Viktor Olegovič Pelevin

Nika

A teraz, keď sa jej ľahký dych opätovne rozptýlil, v tomto pochmúrnom, chladnom jarnom vánku, keď v mojom lone spočíva hrubý zväzok Bunina, odvraciam niekedy zrak od stránok a hľadím na stenu, kde visí jej náhodne zachovaná fotografia.

Bola oveľa mladšia než ja. Osud nás spojil náhodou. Neveril som, že by moje prednosti vzbudzovali jej náklonnosť, skôr som bol pre ňu, povedané termínom fyziológie, len podnetom, ktorý stimuloval reflexy a reakcie, ktoré by zostali nemenné, nech by už bol na mojom mieste horlivý fyzik, skorumpovaný politik alebo hocikto iný, pripravený oceniť jej tmavý južanský pôvab a zmierniť ťarchu jej existencie spôsobenú starou vlasťou, chudobnou severnou krajinou, kde omylom uzrela svetlo sveta. Keď si zložila hlavu na moju hruď, pomaly som prechádzal prstami po jej šiji a pritom som si predstavoval na tejto nežnej krivke ruku niekoho iného - bledú s tenkými prstami, s malou lebkou na prsteni alebo obscénne chlpatú, potetovanú modrými kotvami a nápismi, ako sa pomaly kĺže nadol. Cítil som, že takáto zmena by nijako neranila jej dušu.

Nikdy som ju neoslovil celým menom. Slovo Veronika bolo pre mňa botanickým termínom a v mysli mi vyvolávalo dusivý zápach bielych kvetov, ktorý oživoval prachom zapadnuté spomienky z detstva viažuce sa na južný kvetinový záhon. Vystačil som si s poslednými dvoma slabikami, ju to však nechávalo chladnou. Vôbec nemala zmysel pre hudbu a taktiež nepoznala svoju menovkyňu, bezhlavú a okrídlenú bohyňu.

Moji priatelia ju nemali radi od prvej chvíle. Možno vytušili, že veľkorysosť, s ktorou ju – hoci len na pár minút – prijali do svojho kruhu, zostala bez odozvy. Ale žiadať od Niky niečo iné by bolo rovnako nezmyselné, ako očakávať od chodca kráčajúceho po asfalte pocit vďačnosti k robotníkom, ktorí cestu vybudovali. Pre ňu boli ľudia niečo ako hovoriace skrine, ktoré sa z nepochopiteľných dôvodov objavili vedľa nej, a rovnako z nevysvetliteľných dôvodov znova zmizli. Nika neprejavovala záujem o ľudské emócie, ale inštinktívne vycítila, ak mal niekto záujem o ňu. Keď ma navštívili priatelia, vstala a odišla do kuchyne. Navonok k nej neboli hrubí, ale keď nebola nablízku, neskrývali pohŕdanie. Samozrejme ju žiaden z nich nepovažoval za seberovnú.

„Čo je s Nikou, ani sa na mňa nechce pozrieť?“ spýtal sa jeden z nich s výsmechom v hlase. Ani len netušil, že tomu tak v skutočnosti aj je. So zvláštnou naivitou veril, že Nika mu bola v hĺbke svojej duše oddaná.

„Nevieš ju skrotiť,“ povedal srdečne v záchvate opitosti. „Pri mne by za týždeň priadla.“

Vedel som, že sa v danej veci veľmi dobre vyzná, pretože ho manželka už štyri roky drezíruje, ale to posledné, čo som chcel v živote robiť, bolo kohokoľvek vychovávať.

Nie že by bola Nika ľahostajná k pohodliu - s patologickou pravidelnosťou sedela vždy v tom istom kresle, do ktorého som si chcel sadnúť ja - ale veci pre ňu existovali len do tej miery, do akej ich využívala, potom sa jednoducho stratili. Pravdepodobne to bol dôvod, prečo nič nevlastnila. Niekedy som si pomyslel, že práve tento typ sa pokúšali komunisti v minulosti odstrániť, nemajúc potuchy o tom, čo prinesie výsledok ich úsilia. Pocitom iných ľudí nevenovala pozornosť, ale nie kvôli zlému charakteru, lež preto, že často pochybovala o existencii takého niečoho. Raz náhodou rozbila starožitnú cukorničku z kuznecovského porcelánu, ktorá stála na skrini. Hodinu po tomto incidente som jej na svoje prekvapenie dal facku, a ona ani len nepochopila, prečo som ju udrel. Vybehla von, a keď som sa chcel ospravedlniť, mlčky sa obrátila k stene. Pre Niku bola cukornička len kusý kužeľ z lesklého materiálu naplnený papierikmi, no pre mňa bola niečo ako pokladnica, kde boli uchované dôkazy bytia, zozbierané za celý môj život. Bola tam stránka už z dávno neexistujúceho notesa s telefónnym číslom, ktoré som nikdy nevytočil, ešte nepoužitý lístok do kina Ilľuzion, maličká fotografia a niekoľko nevypísaných lekárskych receptov. Hanbil som sa pred Nikou a prišlo mi hlúpe ospravedlňovať sa, nevedel som čo mám robiť, a preto som rozprával strojene a nesúvisle:

