Günter Grass

Ľaváci

Erich ma pozoruje. Ani ja z neho nespúšťam oka. Obaja držíme v ruke zbrane a je rozhodnuté, že ich použijeme, že si vzájomne ublížime. Zbrane sú nabité. Pištole, vyskúšané v dlhých cvičeniach a hneď po nich dôkladne vyčistené, držíme pred sebou a pomaly zahrievame chladný kov. Na diaľku vypadá taká zbraň celkom nevinne. Nemožno takto držať plniace pero alebo ťažký kľúč a vymámiť z ľakavej tetky výkrik afektovanou čiernou koženou rukavicou? Nikdy vo mne nesmie skrsnúť myšlienka, že by Erichova zbraň mohla byť slepá, neškodná, ba dokonca hračkou. Tiež viem, že ani Erich na sekundu nepochybuje o nebezpečnosti mojej vecičky. A okrem toho sme asi pred polhodinou pištole rozobrali, vyčistili, znovu zložili, nabili a odistili. Nie sme rojkovia. Ako miesto našej nevyhnutnej akcie sme si vybrali Erichovu chatu. Keďže je jednoposchodová budova vzdialená viac ako hodinu cesty od najbližšej vlakovej stanice, a teda leží dosť osamote, môžeme predpokladať, že akékoľvek nežiaduce ucho, v pravom slova zmysle, bude ďaleko od výstrelu. Obývaciu izbu sme vypratali a zo stien sme zvesili obrazy, väčšinou to boli poľovnícke scény a zátišia s divinou. Cieľom výstrelov nemajú byť stoličky, komody s teplým leskom a bohato zarámované obrazy. Nechceme tiež zasiahnuť zrkadlo alebo poškodiť porcelán. Zamerali sme sa výlučne na seba.

Obaja sme ľaváci. Poznáme sa zo spolku. Viete, že ľaváci tohto mesta, rovnako ako všetci, ktorých sužuje podobný neduh, založili spolok. Pravidelne sa stretávame a snažíme sa trénovať našu druhú, bohužiaľ veľmi nešikovnú ruku. Istý čas nám dával lekcie jeden ochotný pravák. Bohužiaľ už k nám nechodí. Páni vo výbore kritizovali jeho vyučovaciu metódu a usúdili, že členovia spolku by sa mali preškoliť vlastnými silami. Teraz teda spoločne a nenútene kombinujeme len pre nás špeciálne vymyslené spoločenské hry s testami zručnosti, ako sú: navliekanie, nalievanie, rozopínanie a zapínanie gombíkov pravou rukou. Naše stanovy vravia: Nedáme si pokoja, kým pravá nebude ako ľavá.

Aj keď táto veta môže znieť akokoľvek pekne a energicky, predsa je čírym nezmyslom. Nikdy jej neučiníme zadosť. A krajné krídlo nášho spolku už dlho požaduje, aby sa táto sentencia škrtla a nahradil ju výrok: Buďme hrdí na svoju ľavú ruku a nehanbime sa za vrodený grif. Toto heslo tiež nie je výstižné a iba jeho pátos, ako aj určitá citová veľkorysosť, nás viedli zvoliť tieto slová. Ericha a mňa rátajú k extrémnemu krídlu, ale príliš dobre vieme, ako hlboko máme v sebe zakorenený ostych. Rodičovský dom, škola, neskôr čas strávený v armáde neprispeli k tomu, aby nás naučili postoju, ktorý by nám pomohol s dôstojnosťou znášať túto bezvýznamnú zvláštnosť - bezvýznamnú v porovnaní s inými rozšírenými abnormalitami. Začalo sa to už v detstve podávaním ruky. Tie tety, ujovia, matkine priateľky, otcovi kolegovia, táto neprehliadnuteľná, horizont detstva zatemňujúca strašná rodinná fotografia. A všetkým bolo nutné podať ruka: „Nie, nie tú nezbednú ručičku, tú poslušnú. Podaj správnu ručičku, tú dobrú ručičku, múdru, šikovnú, jedine správnu, pravú ručičku!“

