Marie Luise Kaschnitz

Tučné dieťa

Bol koniec januára, krátko po vianočných prázdninách, keď ku mne prišlo tučné dieťa. V túto zimu som začala deťom zo susedstva požičiavať knihy, ktoré si mali v určitý deň vyzdvihnúť a vrátiť. Samozrejme som väčšinu z nich poznala, ale niekedy sa stalo, že prišli neznáme deti, ktoré nebývali na našej ulici. A aj keď väčšina z nich zostala len po dobu výmeny kníh, našli sa aj také, čo sa posadili a hneď na mieste začali čítať. Vtedy som sedela za svojim písacím stolom a pracovala a deti sedeli za malým stolom pri knižnej stene, ich prítomnosť mi bola príjemná a neprekážala mi.

Tučné dieťa prišlo v piatok alebo sobotu, rozhodne nie v deň určený na vypožičanie kníh. Mala som v pláne vyjsť si a práve som hodlala odniesť do izby malé občerstvenie, čo som si pripravila. Krátko predtým som mala návštevu a tá musela zrejme zabudnúť zavrieť vchodové dvere. Tak prišlo k tomu, že tučné dieťa zrazu stálo predo mnou, práve vo chvíli keď som na stôl položila podnos a otočila sa, aby som ešte niečo zobrala z kuchyne. Bolo to dievča možno tak dvanásťročné, v staromódnom lodénovom kabáte a čiernych, pletených gamašiach; na jednom remeni nieslo korčule a bolo mi povedomé, ale predsa nie skutočne známe a pretože prišlo tak potichu, vydesilo ma.

Poznáme sa? opýtala som sa prekvapene.

Tučné dieťa mlčalo. Len tam stálo a založilo ruky nad svojím okrúhlym bruchom a hľadelo na mňa svojimi vodnatými očami.

Chceš knihu? opýtala som sa.

Tučné dieťa znovu neodpovedalo. Ale to ma veľmi neprekvapilo. Bola som zvyknutá na detskú plachosť, takže som vedela, že im treba pomôcť. Tak som vytiahla pár kníh a položila ich pred neznáme dievča. Potom som sa pustila do vyplňovania karty, do ktorej sa zaznamenávali vypožičané knihy.

Ako sa voláš? spýtala som sa.

Volajú ma tučko, odvetilo dieťa.

Mám ťa tiež tak volať? spýtala som sa.

Je mi to jedno, povedalo dieťa. Neopätovalo môj úsmev a myslím, že teraz si spomínam, ako sa jeho tvár v tom okamihu skrivila bolesťou.

Ale nevenovala som tomu pozornosť.

Kedy si sa narodilo? prezvedala som sa ďalej.

Vodnár, povedalo dieťa pokojne.

Táto odpoveď ma pobavila a zapísala som ju do karty, takpovediac zo žartu, a potom som sa opäť venovala knihám.

Chceš niečo konkrétne? opýtala som sa.

Ale v tom som uvidela, že neznáme dieťa neupriamuje zrak na knihy, ale jeho pohľady spočívajú na podnose s čajom a obloženými chlebami.

Možno by si chcelo niečo na jedenie, dodala som rýchlo.

Dieťa prikývlo a v jeho súhlase bolo niečo, ako urazené prekvapenie nad tým, že len teraz som prišla na tú myšlienku. Začalo jesť jeden chlieb za druhým a robilo to takým zvláštnym spôsobom, o ktorom som až neskôr skladala účty. Potom tam znovu sedelo a blúdilo svojim ťažkopádnym, chladným pohľadom po miestnosti a niečo v jeho povahe ma naplňovalo hnevom a odporom. Vskutku som toto dieťa od začiatku nenávidela. Všetko na ňom ma odpudzovalo, jeho spomalené údy, jeho pekná, tučná tvár, jeho spôsob reči, ospalý a zároveň domýšľavý. A aj keď som sa rozhodla vzdať sa kvôli nemu prechádzky, nesprávala som sa v žiadnom prípade priateľsky, ale kruto a chladno.