„Nehnevaj sa, Nika. Bezvýznamná vec má nad človekom zvláštnu moc. Zbaviť sa nejakých prasknutých okuliarov znamená priznať si, že celý svet, videný skrz ne je navždy preč, alebo naopak, čo je to isté, ocitnúť sa v budúcnosti, v ríši hroziaceho zabudnutia... Nika, kiež by si ma chápala... Fragmenty z minulosti sa začínajú podobať kotvám, ktoré viažu dušu k veciam, ktoré už neexistujú, z čoho je zrejmé, že neexistuje ani to, čo sa obvykle nazýva dušou, pretože...“

Pozeral som sa na ňu spod dlane a uvidel som ako zíva. Boh vie na čo myslela, ale moje slová evidentne neprenikli do jej malinkej, krásnej hlavy. Rovnako dobre by som sa mohol zhovárať s pohovkou, na ktorej sedela. V ten večer som bol k Nike obzvlášť nežný, no napriek tomu som mal pocit, že ruky hladiace jej telo, sa podľa nej len v málom odlišujú od haluzí, ktoré sa dotýkajú jej bokov počas našich prechádzok lesom. Áno, vtedy sme ešte chodili na prechádzky spoločne.

Boli sme spolu každý deň, ale mal som dosť zdravého rozumu aby som poznal, že si nebudeme nikdy natoľko blízky, ako som po tom túžil ja. Nemohlo jej ani len napadnúť, že vo chvíli, keď sa ku mne pritúli svojim pružným mačacím telom sa môžem nachádzať na inom mieste, úplne ľahostajný voči jej prítomnosti. V skutočnosti bola ona tá plytká a jej potreby boli čisto telesné - naplniť si brucho, vyspať sa a dostať určité množstvo lásky nevyhnutné pre dobré trávenie. Hodiny driemala pri televízore bez pohľadu na obrazovku, veľa jedla - uprednostňovala predovšetkým mastné pokrmy - milovala spánok; no nikdy si ju nepamätám s knihou. Ale prirodzený pôvab a mladosť dodávali všetkým jej prejavom akúsi iluzórnu spiritualitu. V jej živočíšnej stránke - pokiaľ prenikla na povrch – bolo badať odlesk vyššej harmónie, prirodzený dych toho, o čo sa beznádejne usiluje umenie. Začal som si myslieť, že skutočne krásny a zmysluplný je jej triviálny spôsob života, zatiaľ čo všetko, na čom zakladám svoj život je len fikcia, ktorú vymysleli iní. Raz som zatúžil poznať, čo si o mne myslí, ale domáhať sa od nej odpovede bolo zbytočné a denník, ktorý by som si tajne prečítal, si neviedla.

A v tom som si uvedomil, že ma zaujíma jej svet.

