúce sa na mŕtve osy, - vnútri prázdne žlté príkrovy, dlhá budova susedného väzenia s polkruhovitou hnedou strechou, potom už iba vzdialené väzenie a nebo, ktoré zaberá zvyšok štvoruholníkového otvoru. Z toho, čo vidíš každý deň po mnoho rokov sa postupne stáva tvoj vlastný pomník - spomienka na to, akým si bol kedysi - pretože má na sebe otlačok citov už takmer neexistujúceho človeka, ktorý sa v tebe objavuje len na chvíľu, kedy vidíš to isté, čo kedysi on. Vidieť to, znamená priložiť svoju dušu na štandardný otlačok na sietnici štandardného ľudského oka. Predtým na tomto dvore hrali futbal, padali, vstávali, kopali do lopty a dnes sú tam len tie hrdzavé autobusy. V skutočnosti od doby, čo si začal chodiť na spoločné práce, si príliš unavený na to, aby vnútri teba niečo ožilo, čo by bolo schopné zohrať futbal na tvojej sietnici. Ale aj keby ťa mala v budúcnosti čakať súprava bielizne celého národa, nikto už nemôže z minulosti odňať to, čo tam niekto videl (niekdajší ty, ak to vôbec niečo znamená), stojac na rozheganej lavičke, keď sa pozeral z okna: niekoľko ľudí si prihráva loptu, smejú sa, ich hlasy a údery nôh prichádzajú s malým oneskorením, jeden nečakane uteká dopredu - má zelený dres - beží s loptou k bránke z dvoch starých pneumatík, strieľa, dáva gól, potom zmizne z tvojho dohľadu – a počuješ výkriky hráčov. Je to zvláštne. V tejto cele žil kedysi malý väzeň, ktorý toto všetko videl a teraz tu už nie je. Je vidieť, že občas sa podarí útek, ale len v úplnej tajnosti, a kde sa skrýva utečenec, nikto nevie, dokonca ani on sám.

Preklad: ©2015 ~Matúš T.