Friedrich de la Motte Fouqué

 

Undina

 

 

                                                                Undina, ty krásna víla,

                                                                    Od chvíle, čo prvý raz z povesti starej

                                                                    Objavil som zvláštny svit tvoj,

                                                                    Ako neraz si pre pokoj v srdci mojom pela!

 

                                                                Ako nežne si sa ku mne privinula,

                                                                    Keď všetok svoj nárek chcela si

                                                                    Veľmi jemne len do ucha zveriť mi,

                                                                    Dieťa nezbedné a zároveň plaché troška.

 

                                                                No struny mojej citary zápäť niesli

                                                                    Každé z tvojich tichých, clivých slov

                                                                    Na vlnách svojich tónov,

                                                                    Že ich ozvenu slýchali až v diali.

 

                                                                A mnohé srdcia si ťa zamilovali,

                                                                    Hoc si podivínska bytosť,

                                                                    A nejeden by chcel rád čítať

                                                                    Príbeh o tebe, mnou napísaný.

 

                                                                Undinka, neboj sa, ty krásna víla

                                                                    Obzvlášť dnes chcú do slova a do písmena

                                                                    Počuť tento príbeh znova: 

                                                                    Tak nehanbi sa a vstúp do tejto sály sveta.

 

                                                                Zdvorilo pozdrav vznešených pánov, ako sa patrí,

                                                                    No predovšetkým s dôverou a poklonami

                                                                    Pozdrav milé, krásne nemecké dámy;

                                                                    Viem, že tie ťa majú obzvlášť rady.

 

                                                                A ak sa na mňa potom jedna pani

                                                                    Opýta, tak riekni: „Mečom a citarou,

                                                                    Slúži paniam rytier oddaný im vernosťou

                                                                    Pri tanci a jedle, oslave a turnaji.“

 

Kapitola prvá

Ako rytier prišiel k rybárovi

 

    Môže to byť už stovky rokov, čo žil starý, dobrý rybár. V jeden krásny večera sedel na prahu svojho domu a plátal siete. Žil vo veľmi malebnej krajine. Úzky výbežok zelenej nivy, kde stála jeho chalupa, prenikal do veľkého jazera a zdalo sa, že sa láskavo pohružuje do priezračnej, sinej vody, ktorej vlny zaľúbene vystierajú náruč prekrásne kvitnúcej lúke, vlniacej sa tráve a sviežemu tieňu stromov. Navštevovali jeden druhého a práve preto tu bolo všetko také kúzelné. Ale človeka by si na tomto krásnom mieste sotva stretol, okrem rybára a jeho domácich. Za výbežkom sa totiž rozprestieral divoký les, ktorému sa ľudia vyhýbali, pre jeho temnotu a neschodnosť, ako aj pre zvláštne kreatúry a čary, číhajúce tam na nich. No starý zbožný rybár prechádzal lesom bez strachu, keď niesol ulovené, chutné ryby do veľkého mesta, ležiaceho neďaleko za ním. Bolo preňho vždy jednoduché kráčať hustým lesom, pretože nemal takmer žiadne iné myšlienky, než tie zbožné a navyše kedykoľvek, keď vchádzal do tých tienistých, povestných miest v lese, bez bázne zanôtil akúsi zbožnú pieseň s jasným hlasom a s úprimným srdcom.

    Keď v ten večer nevinne sedel u sietí, prepadla ho zrazu hrôza, keď znenazdania začul z lesného šera akýsi šumot, akoby sa blížil jazdec a dupot jeho tátoša znel stále bližšie. Všetko, čo sa mu prisnilo za búrlivých nocí o tajoch lesa, prešlo mu náhle mysľou a predovšetkým obraz gigantického, tajomného, snehobieleho muža, ako neustále zvláštne kýva hlavou. Keď pozdvihol oči k lesu, zdalo sa mu, akoby videl za spleťou lístia toho kývajucieho muža. Avšak čoskoro sa spamätal, keď uvážil, že v lese sa mu ešte nikdy nič povážlivé neprihodilo a tu na voľnom výbežku zlý duch nemôže mať nad ním prevahy. Hneď hlasno a z čistého srdca vyslovil biblický verš, čo mu dodalo opäť odvahy a samému sa mu zdalo smiešne, ako sa mohol tak veľmi mýliť. Domnelý biely muž bol totiž jemu dávno dobre známy lesný potôčik, ktorý unáša svoje penivé vody do jazera. A ten kto spôsobil ten šum, bol skvostne odetý rytier na tátošovi, cválajúci z tieňa lesa smerom k chalupe. Šarlátový plášť mu splýval cez fialový, zlatom pretkaný kamizol. Zo zlatého baretu mu vialo nachové a modré perie a na zlatom popruhu sa mu blyšťal prekrásny a bohato zdobený meč. Biely žrebec pod ním bol štíhlejšieho vzrastu, než býva zvykom vidieť u vojnových koní a cvála tak ľahko po tráve, až sa zdalo, že na zelenom koberci nezanecháva žiadne stopy. Starému rybárovi to bolo ešte stále trochu podozrivé, aj keď musel priznať, že od takého prekrásneho zjavenie nemožno očakávať nič zlého, načo aj úctivo sňal klobúk pred blížiacim sa jazdcom a pokojne pokračoval v práci. Rytier postál a spýtal sa, či by ho aj s koňom na noc neuchýlil. „Čo sa vášho koňa týka, milý pane,“ odvetil rybár, „nepoznám lepšiu stajňu, než je táto zatienená stromami lúka a lepšie krmivo, než tráva, ktorá na nej rastie. A s vami sa rád, ako mi len bude možné, podelím o nocľah a pohostenie v svojom skromnom dome.“ Rytier bol spokojný, zostúpil z tátoša, spoločne ho zbavili postroja a pustili na kvetinovú lúku, potom domácemu vravel: „Ak by ste sa boli ukázali menej pohostinným a prívetivým, milý rybár, tak by ste sa ma pre dnešný večer nezbavili, lebo ako vidím, leží pred nami veľké jazero a Boh ma ochraňuj, aby som s nastupujúcim večerom cválal naspäť do toho zvláštneho lesa!“ – „Bude lepšie o tom nevravieť,“ riekol rybár a zaviedol hosťa do chalupy.   

    Tam pri krbe, ktorého odlesky malého plameňa osvetľovali šerú, sporiadanú svetlicu, sedela na veľkej stoličke rybárova postaršia žena. Pri vstupe vznešeného hosťa vstala, priateľsky ho pozdravila a znovu zabrala svoje čestné miesto, bez toho, aby ho ponúkla hosťovi, pričom rybár s úsmevom poznamenal: „Nesmiete jej to zazlievať, mladý pán, že vám neustúpi najpohodlnejšiu stoličku v dome. Taký je už zvyk u chudobných ľudí, že najpohodlnejšie miesto patrí starým ľuďom.“ – „Ech, manžel,“ povedala žena s pokojným úsmevom, „čo ti to na um prišlo? Veď náš hosť určite nie je nejaký neverec a okrem toho, akoby mladej krvi mohlo napadnúť, starých ľudí odháňať z ich stoličiek?“ – „Posaďte sa, mladý pán,“ pokračovala, obracajúc sa k rytierovi, „tamto stojí ešte celkom dobrá stolička, len nesmiete s ňou veľmi prudko hýbať a hniezdiť sa v nej, pretože jedna noha nie je veľmi pevná.“ Rytier opatrne pritiahol stoličku, pokojne sa posadil a cítil sa, akoby mu bola táto malá domácnosť vlastná a práve teraz sa vrátil z ďalekých ciest domov. 

    Traja dobrí ľudia sa začali veľmi priateľsky a úprimne zhovárať. Avšak o lese, na ktorý sa rytier niekoľkokrát spytoval, nechcel starý muž veľmi rozprávať. Mienil, že sa teraz v nastupujúcej noci nehodí o tom vravieť, ale o to viac rozprávali manželia o hospodárstve a ostatných prácach a radi si vypočuli vravu rytiera o jeho cestách a o tom, že má hrad na prameni Dunaja a volá sa pán Huldbrand von Ringstetten. Počas rozhovoru započul cudzinec neraz šplechnutie na nízke okienko, akoby niekto naň striekal vodu. Starec pri tom zvuku zakaždým vraštil čelo a keď nakoniec prúd vody narazil do okennej tabuli a kvapky vstrekli skrz zle priliehajúci rám do izbici, nahnevane vstal a výhražne zavolal smerom k oknu: „Undina! Necháš konečne tých hlúpostí? A pritom je u nás dnes v chalupe hosť.“ Vonku všetko utíchlo, len sem-tam zaznel tichý smiech a rybár, vracajúc sa na miesto, riekol: „Nesmiete si to zle vykladať, ctihodný hosť, možno vyvedie ešte kadejaký kúsok, ale nemyslí to zle. Je to totiž naša chovankyňa Undina, ktorá vôbec nechce vyrásť z detských topánok, aj keď jej už tiahne na osemnásty rok. Ale ako som povedal, srdce má dobré.“ – „To sa ti povie ľahko!“ odvetila starena, krútiac hlavou. „Keď sa vrátiš z lovu rýb alebo z cesty, tak sú ti jej žarty milé. Ale mať ju celý deň na krku a nepočuť žiadne rozumné slovo a namiesto toho, aby mi pri mojom narastajúcom veku pomáhala v domácnosti, musím dávať na ňu pozor, aby nás svojimi vrtochmi nepriviedla do záhuby. To je potom už niečo úplne iné, že i svätého by prešla trpezlivosť.“ – „No, no,“ usmial sa pán domu, „ty máš kríž s Undinou a ja s jazerom. Aj keď mi často potrhá vrše a siete, aj napriek tomu ho mám rád a ty to útle dievča tiež, hoci sa naň stále žaluješ. Nie je tak?“ – „Je to pravda, veľmi sa na ňu hnevať nedá,“ riekla starena s úsmevom.

    V tej chvíli sa náhle rozleteli dvere a prekrásna plavovláska vkĺzla s úsmevom na perách dnu a riekla: „Otecko, vy ste si ma len doberal! Kde je váš hosť?“ A v tom okamihu uzrela rytiera a v úžase zmeravela pred junochom. Huldbrand sa kochal pohľadom na pôvabnú postavu a chcel si vštepiť jej ľúbezné črty, pokiaľ mu jej prekvapenie poskytovalo k tomu čas, lebo mienil, že čochvíľa sa v svojej plachosti pred jeho pohľadom odvráti. Ale zmýlil sa. Pretože keď už dlhú chvíľu naňho hľadela, dôverne pristúpila bližšie, padla pred ním na kolená a pohrávajúc sa so zlatým peniazom na drahocennej reťazi, ktorú mal na hrudi, riekla: „Ah, ty krásny, prívetivý hosť, ako si sa ocitol v našej chudobnej chyži? Musel si dlhé roky blúdiť svetom, než si cestu k nám našiel? Prichádzaš z divokého lesa, krásny hosť?“ Rozhnevaná starena mu nenechala čas na odpoveď. Napomenula dievčinu, aby zdvorilo vstala a šla po svojej práci. Undina bez odpovede priniesla  malú podnožku, postavila ju vedľa Huldbrandovej stoličky, posadila sa na ňu s priadzou a priateľsky povedala: „Tu budem pracovať.“ Starý muž učinil to, čo rodičia zvyknú s rozmaznanými deťmi robiť. Tváril sa, akoby nepobadal Undininu nevychovanosť a chcel začať rozhovor o niečom inom. Ale dievčina ho nenechala otvoriť ústa a riekla: „Pýtala som sa nášho spanilého hosťa odkiaľ prichádza a ešte mi neodpovedal.“ – „Z lesa prichádzam, krásavica,“ odvetil Huldbrand a ona pokračovala: „Tak mi musíš povedať, ako si sa tam dostal, lebo ľudia sa ho štítia a čo za zvláštne dobrodružstvá si v ňom zašil, pretože bez takých sa tam nič nezaobíde.“ Huldbrand sa mierne zachvel pri tej spomienke a neuvedomele pozrel z okna, pretože si myslel, že sa tam čochvíľa zaškerí jedna z tých zvláštnych bytostí, ktoré stretol v lese. Nevidel však nič, lež hlbokú, temnú noc, ktorá sa už rozprestierala za oknom. Nabral odvahu a chcel začať rozprávať svoj príbeh, keď ho vtom starec prerušil slovami: „Myslím, pán rytier, že k tomu nie je práve vhodný čas.“ Undina popudlivo vstala z podnožky, založila krásne ruky v bok a zastanúc tesne pred rybárom zvolala: „Nemá rozprávať, otec? Nemá? Ale ja chcem, aby rozprával, nech rozpráva! Nech!“ A vtom vzdorovito dupla jemnou nôžkou o zem, ale s takým vábnym pôvabom, že Huldbrandovi bolo teraz ešte zaťažšie odvrátiť zrak od jej nahnevanej tvári, než predtým, keď bola samá láskavosť. Ale v starcovi prepukol dlho potlačovaný hnev v plnej sile. Undine vyčítal jej neposlušnosť a nespôsobné správanie pred cudzincom a dobrá strane s ním mlčky súhlasila. Vtom Undina vykríkla: „Kaď sa vám žiada hádať sa a nie vyplniť moje prosby, tak si spite sami v tej starej, začmudenej chatrči!“ A ako šíp vyletela z dverí do tmavej noci.