Mala vo zvyku dlho sedieť pri okne a pozerať dolu. Keď som sa postavil za ňu a položil jej ruku na zátylok, nepatrne sa strhla, ale neuhla sa. Pokúšal som sa odhaliť na čo sa pozerá a čo pre ňu znamená to, čo vidí. Pred nami bolo bežné moskovské ihrisko: pieskovisko s párom hrajúcich sa detí, hrazda, na ktorej prášili koberce, konštrukcia pozváraná z červených kovových rúrok, drevený domček pre deti, smetiaky, vrany a pouličná lampa. Najviac ma sužovala červená konštrukcia, pravdepodobne preto, že raz v detstve, počas pochmúrneho zimného dňa, moja duša zaplesala pod ťarchou obrovského albumu z NDR venovaného dávno zaniknutej kultúre mamutích lovcov. Bola to prekvapivo stabilná civilizácia, ktorá existovala úplne samostatne niekoľko tisíc rokov, niekde na Sibíri. Ľudia žili v malých, mamuťou kožou potiahnutých prístreškoch, ktorých kostra navlas kopírovala geometriu súčasných červených objektov na ihriskách, jediný rozdiel bol v tom, že nebola vyrobená zo železných rúrok, ale zo zviazaných mamutích klov. V albume bol život lovcov - lovec je romantické slovo, ktoré sa vôbec nehodí k týmto špinavým barbarom, ktorí raz za mesiac vábili veľké dôverčivé zviera do jamy s klom na dne - popísaný veľmi podrobne a ja som na svoje prekvapenie rozpoznal mnoho malých všedných detailov, scenérií a ľudí; v tom momente som urobil prvý logický záver, že autor, bez akýchkoľvek pochýb, pobudol v sovietskom zajatí. Od tej doby sa mi tieto červené mrežové pologule, vyvyšujúce sa takmer na každom ihrisku, začali javiť ako ozvena, ktorá obkolesuje našu kultúru. Druhou ozvenou boli malé stáda porcelánových mamutov, ktoré tiahnu z tisícročnej temnoty do budúcnosti milióna sovietskych kredencov. Nachvíľu som sa zamyslel, máme aj iných predchodcov, napríklad Tripoľcov - nie od slova Tripolis, ale od Tripole - ktorí sa pred štyrmi tisícmi rokov venovali poľnohospodárstvu a chovu zvierat a vo svojom voľnom čase vytesávali z kameňa malé nahé ženy s veľmi tučným pozadím. Týchto ženských Venúš, ako ich dnes nazývajú, sa zachovalo veľmi veľa. Je vidieť, že v každom dome mali svoje posvätné miesto. Navyše o Tripoľcoch sa vie, že ich drevené kolchozy mali veľmi prísne plánovanie so širokou hlavnou ulicou, a že príbytky v osadách boli úplne totožné. Na ihrisku, ktoré sme s Nikou pozorovali sa z tejto kultúry zachoval drevený domček, striktne orientovaný na svetové strany, kde už hodinu sedelo apatické dievča v gumákoch. Či bola sama, nevedno, bolo len vidno jemne modré holene, ktoré sa húpali vo vetre.

Preboha, pomyslel som si, keď som objímal Niku, koľko by som toho vedel povedať, napríklad o pieskovisku? A o smetiskách? Pouličnej lampe? Ale dosť o tomto mojom únavnom svete, od ktorého nemám kam utiecť, pretože duševné štruktúry priľnú ako muchy k odrazu nejakého objektu na sietnici mojich očí. Nika bola úplne slobodná od nutkavej potreby spájať plameň nad popolnicami s moskovským požiarom z roku 1737, alebo spájať krákanie sýtej vrany so starorímskou predzvesťou spomínanou Julianom Apostatom. Ale čo je potom jej duša? Môj krátkodobý záujem o jej vnútorný svet, do ktorého som nemohol preniknúť, a to napriek skutočnosti, že Niku som mal úplne vo svojej moci, bol zrejme spôsobený túžbou po zmene, zbaviť sa neustáleho prúdenia myšlienok, privodiacich rutinu, z ktorej sa už nevedeli vyslobodiť. V skutočnosti sa vo mne neodohrávalo nič nové a dúfal som, že vedľa Niky uvidím nejaké nepoznané spôsoby, ako cítiť a žiť. Keď som si uvedomil, že Nika pri pohľade z okna vidí jednoducho to, čo tam je, a že jej rozum vôbec neinklinuje k tomu, aby sa túlal po minulosti ani budúcnosti a uspokojí sa s prítomnosťou, pochopil som, že tu nejde o reálne existujúcu Niku, ale o komplex mojich myšlienok. Predo mnou sa vynorili moje predstavy, ako to vždy bolo a bude, ktoré zhmotňovali len jej formu, samotná Nika sedela pol metra odo mňa, neprístupná, ako vrchol Spasskej veže. A ja som opäť cítil na pleciach nepatrné, ale neznesiteľné bremeno osamelosti.

„Vieš čo, Nika“, povedal som, keď som odstúpil od okna „ je mi úplne jedno, prečo hľadíš na ihrisko a čo tam vidíš.“

Pozrela sa na mňa a znovu sa obrátila k oknu. Očividne si zvykla na moje vyvádzanie. A okrem toho - aj keby to nikdy nepriznala – bolo jej úplne jedno, čo hovorím.

