Klabund

Medveď

Tento príbeh sa začína ako rozprávka od bratov Grimmovcov. Ale nie je to žiadna rozprávka, no ani náležitý príbeh s požadovaným koncom: napríklad ucelený príbeh, celistvý a priehľadný ako sklenená guľa s oslnivým ponaučeným. Tento príbeh je totiž (bezmála) pravdivý a odohral sa v malom meste, ktoré som prednedávnom navštívil. Nie je ničím iným, než smutnou a smiešnou arabeskou v porovnaní s hrôzostrašnou udalosťou vojny, ktorá sa odohráva vonku (ďaleko odtiaľto, na mieste, o ktorom malé mesto nevie...).

V deň, keď Nemecko vyhlásilo vojnu Rusku, prišiel do malého mesta široko-ďaleko preslávený kúzelník Francesco Salandrini so zámerom predviesť tu svoje veľkolepé a tajomné umenie. Dokázal premeniť vodu na víno a víno na vodu. Roľníckym chlapcom na dedine a ohromeným výrastkom a chichotajúcim sa slečnám malého mesta vyťahoval toliare len tak z nosa a uší a s cingotom ich nechal dopadať do svojho čierneho lešteného cylindra, aj keď bolo úplne zrejmé, že nebol majiteľom ani jednej z týchto strieborných vecí. V menovanom cylindri, ktorému sa nedali odoprieť isté magické schopnosti, rozbil pol tucta surových vajec a upiekol bez ohňa a panvice v onom cylindri skutočný, chutný lievanec.

Povoz pána Salandriniho v tehlovočervenej farbe a s niekoľkými malými okienkami, sa vovalil do mesta rachotiac cez most Oderbrücke, ťahaný trudnomyseľným a postarším koňom. Spoločníkov mu robila ešte jeho žena Bella, hadia žena, levitujúca panna, nadpozemské médium a jedno indivíduum s prozaickým menom Hugo.

Pán Salandrini, ktorý sa v celom svojom živote ešte nikdy nezaoberal svetovou históriou a ani politikou (a neplánoval tak urobiť ani v budúcnosti, pretože nebol ochotný a ani schopný platiť dane), bol nemálo prekvapený, že našiel mesto v chaose. Ľudia zmätene pobehovali, deti kričali a spievali a ženy ustarane vyzerali z okien.

No i napriek tomu pán Salandrini pokojne a bez rozmyslenia nasmeroval svoj povoz na námestie Salzplatz, kde sa počas jarmokov skvejú stánky s hrami v kocky a kolotoče sa živo krútia, aby tam rozložil svoje „Zaujímavé zázračné divadlo“.

S pomocou levitujúcej panny vrazil práve prvý kolík do zeme, omotal ho povrazom a priviazal naň Huga, keď sa pružným krokom približoval korpulentný policajt Neumann, ktorý ho rázne, ako aj priateľsky upozornil, že si môže ušetriť ďalšiu námahu s rozložením svojho „Zaujímavého zázračného divadla“. Vojna bola vyhlásená. Predstavenie ohlásené na dnešný večer nemohlo byť starostom vzhľadom na závažné okolnosti súčasnej situácie povolené. Teraz sú dôležitejšie iné veci než lievanec v cylindri alebo medveď Hugo čítajúci myšlienky. Žiaden človek nemá v tejto chvíli náladu hľadieť na podobné dobrodružné nezmysli. Mal by svoje „Zaujímavé zázračné divadlo“ odložiť na priaznivejšie časy. S tými slovami sa policajt Neumann vzdiali, priateľsky a rázne ako keď prišiel.

Pán Salandrini bol ako obarený. Možnosť medzinárodného konfliktu, ktorý by ho pripravil o povolanie a obživu, nikdy nevzal do úvahy. Dokonca aj Hugo, telepatický a jasnovidecký medveď ho zabudol s tým oboznámiť, áno, zdalo sa, že on sám nemá najmenšie tušenie o blížiacej sa katastrofe, ktorá sa kopila v zlovestných mrakoch aj nad jeho hlavou. Sedel schúlený a hladujúci vedľa kolíka, ohrýzal si ako dieťa nechty na tlapkách a hľadel s výrazom oduševnenej otupenosti pred seba, ktorý vyvoláva smiech rovnako ako strach.