 

Kapitola druhá

Ako Undina prišla k rybárovi

 

    Huldbrand a rybár vyskočili zo svojich miest a ponáhľali sa za nahnevanou dievčinou. Ale skôr než prišli k dverám, Undina už dávno zmizla v temnej noci a žiaden zvuk jej ľahkých krokov neprezrádzal kadiaľ sa vydala. Huldbrand sa spýtavo pozrel na hostiteľa. Čochvíľa si myslel, že celý tento pôvabný zjav, tak rýchlo sa ponoriaci do temna noci, nebol nič iné, lež pokračovanie zvláštnych obrazov, ktoré ho predtým v lese mátožili. Ale starý muž si zamrmlal popod nos: „Nie je to po prvýkrát, čo to spravila. Teraz máme úzkosť v srdci a spánok nám nesadne na viečka po celú noc, pretože, kto už len vie, či sa jej niečo nestane, keď ja sama vonku v temnej noci až do úsvitu.“ – „Tak, otec, preboha, bežme za ňou!“ vykríkol Huldbrand v strachu. Starec odvetil: „Načo? Bol by to hriech, nechať vás v noci úplne samotného nasledovať pochabé dievča a moje staré nohy toho vetroplacha už nedohonia, aj keby sme vedeli, ktorým smerom sa vydala. – „Tak aspoň musíme za ňou volať a prosiť ju, aby sa vrátila,“ povedal Huldbrand a začal žalostne volať: „Undina! Ach Undina! Vráť sa späť!“ – Starec zavrtel hlavou, vraviac, že ten krik nepovedie k ničomu, pretože rytier ešte netuší, aká vzdorovitá je. No pritom sa ani on sám nemohol udržať, aby čas od času do temnej noci nezvolal: „Undina! Ach milá Undina! Prosím ťa, vráť sa aspoň pre tentoraz spať!“

     Stalo sa, ako riekol rybár. Po Unidne nebolo ani chýru ani slychu, a keďže starec vôbec nechcel pripustiť, aby šiel Huldbrand hľadať ubehlicu, vrátili sa obaja opäť do chalupy. Oheň v krbe bol už takmer vyhasnutý a starena, ktorá si až tak veľmi nebrala k srdcu útek Undiny a hroziace jej nebezpečenstvo, ako jej muž, sa už odobrala k spánku. Rybár znovu rozdúchal uhlíky, priložil suché drevo a pri poznove vzbĺknutom plamienku vzal džbán s vínom a postavil ho medzi seba a hosťa. – „Tiež máte strach o to hlúpe dievča, pán rytier,“ riekol, „ale poďte, radšej sa napijeme a pozhovárame, aby sme si ukrátili noc, než sa na rákosových rohožiach prevaľovať v snahe usnúť. Nie je tak?“ Huldbrand ochotne súhlasil, rybár ho usadil na voľné čestné miesto stareny a obaja pili a zhovárali sa, ako sa sluší na dvoch čestných a mravných ľudí. Avšak pri najmenšom šeleste za oknom a chvíľami aj keď nebolo nič počuť, jeden z nich zdvihol hlavu so slovami: „Už ide!“ – Vtedy sa na chvíľu odmlčali a potom, presvedčení, že nikto nejde, povzdychli a krútiac hlavou pokračovali vo vrave.      

     Ale keďže obaja nemali inej myšlienky, lež tej na Undinu, tak rytierovi nezostávalo nič iné, než si vypočuť príbeh o tom, ako Undina prišla k starému rybárovi a starcovi rozpovedať túto príhodu. A tak začal: 

     „Uplynulo už asi pätnásť rokov, čo som raz šiel pustým lesom do mesta s tovarom. Žena, ako obvykle ostala doma a tentoraz mala k tomu aj zvlášť radostný dôvod: Boh nás v našom pokročilom veku obdaroval prekrásnym dieťaťom. Bolo to dievčatko a rozprávali sme sa o tom, či kvôli nemu neopustíme náš krásny výbežok a neusadíme sa niekde v obývanejších miestach, aby sme dali dôstojnú výchovu tomu pokladu, zoslaného nám nebesami. Úprimne vám vravím, pán rytier, u nás chudobných ľudí to nie je také jednoduché ako mienite. Ach, milostivý Bože! Každý robí to, čo je v jeho silách. – No, šiel som a celou cestou mi blúdila tá myšlienka hlavou. Náš výbežok mi tak prirástol k srdcu a vždy ma prepadla clivota, keď som sa ocitol v mestskom zhone a hluku, až som si pomyslel: Čo nevidieť sa i ty usadíš na takomto čulom mieste, ak nie na ešte hlučnejšom! – Pri všetkom tom  som sa nesťažoval na nášho milovaného Boha, ale naopak, v duchu som mu ďakoval za naše dieťatko. Musel by som klamať, ak by som povedal, že sa mi pri ceste lesom smerom do mesta alebo pri návrate domov prihodilo niečo neobvyklé, než inokedy a vo všeobecnosti som tam nikdy nič zvláštne nevidel. Pán stál v temných tieňoch lesa vždy pri mne.“   

     Vtom si sňal čiapku z lysej hlavy a na chvíľu sa pohrúžil do tichej modlitby. Potom si ju znova nasadil a pokračoval:

     „Na tej strane lesa, ach na tej strane lesa čakalo na mňa nešťastie. Moja žena, odetá v smútočnom šatstve, mi utekala naproti a z očí sa jej rinuli prúdy sĺz. „Ach, Bože,“ zastonal som, „kde je naše milované dieťa? Riekni!“ – „U toho, ktorého vzývaš, milý muž,“ odvetila a spolu sme v tichom plači kráčali do chalupy. Hľadal som maličkú mŕtvolu a vtedy som sa dozvedel, ako sa to všetko odohralo. Žena sedela s dieťaťom na brehu jazera a ako sa tak s ním bezstarostne a blažene hrala, náhle sa maličká predklonila, akoby zahliadla niečo nádherné v jazere. Žena ešte počula jej smiech, videla nášho anjelika trepotať rúčkami, ale v tomže okamihu jej rýchlym pohybom vykĺzol z náruče do zrkadlovej hlbiny. Dlho som hľadal malú mŕtvolku, ale bolo to k ničomu, zmizla bezo stopy.“ 

     „A tak sme, osirelí rodičia, v tichosti sedeli toho večera v chalupe, vravieť bolo nad naše sily a k tomu nás dusili naše slzy. Hľadeli sme do ohňa v krbe. Vtom niečo zašelestilo predo dverami, rozleteli sa a na prachu stálo prekrásne dievčatko, tak zo troj-štvorročné, bohato ustrojené a usmievalo sa na nás. Od úžasu sme onemeli a sprvu som nevedel, či to je naozaj malý človiečik alebo sa mi to len prisnilo. Vtom som postrehol, že z jeho zlatých vlasov a bohatého šatstva kvapká voda a pochopil som, že to krásne dieťa padlo do vody a treba mu pomôcť. – „Žena,“ povedal som, „naše dieťa nemohol nik zachrániť, tak preukážme aspoň druhým tú službu, ktorá by nás učinila na zemi šťastnými, keby ju niekto preukázal nám.“ Vyzliekli sme tú maličkú, uložili do postele a podali jej teplý nápoj, pričom nepreriekla žiadne slovo a len na nás radostne hľadela tými modrými, ako hladina jazera, očami.“

     „Na druhý deň sme sa presvedčili, že neutrpela žiadnu ujmu a začal som sa vypytovať na jej rodičov a ako sem prišla. Ale dostalo sa nám len zvláštnej a zmetenej bájky. Rodom musela byť zďaleka, lebo nielenže sme za celých pätnástich rokov nemohli vypátrať nič o jej pôvode, ale rozprávala a stále rozpráva také zvláštne veci, že našinec nevie, či nakoniec nezostúpila z mesiaca. Vraví o zlatých zámkoch, krištáľových strechách a Boh vie, o čom ešte. Najzrozumiteľnejšie čo povedala, bolo to, že počas výletu s matkou na veľkom jazere vypadla z bárky doň a vedomie nadobudla až pod stromami, kde sa na veselom briežku cítila ako doma.“ 

     „Mali sme ešte pochybnosti a starosti na srdci. Ale o tom, že si nájdenca ponecháme a vychováme namiesto milovanej, utopenej dcérky, bolo hneď rozhodnuté. No kto mohol vedieť, či je dieťa pokrstené? Samo nám k tomu nevedelo nič povedať. Toho, že bolo stvorené na slávu a radosť Pána, si bolo vedomé, ako nám mnohokrát povedalo a všetko, čo sa činí pre slávu a radosť Pána, nech urobia i sním. Spolu s ženou sme si pomysleli: ak nie je pokrstené, netreba váhať; a ak je, tak maslom kašu nepokazíš. A preto sme uvažovali nad pekným menom pre to dieťa, ktoré sme beztak nevedeli ako volať. Nakoniec sme sa dohodli, že mu najlepšie pristane meno Dorothea, pretože som raz počul, že to znamená Boží dar a ono nám bolo zoslané ako Boží dar, sťaby útecha v našom žiali. Ono však o tom nechcelo nič počuť a mienilo, že rodičia ho pomenovali Undina, tak sa chce volať aj naďalej. Prišlo mi to ako pohanské meno, ktoré nie je v žiadnom kalendári a preto som hľadal radu u kňaza v meste. Ten taktiež nikdy nepočul o mene Undina a na moje veľké prosby sa vypravil so mnou cez začarovaný les, aby ho pokrstil v našej chalupe. Keď sme ta prišli maličká stála pred nami okrášlená a ľúbezná ako spanilý anjel, kňazovo srdce v jej prítomnosti pookrelo, vedela mu tak spôsobne lichotiť a tak pekne vzdorovať, že si nemohol spomenúť na žiadnu námietku, ktorú voči menu Undina mal. Teda bola pokrstená na Undinu a počas obradu sa správala veľmi spôsobne a poslušne, hoc bola inokedy nezbedná a neposedná. Lebo v tom má moja žena pravdu: zakúsili sme s ňou veľa trápenia. Mohol by som vám ja rozprávať...“

     Rytier prerušil rybára, aby jeho pozornosť upriamil na hukot, akoby mohutne šumiacich vĺn, ktorý postrehol už počas starcovho rozprávania a čo by sa teraz s narastajúcou prudkosťou rozliehal pred samotným oknom chalupy. Obaja priskočili k dverám a pri svite vyšlej luny uzreli rozvodnený potok, ktorý sa rinul z lesa a dravo sa vylievajúci z koryta divo unášal so sebou, v strhujúcom víre kamene a pne. Búrka vypukla, akoby prebudená týmto lomozom. Obrovské mraky sa hnali pred lunou, jazero vylo pod nárazom bubnujúceho vetra, stromy na výbežku stonali od koreňov k vrcholkom a vo vyčerpaní sa skláňali pod spenenou vodou: - „Undina! Preboha, Undina!“ volali vydesení muži. No žiadnej odpovede sa im nedostalo a vtedy už bez akéhokoľvek rozmýšľania bežali z chalupy, hľadajúc a volajúc, každý iným smerom.

 

Kapitola tretia

Ako Undinu opäť našli

 

    Čím dlhšie ju Huldbrand bezúspešne hľadal v nočných tieňoch, tým bol úzkostlivejší a zmetenejší. Myšlienka, že Undina bola len lesným zjavením ho znovu ovládla. Už aj samotný výbežok, chalupa a jej obyvatelia sa mu zdali za hukotu vĺn a búrky, stonania stromov a úplnej zmeny, ešte včera tak malebnej krajiny, len planými, vábivými predstavami. Ale z diaľky, aj napriek lomozu búrky, ešte jednostaj počul rybárovo bázlivé volanie za Undinou a hlasné modlitby a náreky stareny. Nakoniec prišiel k brehu rozvodneného potoka a v mesačnom svite uvidel ako sa ženie v neskrotnom behu naprieč tajomnému lesu, čím sa výbežok premenil na ostrov. „Milostivý Bože!“ pomyslel si, „čo ak sa Undina odvážila spraviť, čo i len pár krokov do strašného lesa, možno v svojej odhodlanej svojhlavosti, lebo som jej nič o ňom nepovedal. A teraz jej potok zahatil cestu a ona plače sama samučičká uprostred temných síl.“ Výkrik hrôzy sa mu vydral z hrude. Začal liezť cez skaly a povalené jedľové kmene, aby zostúpil do rozvodneného potoka, či už sa bude musieť brodiť alebo plávať, a aby sa mohol vrhnúť do hľadania stratenej dievčiny. Na um mu schádzalo všetko strašné a zvláštne, čo ho postretlo počas dňa pod týmito vŕzgajúcimi a kvíliacimi konármi; obzvlášť sa mu zdalo, akoby na druhom brehu stál vysoký biely muž, ktorého dobre poznal a ktorý sa naňho teraz škerí a kýva hlavo. Ale práve tieto strašidelné výjavy ho hnali vpred, keď si predstavil samotnú Undinu uprostred nich, zachvátenú smrteľným strachom.

     Uchopil hrubý smrekový konár a opierajúc sa oň, vstúpil do stredu víriaceho potoka, ktorý bol taký dravý, že sa sotva dokázal spriama udržať na nohách. Ale s pevným odhodlaním kráčal stále hlbšie. Vtom niekto v jeho blízkosti zvolal ladným hlasom: „Never, never mu! Je zradný, ten starý, ten potok!“ – Poznal zvuk tohto ľúbezného hlasu, stál ako omámení v tme, lebo mraky práve zatienili lunu; zakrútila sa mu hlava od smršti peniacich vĺn, ktoré sa rýchlo hnali vpred, bijúc do jeho nôh. Ale aj tak sa nehodlal vzdať. – „Pokiaľ nie si skutočná a len tvoj hlas ma mámi, tak nechcem ani ja žiť a chcem byť tieňom ako ty, milá, milá Undina!“ Hlasno zvolal tieto slová a znovu kráčal hlbšie do potoka. – „Ohliadni sa, ohliadni sa, ty krásny, okúzľujúci junoch!“ ozval sa znovu po jeho boku hlas, a keď pozrel tou stranou odkiaľ znel, uzrel v svite, spod mrakov znovu vyšlej luny, pod spleťou konárov stromov na malom ostrove v strede rozvodneného potoka Undinu s úsmevom a milo túliacu sa v bujnej tráve.

     Ó, ako vhod mu teraz prišiel jeho konár! Niekoľkými krokmi prebrodil vzdialenosť, ktorá delila ho od dievčiny a ocitol sa vedľa nej na malom kúsku zeme zatienenom ševeliacim lístím storočných stromov. Undina sa trochu nadvihla a ovinula skrz zelené lístie svoje ruky okolo jeho šije a pritiahla ho k sebe na mäkkú trávu. – „Tu mi riekneš, krásny priateľ,“ zašepkala. „Tu nás nevrlí starci nezačujú! A táto strieška z lístia má predsa tú istú cenu ako ich chudobná chalupa.“ – „Je tu ako v raji!“ riekol Huldbrand a objal lichotivú krásku, zasypúc ju vrúcnymi bozkami.