Vrhal som sa z jedného extrému do druhého. Presvedčený o tom, že tajuplnosť jej zelenkastých očí, je čisto optický jav, pochopil som, že všetko čo o nej viem a moja náklonnosť sa zriedili s ľahkým pohŕdaním, ktoré som neskrýval, mysliac si, že si to nevšimne. Ale čoskoro som si uvedomil, že sa sužuje uzatvorenosťou nášho života, čo ju robí nepokojnou a nedotknuteľnou. Bola jar, takmer celú dobu som sedel doma a ona musela tráviť čas so mnou. Za oknom sa už zelenela tráva a cez jemnú šedú vrstvu, podobajúcu sa hmle, ktorá zakrývala celú oblohu, sa mihalo nejasné slnko, dvakrát také veľké ako zvyčajne.

Nepamätám sa kedy išla po prvýkrát von sama, ale spomínam si, aké som mal pri tom pocity. Nechal som ju ísť bez väčšieho nadšenia, zahnal som letmú myšlienku, že by sme mali ísť spolu. Nie že by ma unavovala jej spoločnosť, jednoducho som sa začal k nej správať tak, ako sa ona od začiatku chovala ku mne. Ako k taburetke, kaktusu na parapete, alebo kruhovému mraku za oknom. Obvykle, aby som si zachoval ilúziu niekdajšej starostlivosti, som ju odprevadil po dvere schodiska, zamrmlal jej niečo nezrozumiteľného na rozlúčku a vrátil som sa späť. Nikdy nešla výťahom, tichými, rýchlymi krokmi zbehla dolu schodmi. Myslím, že v tom nebol odraz koketérie so športom, bolo to jej mladosťou a plnosťou síl. Bolo ľahšie letieť tri minúty po schodoch, jedno koľko ich bolo, ako mrhať časom pri čakaní na vrčiacu debnu pripomínajúcu rakvu, zaliatu znepokojujúcim žltým svetlom, páchnucu močom, ktorá oslavovala skupinu Depeche Mode. (Mimochodom, Nika bola neobyčajne ľahostajná k tejto skupine a celkovo k rocku. Pokiaľ si dobre pamätám, jediné, čo vzbudilo jej záujem bola pieseň od Pink Floyd, v ktorej sa skrz kúdoľ známeho dymu vojenského nákladného auta valí k frontovej čiare odľahlý zvuk syntetizátora a k tomu zamyslene štekajú ešte Borisom Grebenščikovom nenakŕmené elektrické psy skupiny Akvarium.) Zaujímalo ma, kde sa túla, ale nie natoľko, aby som ju špehoval, ale dosť nato, aby som niekoľko minút po jej odchode vyšiel na balkón s ďalekohľadom v rukách. Sám pred sebou som nikdy nepredstieral, že to, čo robím je dobré. Túlala sa vedľajšími uličkami, okolo lavičiek, stánku s nápojmi a špirálového vchodu, kde sa prijímali objednávky. Vzápätí zahla za roh vysokej zelenej šestnásťposchodovej budovy, tam, kde sa po dlhej prašnej pustatine začínal les. Potom som ju stratil z dohľadu. Bože, ako som si prial stať sa na niekoľko sekúnd ňou a uvidieť všetko, čo bolo pre mňa už neviditeľné. Neskôr som si uvedomil, že som už nechcel byť sám sebou, zatúžil som prestať jestvovať. Túžba po niečom novom je jedna z najmiernejších foriem, ktoré v našej krajine vyvolávajú samovražedné pocity.