Pán Salandrini sa posadil na oj povozu a celý deň dumal nad tým, čo si má teraz počať, aby seba a svoju rodinu uživil. Jeho skutočné meno bolo Schorsch Krautwickerl a bol z Bambergu. Do vojenskej služby by ho už nepovolali, bol už pristarý. Ostatne si bol veľmi dobre vedomý, že sa nemohol spoľahnúť na ničie pochopenie a účasť pre svoje zvláštne kartové triky a pozoruhodný talent medveďa Huga čítať myšlienky.

Uvažoval niekoľko dní. Potom zašiel do kancelárie starostu a prosil o nejakú, hoci aj tú najpodradnejšiu prácu. Levitujúca panna a medveď zostávali v úzkostlivom očakávaní. Sestersky sa podelila s ním o starú chlebovú kôrku.

Pán Salandrini sa vrátil s radostnou správou, že našiel uplatnenie ako koksár v mestskej plynárni. Bolo to aspoň niečo, aj keď nie veľa, pretože plat pána Salandriniho, postačoval sotva pre jeden žalúdok (potreba koksárskych prác nestojí za zmienku ani v časoch mieru). Kebyže by bolo o levitujúcu pannu v prípade núdze postarané – možno by si v meste našla prácu ako umývačka? - čo by bolo s malým, už beztak napoly vyhladovaným medveďom, ich miláčikom, kapitálom a idolom?

V nasledujúci deň sa v novinách objavil inzerát: „Prosíme, vznešené panstvo o odpadky pre jasnovideckého medveďa kúzelníka Salandriniho.“

Takto sa teda od teraz medveď Hugo živil odpadkami vznešeného panstva, ktorých sa mu nedostávalo v toľkej hojnosti, aby ho úplne zasýtili. Sedel na námestí Salzplatz, priviazaný o kolík pod dohľadom levitujúcej panny, ktorá pozašívala bielizeň, zatiaľ čo jesenný dážď čistil jeho kožuch. Nastala neskorá jeseň a medveď mrzol. Jeho kožuch sa triasol a jeho ospalé oči hľadeli bojazlivo k olovenej oblohe.

Levitujúca panna plakala.

Pán Salandrini dostal skvelý nápad. Bol predsa koksárom v plynárni. Poprosil magistrát o povolenie, aby smel medveďa umiestniť do prázdneho teplého priestoru plynárne, vedľa tej veľkej peci. Magistrát, ktorý sa už dávno presvedčil o neškodnosti toho napoly vyhladovaného a neduživého medveďa, súhlasil, a tak medveď čupel za drevenými mrežovými dverami a hľadel so smútkom v očiach do ohnivej žiary pece. Tu a tam ho navštívili deti plynárenského inšpektora a priniesli mu kúsok vojenského chleba alebo kuchynských zvyškov. Zožral všetko, čo mu napchali medzi zuby.

Ale v jedno ráno ležal mŕtvy za mrežami a ružové svetlo pece tancovalo po jeho tmavohnedej, riedkej srsti.

Pán Salandrini bol zdrvený, ale ako koksár nemal času nazvyš na dlhé meditácie. Levitujúca panna sa s výkrikom vrhla na mŕtveho medveďa a celé to vyzeralo ako výjav z Pilotyho obrazu.

Nedalo sa určiť, či medveď zahynul na otravu plynu alebo podvýživu.

Pán advokát K. odkúpil od pána Salandriniho medvedí kožuch spolu s hlavou. Pán K. sa chystá opustiť mesto, aby si v Z. otvoril novú prax. Srsť jasnovideckého medveďa Huga si priklincuje vo svojej panskej izbe na stenu a keď bude hostiť priateľov, s veľkým gestom poukáže na srsť, nedbalo odklepe popol z cigary a roztržito začne rozprávať:

„Keď som ešte poľoval na medvede v čiernych vrchoch...“

Preklad: ©2017 ~Matúš T.