     Medzitým  starý rybár prišiel na breh potoka a zvolal k dvom mladým ľuďom: „Hej, pán rytier, prichýlil som vás, ako je zvykom u dobrosrdečných ľudí a vy sa teraz tajne bozkávate s mojou chovankyňou a nechávate ma v hlbokej noci blúdiť v strachu o ňu!“ – „Sám som ju len teraz našiel, otec,“ odvetil rytier. „O to lepšie,“ povedal rybár, „ale teraz ju priveďte bez otáľania na pevnú zem.“ Ale Unida nechcela o tom nič počuť. Mienila, že sa radšej odoberie s krásnym cudzincom do divokého lesa, než by sa znovu mala vrátiť do chalupy, kde jej nechcú spraviť po vôli a z ktorej krásny rytier skôr či neskôr odíde. Objala Huldbranda a s nevýslovnou ľúbosťou spievala:

„Z hmlistého údolia vlnka

rinie, šťastie svoje hľadá.

Prchla do siného mora,

späť už nikdy sa nedá.“

      Starý rybár horko zaplakal pri znení jej piesni, ale ju to vôbec nedojalo. Bozkávala a hladila svojho milovaného, ktorý napokon takto k nej prehovoril: „Undina, ak sa nárek starého muža nedotýka tvojho srdca, tak toho môjho áno. Vráťme sa späť!“ – Prekvapene naňho uprela veľké modré oči a pomaly a váhavo riekla: „Ak chceš – dobre; mne je všetko po vôli, čo ty chceš. Ale predtým mi ten starý muž musí sľúbiť, že ťa bez reptania nechá rozprávať o tom, čo si uzrel v lese a – to ostatné sa urovná samo od seba.“ – „Dobre, dobre, len sa vráť!“ volal rybár, nemôcť so seba vydať viac slov. Súčasne natiahol ruky nad potok a kývol hlavou, na znak súhlasu jej požiadavky; pritom mu jeho biele vlasy zvláštne dopadali na tvár, že Huldbrandovi pripomenul kývajúceho bieleho muža z lesa. No bez toho, aby sa dal niečím zmiasť, uchopil mladý rytier peknú devu v náruč a preniesol ju cez malé miesto, ktoré opadávajúca voda vytvorila medzi ostrovom a pevným brehom. Starec padol Undine okolo krku, zasypával ju bozkami  a nevedel sa nabažiť toľkej radosti. Aj starena pribehla a snažila sa nehou uzmieriť ubehlicu. Undina zahrnula obidvoch pestúnov nežnými slovami a láskaním a nikoho ani len nepadlo niečo jej vyčítať, tým menej, že aj ona zabudla na svoj hnev.

     Keď po radostnom stretnutí konečne prišli k sebe, nad jazerom sa už zapaľovali zore; búrka utíchla, vtáky radostne štebotali na mokrých konároch. Keď teraz Undina trvala na sľúbenom príbehu rytiera, starci s úsmevom privolili jej prianiu. Raňajky prestreli za chalupou, pod stromy oproti jazeru a všetci sa usadili radostne a spokojne; Undina, pretože to inak nechcela, sa usadila do trávy k nohám rytiera a Huldbrand začal svoj príbeh.

 

Kapitola štvrtá

O tom, čo rytier v lese uzrel

   

    „Môže to byť už asi osem dní, keď som zavítal do slobodného ríšskeho mesta, ktoré leží na druhej strane lesa. Čoskoro sa tam konal turnaj a iné rytierske závody a ja som nešetril tátoša a ani kopiju. Keď som stál pred železnou závorou a podával som prilbu jednému z mojich panošov, aby som si odpočinul od zábavky, padla mi do oka prekrásna dáma v nádhernom šate, ako sedí v altánku a hľadí na zápasy. Opýtal som sa svojho susedu a dozvedel som sa, že tá vábivá panna sa volá Bertalda a je chovankyňou jedného z najmocnejších vojvodcov tejto krajiny. Všimol som si, že na mňa tiež hľadí a ako to už u nás mladých rytierov býva zvykom: ak som prv jazdil statočne, teraz to bolo úplne niečo iné. Večer pri tanci som bol Bertaldiným spoločníkom, a tak to bolo po všetky dni slávnosti.“

     Citeľná bolesť v Huldbrandovej visiacej ľavej ruke prerušila jeho reč; zahľadel sa na boľavé miesto. Undina zahryzla svoje ostré, perlové zúbky do jeho prstov a vyzerala pritom ponuro a nahnevane. Ale zrazu mu hľadela priateľsky a zároveň bolestne do očí a veľmi ticho šepla: „Vy by ste sa zachoval rovnako.“ – Potom si zakryla tvár a zmätený a zamyslený rytier pokračoval v príbehu:

     „Bertalda sa ukázala dievčaťom povýšeným a náladovým. Na druhý deň sa mi už vôbec nepáčila tak ako v prvý a na tretí ešte menej. Ale zostával som pri nej, pretože bola ku mne omnoho vľúdnejšia než k ostatným rytierom, a tak sa stalo, že som ju v žarte požiadal o jednu z jej rukavičiek. – „Dám vám ju,“ riekla, „keď mi celkom sám prinesiete zvesť, ako to vyzerá v tom neslávne preslávenom lese.“ – Až tak veľmi mi nezáležalo na jej rukavičke, ale slovo je slovo a ctihodný rytier sa k takému činu nenechá dvakrát prosiť.“

     „Myslím, že vás mala rada,“ prerušila ho Undina.

     „Vyzeralo to tak,“ odvetil Huldbrand.

     „No,“ zvolalo dievča so smiechom, „musí byť pekne hlúpa. Odháňať od seba, čo jej je milé? A k tomu do takého lesa, o ktorom ide neslávny chýr. To by mohol les a jeho tajomstvá dlho na mňa čakať.“

     „Včera ráno som sa vypravil na cestu,“ pokračoval rytier vľúdne sa usmejúc na Undinu. „Kmene stromov ružoveli v raných lúčoch, ktoré sa rozliehali jasnými pásmi na zelenej tráve, listy si navzájom veselo šepkali, až som sa v srdci musel smiať nad ľuďmi, ktorí očakávali na tomto pokojnom mieste niečo tajomné. „Les čochvíľa precválam tam aj späť!“ pomyslel som si v opojnom šťastí a prv než som sa stihol ohliadnuť, už som sa ponoril do hustého zeleného tieňu a mýtina mi zmizla z dohľadu. Až vtedy ma napadlo, že v takom veľkom lese môžem ľahko zablúdiť a že možno práve to je jediné nebezpečenstvo, ktoré tu hrozí pútnikovi. Preto som zastal a rozhliadol som sa po slnku, ktoré stálo už pomerne vysoko. Ako som naň vzhliadol uzrel som v konároch vysokého duba niečo čierne. Myslel som, že je to medveď a siahol som po meči. Vtom to prehovorilo ľudským hlasom, ale chrapľavým a odporným: „Ak by som tu hore neobhrýzal konáre, na čom by si bol dnes v noci upečený, pán všetečný?“ – A zaškerilo sa to a zašušťalo konármi, až sa môj tátoš splašil a unášal ma skôr než som mohol vidieť, čo je to za diabla.“

     „Toho radšej nemenujte,“ riekol starý rybár a prežehnal sa, gazdiná mlčky spravila to samé. Undina pohliadla na miláčika jasnými očami a riekla: „Najlepšie na tom príbehu je, že ho v skutočnosti neupiekli. Ďalej, krásny junoch.“    

     Rytier predĺžil svoje rozprávanie: „Skoro som so svojim splašeným koňom narazil do kmeňov a konárov. Kôň bol celý spenený od strachu a rozhorúčenia a nijak som ho nevedel zastaviť. Nakoniec sa hnal priamo k skalnatému útesu; vtedy sa mi zazdalo, akoby sa zbesnenému žrebcovi postavil do cesty vysoký, biely muž, tátoš sa pred ním zľakol a postál. Znova som ho dostal do svojej moci a až teraz som uzrel, že mojim záchrancom nebol žiaden biely muž, lež striebristý potok, ktorý sa rinul z kopca a skrížil cestu môjmu tátošovi, čím ho zastavil.“

     „Ďakujem, milý potok!“ zvolala Undina a zatlieskala. Ale starý muž hľadel pred seba krútiac hlavou pohrúžený v myšlienkach.

     „Sotva som znovu pevne usadol do sedla a vzal opraty do rúk,“ pokračoval Huldbrand, „stál zrazu po mojom boku zvláštny veľmi malý a škaredý, hnedo-žltý mužíček s nosom, ktorý nebol o nič menší než on sám. Jeho ústa boli roztiahnuté do hlúpeho úškľabku a neprestajne strúhal tisíc poklôn a zrážal podpätky. Pretože sa mi táto fraška nepáčila, poďakoval som mu veľmi krátko, obrátil som ešte stále trasúceho sa tátoša a pomyslel som na iné dobrodružstvo, a keď už žiadne nenájdem, dám sa na spiatočnú cestu, pretože slnko počas mojej divokej jazdy už prešlo za zenit na západ. Vtom ale ten malý mužíček vyskočil s bleskurýchlym obratom a znovu sa ocitol pred mojim žrebcom. – „Z cesty!“ riekol som nevrlo, „to zviera je splašené a ľahko ťa prejde.“ – „Ech“ zahuhňal mužíček a zasmial sa ešte väčšmi hlúpejšie, „podaruj mi najskôr nejaké peniaze, pretože ja som zastavil vášho tátošíka; bezo mňa by ste spolu s ním už dávno ležali na dne rokliny, ojojój!“ – „Nevyškieraj sa,“ povedal som, „vezmi si peniaz, aj keď klameš; pretože nezachránil si ma ty, naničhodník, lež ten dobrý potok.“ – A zároveň som hodil zlatú mincu do jeho zvláštnej čiapky, ktorú ako žobrák predo mnou sňal. Potom som pokračoval v ceste; ale on kričal za mnou a zrazu sa s nepredstaviteľnou rýchlosťou ocitol pri mne. Pohnal som tátoša k cvalu; ale mužík ma nasledoval rovnakou rýchlosťou, aj keď sa zdalo, že mu to nebolo dvakrát príjemné, zvíjal celým svojim telom, tak že hľadieť nato bolo zároveň smiešne i odpudivé a k tomu celý čas vo výške držal zlatú mincu a pri každom skoku kričal: „Falošný peniaz! Falošná minca! Falošná minca! Falošný peniaz!“ Kričal z plných pľúc s takým chrčaním, až som si myslel, že po každom výkriku musí padnúť mŕtvy k zemi. A aj z otvorených úst mu už visel škaredý červený jazyk. Vydesene som zastavil koňa a spýtal sa: „Čo chceš tým krikom dosiahnuť? Tu máš ešte jednu zlatú mincu, zober si ešte dve, ale nechaj ma už na pokoji.“ Potom znovu začal strúhať svoje odporne podliezavé poklony a zahuhňal: „Nie, zlato nie, mladý pán, zlato nechcem; toho mám sám dosť; ukážem vám ho.“

     „Vtom sa mi zazdalo, že vidím skrz zelenú mačinu, ako cez zelené sklo a rovná zem sa premenila na dieru, v ktorej sa hemžili, pohrávajúc sa so striebrom a zlatom, škriatkovia. Kopŕcali sa hlava-nehlava a pre zábavu metali drahými kovmi po sebe a laškujúc fúkali si zlatý prach do tváre. Môj škaredý spoločník stál jednou nohou vnútri, druhou vonku. Nechal si vyniesť hrudy zlata a ukázal mi ich so smiechom a následne ich s cinknutím hodil znova do bezodnej priepasti. Potom ukázal mnou darovaný zlatý peniaz škriatkom tam dole a tí sa váľali od smiechu a výsmešne pokrikovali. Načo sa načiahli ku mne svojimi špicatými, od kovu zafúľanými prstami a rýchlejšie a rýchlejšie, bližšie a bližšie, zlostnejšie a zlostnejšie sa vôkol hemžilo a šplhalo toto... čert vie čo; - vtom ma zachvátila hrôza ako predtým môjho tátoša. Zaťal som ostrohy a ani neviem ako ďaleko som bol po druhýkrát zahnaný do hlbín lesa.“   

     „Keď som znovu zastavil koňa, vôkol mňa som už pociťoval večerný chlad. Skrz konáre som uzrel bieliť sa cestičku, o ktorej so si myslel, že ma musí vyviesť z lesa späť do mesta. Chcel som sa na ňu dostať; ale z pomedzi lístia na mňa hľadela celkom biela, nejasná tvár, so stále sa meniacimi črtami. Chcel som sa jej vyhnúť, ale kam som sa otočil, tam bola aj ona. Rozzúrený som chcel môjho tátoša proti tomuto zjavu popohnať; keď nám zrazu do očí vychrlil bielu penu, takže sme sa oslepení museli vrátiť nazad. Tak nás hnal krok po kroku od cestičky a ponechával nám len v jednom smere voľnú cestu. Ale keď sme sa vybrali určeným nám smerom, bol stále tesne za nami, ale nič zlého nám neurobil. Keď som sa miestami za ním ohliadol, všimol som si, že jeho biela tvár sedela na rovnako bielom, obrovskom tele. Niekoľkokrát som si pomyslel, že je to putujúca fontána, ale nikdy som sa nemohol úplne o tom presvedčiť. Unavený som sa spolu s tátošom poddal bielemu mužovi, ktorý nám stále kýval hlavou, akoby chcel povedať: „Tak je to dobre! Tak je to dobre!“ – A keď sme sa dostali sem, na koniec lesa, kde som uzrel nivu, jazero a vašu malú chalupu, zmizol ten vysoký, biely muž.“  

     „Dobre, že je preč,“ povedal starý rybár a začal vravieť o tom, akým spôsobom sa jeho hosť najlepšie dostane do mesta k svojim. Tomu sa Undina začala veľmi ticho smiať. Huldbrand to zbadal a riekol: „Myslel som, že ma tu rada vidíš; prečo sa teda tešíš, keď je reč o mojom odchode?“

     „Pretože ty neodídeš,“ odvetila Undina. „Len sa pokús prejsť rozvodneným lesným potokom na plti, tátošovi alebo peši, ako ti je po chuti. Alebo radšej to neskúšaj, pretože sa zraníš o kmene a skaly, ktoré unáša tok. A čo sa jazera týka, viem isto, že otec sa na plti nemôže veľmi ďaleko pustiť.“

     Huldbrand s úsmevom vstal, aby sa presvedčil, či je pravda, čo mu riekla Undina. Starec ho sprevádzal a dievčina žartovne poletovala okolo nich. Všetko bolo tak, ako riekla a rytier sa musel podrobiť a ostať na výbežku, premeneného na ostrov, až kým voda neopadne. Keď sa tí traja vrátili do chalupy, pošepol rytier dievčine do ucha: „No, ako, Undinka? Si nahnevaná, že ostávam?“ – „Ach, prestaňte“ odvetila nevrlo. „Ak by som vás neuhryzla, kto vie, čo všetko by ste ešte vo svojom príbehu o Bertalde narozprávali!“

 

Kapitola piata

Ako rytier žil na výbežku

 

    Možno si sa, môj milý čitateľ, už niekedy, počas túlania po šírom svete ocitol na miesta, kde ti bolo blaho; v každom z nás zakorenená láska k rodnému krbu a tichému pokoju znovu v tebe vzklíčili; mienil si, že rodný kraj zakvitne všetkými kvetmi detstva a najčistejšou vrúcou láskou znova zavanú od drahých hrobov; tu sa musíš usídliť a postaviť chalupu. Možno je to všetko omyl, ktorý si potom bolestivo odpykáš, no v tom nie je podstata, sám sotva zatúžiš skľučovať dušu trpkou príchuťou spomienok. Nie, je lepšie prebudiť v sebe znova tú nevýslovne sladkú predtuchu, ten anjelský pozdrav pokoja a potom si približne môžeš predstaviť, čo sa odohrávalo v duši Huldbranda, keď žil na výbežku.