Existuje anglické príslovie: každý ukrýva v skrini svoj skelet. Niečo vo všeobecnosti bráni rozumným Angličanom pochopiť absolútnu pravdu. Ešte extrémnejšie je, že tento „svoj“ skelet nechápu ako vlastnícke právo, alebo nevyhnutnosť skrývať ho, ale ponímajú ho v zmysle „bytostného ja“. Aj skriňa je eufemizmom pre telo, ktoré skelet niekedy opustí z príčiny jej zaniknutia. Nikdy mi nenapadlo, že v skrini, ktorú som volal Nika je tiež skelet. Jakživ mi nezišlo na um že by mohla umrieť. Všetko v nej bolo opakom toho, čo toto slovo predstavovalo. Bola kondenzáciou života, ako je kondenzované mlieko (raz, počas chladnej zimnej noci, vyšla úplne nahá na snehom pokrytý balkón. Zrazu priletel na zábradlie holub. Nika si čupla, ako by sa bála, že ho vyplaší, znehybnela. Prešla minúta. Keď som sa kochal jej snedým chrbtom, náhle som s úžasom pochopil, že necíti chlad alebo naň jednoducho zabudla). Preto jej smrť vo mne nevyvolávala zvláštny dojem. Jednoducho nezasiahla časť vedomia spojenú s citmi a smrť pre mňa nepredstavovala emočnú skutočnosť. Snáď to bol druh psychickej reakcie na to, čoho príčinou bol môj skutok. Samozrejme som ju nezabil holými rukami, ale postrčil som neviditeľný vozík osudu, ktorý ju dohnal po niekoľkých dňoch. Vinu som niesol v tom, že sa rozpútal dlhý reťazec udalostí, z ktorých poslednou bol jej pád. Patriot so slintajúcou čeľusťou a čelom zarasteným srsťou - posledné, čo videla v živote - sa stal konkrétnym stelesnením jej smrti a to je všetko. Je naivné hľadať vinníka, každý ortieľ si sám nájde vhodného kata, a každý z nás je spolupáchateľom masovej vraždy. Na svete je všetko prepletené a príčinná súvislosť vzťahov je neobnoviteľná. Ktovie, či nepredurčujeme deti Zanzibaru na hladomor, keď uvoľníme miesto v metre nejakej zlej starene? Rozsah našej prezieravosti a zodpovednosti je príliš úzky a všetky dôvody v konečnom dôsledku ustupujú do neznáma, k stvoreniu sveta.

Bol marcový deň, ale počasie bolo celkom praobyčajne Veľkooktóbrové: za oknom sa vznášala novembrová hmla, cez ktorú bolo vidno salutovanie hrdzavého žeriava. Na neďalekej stavbe búchal agregát, ktorý slúžil na zatĺkanie pilót. Keď sa pilóta ocitla v zemi a hrmot ustal, z hmly sa začali ozývať opité hlasy a sprosté reči, medzi ktorými vynikal vysoký tenor s dôrazným vibrátom. Niečo začalo chrapčať, to ťahali novú koľajnicu. Údery sa začali opäť rozliehať. Keď padla tma, lomoz neutíchal. Sedel som v kresle oproti pohovke, na ktorej bola natiahnutá Nika. Začal som listovať v knihe od Gajtoa Gazdanova. Mal som vo zvyku čítať nahlas, a to, že ma nikdy nepočúvala sa ma nijako nedotýkalo. Jediná vec, ktorú som si dovolil, bolo nepatrne zvýrazňovať niektoré časti intonáciou:

„Nebolo ju možné nazvať tajomnou. Dlhodobá známosť alebo blízka duševná intimita boli nutné na to, aby som pocítil, ako dodnes prebiehal jej život, čo má rada, nemá rada, čo ju zaujíma, čo si cenní na ľuďoch, s ktorými sa stretáva. Nepočul som od nej nič konkrétne, čo by ju charakterizovalo, hoci som s ňou hovoril o rôznych témach. Väčšinou len mlčky počúvala. Po niekoľkých týždňoch som sa o nej dozvedel o niečo viac, než v prvých dňoch. Nemala žiaden dôvod niečo predo mnou skrývať, bol to len dôsledok jej prirodzenej zdržanlivosti, ktorá sa mi nemohla nezdať zvláštnou. Keď som sa jej na niečo opýtal, nechcela odpovedať a mňa to zakaždým udivovalo...“

Vždy som sa pozastavil nad niečím iným: keď som o tom premýšľal, takmer všetky knihy a básne boli venované Nike, bez ohľadu na to aby ju oslovovali, a na to, akú podobu by prijala. Čím múdrejší a jemnejší bol umelec, tým nevyriešiteľnejšie a mystickejšie bolo jej tajomstvo. Najlepšie úsilie najlepších duší bolo vynaložené na útok tejto tichej zelenookej nezrozumiteľnosti a všetko narážalo na neviditeľnú alebo jednoducho neexistujúcu - to znamená naozaj neprekonateľnú - prekážku. Dokonca aj po brilantnom Vladimirovi Nabokovovi, ktorému sa na poslednú chvíľu podarilo ukryť za lyrického hrdinu, ostali len dve smutné oči a falus dĺžky stopy (to druhé som si vysvetľoval tým, že svoj slávny román vytvoril ďaleko od vlasti).

