Marie Luise Kaschnitz

Ľadové medvede

Konečne, pomyslela si, keď začula otočenie kľúča v zámke. Už spala a prebudil ju až tento zvuk; teraz ju prekvapilo, že manžel na chodbe nezažal svetlo, ktoré by inak musela uvidieť, keďže dvere do chodby boli pootvorené. Walther, ozvala sa a vzápätí ju na chvíľu zachvátil strach, že to nie je jej manžel kto odomkol dvere, ale cudzinec, zlodej, ktorý mal teraz v pláne zakrádať sa po byte a prehľadávať skrine a zásuvky. Uvažovala, či by nebolo lepšie, keby predstierala spánok, ale ak by manžel prišiel domov, kým je zlodej ešte v byte, ten by mohol naňho z tmy vystreliť. Napriek veľkému strachu sa rozhodla rozsvietiť a zistiť, kto tam je. Ale len čo natiahla ruku, aby potiahla šnúrkou nočnej lampy, začula odo dverí hlas svojho manžela. Nezažínaj, povedal hlas.

Nechala ruku klesnúť a trochu sa v posteli narovnala. Manžel už nič viac nevravel a ani sa nepohol a ona premýšľala, či sa neposadil na stoličku pri dverách, pretože bol príliš vyčerpaný na to, aby šiel do postele.

Ako bolo? spýtala sa.

Čo? Spýtal sa manžel.

Dnešok, povedala. Stretnutie. Jedlo. Cesta.

Nebudeme o tom teraz hovoriť, povedal manžel.

A o čom sa budeme rozprávať? spýtala sa.

O tom vtedy, povedal jej manžel.

Neviem, čo tým mieniš, povedala. Márne sa pokúšala preniknúť očami tmu a hneval ju jej zvyk pevne zatvárať okenice a zaťahovať ťažké modré závesy. Rada by videla, či tam jej manžel stále stojí v klobúku a zvrchníku, čo by mohlo znamenať, že mal v úmysle znova odísť alebo že pil a už nebol schopný rozumne sa rozhodovať. Myslím zoo, povedal muž. Stále počula znieť jeho hlas odo dverí, teda zďaleka, keďže mali starodávny byt s priestrannou spálňou a vysokým stropom. Zoo, opakovala zmätene. Potom sa však usmiala a opäť sa ponorila do vankúšov. V zoo sme sa spoznali.

A vieš aj kde? spýtal sa muž. Myslím, že si to stále pamätám, odvetila žena. Ale nechápem, prečo sa nevyzlečieš a nejdeš do postele. Ak si hladný, prinesiem ti niečo na zjedenie. Môžem ti to priniesť do postele alebo si sadneme do kuchyni a tam sa naješ. Odhrnula prikrývku, aby vstala a hoci jej manžela sotva mohol v tejto tme vidieť lepšie než ona, zdalo sa, že videl, čo má v pláne. Nevstávaj, povedal, a nezažínaj. Nechcem jesť a môžeme sa rozprávať potme. Prekvapil ju zvláštny zvuk jeho hlasu a tiež nástojčivá túžba rozprávať sa o starých časoch, aj keď musel byť veľmi unavený. Boli manželmi už päť rokov, ale každý deň súčasnosti sa jej zdal krajší a dôležitejší ako všetky predchádzajúce dni. Ale keďže sa mu zdalo také dôležité, aby odpovedala na jeho otázku, znova sa narovnala a založila si ruky za hlavou. Pri ľadových medveďoch, povedala. Práve skončilo kŕmenie. Ľadové medvede sa kĺzli zo skál do vody a ponárali sa za rybami. A vtedy boli opäť na svojich kameňoch špinavo bieli a - A čo? opýtal sa jej manžel prísne.

