Hadia cárovná
Ruská ľudová rozprávka
Šiel raz jeden kozák cestou - necestou až zblúdil do hustého lesa; v tom lese stál na mýtine stoh sena. Kozák sa zastavil, že si trochu oddýchne, ľahol si vedľa stohu a zapálil si fajku. Bafkal, bafkal a ani nezbadal, ako padla iskra do sena. Keď vysadol na koňa a vyrazil na cestu; neušiel ani desať krokov, a tu vzplanul požiar a ožiaril celý les. Ohliadol sa kozák, hľadí a čo nevidí - stoh sena horí a v ohni stojí krásna dievčina a vraví zvučným hlasom:
„Kozák, dobrý človek! Zachráň ma pred smrťou.“
„Ako ťa mám zachrániť? Vôkol je oheň, nemožno sa k tebe dostať.“
„Vsuň do ohňa svoju kopiju a ja po nej vyleziem.“
Kozák strčil kopiju do ohňa a kvôli veľkej žiari ihneď odvrátil svoju tvár.
Krásna dievčina sa zaraz premenila na hada, vyliezla na kopiju, prekĺzla sa kozákovi na krk, ovinula sa oň trikrát a vzala svoj chvost do úst. Kozák sa veľmi preľakol a nevedel, čo si má počať.
Had prehovoril ľudským hlasom:
„Neboj sa, dobrý mládenec! Nos ma na krku sedem rokov a hľadaj cínové cárstvo, a keď prídeš do toho cárstva, zotrvaj tam celých sedem rokov. Preukážeš túto službu, šťastie ťa neminie!“
A tak sa kozák vydal hľadať cínové cárstvo.
Prešlo veľa času, veľa vody pretieklo, keď na sklonku siedmeho roka dorazil k strmej hore, na ktorej vrchole sa čnel cínový palác a vôkol neho sa vypínala vysoká hradba z bieleho kameňa.
Pricvála kozák na horu a tu sa pred ním rozostúpila hradba a vošiel na široké nádvorie. V tej chvíli sa had odmotal z jeho krku, buchol sa o mokrú zem, zmenil sa na krásnu pannu a tá mu zmizla z očí a nezostalo tu po nej ani stopy.
Kozák zaviedol svojho verného koňa do stajne, vošiel do paláca a začal si obzerať komnaty. Všade boli zrkadlá, striebro a zamat, ale nikde nestretol ani živej duši. „Ech,“ rozmýšľa kozák, „kam som sa to len dostal? Kto ma nachová a napojí? Zrejme mi príde umrieť hladom!“
Sotva si to pomyslel a hľa - pred ním sa objavil prestretý stôl s jedlom i pitím, všetkého nadostač. Kozák si zajedol, aj sa napil a zaumienil si, že sa pôjde pozrieť na koňa. Prišiel do stajne a čo nevidí, kôň stojí v stojisku a pochutnáva si na ovse.
„To už hej! Možno to značí, že nebudeme trieť núdzu.“
Dlho-predlho pobudol kozák v cínovom zámku, až sa ho zmocnila smrteľná nuda: to nie je žart, byť neustále samučičký-sám! Nemal s kým slovíčka prerieknuť. Zatúžil po slobode; ale kam sa pohol všade narazil na vysoké múry, kde nebolo vchodu ani východu. Bolo mu to k zlosti, a tak dobrý mládenec schmatol palicu, vstúpil do paláca a začal rozbíjať zrkadlá i sklá, trhať zamat, lámať stoličky, striebrom hádzať: „Snáď sa vládca ukáže, na slobodu ma prepustí!“ Ale nebolo tomu tak, nik sa neobjavil.
A tak sa kozák uložil do postele. Na druhý deň sa prebudil, poprechádzal sa po paláci a zatúžil si zajesť; díva sa sem i tam, no nič nenašiel! „Ech,“ uvažuje, „každý sa potresce sám! Ej, včera si vystrájal a teraz hladuj!“ Toľko sa kajal, že nakoniec jedlo i pitie bolo prichystané!