„A pomaly prechádzala pomedzi opilcov, vždy bez spoločníkov, sama.“ Zamrmlal som zo sna, dumajúc nad tajomstvom, ktoré je spôsobené storočím mlčania. V tomto tajomstve sa prejavilo toľko rozdielnych sŕdc. „Grécka pohovka bola huňatá a stena bola pokrytá rozsiahlymi nástennými maľbami...“

Zaspal som nad knihou a keď som precitol, zistil som, že Nika nie je v miestnosti. Dávno som si všimol, že počas noci niekam na chvíľu odíde. Myslel som si, že potrebuje trochu pohybu pred spaním alebo niekoľko minút vravy s rovnakými Nikami, ktoré sa vo večerných hodinách zišli v kruhu svetla pred vchodom, kde vždy hral neznámy magnetofón. Zdá sa, že mala priateľku menom Maša, bola ryšavá a čiperná. Párkrát som ich videl spolu. Nemal som proti tomu žiadne výhrady a dokonca som nechal otvorené dvere, aby ma nezobudil rozruch, ktorý spôsobovala v tmavej chodbe - vnímala, že som si bol vedomý jej nočnej prechádzky. Jediný pocit, ktorý som zažíval bola moja obvyklá žiarlivosť, že mi opäť uniká nejaká tvár sveta, ale nikdy mi nezišlo na um ísť spolu s ňou. Uvedomoval som si, že do tejto spoločnosti nepatrím. Sotva som si pomyslel, že by bola jej spoločnosť pre mňa zaujímavá, ale stále som bol trochu urazený, že má svoj vlastný kruh, kam som mal zamietnutý prístup. Keď som sa prebudil s knihou na kolenách a videl som, že som sám v izbe, zrazu som dostal chuť ísť na chvíľu dole a zapáliť si cigaretu na lavičke pred vchodom. Rozhodol som sa, že ak uvidím Niku, budem sa tváriť, že ju nepoznám. Vo výťahu som si predstavoval, ako ju strasie keď ma uvidí, ale ak uvidí moju ľahostajnosť obráti sa opäť k Maši - z nejakého dôvodu som si myslel, že budú sedieť na lavičke vedľa seba - a budú pokračovať v tichom rozhovore, ktorému môžu rozumieť len ony.

Pred domom nebol nik a zrazu som nechápal, prečo som si bol istý, že ju stretnem. Vedľa lavičky bol zaparkovaný športový Mercedes hnedej farby, niekedy som ho spozoroval na vedľajších uliciach, inokedy pred vchodom. Podľa identifikačného čísla - nejaké CHRJA alebo CHAM - mi bolo jasné, že je to ten istý automobil. Z druhého poschodia sa niesla tichá hudba, trs sa hompáľal v rytme vetra a po snehu už nebolo ani stopy. Skoré leto, pomyslel som si. Ale predsa bolo ešte chladno. Keď som sa vrátil domov z postu pri dverách mrzko na mňa hľadeli oči stareny, ktorá vyzerala ako vyschnutá ruža. Už bol najvyšší čas zamknúť vchod. Vo výťahu som rozmýšľal o dôchodcoch, bývalých vrátnikoch, ktorí udržujú poslednú živú vetvičku zo stromu tohto chradnúceho celonárodného povolania. Z ich tragického pohľadu bolo zrejmé, že v tomto odbore to ďaleko nedotiahnu a nemajú nikoho, komu by ho odkázali. Na podeste som sa poslednýkrát natiahol, otvoril som dvere ku schodisku, aby som odhodil ohorok cigarety do vedra. Začul som nejaké zvláštne zvuky, ktoré prichádzali z nižšieho podestu, naklonil som sa cez zábradlie a v tom som uvidel Niku.

Človek so sofistikovanejším myslením by možno uvažoval nad tým, prečo si vybrala práve toto miesto, kúsok od bytu. Bolo to preto, aby zažila potešenie zvláštneho druhu, rozkoš zo zneužitia rodinného krbu. Nikdy mi to nenapadlo, vedel som, že pre Niku by to bolo príliš ťažké, ale to, čo som uvidel, vzbudilo vo mne nával inštinktívneho odporu. Dve divoko pohybujúce sa telá v mihotavom svetle pokazenej lampy sa mi zdali ako živý šijací stroj a prenikavé zvuky, ktoré bolo ťažké prijať za ľudský hlas, pripomínali škrípanie nenamazaných koliesok. Neviem ako dlho som na to hľadel, sekundu alebo niekoľko minút. Zrazu som uvidel Nikine oči a moja ruka sama zdvihla z popolnice hrdzavé veko, ktoré v okamihu s rachotom vrazilo do steny a spadlo jej na hlavu.