Vieš predsa, čo robia ľadové medvede, povedala. Pohybujú hlavou zo strany na stranu, neustále tam a späť. Ako ty, povedal muž. Ako ja? spýtala sa užasnuto a začala pre seba v tme napodobňovať pohyb, ktorý práve opísala. Čakala si na niekoho, povedal manžel. Sledoval som ťa. Prišiel som k tebe od tých veľkých vtákov, ktoré pokojne sedia na svojich vetvách, a potom sa náhle vrhnú a zakrúžia okolo voliéry, pričom sa končekmi krídel dotýkajú mreží. U ľadových medveďoch, povedala žena, nie sú žiadne mreže. Čakala si na niekoho, povedal jej manžel. Otáčala si hlavu z jednej strany na druhú. Ale ten, na ktorého si čakala, neprišiel. Žena bola teraz pod prikrývkou veľmi ticho. Mala pocit, že sa musí mať na pozore, a mala sa na pozore.

Na nikoho som nečakala, povedala. Keď som ťa chvíľu sledoval, povedal jej manžel, pokračoval som po ceste a postál som pri tebe. Povedal som nejaké žarty na adresu ľadových medveďov a tak sme zapriadli rozhovor. Posadili sme sa na lavičku a pozorovali plameniaky, ktorých ružové krky sa pohybovali ako hady. Už nebolo také teplo a vo vzduchu bolo dokonca cítiť aj náznak neskorého leta.

Vtedy som začala žiť, povedala žena. Tomu neverím, povedal jej manžel. Vyzleč sa, povedala žena, alebo zažni. Sedíš aspoň na stoličke? Sedím a stojím, povedal muž. Ležím a lietam. Chcem vedieť pravdu.

Žena sa začala triasť od chladu vo svojej teplej posteli. Bála sa, že jej manžel, ten veselý a láskavý človek, stratil rozum. Zároveň si však tiež spomenula, že v to popoludnie v zoo skutočne čakala na niekoho iného a nezdalo sa jej nemožné, že by sa manžel dnes stretol s týmto druhým človekom a všeličo sa od neho dozvedel.

Akú pravdu? spýtala sa, aby získala chvíľu času. Vtedy som ťa odprevadil domov, povedal jej manžel. Neskôr sme ešte párkrát zašli na prechádzku a aj večer sme si spolu neraz vyšli. A zakaždým som sa ťa pýtal, či si v to popoludnie v zoo čakala na iného muža a či možno na neho ešte stále nečakáš a nemôžeš naňho zabudnúť. Ale zakaždým si pokrútil hlavou a odvetila nie. Bola to pravda, povedala žena. Môžbyť, že vonku už nastával nový deň, alebo si možno jej oči konečne zvykli na tmu. V každom prípade, obrysy miestnosti boli teraz pred ňou matne viditeľné. Svojho manžela však nevidela a to ju veľmi znepokojovalo. Nebola to pravda, povedal muž. Áno, pomyslela si žena, má pravdu. Chodila som s ním na prechádzky a večer tancovať a zakaždým som sa potajomky poohliadla po mužovi, ktorého som miloval a ktorý ma opustil. Mala som Walthera rada, ale nevzal som si ho z lásky, ale preto, že som nechcel zostať sama. Zrazu pocítila obrovskú únavu a napadlo ju priznať všetko, čo tak dlho popierala. Možno, keby to priznala, jej manžel by vystúpil z tmy a sadol by si k nej na kraj postele. Povedala by mu, ako to bolo a ako je tomu teraz, že miluje jeho a voči tomu druhému mužovi sa stala úplne ľahostajná. Nepochybovala o tom, že ak by ho mohla rukami oblapiť okolo krku, dokázala by ho presvedčiť o existencii niečoho takého, že sa jedna láska môže prebúdzať a rásť deň čo deň, zatiaľ čo iná zomiera a nakoniec z nej nezostane nič iné než strach naháňajúca mŕtvola. Walther, povedala, nie zlatíčko, nie miláčik, povedala iba jeho meno, ale v tme k nemu natiahla ruky.

Ale jej manžel neprišiel, aby si k nej sadol na kraj postele. Zostal tam, kde bol, kde nemohla rozoznať ani obrys jeho postavy. V tom čase som ešte nebol dlho v Mníchove, povedal. Bol to tvoj nápad, aby som najskôr mesto správne spoznal. Pretože sme ešte nemali auto, každú nedeľu sme nasadli na iný dopravný prostriedok a vydali sa iným smerom, vystúpili sme na konečnej a šli sme sa prejsť. Celý čas sa mi zdalo, akoby si na týchto prechádzkach niekoho hľadala. Vždy si otáčala hlavu tu vpravo, tu vľavo ako ľadové medvede hľadajúce slobodu alebo niečo, nám neznáme, a často som ťa volal ty môj ľadový medveď.