     Často hľadel s blahým pocitom ako sa lesný potok každým dňom divšie valil a väčšmi hĺbil svoje koryto, čím sa jeho možnosť opustiť ostrov stále odďaľovala. Časť dňa sa túlal vyzbrojený starou kušou, ktorú našiel v kúte chalupy a vylepšil. Striehol na okolo poletujúce vtáky, a ak nejakého zabil, dodal dobré mäso do kuchyne. Keď priniesol úlovok, Undina si obyčajne nenechala ujsť príležitosť, aby mu nevyčítala, že tak kruto vzal život tým milým, veselým stvoreniam, poletujúcim v blankytnom nebeskom mori; často horko zaplakala pri pohľade na mŕtve vtáctvo. No keď inokedy prišiel s prázdnymi rukami, tak mu vážne vytýkala, že sa vďaka jeho nešikovnosti a nedbalosti musia uspokojiť s rybami a krabmi. Vždy sa tešil tomuto pôvabnému vzplanutiu hnevu a o to viac, že si ho potom zvyčajne, po svojej zlej nálade, snažila udobriť nežným láskaním. Starci privykli so vzájomnou náklonnosťou k mladým ľuďom; zdali sa im ako snúbenci, ba dokonca sťaby manželia, ktorí s nimi bývajú na osamelom ostrove, aby im pomohli v starobe. A práve táto osamelosť upevnila mladého Huldbranda v myslení, že už je Undininím manželom. Zdalo sa mu, že pre neho už neexistuje za vlnami žiaden iný svet a akoby sa už nikdy nemal dostať na druhú stranu k iným ľuďom. A ak sa stalo, že erdžanie jeho bieleho tátoša, akoby sa dopytovalo a vyzývalo k rytierskym činom alebo jeho pozornosť prilákal lesknúci sa erb na vyšívanom sedle a čabrake alebo zvuk pádu jeho pekného meča z pošvy, ktorý náhle spadol z klinca na ktorom visel v chalupe – tak utešoval svoju myseľ tým, že Undina nie je žiadne dcéra rybára, ale podľa všetkej pravdepodobnosti pochádza z neobyčajného kniežacieho rodu v cudzine. Len to sa jeho duši priečilo, keď starena v jeho prítomnosti Undinu karhala. Hoci sa vrtošivá dievčina tomu len otvorene smiala starene do tváre, on sa cítil, akoby sa dotýkala jeho cti, aj keď vedel, že rybárka nie je v nepráve, pretože Undina si zaslúžila prinajmenšom desaťkrát viac výčitiek než dostala a preto v srdci súcitil s paňou domu. A tak plynul život ďalej, v pokoji a radosti.

     Ale aj ich pokojný život bol raz narušený. Rybár a rytier boli totiž zvyknutý po obede a aj večeri, keď vonku skučal vietor, ako to zvyčajne bývalo po zotmení, tráviť čas veselením sa pri džbáne vína. Ale teraz sa zásoby vína, ktoré rybár predtým postupne podonášal z mesta minuli a obaja celkom vážne zosmutneli. Undina sa snažila statočne si ich doberať, aj keď z ich strany sa jej nedostávalo inak obyčajne vtipnej odpovedi. Večerom vyšla z chalupy, aby sa podľa nej vyhla pohľadu na tie pretiahnuté a nudné tváre. Ale s nastupujúcim súmrakom to vyzeralo, že opäť vypukne búrka, voda už hučala a šumela a rytier spolu s rybárom vystrašene vyskočili z dverí, aby priviedli dievča späť, pomysliac na strach z osudnej noci, keď Huldbrand prvýkrát zavítal do chalupy. No Undina im kráčala v ústrety, pričom radostne tlieskala a volala: „Čo mi dáte, keď vám zaobstarám víno?“ Alebo, vlastne mi nemusíte nič dávať,“ pokračovala, „pretože mi postačí, keď sa rozveselíte a nebudete sedieť s takými smutnými tvárami, ako celý tento nudný deň. Poďte so mnou, lesný potok vyplavil na breh sud a nech sa prepadnem, keď to nebude vínový sud.“ – Muži ju nasledovali a skutočne našli v jednej tichej zátoke na brehu sud, ktorý im očividne sľuboval vytúžený vzácny elixír. Chceli ho čo najrýchlejšie odgúľať do chalupy, pretože na nočnej oblohe sa už kopili búrkové mraky a v šere bolo možné pozorovať, ako sa na jazere dvíhajú biele spenené vŕšky vĺn, akoby túžili po daždi, ktorý sa mal čo nevidieť na nich spustiť. Undina im zo všetkých síl pomáhala, a keď náhly závan vetra kopil mraky nad ich hlavami, žartovne pohrozila smerom k zatiahnutejšej oblohe: „Hej ty! Neopováž sa nás zmočiť, ešte nie sme pod strechou.“ – Starec ju zahriakol za toľkú drzosť, ale ona sa len potichunky uškrnula a v skutočnosti jej slová nijaké nešťastie neprivolali. Práve naopak, všetci traja, navzdory očakávaniam, dorazili do chalupy s korisťou suchí a bez úhony a vtedy, keď sa im podarilo otvoriť súdok a presvedčili sa, že je naplnený znamenitým vínom, ohlušujúci lejak roztrhol husté mraky a búrka sa prehnala vrcholkami stromov a zdvíhajúcimi sa vlnami jazera.

     Čoskoro bolo zo suda niekoľko fliaš naplnených, čo značilo zásobu na mnoho dní; spoločne sedeli pri krbe, žartovali, pili a ukrytí v pohodlí domova sa cítili bezpečne pred zúriacou búrkou. Vtom starý rybár riekol veľmi vážnym tónom: „Ach, svätá dobrota! Tešíme sa tu z tohto vzácneho daru a ten, ktorému prv patril a bol mu vzatý potokom, zrejme zaplatil životom.“ – „Tak už zaplatil!“ mienila Undina a s úsmevom naliala rytierovi víno. No ten riekol: „Na moju česť, starý otec, ak by som toho človeka mohol nájsť a zachrániť, verte, že by ma nezastavilo nebezpečenstvo a ani temná noc. Jedno vám môžem prisahať, v prípade ak sa niekedy vrátim do obývaných miest, tak ho vyhľadám alebo jeho potomkov a mnohonásobne mu vynahradím toto víno.“ – Jeho slová potešili starého muža, súhlasne prikývol rytierovi a s čistým svedomím a s najväčším potešením vypil pohár do dna. Načo Undina povedala Huldbrandovi: „S odškodnením a celkovo so svojím zlatom nalož ako chceš. Ale to s tým nočným túlaním a hľadaním je hlúposť. Vyplakala by som si oči, ak by si kvôli tomu mal zahynúť. A nie je pravda, že by si radšej ostal pri mne a pri dobrom víne?“ – „Samozrejme,“ usmial sa Huldbrand. „Vidíš,“ riekla Undina, „ako si hlúpo vravel. Pretože každý človek je sám sebe blížnym a čo tam po druhých ľuďoch.“ – Gazdiná sa s povzdychom od nej odvrátila, pričom nespokojne pokrútila hlavou, rybár zabudol na svoju zhovievavosť ku krehkému dievčaťu a prísne zakročil: „Znie to ako by ťa vychovali pohania alebo Turci!“ ukončil svoju reč. - „Boh mi odpusť a aj tebe, ty nepodarené dieťa!“ – „Áno, ale ja si to tak myslím,“ odvetila, „nech ma vychoval kto chce a nech by ste tu čokoľvek vraveli!“ – „Mlč!“ vykríkol rybár a ona sa navzdory svojej smelosti bojazlivo schúlila a trasúc sa, sa celým telom privinula k Huldbrandovi a tichučko mu položila otázku: „Tiež sa na mňa hneváš, prekrásny priateľ?“ Rytier jej stisol krehkú rúčku a pohladil jej kadere. Nemohol povedať ani slova, pretože ho dusil hnev starcovej tvrdosti voči Undine a tak zrazu oba páry mlčky sedeli oproti sebe v rozpakoch.       

 

Kapitola šiesta

Svadba

 

     Slabé klopanie na dvere prerušilo ticho, čo vystrašilo všetkých v chalupe; a ako to už býva zvykom, že aj nejaká maličkosť, ktorá sa nečakane odohrá, pôsobí mocne na naše zmysli a vzbudzuje v nás strach. A tu sa k tomu ešte tak blízko rozprestieral prekliaty les a výbežok sa nateraz zdal pre ľudí neschodný. Spýtavo hľadeli na seba, klopanie sa opakovalo a za ním sa spoza dverí ozval hlboký vzdych. Rytier šiel po meč, no vtom starý muž ticho riekol: „Ak je to, to, čoho sa obávam, nepomôže nám žiadna zbraň.“ – Medzitým Undina podišla k dverám a zvolala nespokojným a rozhodným tónom: „Ak chcete robiť neplechu, vy duchovia zeme, tak vás Kuhleborn už privedie k rozumu.“ – Zdesenie ostatných narástlo skrz jej zvláštne slová, úzkostlivo hľadeli na devu a Huldbrand sa už osmelil položiť otázku, čo to znamená, keď sa v tom z vonku ozvalo: „Nie som žiaden duch zeme, jednoducho duch, ktorý ešte prebýva v ľudskom tele. Ak ste ochotní pomôcť, vy tam v chalupe, tak mi otvorte v mene pána Boha!“ Undina pri týchto slovách otvorila dvere a zasvietila lampou do búrkovej noci, tak že vzali na vedomie starého kňaza, ktorý pri pohľade na prekrásnu dievčinu preľaknuto odstúpil. Asi si myslel, že sa s ním zahráva prízrak a čary, keď sa tak malebný zjav zjavil v prostých dverách chalupy a preto sa začal modliť: „Všetci dobrí duchovia velebia Boha, nášho Spasiteľa!“ – „Nie som strašidlo,“ smiala sa Undina, „vyzerám tak škaredo? A okrem toho, vidíte, že ma váš zbožný verš nedesí. A tiež viem aj o Bohu a chválim ho, samozrejme každý svojim spôsobom, k tomu nás stvoril. Vstúpte, ctihodný otec, prichádzate k dobrým ľuďom.“  

     Duchovný sklonil hlavu a rozhliadajúc sa vošiel do chalupy, vyzeral veľmi prívetivo a ctihodne. Voda kvapkala zo všetkých záhybov jeho tmavého oblečenia a aj z dlhej bielej brady a bielych kader. Rybár a rytier ho zaviedli do druhej izbici a dali mu šaty na prezlečenie, ženám dali premočené kňazovo rúcho na vysušenie. Cudzinec im ponížene a vľúdne poďakoval, ale rázne odmietol prijať z rúk rytiera jeho jagavý plášť. Volil radšej starý sivý vrchný šat rybára. Potom sa vrátili späť do izby, gazdiná kňazovi okamžite prepustila svoje veľké kreslo a nemala pokoja, až kým si naň nesadol, načo riekla: „No, ste starý a vyčerpaný a k tomu aj duchovný.“ Undina pristrčila k nohám cudzinca svoju malú podnožku, na ktorej zvyčajne sedávala pri Huldbrandovi a správala sa veľmi príkladne a milo pri opatere dobrého starca. Huldbrand jej za to zašepkal do ucha niečo žartovného, avšak ona odvetila veľmi vážne: „Veď on je sluha toho, ktorý nás všetkých stvoril; stým neradno žartovať.“ – Rytier a rybár si uctili kňaza jedlom a vínom a ten, potom čo si trochu oddýchol, začal rozprávať, ako sa včera vybral z kláštora, ktorý leží ďaleko za jazerom, do sídla biskupa, aby mu oznámil do akej núdze upadol terajšími podivuhodnými záplavami kláštor a jeho poplatné dediny. Po dlhých okľukách, spôsobených záplavami, sa k večeru ocitol pred rozvodneným ramenom jazera a pokúšal sa s pomocou dvoch skúsených prievozníkov cezeň preplaviť. – „Ale sotva,“ pokračoval, „sa naše malé plavidlo dotklo vody, už sa rozpútala príšerná víchrica, ktorá ešte teraz zúri nad našimi hlavami. Vlny akoby čakali len na nás, aby rozpútali divoký tanec a zatočili nás v svojom víre. Oni vytrhli veslá z rúk mojich veslárov a unášali preč ich úlomky. A nás samotných, bezmocne vydaných napospas sile prírody, unášalo po hrebeňoch vĺn k vášmu vzdialenému brehu, ktorý sa črtal už skrz hmlu a penu potoka. Plavidlo sa točilo a metalo sebou búrlivou silou. Neviem, či sa prevrhlo alebo či som vypadol z neho. V temnej predtuche blízkej smrti som uháňal vpred, až kým ma vlna nevyvrhla sem, pod stromy vášho ostrova.“

     „Áno, ostrov!“ riekol rybár. „Prednedávnom to býval výbežok. Ale teraz, odkedy sa lesný potok a jazero tak rozzúrili, všetko vyzerá u nás úplne inak.“  

    „Aj sa mi to zdalo,“ riekol kňaz. „Keď som sa v temnote plížil pozdĺž vody a vôkol zúrila búrka, uzrel som vyšliapanú cestičku ako sa vo vlnách strácala, a hľa spozoroval som svetlo vo vašej chalupe a odvážil som sa sem, a teraz nemôžem môjmu nebeskému otcovi dostatočne poďakovať, že ma po záchrane z vodstva zaviedol k takým zbožným ľuďom ako vy; a o to viac, pretože kto už len vie, či ešte uzriem niekedy v tomto živote živú dušu, okrem vás štyroch.“

     „Čo tým myslíte?“ opýtal sa rybár.