Alebo možno považovať za priateľské, že som si sadla za písací stôl a pokračovala v práci a cez plece povedala, teraz čítaj, aj keď som presne vedela, že neznáme dieťa čítať vôbec nechcelo? A potom som tam sedela a chcela písať, ale neprinútila som sa k ničomu, pretože som mala zvláštny trýznivý pocit, aký pociťuje človek, ktorý má niečo uhádnuť a nevie na to prísť, a prv než to neuhádne, nemôže byť nič také, aké bolo predtým. Chvíľu som to vydržala, ale nie dlho a napokon som sa obrátila a začala rozhovor, pri ktorom ma napadali tie najprostoduchejšie otázky.   

Máš súrodencov? opýtala som sa.

Áno, znela odpoveď.

Chodíš rada do školy? pokračovala som.

Áno, povedalo dieťa.

Čo máš najradšej?

Ako, prosím? spýtalo sa.

Aký predmet? opýtala som sa zúfalo.

Neviem, povedalo.

Možno nemecký jazyk? opýtala som sa.

Ja neviem, odpovedalo dieťa.

Krútila som ceruzku medzi prstami. Niečo vo mne narastalo, hrôza, ktorá so zjavom dieťaťa nijako nesúvisela.

Máš priateľky? chvejúc som sa spýtala.

Ó áno, rieklo dievča.

Jednu z nich máš určite najradšej? opýtala som sa.

Neviem, povedalo dieťa a ako tam tak sedelo v chlpatom lodénovom kabáte, ponášalo sa na tučnú húsenicu, a aj ako nejaká húsenica jedla, a ako taká teraz aj vetrila po miestnosti. Teraz už viac nedostaneš, pomyslela som si, naplnená zvláštnou pomstychtivosťou. Ale nakoniec som vyšla a priniesla chlieb a salámu a dieťa na to hľadelo so svojim tupým výrazom a začalo jesť ako húsenica, pomaly a vytrvalo, akoby z nejakého vnútorného nutkania a ja som ho nepriateľsky a mlčky pozorovala.

Teraz to zašlo tak ďaleko, že všetko na tomto dieťati ma začínalo rozčuľovať a hnevať. Čo za hlúpe, biele šaty, čo za smiešny stojatý golier, pomyslela som si, keď si dieťa po jedle rozoplo svoj kabát. Znova som si sadla k svojej práci, ale potom som začula za sebou dieťa mľaskať, práve tento zvuk sa podobal ťažkopádnemu cmukaniu čiernej volavky niekde v lese a na um mi vzišla všetka mdlá jednotvárnosť, všetka ťarcha a pochmúrnosť ľudskej povahy a veľmi ma to rozladilo. Čo odo mňa chceš, pomyslela som si, choď preč, choď preč. Mala som sto chutí dieťa vyhnať svojimi rukami z miestnosti, tak ako sa odháňa dotieravé zviera. No nevyhnala som ho, ale namiesto toho som sa znovu s ním zhovárala a opäť tým samým krutým spôsobom.

Ideš sa teraz korčuľovať? spýtala som sa.

Áno, odpovedalo tučné dieťa.

Vieš sa dobre korčuľovať? opýtala som sa a ukázala na korčule, ktoré dieťaťu ešte vždy viseli cez plece.

Moja sestra sa vie celkom dobre, povedalo dieťa a znovu sa na jeho tvári objavil výraz bolesti a smútku a opäť som mu nevenovala pozornosť.

Ako vyzerá tvoje sestra? opýtala som sa. Podobáte sa?

Ach nie, povedalo tučné dieťa. Moja sestra je úplne chudá a má čierne, kučeravé vlasy. Keď trávime leto na vidieku a v noci nastane búrka, zobudí sa a sedí hore na zábradlí najvyššej galérii a spieva.

A ty? opýtala som sa.

Ja zostanem v posteli, povedalo dieťa. Bojím sa.

Tvoja sestra sa nebojí, pravda? povedala som.

Nie, odpovedalo. Nikdy sa nebojí. Dokonca skáče aj z najvyššieho odrazového mostíka. Skočí šípku do vody a potom pláva ďaleko...

Čo tvoje sestra spieva? zvedavo som sa spýtala.

Spieva, čo chce, povedalo tučné dieťa smutne. Vymýšľa básne.

A ty? opýtala som sa.

