Wolfgang Borchert

Vrany letia večer domov

Čupia na kamenne studenom zábradlí mosta a na mrazivo tvrdej kovovej mreži pozdĺž fialovo páchnuceho kanála. Chúlia sa na ošúchaných zošliapaných pivničných schodoch; na kraji vozovky pri staniolovom papieri a jesennom listí a na hriešnych lavičkách parku. Šikmo sa opierajúc sa krčia o steny domov bez dverí a po diaľkach smútiacich múroch a mólach prístavných hrádzí.

Čupia v stratene s vraními tvárami zasiahnutými sivočiernym smútkom a s chripľavým hlasom od krákania. Čupia a všetka opustenosť z nich visí ako pokrivené vytrhané rozcuchané perie. Opustené srdcami, opustené láskami, opustené hviezdami.

Čupia v šere a hmlistosti domových tieňov, plaché pred priechodmi brán, tmavé ako decht a unavené vybitou dlažbou. Čupia v tenkých podošvách a sivo zaprášené v rannom opare svetového popoludnia, oneskorené, zasnívané do ľahostajnosti ku všetkému. Čupia nad bezodnosťou, zamotané do priepasti a ospalo sa potácajúce z hladu a z túžby po domove. S vraními tvárami (ako ináč?) čupia, čupia, čupia a čupia. Kto? Vrany? Možno aj vrany. Ale ľudské bytosti, predovšetkým, oni - ľudia.   

O šiestej slnko plavo-červeno sfarbuje veľkomestské mračná z dymu a čmudu. A domy sa v miernom predvečernom svite začínajú meniť na zamatovo modré s mäkkými hranami.

Ale tí s vraními tvárami čupia s bledou pleťou a bezkrvní od mrazu v svojej bezvýchodiskovosti, vo svojich neodvrátiteľných ľudskostiach, schovaní hlboko v pestro zaplátaných bundách.

Jeden čupel ešte od včerajška na hrádzi, dosýta vdychoval prístavný pach a púšťal do vody rozdrobené murivo. Obočie mu skleslo, ale nepochopiteľne humorne viselo z čela ako strapce pohovky. A potom prišiel chlapec, ruky až po lakte vo vreckách nohavíc, golier bundy vysoko vyhrnutý okolo vychudnutého krku. Starší nevzhliadol, vedľa seba videl bezútešné pysky páru poltopánok a z vody sa na neho triasol vlnami kolembajúci pokrivený obraz smutnej mužskej postavy. Tu vedel, že opäť je tu Timm.

Nuž, Timm, povedal, tak si tu znova. Už ste skončili?

Timm nič nevravel. Čupol si vedľa toho druhého na múr prístavnej hrádze a dlhými rukami sa držal za krk. Bola mu zima.

Jej posteľ nebola zrejme dosť široká, však? začal ten druhý opatrne po niekoľkých minútach.

Posteľ, posteľ, povedal Timm zúrivo, veď ju ľúbim.

Samozrejme, že ju ľúbiš. Ale dnes večer ťa opäť vystrčila pred dvere. Takže z nocľahu nebolo nič. Isto nie si dosť čistý, Timm. Taká nočná návšteva musí byť čistá. Iba s láskou to vždy nejde. No čo, beztak už nie si zvyknutý na posteľ. Potom je lepšie zostať tu. Alebo ju stále miluješ, čo?

Timm si trel dlhými rukami krk a hlboko vkĺzol nimi pod golier bundy. Chce peniaze, povedal oveľa neskôr, alebo hodvábne pančuchy. Potom by som smel zostať.

Och, takže ju stále miluješ, povedal starší, aha, ale ak nie sú peniaze!

Timm nepovedal, že ju ešte miluje, ale po chvíli riekol trochu tichšie: Dal som jej šál, ten červený, vieš. Nemal som nič iné. Ale po hodine nemala zrazu už žiaden čas.

Ten červený šál? opýtal sa druhý. Ó, miluje ju, pomyslel si pre seba, ako ju len miluje! A opäť zopakoval: Óha, tvoj pekný červený šál! A teraz si opäť tu a o chvíľu bude noc.

Áno, povedal Timm, zas bude noc. A mňa sakramentsky oziaba krk, keďže už nemám ten šál. Hrozná zima, poviem ti.

Potom sa obaja zadívali na vodu pred seba a ich nohy im zasmušilo viseli na múre hrádze. Popri s hučaním preplávala bielo dymiaca barkasa a za ňou sa valili veľké výrečné vlny. Potom opäť nastalo ticho, len mesto jednotvárne šumelo medzi nebom a zemou a v toto popoludnie tu čupeli obaja muži s vraními tvárami, zasiahnutí modročiernym smútok. Keď sa po hodine popri hrádzi pohojdával na vlnách kúsok červeného papieru, smiešny červený papierik na oloveno sivých vlnách, Timm povedal tomu druhému: Ale ja som nemal nič iné. Len ten šál.

Ten druhý odpovedal: A bol taký pekný červený, pamätáš sa ešte, Timm? Chlapče, ten bol ale červený.

Áno, áno, zabručal Timm skľúčene, to teda bol. A teraz mi sakramentsky mrzne krk, priateľu.