    „Kto už len vie, ako dlho potrvá toto vyčíňanie živlov?“ odvetil duchovný. „Rokmi som už starý. Prameň môjho života môže vyschnúť a zaniknúť skôr než opadne záplava lesného potoka tam vonku. A vôbec, ľahko sa môže stať, že vody medzi vami a protiľahlým lesom bude stále pribúdať a odreže vás od zvyšnej krajiny a na vašej rybárskej plti by ste už nedosiahol pevniny, obyvatelia pevnej zeme úplne zabudnú na vás vo svojom zhone.“ Stará gazdiná sa pri tých slovách veľmi vyľakala, prežehnala sa a riekla: „Bože chráň!“ Ale rybár sa na ňu s úsmevom pozrel a povedal: „Aká si len naivná! Veď už len pre teba, drahá žena, by sa nič nezmenilo. Prešla si za tie roky ďalej než za hranicu lesa? A videla si iných ľudí okrem Undiny a mňa? – V poslednej dobe zavítali k nám len rytier a kňaz. Tí by museli u nás ostať, ak sa staneme zabudnutým ostrovom. Takže by si z toho vyšla víťazne.“  

     „Neviem,“ riekla starena, „jeden je z toho nesvoj, keď si predstavíš, že si na večné veky odlúčený od druhých ľudí, aj keď si ich nepoznal a nikdy nevidel.“

    „Ty by si zostal u nás, ostal by si u nás!“ tichučko, napoly spevavo šepkala Undina a ešte vrúcnejšie sa pritisla k Huldbrandovi. Ale on bol ponorený v hlbokom a zvláštnom snení, vzniknutom v jeho duši. S poslednými slovami kňaza sa svet ležiaci za lesným potokom stále viac a viac vzďaľovala, bol hmlistejší a kvitnúci ostrov, kde žil sa väčšmi jasne zelenel a usmieval a zmocňoval sa jeho duši. Nevesta zakvitla ako najkrajšia ruža tohto malého kúska zeme, ba i celého sveta, kňaz bol prítomný. K tomu ešte gazdiná vrhala na pekné dievča zlostný pohľad, pretože sa v prítomnosti duchovného pána tak blízko tisla k svojmu miláčikovi a zdalo sa, akoby sa mala spustiť spŕška neprívetivých slov. Vtedy sa rytier otočil k duchovnému a vravel, nečakane aj pre seba samého: „Tu vidíte snúbencov, ctihodný pán, a keď toto dievča i tí dobrí starci súhlasia, tak nás ešte dnes večer oddajte!“ – Starí manželia sa nemohli spamätať z prekvapenia. Hoc často na niečo také mysleli, ale nikdy to nevyslovili, a keď teraz rytier sám vyriekol tie slová, považovali ich za niečo úplne nové a neslýchané. Undina odrazu zvážnela a hlbokomyseľne uprela oči do zeme, pokým sa kňaz podrobnejšie vypytoval na rôzne pomery a na zvolenie starých manželov. Konečne sa po rozličnej vrave navzájom dorozumeli. Gazdiná sa odobrala mladým pripraviť svadobnú izbicu a nájsť dve posvätené sviece, ktoré už dlhú dobu uchovávala na túto príležitosť. Rytier zatiaľ šmátral na svojej zlatej reťazi v snahe oddeliť dva prstene, aby si ich s nevestou mohli vymeniť. No, keď si to Undina všimla, prebudila sa zo svojho hlbokého zadumania a riekla: „Takto nie! Úplne chudobnú ma moji rodičia neposlali do sveta; oni očividne už dávno tušili, že takýto večer jedného dňa iste nastane.“ – S tými slovami bola rýchlo z dverí a hneď nato sa vrátila s dvoma drahocennými prsteňmi, z nich jeden podala ženíchovi a druhý si ponechala. Starý rybár sa tomu veľmi podivil a ešte väčšmi starena, ktorá sa práve vrátila lebo tieto dva klenoty ešte nikdy u dievčaťa nevidela. – „Moji rodičia,“ vysvetľovala Undina, „mi nechali tieto vecičky všiť do krásnych šiat, ktoré som mala na sebe, keď som k vám prišla. Zakázali mi niekomu sa o tom, čo i len slovkom zmieniť pred svojim svadobným večerom. Preto som ich v tichosti vyňala a schovávala až dodnes.“ – Kňaz prerušil ďalšie otázky a výkriky prekvapenie, tým že zapálil a postavil na stôl posvätené sviece a vyzval svadobný pár k obradu. Oddal ich krátkymi slávnostnými slovami, starí manželia im požehnali a mladá nevesta sa zamyslene a s ľahkým chvením sklonila na rytierovo plece. A v tom kňaz riekol: „Vy ste mi zvláštny ľudia! Čo ste mi vraveli, že ste sami na ostrove? Počas celého obradu hľadel na mňa spoza náprotivného okna úctyhodný dlhý muž v bielom plášti. Musí ešte stáť pred dverami, ak ho chcete pozvať dnu.“ – „Bože chráň!“ riekla starena trhnúc sebou, starý rybár mlčanlivo potriasol hlavou a Huldbrand priskočil k oknu. Bolo mu, akoby ešte zahliadol biely pás, ktorý ale čoskoro úplne zmizol v tme. Presvedčil kňaza, že sa určite musel zmýliť a spolu sa svorne posadili okolo stola.    

 

Kapitola siedma

O tom, čo sa ešte prihodilo v svadobný večer

 

     Pred a počas svadby sa Undina správala zdvorilo a ticho, ale teraz, akoby sa v nej prebudili všetky tie zvláštne a prostoreké vrtochy, ktoré v nej vreli a vyšli so všetkou nespútanou silou na povrch. Prekárala manžela, pestúnov a dokonca veľaváženého kňaza s všemožnými detskými žartmi a keď gazdiná chcela ohriaknuť dievčinu, zarazili ju vážne slová rytiera, v ktorých nezabudol s vážnosťou opomenúť, že Undina je jeho žena. Medzitým aj jemu samému neboli po vôli Undinine detinskosti; no nepomohli tu žiadne znamenia rukou, žiadne pokašlávanie a ani karhajúca reč. Zakaždým keď postrehla nespokojnosť svojho miláčika, a to sa stávalo často, utíšila sa, sadla si vedľa neho, hladila ho, šepkala mu niečo s úsmevom na perách do ucha a jeho chmúrne čelo sa vyjasňovalo. Ale hneď nato ju znova strhol nejaký pošetilý kúsok a opäť sa začalo to samé vystrájanie, horšie ako predtým. Vtom riekol kňaz veľmi vážne, no priateľským tónom: „Moje milé mladé dieťa, nemožno na vás hľadieť s neľúbou, ale majte na pamäti, aby vaša duša bola vždy v súzvuku s dušou vášho vyvoleného.“ – „Duša?!“ smiala sa Undina, „znie to veľmi pekne a pre väčšinu ľudí to môže byť určite poučné a užitočné pravidlo. Ale keď niekto žiadnu dušu nemá, prosím vás, čo sa tam má naladiť? A tak je to so mnou.“ – Kňaz hlboko zranený mlčal, v zbožnom rozhorčení a zármutku odvrátil tvár od dievčaťa. No ona s úlisným úsmevom k nemu pristúpila a prehovorila: „Nie, najprv ma pozorne počúvajte, skôr než skrivíte obrvy, pretože váš nahnevaný výraz ma trápi a nesmiete ubližovať žiadnemu tvorovi, ktorý vám, čo sa jeho týka nijak neublížil. Preukážte mi len trpezlivosť a ja vám vysvetlím, čo mám na mysli.“  

     Všetci pozorovali, že chce začať dlhú reč, ale náhle sa zarazila, akoby ju opantala vnútorná hrôza a vypukla v srdcelomný plač. Nevedeli, čo si s ňou počať a mlčky upierali na ňu zraky, každý s inými obavami. Vtom konečne prehovorila, utierajúc si slzy, s upreným pohľadom na kňaza: „Duša musí byť niečo milé, ale aj nanajvýš strašné. Preboha, ctihodný otče, nie je lepšie ju nemať?“ Znovu sa odmlčala, akoby čakala na odpoveď. Slzy jej prestali tiecť. Všetci v chalupe sa zodvihli zo svojich miest a v strachu od nej ustúpili. Zdalo sa, že má oči len pre duchovného, na jej tvári sa črtal výraz plachej zvedavosti a práve ten naháňal ostatným takú hrôzu. – „Duša iste ťaží človeka,“ pokračovala, nakoľko jej ešte nikto neodpovedal, „nesmierna ťaží! Pretože už len jej samotný približný obraz ma napĺňa strachom a žiaľom. A pritom mi vždy bývalo tak ľahko a radostne!“ – A opäť sa jej rinul prúd sĺz z očí a tvár si skryla v záhyboch svojho oblečenia. Nato pristúpil k nej kňaz a s vážnym výrazom ju oslovil a zaprisahával pri najsvätejšom mene, nech odvrhne svetlé rúško, ak sa za ním skrýva niečo zlého. Padla pred ním na kolená, opakujúc po ňom zbožné slová, velebila a zaprisahávala Boha, že nikomu na svete neželá nič zlého. Nakoniec riekol kňaz rytierovi: „Mladý muž, nechávam vás samotného s tou, s ktorou som vás zosobášil. Pokiaľ môžem súdiť, nie je v nej nič zlého, ale veľa podivného. Zverujem ju vašej obozretnosti, láske a vernosti.“ – Po týchto slovách odišiel, starci ho nasledovali pričom sa prežehnávali.

     Undina, ešte stále na kolenách, odhalila svoju tvár a nesmelo riekla pohliadnuc na Huldbranda: „Ach, teraz už istotne nebudeš chcieť zostať so mnou; a predsa som nespravila nič zlé, ja úbohé, nešťastné dieťa!“ – Vyzerala pri tom tak nekonečne ľúbezne a dojímavo, že jej manžel zabudol na všetku hrôzu a tajomnosť, priskočil k nej a zodvihol ju v svojej náruči. Tu sa usmiala cez slzy, akoby sa ranná zora pohrávala na potôčiku. – „Nemôžeš ma opustiť!“ dôverne a zároveň pevne šepkala a krehkou rúčkou ho hladila po tvári. To nakoniec rozptýlilo zlovestné myšlienky, ktoré ešte číhali v hĺbke jeho duše a našepkávali mu, že spečatil svoj osud s vílou alebo s iným zradným stvorením z ríše duchov. Už len jediná otázka vyšla náhle skrz jeho pery: „Milá Undinka, povedz mi len jedno, čo si to vravela o duchoch zeme a o Kuhlebornovi, keď kňaz klopal na dvere?“ – „Rozprávky! Detské príbehy!“ povedala Undina so smiechom a v obvyklej veselosti. „Prv som vám tým nahnala strach a potom vy mne. To je koniec pesničky a celého svadobného večera.“ – „Nie, to nie je,“ riekol láskou opojený rytier, zhasol sviece a pod záplavou tisícich bozkov odniesol svoju krásnu milovanú, osvetlenú vľúdnym svitom luny do svadobnej izbici.

 

Kapitola ôsma

Deň po svadbe

 

    Raná žiara prebudila mladomanželov. Undina sa hanblivo schovala pod prikrývku a Huldbrand ticho ležal vedľa nej pohrúžený v myšlienkach, lebo kedykoľvek v noci zaspal, hneď ho zmáhali zvláštne a strašné sny o strašidlách, ktoré sa potuteľne uškŕňajúc snažili premeniť na krásne panny a razom menili svoje tváre na dračie. Keď sa prebudil z týchto nočných môr, žiaril pred oknom bledý chladný svit mesiac. Zdesene pohliadol na Undinu na ktorej prsiach zaspal. Ona odpočívala v nezmenenej kráse a pôvabe vedľa neho. Potom vtisol nežný bozk na jej ružové pery a zaspal, aby sa opäť prebudil na strašné sny. Keď nad tým všetkým teraz rozmýšľal, hneval sa sám na seba, že mohol čo i len na okamžik pochybovať o svojej prekrásnej žene. Odprosil ju, že v myšlienkach o nej zle zmýšľal, ona mu podala svoju krásnu rúčku a len z hĺbky srdca povzdychla a mlčala. A nekonečne vrúcny pohľad jej očí, aký ešte doposiaľ nikdy nevidel, rozptýlil jeho pochybnosti a riekol mu, že Undina nechová nenávisť voči nemu. S ľahkým srdcom vstal a šiel k domácim do spoločnej izby. Obaja starí manželia sedeli spolu s kňazom s ustaraným výrazom pri krbe a ani jeden sa neodvážil vysloviť svoje chmáry nahlas. Zdalo sa, akoby sa kňaz vo vnútri modlil za odvrátenie všetkého zlého. No keď uvideli mladomanžela takého radostného a veselého, vytratil sa smútok z ich tvári; áno, aj starý rybár s rytierom zažartoval jemne a uhladene, tak že sa aj gazdiná celkom priateľsky tomu zasmiala. Medzitým sa už aj Undina pristrojila a objavila sa v dverách. Všetci jej chceli vyjsť v ústrety, ale strnuli v úžase, tak cudzia a predsa tak známa im prišla mladá žena. Prvý šiel k nej kňaz; v jeho očiach sa zračila otcovská láska, a keď pozdvihol ruku na požehnanie, klesla krásna novomanželka so zbožným chvením pred ním na kolená. Prosila ho poníženými slovami o odpustenie za pochabé slová, čo včera vyriekla a rozrušeným hlasom ho žiadala, nech sa modlí za spásu jej duše. Potom povstala, pobozkala pestúnov a poďakovala za všetko dobro, čo je preukázali: „Ach, teraz to cítim v srdci ako veľa, ako nekonečne veľa ste pre mňa spravili, moji drahí!“ – Sprvu nemohla vôbec upustiť od láskania, ale len čo uvidela, že gazdiná pohliadla na krb, už stála pri ňom a pustila sa do prípravy raňajok, potom prestrela na stôl a nedovolila starenke, aby sa čo i len prstom niečoho dotkla.