Áno, povedala žena priduseným hlasom. Pamätala si, že jej manžel dal túto prezývku v prvých mesiacoch ich manželstva. Myslela si, že to urobil na pamiatku ich prvého stretnutia v zoologickej záhrade alebo preto, že mala také husté plavé vlasy, ktoré jej niekedy viseli ako hriva na pleci. No ako sa teraz ukázalo, nešlo o dôverné oslovenie, ale o podozrenie. Neskôr, povedala, keď sme už mali auto, jazdili sme v nedeľu von. Kráčali sme lesom a ležali sme na lúke zaliatej slnkom a spali sme, ty s hlavou na mojej hrudi. Po prebudení sme boli omámení slnkom a silným vetrom. Padlo nám zaťažko nájsť správny smer a raz nám trvalo niekoľko hodín, kým sme opäť našli auto. Pamätáš sa? spýtala sa.

Jej manžel ale túto spomienku ignoroval. Raz sme ho stretli, povedal. Och, prestaň, povedala žena zrazu nahnevane. Choď niečo zjesť alebo ma nechaj zažať svetlo, vstať a niečo ti priniesť na zjedenie. V chladničke zostala polovica kurčaťa a pivo. Ale ako to povedala, už vedela, že jej manžel na to nepristúpi. Premýšľala, čím by ho odpútala od jeho myšlienok a nič ju nenapadlo. Zajtra máš ťažký deň, povedala nakoniec, do večera musíte mať hotové výkazy a ak budeš nevyspatý, bude to pre tebe o to ťažšie.

Raz sme ho stretli, zopakoval jej manžel. Žena zaťala ruky do prikrývky a nevedela, čo iného má ešte povedať. Keby len bolo svetlo, pomyslela si. Manžel jej na Vianoce vyrobil toaletný stolík s kretónovým závesom a sklenenou doskou, ona mu vyrobila tienidlo a ozdobila ho bylinami a machom, ktoré v lete nazbierali a vylisovali. Verila, že tieto pripomienky, len čo by ich uvidel, by jej pomohli presvedčiť manžela, že ho miluje a že on sám už dávno zabudol na svoje staré podozrenia.

Raz sme sa s ním stretli, zopakoval jej muž už po tretíkrát, a to hlasom dnešného večera, ktorý znel tak monotónne a zvláštne. Kráčali sme dolu po Ludwigstrasse smerom k Siegestoru, bol to krásny večer a ulica bola preplnená ľuďmi. Na nikoho konkrétneho si nehľadela a ani nikto sa nezastavil a nepozdravil ťa. Ale vložil som ruku do tvojej a zrazu som zacítil, že sa celá chveješ. Tvoje srdce prestalo biť a krv sa ti vytratila z líc. Pamätáš sa na to?

Áno, áno, chcela žena zakričať, dobre si to pamätám. Bolo to prvýkrát a tiež naposledy, čo som znova videla svoju bývalú lásku. Moje srdce skutočne postálo, ale potom znova začalo biť a to spôsobom, akoby to bolo už úplne iné srdce. Zatiaľ čo pekná chladná tvár môjho bývalého milenca zmizla v dave, rozplynula sa v nič, a neskôr som si už nikdy nedokázala vybaviť jeho črty.

Žena chcela toto všetko povedať svojmu manželovi a tiež mu pripomenúť, že ten večer sa na ulici k nemu pritískala a snažila sa ho pobozkať. Zrazu však zapochybovala, že by jej manžel uveril. Stále chovala pocit, akoby sa za jeho slovami skrýval nepokoj, ktorý nedokáže utíšiť, a strach, ktorý mu nevyhovorí, aspoň nie túto noc. Pamätám si túto prechádzku, povedala a snažila sa, aby jej hlas znel ľahostajne. Nevidel som nikoho známeho. Vtedy ma zachvátilo niečo ako zimnica, ľahké prechladnutie a večer som dostal aj horúčku. Je to pravda? spýtal sa manžel. Áno, odpovedala žena.