Zdalo sa, že som ich na smrť vydesil. Vrhli sa k zemi a v tom som spoznal toho, kto bol s Nikou. Býval v našom vchode, a niekoľkokrát som ho stretol na schodoch, keď nefungoval výťah. Mal bezvýrazne oči, dlhé bezfarebné fúzy a výraz, v ktorom sa zrkadlila dôstojnosť. Raz som videl ako sa hrabal v popolnici a ani vtedy nestratil túto svoju fyziognómiu. Keď som prešiel okolo, zdvihol zrak a nejakú dobu pozorne na mňa hľadel, keď som zišiel pár schodov, a on sa presvedčil, že nie som konkurencia, bolo za mojím chrbtom opäť počuť, ako sa hrabe v šupkách od zemiakov, v ktorých niečo hľadal. Dávno som mal podozrenie, že sa Nike páčia také typy ako on, živočíšne v plnom slova zmysle. Vždy ju to bude tiahnuť k nim, čo akoby sa podobala na kohokoľvek v mesačnom alebo akomkoľvek inom svetle. V skutočnosti sa nepodobá na nikoho, pomyslel som si, otvárajúc dvere do bytu, veď keď sa na ňu pozriem, tak sa mi javí ako dokonalé umelecké dielo. Nie je to v nej, ale vo mne, v tom, ktorému sa to všetko zdá. Všetka krása, ktorú vidím je obsiahnutá v mojom srdci, pretože tam sa nachádza ladička s neopísateľnou partitúrou, s ktorou meriam všetko ostatné. Vždy akceptujem seba samého ako seba samého pričom rozmýšľam, že mám čo do činenia s niečím vonkajším, a svet okolo je len systém zrkadiel rôznych zakrivení. Sme paradoxne stvorení, premýšľal som, vidíme len to, čo chceme vidieť - v najmenších detailoch, až na jednotlivcov a okolnosti - namiesto toho, čo nám v skutočnosti ukazujú v samej podstate ako Humbert Humbert, ktorý považuje tučný sociálno-demokratický lakeť v susednom okne za koleno strnulej nymfičky.

Nika neprišla v noci domov. Skoro ráno som zamkol dvere na všetky zámky a odišiel som z mesta na dva týždne. Keď som sa vrátil, stretol som ružovovlasú starenku z vrátnice a pri pohľade na ďalšie tri staré ženy v polkruhu okolo jej stola na stoličkách z bytov, hlasno oznámila, že Nika tu bola niekoľkokrát, ale nemohla sa dostať do bytu, a posledných pár dní ju nebolo vôbec vidieť. Stareny zo zvedavosťou hľadeli na mňa, a ja som rýchlo prešiel okolo a pri výťahu doľahla ku mne nejaká poznámka o mojom morálnom charaktere. Cítil som úzkosť, pretože som netušil, kde ju hľadať. Ale bol som si istý, že sa vráti. Mal som veľa práce, a do večera som si na ňu ani nespomenul. Večer zazvonil telefón, bola to starenka z vrátnice. Zrejme sa rozhodla angažovať sa v mojom živote, povedala, že sa volá Tatiana Grigorievna, a že videla Niku vonku.

Asfalt pred domom sa sfarboval do tmavších odtieňov, mrholilo. Pri vchode bolo niekoľko dievčat, ktoré s rytmickými výkrikmi preskakovali gumu napnutú vo výške ich krku. Nejakým zázrakom sa im podarilo prekladať cez ňu nohy. Vietor preniesol ponad mojou hlavu roztrhnutú igelitovú tašku. Niku som nikde nevidel. Zabočil som za roh a šiel smerom k lesu, ktorý nebolo hneď vidieť. Nevedel som, kam smerujem, ale bol som pevne presvedčený, že stretnem Niku. Keď som prišiel k poslednému domu, za ktorým sa rozprestierala už iba pláň, mrholenie takmer ustalo. Zabočil som za roh. Stála pred hnedým Mercedesom s hlúpym číslom, ktorý bol frajersky zaparkovaný - jedno koleso bolo na chodníku. Predné dvere boli otvorené, za sklom fajčil muž, ktorý sa podobal na mladého Stalina. Človek v krásnom pruhovanom saku.