    Po celý deň bola tichá, priateľská a ohľaduplná, dobrá gazdiná a zároveň nežná, hanblivá panenská bytosť. Traja z prítomných, ktorí ju už dlhšie poznali, každú chvíľu očakávali akúsi nečakanú zmenu jej vrtošivej povahy. Ale márne, Undina ostala anjelsky krotká a jemná. Kňaz nemohol od nej oči odvrátiť a viackrát riekol manželovi: „Pane, nebeská dobrota vám včera, skrz mňa nehodného, zverila do rúk poklad; opatrujte ho ako sa patrí a on vám prinesie pozemské i večné blaho.“

    K večeru sa Undina s pokornou nehou zavesila na rytierove rameno a jemne ho vytiahla pred dvere, kde zapadajúce slnko ožarovalo čerstvú trávu a vysoké, štíhle kmene stromov. Oči mladej ženy boli zahalené smútkom a nehou, na perách sa jej pohrávalo jemné, úzkostlivé tajomstvo, ktoré prerazilo v sotva počuteľný povzdych. Mlčanlivo viedla svojho miláčika; odpoveďou na všetky jeho slová mu boli jej pohľady, v ktorých sa neskrývali priame odpovede, ale skôr stelesňovali celé nebo lásky a plachej oddanosti. Tak prišli až na breh rozliateho lesného potoka a rytier bol prekvapený, keď vidiel, že rinie v pokojných vlnkách a nie je badať žiadnu stopu jeho predošlej búrlivosti a sily. - „Dozajtra takmer úplne vyschne,“ povedala krásna žena so slzami v očiach, „a ty sa budeš môcť bez prekážok vydať kam chceš.“ – „Ale len s tebou, Undinka,“ vetil rytier s úsmevom. „Pomysli, aj keby som mal chuť odísť, tak cirkev a duchovenstvo, kráľ a ríša, všetci by sa zburcovali a utečenca ti priviedli.“ – „Všetko závisí od teba, len od teba,“ zašepkala s úsmevom cez slzy. „A napriek tomu si myslím, že ma neopustíš; som s tebou nerozlučne spojená. Prenes ma na ten malý ostrov, ktorý leží pred nami. Tam sa rozhodne. Sama by som ľahko prekĺzla skrz vlnky, ale v tvojom náručí sa cítim tak dobre a pokojne, a keď ma odvrhneš, tak aspoň poslednýkrát pobudnem v tvojom objatí.“ – Huldbranda sa zmocnil pocit nevysvetliteľnej úzkosti zmiešaný s dojatím, nevedel, čo na to povedať. Vzal ju do náruče a preniesol ju na ostrovček a až tu si uvedomil, že je to ten samý, z ktorého ju v prvú noc odniesol naspäť starému rybárovi. Tu položil svoju drahocennú záťaž do mäkkej trávy a už sa chcel lichotivo posadiť vedľa nej; no zastavila ho slovami: „Nie, sadni si tam, oproti mne. Chcem v tvojich očiach prečítať odpoveď skôr, než tvoje pery prehovoria. Teraz pozorne počúvaj, čo ti poviem.“ A takto začala:

    „Vedz, môj milý, že živly obývajú stvorenia, ktoré vyzerajú skoro ako vy, a len veľmi zriedka sa pred vami ukážu. V plameni žiaria a tancujú zvláštne salamandre, v útrobách zeme sa hemžia chudí, zákerní trpaslíci, v lesoch pobehajú lesní škriatkovia, ktorých kráľovstvom je vzduch a v jazerách, riekach a potokoch prebýva rozšírené pokolenie vodných duchov. Ako nádherne sa im žije pod zvoniacimi kryštálovými klenbami, skrz ktoré prežaruje nebo, slnko a hviezdy! V záhradách tam rastú vysoké koralové stromy s modrým a červeným plodmi; chodidlá sa zabárajú do čistého morského piesku posiateho krásnymi, pestrými mušľami a všetko prelestné, čím vládol starý svet a čím nový nie je hoden sa pokochať, to všetko ukryli vlny tajomným striebristým závojom a pod ním sa v hlbinách vôd týčia hrdé, majestátne pomníky, pokropené životodarnou vlahou, a pod jej nehou pučí krásne kvitnúci mach a zväzky tŕstia. Tí, ktorí tam žijú sú spanilí a okúzľujúci, väčšinou krajší než ľudia. Nejeden rybár sa započúval do sladkého spevu vodných žienok, vystupujúcich z hlbín vĺn, a potom šírili po svete zvesti o ich kráse; tieto neobyčajné ženy sa medzi ľuďmi nazývajú undinami. A ty, milý priateľ, vidíš pred sebou skutočnú undinu.

    Rytier sa snažil sám sebe presvedčiť, že v jeho krásnej žene sa znovu prebudil jeden z jej zvláštnych rozmarov a má zábavu v tom, že si ho doberá s pestro prifarbenými príbehmi. Ale akokoľvek si to nahováral, ani na okamih nemohol tomu veriť. Podivné chvenie prestúpilo jeho vnútro; neschopný vyriecť slova, nespustil uprené oči zo spanilej rozprávačky. Táto smutne zavrtela hlavou, srdečne povzdychla a pokračovala takto:

    „Boli by sme oveľa lepšími než vy, ostatní ľudia – pretože sa tiež nazývame ľuďmi, veď aj my sme v skutočnosti nimi po vzhľade a stavbe – ale v jednom sme horší ako vy. My a nám podobné výplody druhých živlov sa bez stopy premeníme na prach s telom i mysľou, a keď vy niekedy ožijete pre nový čistejší život, my ostaneme tam, kde zotrvá piesok, žiara, vietor a vlny. Preto nemáme žiadnu dušu; živel nami hýbe, často si nás podrobuje pokým žijeme a rozptýli nás, keď umrieme, a my sme veselí a bezstarostní ako sláviky a zlaté rybky a iné deti prírody. Avšak všetko na svete smeruje nahor, prahne dosiahnuť najvyšší stupeň. Tak aj môj otec, mocný vládca Stredozemného mora, chcel, aby jeho jediná dcéra získala dušu, aj keby mala za ňu zaplatiť útrapami, aké znášajú ľudia obdarení dušou. Ale zrodení zo živlov môžu získať dušu len spojením v tajnej sviatosti lásky s niekým z vášho rodu. Teraz mám dušu a tebe za ňu vďačím, môj nevysloviteľne milovaný, a od teba závisí či ma na celý život urobíš šťastnou alebo nešťastnou. Pretože čo sa so mnou stane, ak ma v strachu opustíš alebo odvrhneš? No nechcem si ťa pripútať skrz lesť. A ak ma odvrhneš, tak to sprav teraz a sám sa vráť na breh. Ponorím sa do tohto potoka, veď je mojim strýkom a žije tu v lese svoj zvláštny pustovnícky život, vzdialený od všetkých priateľov. Je mocný a mnohé veľké rieky si ho ctia a milujú. A ako ma priniesol sťa veselé a bezstarostné dieťa k rybárovi a jeho žene, tak ma odnesie späť k mojim rodičom – ženu s milujúcou, trpiacou dušou.“  

    Chcela povedať ešte viac, ale Huldbrand, zachvátený vzrušením a láskou, ju objal a znova preniesol na breh. Až tu po prívale sĺz a bozkov prisahal, že nikdy neopustí svoju spanilú ženu a trval na tom, že je šťastnejší než grécky sochár Pygmalion, ktorému Afrodita oživila jeho prekrásnu mramorovú sochu na milovanú. V sladkej dôvere kráčala Undina opretá o jeho pažu do chalupy a až teraz z celého srdca pocítila, ako málo jej budú chýbať kryštálové paláce jej mocného otca.

 

Kapitola deviata

O tom, ako sa rytier so svojou mladou ženou do sveta vybral

 

    Keď sa na nasledujúce ráno Huldbrand prebudil zo snenia, jeho prekrásna manželka už nebola po jeho boku; znovu mu prišli na um neodbytné zvláštne myšlienky, že celé jeho manželstvo a sama vábivá Undina sú len preludy a letmá hra predstavivosti. No vtom vkročila do izby, pobozkala ho, posadila sa k nemu na posteľ a riekla: „Vyšla som sa skoro ráno pozrieť, či strýc dodržal slovo. Všetky potoky a bystriny sa už vrátili do starých korýt, i on sám, ako predtým, rinie osamelo a zádumčivo skrz les svoje vody. Jeho priatelia vo vode i vzduchu sa tiež upokojili; všetko v tomto kraji sa utíšilo, plynie ako predtým a ty sa môžeš suchou nohou vrátiť domov, len čo budeš chcieť.“ – Huldbrandovi sa zdalo, že stále sníva, tak zaťažko mu bolo zžiť sa s myšlienkou o zvláštnom príbuzenstve svojej ženy. Avšak nedal to najavo a nekonečný pôvab spanilej ženy čoskoro uchlácholil každú jeho nedobrú predtuchu. – Keď po chvíli stál spolu s ňou pred dvermi chalupy, obzerajúc si zelený výbežok s jeho jasnými vodnými hranicami, bolo mu zrazu tak dobre v tejto kolíske jeho lásky, až sa mu z hrdla vydrali nasledovné slová: „Prečo by sme mali odísť už dnes? Sotva nás v tom veľkom svete čakajú šťastnejšie dni, ako tie, ktoré sme strávili tu, na tomto osamelom, tajnom mieste. Prežime tu ešte dva alebo tri západy slnka.“ – „Ako si žiadate môj pán,“ odvetila Undina s jemnou pokorou. „Ja len, že sa starkým beztak bude smutno lúčiť so mnou, a keď teraz pocítia vo mne drahú dušu, poznajú ako úprimne som sa naučila ľúbiť a ctiť si ich, zrejme si oči vyplačú od toľkého zármutku. Zatiaľ ešte považujú moju miernosť a zbožnosť za pokojnú hladinu jazera, kým nefúka vietor, veď tak to vždy som mnou bolo. A akýkoľvek strom alebo kvet si obľúbia ako mňa. Nedovoľ mi, aby zakúsili toto nové, láskou horiace srdce v okamihu, kedy ho budú musieť naveky stratiť na tejto zemi. A či ho zmôžem pred nimi utajiť, ak tu pobudneme spolu?“ – Huldbrand nemohol nesúhlasiť s ňou; vybral sa k starcom a oznámil, že odídu ešte v túto hodinu. Kňaz sa mladomanželom ponúkol ako spoločník, on a rytier po krátkej rozlúčke pomohli krásnej žene na koňa a bez otáľania sa vybrali smerom k lesu po vysušenom koryte lesného potoka. Undina ticho, ale horko plakala, starí manželia ju vyprevádzali hlasným bedákaním. Zdalo sa, že si práve uvedomili, čo za ľúbeznú chovankyňu stratili.

    Mĺkvo vstúpili traja pútnici pod hustý tieň lesa. Bol to krásny pohľad: v pozadí zeleného lístia prekrásna ženská postava na vznešenom, pôvabne nastrojenom tátošovi a po jeho bokoch sa dôstojne uberali ctihodný kňaz v bielom rádovom rúchu a prekvitajúci mladý rytier v jasnej zbroji, opásaný ligotavým mečom. Huldbrand nie odtrhnúť oči od svojej spanilej ženy. Undina, ktorá si otrela slzy, mala oči uprené len na neho a čoskoro medzi nimi vznikol tichý, bezhlasný rozhovor, v ktorom prehovárali iba ich pohľady a náznaky. A len o niečo neskôr sa z neho prebudili, keď zrazu začuli tichú vravu kňaza so štvrtým spoločníkom na cestách, ktorý sa nebadane k nim pripojil.

    Mal na sebe dlhé biele rúcho, skoro ako kňaz, len do tvári mal hlboko narazenú kapucňu a celé oblečenie mu plápolalo a trepotalo širokými záhybmi, tak že si musel každú chvíľu vykasávať poly šatu a prehadzovať ich cez ruku alebo inak sa s nimi porátať; avšak nijak mu to nebránilo v chôdzi. Mladý pár si ho všimol práve vo chvíli, keď povedal: „A tak žijem už po mnohé roky v tomto lese, ctihodný pane, aj keď sa nemôžem nazývať pustovníkom vo vašom slova zmysle. Pretože, ako som povedal, pokánie nečiním a ani ho zvlášť nepotrebujem. Len preto mám rád les, lebo svojim spôsobom je to veľmi zábavné a pekne to vyzerá, keď sa s mojim trepotajúcim bielym šatom prebíjam skrz temné tiene listov a chvíľami sa netušene po mňa skĺzne jemný lúč svetla.“ – „Ste veľmi zvláštny človek,“ odvetil kňaz, „a rád by som sa o vás dozvedel viac.“ – „No, a kto ste vy, keď už nato prišlo?“ spýtal sa cudzinec. „Volajú ma otec Heilman,“ riekol duchovný, „a prichádzam z Kláštora pozdravenej Márii, čo sa nachádza za jazerom.“ – „Tak, tak,“ riekol cudzinec. „Ja sa volám Kuhleborn, a keď príde na zdvorilosti, tak by ma mali oslovovať pán von Kuhleborn alebo zrejme slobodný pán von Kuhleborn; pretože som voľný ako vták v lese a možno ešte o niečo viac. Tak napríklad, teraz poviem niečo tej mladej žene.“ – A razom sa ocitol na druhej strane kňaza, v tesne blízkosti Undiny a natiahol sa do výšky, aby jej niečo zašepkal do ucha. Ona sa však vystrašene odvrátila so slovami: „Nemám s vami už nič dočinenia.“ – „Hohohó,“ zasmial sa cudzinec, „len čo sa tvoj mužíček ukázal vznešeného rodu, už sa ani k vlastnej rodine nechceš doznať? Zabudla si na strýčka Kuhleborna, ktorý ťa na svojom chrbte priviedol do tohto kraja?“ – „Prosím vás,“ ohradila sa Undina, „aby ste sa predo mnou už nikdy neukázali. Teraz sa vás bojím; čo ak sa ma muž začne strániť, keď ma uvidí v tak zvláštnej spoločnosti a príbuzenstve?“ – „Najmilšia neter,“ prehovoril Kuhleborn, „prosím nezabudnite, že vám slúžim ako sprievod; inak by si duchovia zeme a iné temné sily dovolili s vami nejaký pochabý žart. A preto mi dovoľte sprevádzať vás na ceste. Mimochodom ten starý kňaz, ako sa zdá, si ma pamätá lepšie než vy. Predtým ma ubezpečil, že mu príde moja tvár veľmi povedomá a či som náhodou nebol s ním v loďke, keď spadol do vody. Samozrejme, že som to bol ja, presnejšie som bol vlna, ktorá ho strhla z loďky a vyplavila na breh, priamo na tvoj sobáš.“

    Undina a rytier pohliadli na otca Heilmana; no ten kráčal ako vo sne a nepočul ani slovo z ich rozhovoru. Vtom riekla Undina Kuhlebornovi: „Tam už vidím koniec lesa. Viac nepotrebujeme vašu pomoc, nič nás nestraší, okrem vás. Preto vás v dobrom žiadam, zatraťte sa a nechajte nás v pokoji odísť.“ – Kuhlebornovi sa jej slová očividne nepáčili; vystrúhal odpornú grimasu a zaškeril sa na Undinu, ktorá od ľaku skríkla a volala svojho milovaného na pomoc. Bleskovo rýchlo sa ocitol rytier na druhej strane koňa a vytasil ostrú čepeľ nad Kuhlebornovu hlavu. Ale jeho úder zasiahol penistý tok vodopádu, ktorý stekal vedľa nich s vysokého útesu a zrazu ich polial šplechnutím, pripomínajúcim smiech, od hlavy až k päte, tak že na nich neostalo ani suchej nitky. Kňaz riekol, akoby sa náhle prebudil zo sna: „To som si už dlho myslel, pretože potok tiekol po celú dobu tak tesne vedľa nás na návrší. Sprvu sa mi zdalo, akoby to bol človek a môže rozprávať.“ V Huldbrandových ušiach zurčal vodopád celkom vnímateľne tieto slová:

„Búrny rytier,

jarý rytier,

nezlostím sa,

nesvárim sa,

len verným ochrancom krásnej panny buď,

ty jarý rytier, búrna krv!“

    Po niekoľkých krokoch už boli vonku z lesa. Ríšske mesto sa v plnom lesku rozprestieralo pred nimi a večerné lúče, ktoré pozlácali jeho veže, starostlivo vysušilo mokrý odev pútnikov.