Ja nerobím nič, povedalo dieťa. A vtom sa postavilo a rieklo, už musím ísť. Vystrela som ruku a ono do nej položilo svoje tučné prsty a neviem presne, čo som pri tom cítila, niečo ako výzvu ho nasledovať, nepočuteľne naliehavé volanie. Príď niekedy znova, povedala som, ale nemyslela som to vážne a dieťa nepovedalo nič a hľadelo na mňa svojimi chladnými očami. A potom zmizlo a mala som vlastne pocítiť úľavu, ale len čo som začula zapadnúť dvere do zámky, už som vybiehala z chodby a obliekla si kabát. Rýchlo som zbehla po schodoch a ocitla sa na ulici v okamihu, keď dieťa zmizlo za najbližším rohom.

Musím predsa vidieť, ako sa táto húsenica korčuľuje, pomyslela som si. Musím vidieť, ako sa tento tučko pohybuje na ľade. A zrýchlila som krok, aby som dieťa nestratila z dohľadu.

Bolo skoré popoludnie, keď tučné dieťa vstúpilo ku mne do miestnosti a teraz sa už zmrákalo. Aj keď som v tomto meste strávila niekoľko detských rokov, nevyznala som sa tu až tak dobre a pokým som sa snažila nasledovať dieťa, čoskoro som netušila kadiaľ ideme a ulice a námestia, čo sa predo mnou vynárali, mi boli celkom cudzie. Zrazu som si všimla aj zmenu vo vzduchu. Bolo veľmi chladno, ale teraz nepochybne nastal odmäk a s takou veľkou silou, že až sneh stekal zo striech a na oblohe si fénové oblaky razili svoju cestu. Vyšli sme spred mesta, tam, kde sú domy obklopené veľkými záhradami a ďalej už nie sú vôbec žiadne domy a tu dieťa zrazu zmizlo a objavilo sa dolu na svahu. A ak som očakávala zazrieť klzisko, svetlé stánky, oblúkové lampy a trblietajúcu sa plochu plnú kriku a hudby, tak sa mi teraz naskytol celkom iný pohľad. Pretože tam dole sa rozprestieralo jazero, o ktorom som si myslela, že jeho brehy boli medzičasom zastavané: ležalo tam celkom osamelo, obkolesené čiernym lesom a vyzeralo úplne rovnako ako za čias môjho detstva.

Tento nečakaný obraz ma natoľko rozrušil, že som neznáme dieťa takmer stratila z dohľadu. Ale opäť som ho zazrela, krčilo sa pri brehu a snažilo sa preložiť jednu nohu cez druhú a jednou rukou pridržať korčuľu na nohe, pokým druhou krútilo kľúčom. Kľúč niekoľkokrát spadol a potom sa tučné dieťa spustilo na všetky štyri a kĺzalo sa na ľade a hľadalo ho a vyzeralo ako nejaká zvláštna ropucha. Medzitým bola stále väčšia tma, lodné mólo vysunuté nad jazerom len pár metrov od dieťaťa, stálo čierne ako uhoľ nad šírou plochou, ktorá sa striebristo trblietala, ale nie všade rovnako, ale trochu tmavšie tu i tam a v týchto pochmúrnych miestach dával o sebe vedieť odmäk. Rýchlejšie, zvolala som netrpezlivo a tučko sa teraz naozaj ponáhľal, ale nie na moje naliehanie, ale preto, že pred koncom dlhého móla niekto mával a kričal „poď tučko“, niekto kto tam opisoval kruhy, ľahká, jasná postava. Napadlo ma, že to musí byť jeho sestra, tanečníčka, búrková speváčka, dieťa podľa môjho gusta a okamžite som vedela, že ma sem nelákalo nič iné, než túžba uvidieť túto pôvabnú bytosť. Avšak zároveň som si bola vedomá nebezpečenstva, v ktorom sa deti ocitali. Pretože zrazu sa ozývalo to zvláštne stonanie, tie hlboké povzdychy, ktoré, zdá sa, vydáva jazero, skôr než sa prelomí ľad. Tieto povzdychy sa niesli v hĺbke ako hrozný nárek a ja som ich počula, ale deti nie.