Mal som šestnásť rokov a prvýkrát som sa dotkol dievčaťa: „Ach, ty si ľavák!“ povedalo sklamane a vytiahlo mi ruku z blúzky. Takéto spomienky pretrvajú, a ak by sme predsa chceli toto Erichom a mnou skoncipované heslo zapísať do našej knihy, jednalo by sa iba o snahu pomenovať nikdy nedosiahnuteľný ideál. Erich teraz zovrel pery a prižmúril oči. Robím to isté. Lícne svaly nám hrajú, koža na čele sa napína, chrbty nosov sa zužujú. Erich sa teraz podobá filmovému hercovi, ktorého črty sú mi dôverne známe z mnohých dobrodružných scén. Mám predpokladať, že aj na mne dlie táto fatálna podobnosť s niektorým z tých dvojzmyselných plátnových hrdinov? Vyzeráme asi hrozne a som rád, že nás nikto nepozoruje. Nepomyslel by si ten nežiaduci očitý svedok, že sa dvaja mladí muži príliš romantickej povahy chcú duelovať? Majú spoločnú zbojnícku nevestu alebo jeden povedal o tom druhom niečo zlé. Nejaký rodinný spor, ktorý sa tiahne už celé generácie, vec cti, krvavá hra na život a smrť. Takto na seba hľadia iba nepriatelia. Stačí sa pozrieť na tie tenké, bezfarebné pery, na tie nezmieriteľné chrbty nosov. Ako prežúvajú nenávisť, títo bažiaci po smrti.

Sme priatelia. Bez ohľadu na to, aké sú naše povolania rozdielne – Erich je vedúci oddelenia v obchodnom dome a ja som si zvolil dobre platenú prácu jemného mechanika – môžeme vymenovať toľko spoločných záujmov, koľko je potrebných na dosiahnutie dlhého a silného priateľstva. Erich je členom spolku dlhšie než ja. Jasne si pamätám na deň, keď som nesmelo a príliš slávnostne oblečený vstúpil do stáleho podniku Jednostranných, Erich mi vtedy prišiel oproti, neistému ukázal šatňu, mňa si so záujmom, ale bez dotieravej zvedavosti premeral a potom povedal tým svojim hlasom: „Zaiste chcete k nám. Nehanbite sa; sme tu preto, aby sme si navzájom pomáhali.“

Práve som povedal „Jednostranný“. Tak sa oficiálne nazývame. Avšak aj toto pomenovanie sa mi zdá, podobne ako väčšina stanov, nepodarené. Ten názov dostatočne jasne nevyjadruje, čo by nás malo spájať a vlastne aj posilňovať. Bolo by nepochybne výstižnejšie, keby sme sa volali jednoducho ľaví alebo zvučnejšie ľaví bratia. Isto uhádnete, prečo sme sa museli zriecť nápadu zapísať sa pod týmito menami. Nič by nebolo mylnejšie a k tomu urážlivejšie ako nás porovnávať s tými skutočne poľutovaniahodnými ľuďmi, ktorým od prírody bola odopretá jediná človeku hodná možnosť zadosťučiniť láske. Práve naopak, sme pestrá spoločnosť a môžem povedať, že naše dámy sa môžu čo do krásy, šarmu a dobrých mravov rovnať s nejednou praváčkou, dokonca pri starostlivom porovnávaní by z toho vzišiel mravný obraz, že niektorí farári, zodpovední za spásu duše svojej komunity, by z kazateľnice mohli zvolať: „Ach, kiežby ste všetci boli ľaváci!“

To fatálne meno spolku. Dokonca aj náš prvý predseda, trochu patriarchálne zmýšľajúci a bohužiaľ, tiež riadiaci vyšší úradník na mestskej správy, na katastrálnom úrade, musí tu a tam uznať, že neschvaľujeme skutočnosť, že by nám chýbalo na Ľavici, že nie sme ani Jednostranní a ani jednostranne nezmýšľame, necítime a nekonáme.