„Nika! Ahoj,“ povedal som a zostal som stáť.

Pozrela sa na mňa ako by ma nepoznala. Naklonil som sa a položil som ruky na kolená. Často mi hovorili, že také ako ona neodpúšťajú urážku, ale tie slová som nebral vážne, možno preto, že predtým mi odpustila všetky krivdy. Človek v Mercedese opovržlivo otočil tvár ku mne a trochu sa zamračil.

„Nika, odpusť mi, hm?“ snažiac sa ho nevnímať, zašepkal som a podal jej ruku s utopickým pocitom, pričom som vyzeral ako mladý Černyševskij, ktorý so skľúčenosťou zabehol k petrohradskému vchodu a s gestom priateľstva vstáva, aby mohol ísť naproti dievčine, ktorá vybehla do zimy. Trochu ma upokojilo, že takéto prirovnanie sotva napadne Nike alebo Gruzíncovi, ktorý cerí zlaté zuby skrz čelné sklo.

Sklonila hlavu, akoby premýšľala, a zrazu na základe nejakej neurčitej drobnosti som si uvedomil, že kráča ku mne, odchádza od ukradnutého Mercedesu, ktorého vodič by ma najradšej prebodol očami farby kapoty. Za pár minút ju ponesiem na rukách popri starenách v svojom vchode. V duchu som si sľúbil, že ju už nikam nepustím samú. Musela prísť ku mne, bolo to také jasné, akože popŕcha, ale Nika náhle cúvla a odzadu sa ozval vydesený detský krik:

„Stoj! Komu to hovorím, tak stoj!“

Obzrel som sa a uvidel som obrovského ovčiaka, ktorý mlčky bežal smerom k nám po trávniku. Jeho majiteľ, chalan s čiapkou s veľkým šiltom, mával obojkom a kričal:

„Patriot! Späť! K nohe!“

Veľmi dobre si pamätám, na túto dlhú sekundu - čierne telo, ktoré sa hnalo kúsok nad trávou, postava so zdvihnutou rukou, čo sa akoby chystala udrieť niekoho bičom, niekoľko okoloidúcich dívajúcich sa na nás. Zapamätal som si myšlienku, ktorá mi prebleskla mysľou: aj deti v amerických šiltovkách hovoria u nás táborovým žargónom. Zadná brzda náhle zaškrípala a nejaká žena zakričala, snažil som sa nájsť Niku no keď som ju nikde nevidel, už som vedel, čo sa stalo.

Automobil – bola to Lada družstevného typu so žiarivými nálepkami na zadnom okne - opäť naberal rýchlosť. Očividne mal vodič strach, hoci nebol vinný. Keď som pribehol auto už zmizlo za zákrutou. Kútikom oka som videl psa ako beží späť k majiteľovi. Nevedno odkiaľ sa vytvoril kruh okoloidúcich, ktorí s dychtivou pozornosť hľadeli na neprirodzene svetlú krv na mokrom asfalte.

„Ten bastard,“ ozval sa za mnou hlas s gruzínskym prízvukom. „Takto utiecť.“

„Takých treba skántriť“, povedal ženský hlas. „Tí boháči všetko skúpili, vidíš... Áno, áno, čo sa tak na mňa... Áno vy, vidím, ste taký istý...“

Dav rástol, do rozhovoru sa zapojilo ešte niekoľko hlasov, ale už som ich nepočul. Znova začalo pršať, na kalužiach začali plávať bubliny podobne, ako naše myšlienky, nádeje a osudy. Vietor, ktorý zavial z lesa, priniesol prvú letnú vôňu plnú neopísateľnej sviežosti a sľubujúcu niečo, čo sa ešte nikdy neodohralo. Necítil som žiadnu bolesť, bol som neobvykle pokojný. Ale keď som hľadel na jej tmavý chvost bezvládne ležiaci v neprirodzenej polohe, na jej telo, ktoré dokonca ani po smrti nestratilo nič zo svojej tajuplnej siamskej krásy, vedel som, že i keby sa môj život zmenil, aj keby zajtra bolo všetko úplne inak a zo mňa sa stal celkom iný človek, už nikdy nebudem stáť pri okne s inou mačkou na rukách.