 

Kapitola desiata

O tom, ako žili v ríšskom meste

 

    Náhle zmiznutie mladého rytiera Huldbranda von Ringstettena, vyvolalo v ríšskom meste veľký rozruch a ľútosť, pretože všetci si ho obľúbili kvôli jeho obratnosti pri turnaji a tanci, ako aj pre dobrotivý a priateľský mrav. Jeho sluhovia nechceli bez pána opustiť mesto, avšak nikto z nich sa neodvážil vydať sa za ním do tieňov obávaného lesa. Tak zostali v zájazdnom hostinci, nečinne dúfajúc, ako to býva vo zvyku u takého typu ľudí a lamentovaním sa snažili oživiť spomienku o stratenom rytierovi. Keď potom náhle vypukla veľká búrka a začali záplavy, nikto už nepochyboval o istej záhube krásneho cudzinca. Bertalda neskrývala svoj zármutok a sama sa preklínala, že rytiera zvábila k osudnej jazde do lesa. Vojvoda so ženou, jej pestúni, prišli, aby ju odviedli, ale Bertalda ich prehovorila ostať s ňou, až kým nedostanú jasnú správu o tom, či je Huldbrand živý alebo mŕtvy. Pokúšala sa primäť rôznych mladých rytierov, ktorí sa jej horlivo dvorili, aby sa vydali za vznešeným dobrodruhom do lesa. Ale sľúbiť svoju ruku ako odmenu za tento odvážny čin nechcela, byť ešte vždy dúfala, že by mohla patriť navrátilovci a za rukavičku alebo stuhu, alebo dokonca za bozk, nechcel nikto riskovať svoj život, aby priviedol späť tak nebezpečného soka.

    A teraz, keď sa Huldbrand tak nečakane a náhle vrátil, sluhovia, obyvatelia mesta a vôbec skoro všetci ľudia plesali, len Bertalda nie, pretože kým sa druhým zapáčilo, že si priviedol takú prekrásnu ženu a otca Heilmana ako dôkaz ich sobáša, tak Bertalde neostávalo nič iné okrem súženia. V prvom rade si mladého rytiera z celého srdca zamilovala a okrem toho svoj žiaľ v čase rytierovej neprítomnosti odokryla ľudským zrakom oveľa väčšmi, než sa patrilo a zamýšľala. To je dôvod prečo sa zachovala ako múdra žena, zmierila sa s okolnosťami a najpriateľskejším spôsobom sa chovala k Undine, ktorú celé mesto považovala za princeznú, vyslobodenú Huldbrandom v lese z nejakého zlého kúzla. Keď sa na to pýtali samej Undiny alebo jej manžela, vedeli mlčať alebo šikovne sa vyhli odpovedi; pery otca Heilmana boli pre akékoľvek márnivé táranie pevne zomknuté a beztak sa po Huldbrandovom návrate vybral opäť do svojho kláštora, takže si ľudia museli vystačiť s vlastnými domnienkami a aj Bertalda nevedela o pravde nič viac než ostatní.

    Undina každým dňom čoraz väčšmi lipla na pôvabnej Bertalde. – „Určite sme dávnejšie poznali jedna druhú,“ zvykla jej často vravievať, „lebo medzi nami existuje akýsi neobyčajný vzťah, veď len tak bez príčiny, pochopte ma, bez hlbšieho, tajného dôvodu si nemožno obľúbiť človeka na prvý pohľad, ako ja vás.“ – A ani Bertalda nemohla zapierať, že prechováva k Undine priateľské city, hoc mienila, že má všetko právo robiť trpké výčitky svojej šťastnej sokyni. Ich vzájomná náklonnosť primäla jednu presvedčiť svojich pestúnov a druhú prehovoriť manžela, aby oddialili deň ich odjazdu. Navyše už šla reč o tom, že Bertalda sa na nejaký čas vydá s Undinou do hradu Ringstetten na prameni Dunaja.

    V jeden krásny večer sa o tom zhovárali počas prechádzky za svitu hviezd na ríšskom trhu, olemovaného vysokými stromami. Mladomanželia ešte vytiahli Bertaldu k neskorej prechádzke a všetci traja si dôverne vykračovali pod sýto modrou oblohou a často prerušovali svoj rozhovor rozčerovaním nad veľkolepou fontánou, ktorá neumĺkajúc zvonila a klokotala uprostred námestia. Na duši im bolo tak ľahko a príjemne; skrz tiene stromov sa mihotalo svetlo z neďalekých domov, okolo nich sa šíril tichý šum hlasov hrajúcich sa detí a iných okoloidúcich; boli sami a zároveň v strede radostného, vľúdneho sveta. To, čo sa cez deň zdalo ťažkým sa akoby samo od seba urovnalo a traja priatelia nemohli vôbec pochopiť, prečo existujú čo i len najmenšie pochybnosti o ich spoločnej ceste. Práve keď stanovili deň ich spoločného odjazdu, zamieril k nim zo samého stredu námestia vysoký muž, úctivo sa poklonil celej spoločnosti a niečo zašepkal do ucha mladej ženy. Nespokojná vyrušením a vyrušovateľom, odstúpila s cudzincom na niekoľko krokov, a obaja si začali niečo šepkať, zdalo sa, že v cudzej reči. Huldbrandovi prišiel cudzinec známy a uprene naňho hľadel, že až nepočul Bertaldine prekvapivé otázky a ani na ne neodpovedal. Zrazu Undina radostne tleskla a so smiechom zanechala cudzinca, ktorý nespokojne krútil hlavou a rýchlymi krokmi sa vzdialil a zostúpil do studne. Tu sa Huldbrand nakoniec utvrdil vo svojej domnienke, no Bertalda sa spýtala: „Čo chcel od teba ten studniar, milá Undina?“ – Mladá žena sa tajne zasmiala a odvetila: „Pozajtra, na tvoje meniny, sa všetko dozvieš, drahé dieťa!“ – A viac sa z nej nedalo dostať. Pozvala Bertaldu a skrz ňu aj jej chovancov v určený deň na obed a čoskoro nato sa rozišli.

    „Kuhleborn?“ s tajným chvením sa spýtal Huldbrand svojej krásnej ženy, keď sa rozlúčili s Bertaldou a sami kráčali tmavými ulicami domov. – „Áno, bol to on,“ odvetila, „snažil sa mi narozprávať boh vie aké hlúposti! Ale uprostred toho, ma proti svojim zámerom potešil veľmi vítanou správou. Ak ju chceš hneď počuť, môj spanilý pán a manžel, tak stačí len prikázať a všetko ti zo srdca vyrozprávam. Ale ak chceš svojej Undine dopriať veľkú radosť, tak počkáš až do pozajtra a potom ťa tiež bude očakávať prekvapenie.“

 

    Rytier ochotne súhlasil splniť to, o čo tak milo prosila jeho žena a už zaspávajúc si pre seba s úsmevom zašepkala: „Ako bude len potešená a prekvapená správou studniara, milá, milá Bertalda!“

 

Kapitola jedenásta

Bertaldine meniny

 

    Spoločnosť sedela pri stole, Bertalda na jeho čele ako jarná bohyňa, ozdobená klenotmi a kvetmi, bezpočetnými darmi pestúnov a priateľov. Po jej pravici a ľavici sedeli Undina a Huldbrand. Keď sa bohaté pohostenie blížilo ku koncu a podával sa dezert, dvere ostali otvorené, podľa starej, dobrej obyčaje v nemeckých krajinách, aby sa aj ľud mohol prizerať a tak sa spolu s panstvom tešiť na veselosti. Sluhovia roznášali víno a koláč medzi prizerajúcich. Huldbrand a Bertalda s tajnou netrpezlivosťou očakávali na sľúbené vysvetlenie a nespustili oči z Undiny. No krásna žena stále mlčala a len pokradmo sa blažene usmievala. Ten, kto vedel o jej prísľube, mohol spozorovať, že čo chvíľa bola ochotná odhaliť tajomstvo, ale stále ho s žiadostivým odriekaním odkladala ako občas činia deti so svojimi najobľúbenejšími maškrtami. Bertalda a Huldbrand zdieľali s ňou tento blažený pocit, s nesmelou nádejou očakávajúc nové šťastie, ktoré sa malo zniesť z pier ich priateľky. Vtom mnohí hostia začali prosiť Undinu, aby zaspievala. Zdalo sa, že jej to príde vhod, nechala si priniesť lutnu a zaspievala nasledovné slová:

 

    „Ráno tak jasné,

    Kvety tak pestré,

    Pažiť vonná v raste bujnom,

    Na brehu jazera vlniacom!

    Čo sa to v lone zelenom

    Trbliece sťa slnko jasné?

    Je to kvet biely a veľký,

    Nebom do náručia lúky zoslaný?

    Ach, veď je to krehké dieťa!-

    Nevedome v kvetoch sa pohráva,

    Lapá vzplanutú žiaru zlatého úsvitu; -

    Ach, odkiaľ si? Kde máš rodnú kolísku? –

    Z ďalekého neznámeho brehu

    Prihnala ťa vlna na lúku; -

    Vystieraš, ty krehké púpä,

    Malú rúčku márne;

    Ničia ruka neodpovie,

    Kvety sú tak cudzie, mĺkve.

    Tie sa vedia odieť v kráse,

    Voňať podľa ľúbosti,

    No žiaden si ťa neprivinie,

    Diaľ je náruč vrúcnej matky.

    Tak skoro v útlom veku,

    Ešte anjelský úsmev na tvári,

    Už stratilo si to najmilšie veru,

    A ani o tom nevieš, ty chúďa bez matky.

    A pricválal vojvoda šľachetný,

    Čo zastavil pred tebou tátoša;

    Vysoké umenie a rýdze mravy

    Vštepoval ti v zámku od mala.  

    Hoc vykvitlo si v prepychu a nehe,

    V najkrajší kvet na šírom svete,

    Lež neokúsilo si pravých slastí

    Tie ostali na brehu neznámej vlasti.“

 

    Undina sklonila s bolestným úsmevom lutnu; oči vojvodských pestúnov Bertaldy boli plné sĺz. – „Presne tak to bolo v ráno, keď som ťa našiel, úbohú, milú sirotu,“ riekol vojvoda hlboko dojatý; „krásna speváčka má pravdu, dieťa moje; to najlepšie sme ti neboli schopní dať, neokúsilo si pravých slastí.“-

    „No, teraz počúvajme, čo sa stalo s nešťastnými rodičmi,“ povedala Undina, udrela do strún a spievala:

 

    „Matka hľadá v celom dome

    Každú škáru prehliada,

    No nenachádza po čom prahne,

    Už je celá bez seba.

 

    V prázdnom dome znejú iba

    Márne slová žiaľu, tomu

    Kto dieťa svoje zdávna

    Maznal, uspávanku nôtil mu ľúbeznú.

 

    Opäť buk sa zazelenie,

    Opäť slnko zasvitne,

    Nože, matka, ustaň hľadanie

    Dieťa sa ti opäť nenájde.

 

    A keď večerný vánok zavanie,

    Otec k rodnému krbu sa vracia,

    Úsmev, čo mu na perách planie

    Čochvíľa v žiaľ sa premieňa.

 

    Otec vie, že v svojom obydlí

    Mŕtve ticho ho čaká,

    Čuť len usedavý plač matky,

    A žiaden smiech dieťaťa.“

 

    „Och, preboha, Undina! Kde sú moji rodičia?“ plačúc zvolala Bertalda. „Iste to vieš, dozvedela si sa to, ty neobyčajná pani, pretože inak by si moje srdce tak netrýznila. Sú azda už tu? Je to tak?“ – Jej oči preleteli brilantnou spoločnosťou a zastali na vládnucej dáme, ktorá sedela najbližšie k jej pestúnskemu otcovi. Vtom sa Undina otočila k dverám a oči jej planuli nevýslovným dojatím. „Kde sú tí úbohí, čakajúci rodičia?“ opýtala sa a zo zástupu divákov sa predral starý rybár so svojou ženou. S otázkou v očiach upierali svoj pohľad na Undinu, čochvíľa na krásnu Bertaldu, ktorá mala byť ich dcérou. „To je ona!“ koktala uchvátená Undina. Tí dvaja starci, velebiac Boha, padli okolo krku znovu nájdenému dieťaťu.

