Wolfgang Borchert
Mesto
Nočný pútnik kráčal po koľajniciach. V svite mesiaca mäkko žiarili ako striebro. Chladné, pomyslel si nočný pútnik, sú len chladné. Naľavo v diaľke osamelá žiara, usadlosť. A drsný štekot psa. Žiara a pes robili noc nocou. Nočný pútnik bol opäť sám. Len vietor s dlhými žalostnými vzdychmi sa mu prehnal popri ušiach. A na koľajniciach bodkasté škvrny: mraky pred mesiacom.
Tu prišiel muž s lampášom. Lampáš zdvihnutý medzi dvoma tvárami sa hojdal.
Muž s lampášom sa spýtal: No, chlapče, kam?
A nočný pútnik ukázal rukou na svetlý bod vzadu na obzore.
Hamburg? spýtal sa ten s lampášom.
Áno, Hamburg, odvetil nočný pútnik.
Pod ich krokmi jemne štrkotali kamene. Šťukajúc narážali do seba. A drôt na lampe škrípal tam a späť, tam a späť. Pred nimi ležali koľajnice v svite mesiaca. A koľajnice uháňali striebristo k svetlému bodu. A svetlý bod na obzore v túto noc, ten svetlý bod bol Hamburg.
Ale tak to nie je, povedal ten s lampášom, tak to nie je s mestom. Je tam svetlo, ach áno, ale pod svetlom pouličných lámp chodia tiež len tí, čo majú hlad. Vravím ti, ty.
Hamburg! zasmial sa nočný pútnik, potom je to to isté. Človek sa tam musí vrátiť, stále znova a znova, keď odtiaľ prišiel. Musí sa tam vrátiť. A potom povedal, akoby si ktoviečo o tom myslel, to je ten život! Jediný život!
Lampa škrípala tam a späť, tam a späť. A vietor fúkal popri ušiach v molovom tóne. Koľajnice ležali ligotavé v svite mesiaca a chladné.
Potom ten s hojdajúcim sa lampášom povedal: Život! Bože môj, čo to je: Pamätať si pachy, siahať na kľučky dverí. Človek prechádza okolo tvárí a cíti v noci dážď vo vlasoch. Už to je veľa.
Za nimi zakvílila lokomotíva ako obrovské dieťa túžbou po domove. A urobila noc nocou. Potom okolo mužov silno prehrmel nákladný vlak. A hrmel ako hrozba hviezdami vyšívanou hodvábnou nocou. Statočne sa muži proti tomu nadýchli. A kruhovité krútiace sa kolesá klepotali pod koróznymi karmínovočervenými vagónmi. Húževnato hrmotajúc sa hnali preč – preč – preč. A oveľa ďalej ešte tichšie: preč - preč -
Tu nočný pútnik povedal: Nie, život je viac ako bežať v daždi a siahať na kľučky dverí. Je to viac ako prechádza okolo tvárí a pamätať si pachy. Život je: strach. A tiež radosť. Strach, že sa ocitneš pod vlakom. A radosť, že si sa neocitol pod vlak. Radosť, že môžeš ísť ďalej.
Pri koľajniciach sa objavil úzky domček. Muž stlmil oheň v lampáši a podal ruku chlapcovi: Takže, Hamburg!
Áno, Hamburg, odvetil a odišiel.
Koľajnice v svite mesiaca mäkko žiarili.
A vzadu na obzore svetlý bod: mesto.
Preklad: ©2023 ~Matúš T.