Prečo, pomyslel si ten druhý, predsa ju miluje a bol celú hodinu u nej. A teraz nechce za to ani mrznúť. Potom zívajúc riekol: Nocľah je v háji.

Volá sa Lilo, povedal Timm a rada nosí hodvábne pančuchy. Ale tie ja nemám.

Lilo? žasol ten druhý, necigáň, predsa sa nevolá Lilo, človeče.

Samozrejme, že sa volá Lilo, odvetil Timm nahnevane. Myslíš si, že nemôžem poznať žiadnu, ktorá sa volá Lilo? Dokonca ju milujem, aby si vedel.

Timm sa zlostne odtiahol od priateľa a pritiahol si kolená k brade. A dlhými rukami sa držal okolo kostnatého krku. Deň prekryl flór časnej temnoty a posledné lúče slnka sa ukazovali ako mriežka stratene na oblohe. Osamotene čupeli muži nad neistotou nadchádzajúcej noci a mesto bzučalo intenzívne a plné pokušení. Mesto chcelo peniaze alebo hodvábne pančuchy. A postele chceli v noci čistú návštevu.

Počuj, Timm, začal ten druhý a opäť zmĺkol.

Čo je, opýtal sa Timm.

Naozaj sa volá Lilo?

Samozrejme, že sa volá Lilo, rozkričal sa Timm na priateľa, volá sa Lilo, a povedala,  že ak opäť niečo budem mať, tak mám znovu prísť, môj drahý priateľu.

Ty, Timm, pokračoval priateľ po chvíli, ak sa naozaj volá Lilo, tak potom si jej ten červený šál musel dať. Ak sa volá Lilo, myslím si, že potom môže mať aj ten červený šál. Aj keď je nocľah v háji. Nie, Timm, o ten šál sa nestaraj, ak sa naozaj volá Lilo.

Obaja muži hľadeli odvracajúc sa od parnej vody v ústrety rastúcemu súmraku, nebojácne, ale bez odvahy, zmierení. Zmierení s múrmi hrádze a priechodmi brán, zmierení s bezdomovectvom, s tenkými podošvami a prázdnymi vreckami. Odovzdaní jednotvárnosti ku všetkému bez akejkoľvek cesty von.

Neočakávane vymrštené nad obzor, odniekiaľ priviate, pripotácali sa vrany s krákaním a tmavým perím plných prísľubu noci, tackali sa ako atramentové machule nad čistým hodvábnym papierom večernou oblohou, utrmácané životom, zachrípnuté krákaním a potom nečakane o niečo ďalej pohltené súmrakom.

Pozerali sa na vrany, Timm a ten druhý, s vraními tvárami, zasiahnutí modročiernym smútkom. A vodu bolo výrazne a silno cítiť. Mesto, divoko navŕšené z kociek s očami okien, začalo blikať tisíckami lámp. Hľadeli za vranami, za vranami, už dávno pohltenými, hľadeli za nimi s úbohými starými tvárami a Timm, ktorý miloval Lilo, Timm, ktorý mal dvadsať rokov, povedal: Vrany, človeče, tie to majú dobré.

Ten druhý odvrátil pohľad od neba do Timmovej širokej tváre, ktorá plávala v šere bledá od zimy. A Timmove tenké pery boli smutné čiary na širokej tvári, osamelé čiary, dvadsaťročné, hladné a tenké mnohými predčasnými horkosťami.

Vrany, povedala potichu Timmova široká tvár, táto tvár zhotovená z dvadsiatich rokov šerosvitu, vrany, povedala Timmova tvár, tie to majú dobré, tie letia večer domov. Jednoducho domov.

Obaja muži sa krčili stratení vo svete, malí a skľúčení tvárou v tvár novej noci, ale neohrozene dôverne známi s jej strašnou čiernotou. Mesto tlelo skrz mäkké teplé záclony miliónov očí ospalo na nehlučné nočné ulice s opustenou dlažbou. Tam čupeli, tvrdo sa opierajúc o bezodnosť ako unavené spráchnivené koly a dvadsaťročný Timm povedal: Vrany to majú dobré. Vrany letia večer domov. A ten druhý si pre seba prihlúplo bľabotal: Vrany, Timm, človeče, Timm, vrany.

Tam čupeli. Vyvalené vábivým mizerným životom. Vyvrhnuté na hrádzu a obrubník. Na mólo a zošliapané pivničné schody. Na prístavisko a pontón. Vyvrhnuté životom medzi jesenné lístie a staniolový papier na prašné šedé cesty. Vrany? Nie, ľudské bytosti! Počuješ? Ľudia! A jeden z nich sa volal Timm a ten miloval Lilo za červený šál. A teraz, teraz na ňu už nemôže zabudnúť. A vrany, vrany krákajú domov. A ich krákorenie sa bezútešne nesie večerom.

Ale potom okolo preplávala barkasa s koktavými ústami plnými peny a jej zastriekané červené svetlo sa mihotavo strácalo v pochmúrnosti prístavu. A tá pochmúrnosť na pár sekúnd sčervenala. Červená ako môj šál, pomyslel si Timm. A v nekonečnej diaľke sa barkasa s klepaním pomaly pominula. A Timm ticho povedal: Lilo. Neustále: Lilo Lilo Lilo Lilo Lilo...

Preklad: ©2019 ~Matúš T.