Bola smutná, že nemohla povedať pravdu, ktorá bola oveľa krajšia ako čokoľvek, čo od nej chcel manžel počuť. Teraz bola veľmi unavená a najradšej by spala, ale najskôr chcela vedieť, čo to vletelo jej mužovi do hlavy a prečo nechcel zažať svetlo a ísť do postele...

Potom je tiež aj to druhé pravda, povedal muž so zábleskom nádeje v hlase. Čo? spýtala sa žena.

To o zoo, povedal muž. Že si na nikoho iného nečakala. Čakala som na teba, povedala žena. Nepoznala som ťa, ale človek môže čakať aj na niekoho, koho ešte nikdy nevidel.

Takže si si ma nevzala, povedal muž, pretože sa na teba vykašľal iný. Ľúbila si ma.

Žena si opäť pomyslela, aké je to od nej hanebné, že tu tak leží a klame svojmu mužovi, a znova sa narovnala a chcela povedať pravdu. Avšak odo dverí prišiel zvláštny zvuk, ktorý znel ako hlboký ston zúfalstva. Je chorý, pomyslela si zhrozene a opäť sa ponorila do vankúšov a nahlas a zreteľne prehovorila: Áno. Potom je všetko v poriadku, povedal muž. Teraz už iba šepkal. Alebo možno práve zvonku privrel dvere do spálne a chystal sa opustiť byt. Žena vyskočila z postele, potiahla za šnúrku nočnej lampy a zároveň, akoby tým dala do pohybu zvonček, začalo sa z chodby ozývať hlasné a vytrvalé zvonenie. Izba bola osvetlená a prázdna, a keď žena vbehla do chodby, nevidela ani tam svojho manžela.

Aj keď dom, v ktorom mladý pár žil, bol staromódny, vo všetkých bytoch nedávno nainštalovali tlačidlá, pomocou ktorých bolo možné otvoriť vchodové dvere. Walther, povedala žena nešťastne. Stlačila tlačidlo a zároveň otvorila aj bytové dvere a načúvala. Bývali na piatom poschodí a po dobu piatich poschodí počula ťažké kroky stúpajúce po schodoch, a ktoré, ako sa nakoniec ukázalo, boli krokmi policajtov. Váš manžel, povedali muži zákona, keď stáli na odpočívadle oproti žene, sa pri výjazde z diaľnice zrazil s iným vozidlom a bol ťažko zranený. Keď to povedali chvíľu mlčky hľadeli na začudovanú tvár ženy a potom dodali, že zranený je teraz na ceste do nemocnice, ale záchranári, ktorí ho nakladali do sanitky, sú toho názoru, že prevoz neprežije. To nemôže byť pravda, povedala žena veľmi pokojne, muselo dôjsť k nejakej chybe. Práve som hovorila s manželom, je v byte, je tu so mnou. Tu?, spýtali sa muži prekvapene, kde? a vošli do kuchyne a do obývacej izby a všade rozsvecovali svetlá. Keďže nikoho nenašli, začali jemne presviedčať ženu, aby sa obliekla a sprevádzala ich do nemocnice. A žena sa obliekla, očesala si dlhé plavé vlasy a zišla s policajtmi dolu schodmi. Počas jazdy sedela medzi mužmi, ktorí sa snažili byť priateľskí a ktorých ťažké vlnené kabáty páchli po daždi. Potešilo ju, že vodič rozozvučal sirénu a prešiel na všetky červené svetlá. Rýchlejšie, povedala, rýchlejšie a policajti sa domnievala, že sa bojí, že už nezastihne svojho manžela nažive. Lenže ona nechápala, prečo sedí v aute alebo kam ide. Slová „rýchlejšie, rýchlejšie“ opakovala celkom mechanicky a rovnako mechanicky otáčala hlavu zľava doprava a sprava doľava, ako to robia ľadové medvede.

Preklad: ©2021 ~Matúš T.