Samozrejme svoju rolu zohrali aj politické obavy, keď sme zamietli lepšie návrhy a pomenovali sme sa tak, ako by sme sa vlastne nikdy nemali volať. Potom, čo sa členovia parlamentu zo stredu prikláňajú na jednu alebo druhú stranu a stoličky v ich dome sú usporiadané tak, že už samotné ich rozmiestnenie prezrádza politickú situáciu našej vlasti, sa už stalo zvykom pripisovať nebezpečný radikalizmus každému listu, prejavu, v ktorom sa slovo ľavý vyskytuje viac než raz. No v tomto ohľade môžeme byť pokojní. Ak nejaký spolok nášho mesta nemá žiadne politické ambície a žije iba pre vzájomnú pomoc a družnosť, potom je to ten náš spolok. S cieľom tu a raz a navždy ulomiť osteň akéhokoľvek podozrenia na erotickú scestnosť, je potrebné stručne podotknúť, že som si v radoch dievčat našej mládežníckej skupiny našiel snúbenicu. Len čo sa pre nás uvoľní byt, chceme sa zobrať. Ak jedného dňa zmizne tieň, ktorý na moju myseľ vrhlo to prvé stretnutie so ženským pohlavím, môžem za toto dobrodenie vďačiť iba Monike.

Naša láska sa nielenže musela porátať so všeobecne známymi problémami a problémami opísanými v mnohých knihách, ale aj naše manuálne utrpenie muselo byť prekonané a takmer zidealizované, aby sme dosiali naše malé šťastie. Potom, čo sme sa v prvotnom pochopiteľnom zmätku snažili navzájom si prejavovať dobro pravou rukou a nevyhnute si museli všimnúť, aká necitlivá je táto naša meravá strana, hladíme sa už iba obratne, to znamená tak, ako nás pánboh stvoril. Neprezrádzam príliš veľa a rovnako dúfam, že nebudem indiskrétny, keď tu naznačím, že je to vždy Monikina milá ruka, ktorá mi dáva silu vytrvať a dodržať môj sľub. Bezprostredne po prvej spoločnej návšteve kina som ju musel uistiť, že ušetrím jej počestnosť, kým si nenastokneme prstene – tu nanešťastie budeme musieť ustúpiť a potvrdiť neobratnosť našej vlohy – na pravé prstenníky. A pritom sa v južných katolíckych krajinách zlaté znamenie manželstva nosí na ľavej ruke, ako aj ináč, keď v týchto slnečných oblastiach vládne väčšmi srdce ako neúprosný rozum. Možno aj preto mladšie dámy nášho spolku revoltujúc dievčenským spôsobom a dokazujúc, ako jednoznačne vedia ženy argumentovať, ak sa zdajú byť ohrozené ich záujmy, vyšili po nociach za usilovnej práce na našu zelenú vlajku nápis: Srdce bije naľavo.

Monika a ja sme často diskutovali o tom okamihu, keď si vymeníme prstene a zakaždým sme dospeli k rovnakému záveru: nemôžeme si dovoliť byť snúbencami pred neznalým, nezriedka zlomyseľným svetom, ak už dlho budeme zosobášený pár a spolu budeme všetko zdielať, to veľké i malé. Monika kvôli tejto záležitosti s prsteňmi často plače. Akokoľvek by sme sa na tento náš veľký deň tešili, predsa na všetkých tých daroch, bohato prestretých stoloch a primeranej slávnosti bude spočívať ľahký tieň smútku.