Niet pochýb o tom, že ich nepočuli. Pretože inak by sa tučko, tento plachý tvor, nevydal na cestu, nehnal by sa svojimi neohrabanými, škrabance zanechávajúcimi odrazmi stále ďalej a sestra by vonku nemávala a nesmiala sa a nekrútila by sa ako baletka na špičke korčule, aby potom opäť opisovala peknú osmičku, a tučko by sa vyhol tmavým miestam, pred ktorými teraz od ľaku uskočil, aby ich potom predsa prekročil, a sestra by sa náhle nevzpriamila a neodkĺzala by sa, preč, preč, smerom k jednej z malých opustených zátok.

Všetko som to dobre videla, pretože som sa podujala vyjsť na mólo, stále bližšie, krok za krokom. Hoci boli foršne zľadovatené, napredovala som rýchlejšie, než tučné dieťa tam dole, a keď som sa naň obrátila, mohla som uzrieť jeho tvár, v ktorej sa zračil tupý a zároveň túžobný výraz. Videla som aj trhliny, ktoré sa teraz všade rozlamovali a z ktorých vystupovala trochu peniaca voda ako pena z úst šialenca. A potom som samozrejme tiež uzrela, ako sa pod tučným dieťaťom prelomil ľad. Pretože sa to stalo na mieste, kde predtým sestra tancovala a len niekoľko metov od konca móla.

Namieste musím povedať, že jeho prepadnutie do vody nebolo života ohrozujúce. Jazero zamŕzalo po niekoľkých vrstvách a druhá sa nachádzala len meter pod prvou a tá bola ešte celkom pevná. Všetko čo sa stalo bolo, že sa tučko ocitol asi v hĺbke jedného metra vo vode, samozrejme v ľadovej a obklopený rozpadajúcimi sa kryhami, ale kebyže by sa prebrodil niekoľkými krokmi vodou, vedel by dosiahnuť na mólo a vytiahnuť sa naň a ja by som mu mohla pritom pomôcť. Ale predsa som si ihneď pomyslela, že to nezvládne, a aj to tak vyzeralo, ako tam tak stál, na smrť vystrašený zmôžuc sa len na niekoľko nemotorných pohybov s vodou prúdiacou vôkol neho a ľadom, čo sa pod náporom jeho rúk prelamoval. Pomyslela som si, že ju vodnár teraz ťahá dolu a necítila som pritom nič, ani len najmenší súcit a nepohla som sa z miesta.

Ale zrazu tučko zodvihol hlavu a pretože už nastala úplná tma a mesiac za objavil spoza oblakov, mohla som zreteľne vidieť, že sa niečo v jeho výraze zmenilo. Boli to tie samé črty a predsa nie úplne rovnaké, boli rozbúrené vôľou a vášňou, akoby teraz tvárou tvár smrti, pilo plnými dúškami život, všetok planúci život sveta. Áno, verila som tomu, že sa smrť približuje a toto je koniec. Naklonila som sa cez zábradlie a zahľadela sa do bielej tvári podo mnou a ako zrkadlový odraz hľadala mi v ústrety z čiernej vlny. Ale v tom tučné dieťa dosiahlo na mólo. Vystrelo ruky a začalo sa vyťahovať, veľmi obratne sa držalo klincov a hákov trčiacich z trámov. Jeho telo bolo príliš ťažké a jeho prsty krvácali a znovu padalo nazad, ale len preto, aby opäť začalo odznova. Bol to dlhý boj, hrozivý zápas za oslobodenie a premenu ako rozlomenie škrupiny alebo zámotku, ktorému som sa prizerala. Teraz by som mohla tomu dieťaťu pomôcť, ale vedela som, že mu už nemusím pomáhať – spoznala som to...

Z tohto večera si na cestu domov nespomínam. Viem len, že som na schodoch povedala susedke, že ešte existuje kúsok jazerného brehu s lúkami a čiernym lesom, ale oponovala mi, nie, také niečo neexistuje. A že som potom našla papiere na mojom stole sprehádzané a niekde medzi tou hŕbou som objavila starý obrázok, na ktorom som bola vyobrazená v bielych vlnených šatách so stojatým golierom, s vodnatými očami a veľmi tučná.

Preklad: ©2016 ~Matúš T.