Minul sa tretí deň; prebudil sa kozák zrána, pozrel cez oblok a čo nevidí, u vchodu stojí jeho verný tátoš osedlaný. Čo to môže znamenať? Umyl sa, obliekol, zobral svoju dlhú kopiju a vyšiel na široké nádvorie. Zrazu, kde sa vzala, tu sa vzala prekrásna dievčina:
„Buď pozdravený, dobrý mládenec! Sedem rokov už prešlo a ty si ma zachránil od istej smrti. Vedz, že som cárskou dcérou. Od otca a matky ma uniesol Koščej Nesmrteľný, chcel si ma vziať za ženu, no ja som sa mu vysmiala; rozhneval sa a premenil ma na ľúteho hada. Ďakujem ti, že si mi preukázal takú dlhú službu! Teraz pôjdeme k môjmu otcovi; začne ťa odmeňovať zlatými peniazmi a jagavými drahokamami, ale ty si nič z toho nevezmi a popros o súdok, čo v pivnici stojí.“
„A aký osoh z neho budem mať?“
„Rozkotúľaš súdok vpravo a zaraz sa objaví palác, rozkotúľaš vľavo a palác sa opäť stratí.“
„Dobre,“ povedal kozák.
Vysadil na tátoša prekrásnu princeznú a zaraz vysadol aj on; vysoké múry sa pred nimi samé rozhrnuli a vydali sa na cestu.
Po čase, nečase pricválal kozák s princeznou k cárovi. Keď cár uzrel svoju dcéru veľmi sa tomu zaradoval, začal mu ďakovať a podaroval kozákovi plný mešec zlata a perál.
Dobrý mládenec ale takto vravel:
„Nepotrebujem zlata ani perál; daj mi na pamiatku ten súdoček, čo v pivnici stojí.“
„Veľa žiadaš priateľu! No, čo sa dá robiť: dcéra je mi drahšia! Pre ňu i súdka oželiem. Ber si ho.“
Kozák si vzal cársky dar a odobral sa na potulky do šíreho sveta.
Šiel, šiel až mu do cesty prišiel veľmi starý starček. Starček prosil:
„Daj mi najesť, dobrý mládenec!“
Kozák zoskočil z tátoša, odviazal súdok, rozkotúľal ho vpravo a hľa, v tej chvíli sa objavil nádherný palác.
Obaja vstúpili do maľovaných komnát a posadili sa za prestretý stôl.
„Hej, verní moji sluhovia!“ zvolal kozák. „Nachovajte a napojte môjho hosťa.“
Nestačil ani dovravieť a už sluhovia niesli celého býka a tri kotle piva. Starček začal jesť a pochvaľoval si; zjedol celého býka, vypil tri kotle piva, oddrhol si a vraví:
„Primálo, čo sa dá robiť! Vďaka za pohostenie.“
Vyšli z paláca; kozák rozkotúľal súdok doľava a po paláci akoby sa zem zľahla.
„Poď, vymeníme,“ povedal starček kozákovi, „ja ti dám meč a ty mne súdok.“
„A čo je na tom meči také zvláštne?“
„Veď je to meč-samoseč; stačí len mávnuť a všetko pobije, hoc akú nespočetnú silu! Hľa, vidíš ten les; chceš ukážem ti silu meča?“
Tu starček vytasil meč, mávol ním a vraví:
„Leť, meč-samoseč, porúb hustý les!“
Meč odletel, stromy rúbe a tie v siahach padajú, a keď dorúbal nazad k pánovi sa vrátil.
Kozák dlho nerozmýšľal a dal starčekovi súdok a vzal si meč-samoseč, vysadol na tátoša a zmyslel si vrátiť sa k cárovi. Pod stoličné mesto toho cára pritiahol mocný nepriateľ. Keď kozák uvidel nesmiernu silu vojska, len mávol mečom a zvolal:
„Meč-samoseč! Nože preukáž mi službu; porúb nepriateľské rady.“
Hlavy len tak lietali... A za menej ako hodinu sa po nepriateľskej sile len tak prach zvíril.
Cár vyšiel kozákovi naproti, objal ho, pobozkal a okamžite sa rozhodol dať mu ruku svojej prekrásnej dcéry.
Svadba bola veľkolepá; a aj ja som tam bol, medovinu i víno pil, po fúzoch mi tiekli, v ústach neboli.
Preklad: ©2016 ~Matúš T.