Erich teraz ukazuje svoju dobrú, normálnu tvár. Tiež poľavujem, ale chvíľu ešte cítim ten kŕč v čeľustnom svalstve. Okrem toho mi stále šklbe v sluchách. Nie, tie grimasy nám určite nesvedčili. Naše pohľady sa stretnú pokojnejšie a teda aj odvážnejšie; mierime. Každý myslí na tú určitú ruku toho druhého. Som si úplne istý, že neminiem; a na Ericha sa tiež môžem spoľahnúť. Cvičili sme príliš dlho, trávili sme takmer každú voľnú minútu v opustenom štrkovisku na okraji mesta, aby sme dnes, keď sa má rozhodnúť toho toľko veľa, nezlyhali.

Budete kričať: to hraničí so sadizmom, nie, je to sebamrzačenie. Verte mi, všetky tie argumenty sú nám známe. Nič, žiaden zločin sme si nevyčítali. Toto nie je prvýkrát, čo stojíme v tejto vypratanej miestnosti. Štyrikrát sme sa dívali na seba takto ozbrojení a štyrikrát sme pištole sklonili, vystrašení z nášho úmyslu. Až dnes máme jasno. Posledné udalosti osobného rázu a tiež v živote spolku, nám dávajú za pravdu, že to musíme urobiť. Po dlhom váhaní – zapochybovali sme o spolku, o vôli extrémneho krídla – sa teraz definitívne chopíme zbraní.

Akokoľvek je to poľutovaniahodné, už viac nemôžeme kráčať s nimi. Naše svedomie si vyžaduje, aby sme sa dištancovali od zvyklostí priateľov zo spolku. Rozmohlo sa v ňom sektárstvo a aj v radoch najrozumnejších sa už objavili rojkovia, ba dokonca fanatici. Jedni zapálene hľadia napravo, druhí prisahajú naľavo. Čomu som nikdy nechcel uveriť je pravdou, politické heslá sa pokrikujú od stola k stolu, odporný kult prísažného zatĺkanie klincov ľavou rukou sa natoľko pestuje, že nejedno zasadnutia rady sa rovná orgiám, ktorých cieľom je bezmála iba dosiahnutie extázy silným a zúrivosťou posadnutým búchaním kladiva. Aj keď to nikto nevysloví nahlas a hoci tých, ktorí viditeľne prepadli neresti bez okolkov vylúčili, nemožno to poprieť: oná pomýlená a pre mňa úplne nepochopiteľná láska medzi rovnakými pohlaviami si našla prívržencov aj u nás. A to najhoršie: aj môj vzťah k Monike tým utrpel. Príliš často je spolu so svojou priateľkou, labilným a roztržitým stvorením. Veľmi často mi vyčíta poddajnosti a nedostatok odvahy v tej záležitosti s prsteňmi, než aby som mohol veriť, že medzi nami existuje stále tá istá dôvera a že je to stále tá istá Monika, ktorú držím v náručí stále zriedkavejšie.

Erich a ja sa teraz snažíme dýchať pravidelne. Čím väčšmi sa zhodujeme aj v tomto, tým si budeme istejší, že naše konanie vedie správny cit. Nemyslite si, že je to citát z biblie, ktorý by tu odporúčal vykoreniť pohoršenie. Skôr je to vrúcna, neustála túžba získať jasno, vniesť ešte viac svetla, ako to so mnou je, či je tento osud nemenný, alebo ho máme v rukách, môžeme doň zasiahnuť a dať nášmu životu normálny smer? Koniec detinským zákazom, obväzom a podobným trikom. Chceme poctivo, v slobodnej voľbe a už ničím neoddelení od ostatných nanovo začať a mať šťastnú ruku.

Teraz dýchame rovnako. Bez znamenia sme súčasne vystrelili. Erich trafil a ani ja som ho nesklamal. Podľa plánu každý prerušil dôležitú šľachu tak, že už nemôžeme udržať pištole a tie klesajú k zemi, a preto sú ďalšie výstrely zbytočné. Smejeme sa a začneme náš veľký experiment tým, že si nešikovne prikladáme provizórne obväzy, lebo sme odkázaní iba na pravú ruku.

Preklad: ©2020 ~Matúš T.