    V hneve a hrôze sa Bertalda vytrhla z ich objatia. Bolo to príliš veľa pre túto hrdú myseľ, takéto odhalenie v okamihu, keď pevne dúfala vyzdvihnúť sa ešte vyššie, kde už videla nad svojou hlavou korunu a kráľovský baldachýn. Pomyslela si, že si to všetko jej sokyňa iba vymyslela, aby ju s osobitou rafinovanosťou pokorila pred Huldbrandom a celou spoločnosťou. Zaútočila na Undinu výčitkami a na starcov nadávkami; zlostné slová: „Podvodníčka a úplatná zberba!“ vyšli z jej úst. Vtom si rybárová žena len ticho pre seba zašepkala: „Ach Bože, aká zlá žena z nej vyrástla; a predsa v srdci cítim, že je to moje telo a krv.“ – Starý rybár len zovrel ruky a ticho sa modlil, aby táto tu nebola jeho dcérou. – Undina sa potácala smrteľne bledá od rodičov k Bertalde a od Berdaldy k rodičom, náhle akoby ju zvrhli z neba, o ktorom sa jej prisnilo v snách, do priepasti hrôzy a strachu, o akej sa jej v sne nezdalo. „Máš srdce? Máš v skutočnosti dušu, Bertalda?“ zvolala do tváre zúriacej priateľky, akoby ju chcela násilím priviesť k rozumu z náhleho záchvatu šialenstva alebo z úžasnej nočnej mory (pomätenosti). Ale keď zúrivosť Bertaldy stále len narastala, keď odvrhnutí rodičia začali hlasno plakať a spoločnosť sa v hádke rozostúpila na rôzne strany, vyprosila si Undina s takou zdržanlivou dôstojnosťou dovolenie prerieknuť slovo v dome svojho manžela, že všetko vôkol nej razom umĺklo ako mávnutím čarovného prútika. Nato pristúpila k čelu stola, kde predtým sedela Bertalda, pokorne a zároveň hrdo pod očami spoločnosti, prehovorila k nej nasledovnými slovami:

    „Vy ľudia, ktorí sa tvárite tak nepriateľsky a zmätene a rušíte moju domácu slávnosť, ach Bože, nemala som ani len predstavu o vašich pochabých mravoch, o vašom tvrdom neľudskom spôsobe myslenia a do konca svojich dní sa s nimi nezmierim. Nie je to moja vina, že som to uchopila z toho opačného konca; verte, že to je len vaša chyba, aj keď si to neprajete vidieť. Aj preto vám mám len málo čo povedať, ale jedno musí byť vyrieknuté: neklamala som. Nemôžem a nechcem vám predkladať dôkazy, ale svoje slovo ochotne odprisahám. Povedal mi to ten samý, ktorý zlákal Bertaldu od svojich rodičov do vody a potom ju položil vojvodovi do cesty na lúku.“

    „Je to čarodejnica,“ zvolala Bertalda, „bosorka, ktorá je v spojení so zlými duchmi! Veď sama sa k tomu priznáva!“

    „Mýliš sa,“ odvetila Undina a v jej očiach sa odrážalo celé nebo nevinnosti a úprimnosti. „Nie som žiadna bosorka, sami sa na mňa pozrite.“

    „No tak vystatovačná klamárka,“ vpadla jej Bertalda do reči, „nemá právo tvrdiť, že som dieťaťom týchto prostých ľudí. Moji vojvodskí rodičia, prosím, odveďte ma preč z tejto spoločnosti a z tohto mesta, kde sa ma len každý snaží zosmiešniť a potupiť.“

    Ale starý vojvoda sa ani nepohol z miesta a jeho manželka povedala: „Rozhodne musíme poznať celú pravdu a Boh mi je svedkom, že prv nespravím ani krok z tejto sály.“ – Vtom sa priblížila stará rybárová žena, hlboko sa uklonila pred vojvodkyňou a riekla: „Hovoríte mi zo srdca, vznešená, zbožná pani. Musím vám povedať, že ak je táto zlá slečna mojou dcérou, tak má medzi lopatkami znamienko v podobe fialky a taktiež na priehlavku ľavej nohy. Ak by sa len ráčila so mnou vzdialiť zo sály...“ – „Neobnažím sa pred touto sedliačkou,“ povýšene vyhlásila Bertalda, obrátiac sa k nej chrbtom. – „Ale predo mnou snáď áno,“ prísne odvetila vojvodkyňa. „Budete ma nasledovať do vedľajšej komnaty, mladá dáma a dobrá starena pôjde s nami.“ – Tie tri odišli a všetci ostatní v sále mlčali v očakávaní. Po krátkej chvíli sa ženy vrátili – vojvodkyňa, rybárová žena a smrteľne bledá Bertalda. Vojvodkyňa prehovorila: „Pravda ostane pravdou: preto vyhlasujem, že naša pani hostiteľka vravela úplnú pravdu. Bertalda je dcérou rybára a to je všetko, čo potrebujeme vedieť.“ Vojvodskí manželia odišli s chovankyňou; na pokyn vojvodu ich nasledoval rybár so ženou. Ostatní hostia sa buď v tichosti alebo tajne reptajúc rozchádzali a Undina plačúc klesla do Huldbrandovej náruče. 

 

Kapitola dvanásta

Ako z ríšskeho mesta odcestovali

 

    Pánovi von Ringstetten by bývalo milšie, ak by sa v tento deň všetko ináč odohralo; aj keď i to, čo sa prihodilo, nebolo mu nemilé, lebo jeho milá žena sa ukázala takou zbožnou, dobromyseľnou a srdečnou. – „Obdaroval som ju dušou,“ musel si povedať sám k sebe, „tak som jej dal lepšiu, než je moja vlastná.“ A od tej chvíle myslel už iba na to, ako by utešil plačúcu Undinu a potom hneď na druhý deň opustili miesto, ktoré jej bolo zaiste po tej príhode nemilé. Pravda, náhľady na ňu boli rovnaké. Už predtým očakávali od nej niečo zázračné, takže prekvapujúce odhalenie o Bertaldinom pôvode neohúrilo a všeobecná nevôľa sa obrátila proti Bertalde a jej spurnému chovaniu. Ale o tom rytier a jeho žena nič nevedeli; okrem toho bývalo by to bolo pre Undinu rovnako bolestné a preto bolo najlepšie, čo najskôr zanechať za sebou staré mestské hradby.

    S prvými lúčmi slnka zastal pred bránou zájazdného hostinca pekný voz pre Undinu; vedľa neho netrpezlivo hrabali Huldbrandove žrebce a panoši. Keď rytier vyviedol svoju krásnu ženu z dvier, vstúpilo im do cesty rybárske dievča. – „Nepotrebujeme tvoj tovar,“ riekol Huldbrand, „práve odchádzame.“ – Vtom začalo rybárske dievča usedavo plakať a až teraz manželia spoznali, že je to Bertalda. Hneď sa s ňou vrátili do hostinca, kde sa dozvedeli, ako sa vojvoda a vojvodkyňa na ňu rozhnevali za jej včerajšiu tvrdosť a spupnosť a že sa jej úplne zriekli a prepustili ju bohato obdarovanú. Vraj aj rybára štedro obdarovali a ešte včera večer sa vydal so svojou ženou na cestu domov.

    „Chcela som ísť s nimi,“ pokračovala, „ale starý rybár, ktorý je vraj mojim otcom...„

    „On nim aj skutočne je, Bertalda,“ prerušila ju Undina. „Vedz, že ten ktorého si považovala za studniara, mi to povedal. Varoval ma, aby som ťa nebrala na hrad Ringstetten a pri tom mi tiež vyjavil toto tajomstvom.“

    „Tak teda,“ riekla Bertalda, „môj otec – ak to tak musí byť – môj otec povedala: „Nevezmem ťa so sebou, kým nebudeš iná. Odváž sa prísť k nám sama zlopovestným lesom; to bude tvoja skúška, či ti na nás záleží. Ale nesmieš prísť ako ušľachtilá pani; príď ako rybárske dievča!“ Chcem urobiť tak, ako povedal, pretože ma celý svet opustil a chcem u chudobných rodičov ako chudobné rybárske dievča v samote žiť a umrieť. Lesa sa veľmi bojím. Vraj tam prebývajú odporní duchovia a ja sa tak hrozím. Ale čo mi už ostáva? – Prišla som sem len preto, aby som si vyprosila odpustenie od šľachetnej pani von Ringstetten za to, že som sa včera tak nespôsobne zachovala. Viem, že ste mali dobrý úmysel, spanilá pani, ale nevedeli ste, ako ma zraníte a v tej úzkosti a prekvapení mi vykĺzlo z úst nejedno urážlivé slovo. Ach, odpusťte, odpusťte mi! Som už beztak veľmi nešťastná. Sama pomyslite, kým som bola ešte včera ráno, ešte na začiatku vašej hostiny a kým som teraz!„

    Jej slová sprevádzal bolestný plač a Undina rovnako s horkými slzami v očiach vrhla sa jej okolo krku. Trvalo dlho, kým hlboko dojatá pani mohla prehovoriť čo i len slovka: „Pôjdeš s nami na hrad Ringstetten; všetko ostane tak, ako sme sa prv dohovorili; len mi znova tykaj a už ma neoslovuj šľachetnou paňou. Vidíš, už ako deti nás zamenili; už vtedy sa naše osudy preplietli a my ich spojíme tak tesne, že žiadna pozemská sila nie to v moci rozdeliť ich. Len poď s nami do Ringstettenu. A tam sa už pozhovárame, ako si všetko podelíme po sestersky.“ Bertalda ostýchavo vzhliadla k Huldbrandovi. Uľútostilo sa mu krásnej, sužovanej dievčiny; ponúkol jej ruku a láskavo k nej prehovoril, aby sa zverila do ich opatery. „Vašim rodičom,“ riekol, „pošleme správu, prečo ste neprišli.“ Chcel ešte niečo dodať, ale keď videl ako sa Bertalda pri zmienke o rodičoch rozrušila, radšej mlčal. Vzal ju pod pažou, vyzdvihol ju do voza, za ňou Undinu a veselo cválal na koni popri nich a čochvíľa rezko popoháňal pohoniča, že čoskoro zanechali za sebou územie ríšskeho mesta a sním aj všetky trudné spomienky. A teraz už veselšie ženy s potešením obdivovali malebnú krajinu, cez ktorú sa preháňal voz.

    Po niekoľkých dňoch cesty dorazili za krásneho večera na hrad Ringstetten. Mladému rytierovi mali jeho manovia a muži veľa toho čo povedať, takže spočiatku zostali Undina a Bertalda samé. Obe sa prechádzali po vysokom hradobnom vale a tešili sa z pohľadu na požehnanú krajinu Švábska, ktorá sa rozprestierala pred ich zrakmi. Náhle pristúpil k nim vysoký muž, zdvorilo ich pozdravil a tu sa Bertalde zazdalo, že sa podobá na studniara z ríšskeho mesta. Ešte zjavnejšia je bola táto podobnosť, keď mu Undina dala rozhorčené, až hroziace znamenie na odchod a on sa rýchlym krokom a kývajúc hlavou vzdialil ako vtedy a zmizol v blízkom kroví. Undina potom riekla: „Neboj sa, milá Bertalda; tentokrát ti škaredý studniar neublíži.“ A potom jej zoširoka vyrozprávala celý príbeh a aj to kým v skutočnosti je a ako Bertalda stratila rybárskych rodičov a ona namiesto nej k nim prišla. Panna sa sprvu preľakla tejto vrave; mienila, že jej priateľka upadla do ťažkého šialenstva. Ale stále viac a viac sa presvedčovala, že všetko je to pravda, pretože Undinine slová súhlasili s doterajšími udalosťami a vnútorný pocit, ktorý je vždy sám o sebe pre nás pravdou, presvedčil ju o pravdivosti jej slov. Nemohla si predstaviť, že sa teraz skutočne sama nachádza uprostred rozprávky, aké doposiaľ len počúvala. Zbožne hľadela na Undinu, ale nevedela sa ubrániť pocitu úzkosti, ktorý vstúpil medzi ňu a priateľku a pri večeri ju veľmi prekvapovalo, ako môže rytier prechovávať zaľúbený a priateľský cit k takej bytosti, ktorá jej od posledného odhalenia prišla viac strašidelnejšia nežli ľudská.

 

Kapitola trinásta

Ako žili na hrade Ringstetten

 

    Pisateľ tohto príbehu, sám v svojom srdci ním pohnutý, si želá, aby taktiež dojal aj ďalších a prosí, milý čitateľ, o zhovievavosť. Odpusť mu, keď teraz veľmi dlhé obdobie preskočí a len pár slovami spomenie, čo sa medzitým odohralo. Dobre vie, že by sa dalo obratne a krok za krokom vypovedať, ako Huldbrandova láska k Undine postupne ochabovala a obracala sa k Bertalde; ako Bertalda s planúcou láskou prichádzala mladému mužovi v ústrety a ako obaja začali pociťovať k jeho úbohej manželke nie súcit, lež strach, lebo videli v nej cudzie stvorenie; ako Undina plakávala a jej slzy vyvolávali v rytierovom srdci výčitky svedomia, ale nevzbudili starú lásku, hoc časom sa k nej choval vľúdne, ale čoskoro sa ho zmocnil strašidelný pocit a hnal ho od nej preč k ľudským bytostiam – Bertalde; to všetko mohlo, ba malo by sa podrobne vykresliť, pisateľ to dobre vie. Ale srdce jeho sa zmieta bôľom pri spomienke na to všetko, pretože sám zakúsil niečo podobné a dokonca sa bojí tieňu týchto myšlienok. Nepochybne poznáš podobný pocit, milý čitateľ, pretože taký je už údel, nás smrteľníkov. Buď blažený, keď si pri tom viac prijímal než dával, pretože pri takých okolnostiach brať prináša väčšie blaho než dávať. Podobné spomienky sa potom ozvú v tvojom srdci sťaby sladká bolesť a byť možno po líci skotúľa sa horúca slza pri pomyslení na zvädnuté záhony, ktoré ťa kedysi tak veľmi tešili. Ale dosť už o tom; nebudeme jatriť srdcia tisícami bodnutiami a už len poviem, že všetko sa odohralo tak, ako som predtým vyjavil. Úbohá Undina bola veľmi zarmútená a ani tí dvaja neboli veľmi veselí; najmä Bertalda sa domnievala, že v najmenšom ustúpení od jej želaní vidí žiarlivosť urazenej domácej panej. Preto si osvojila panovačný tón, ktorému sa Undina s pokorným smútkom podrobila a ktorý zaslepený Huldbrand obyčajne rozhodne podporoval. Ešte väčšmi rozrušovalo obyvateľov hradu rôzne prapodivné mátoženie, ktoré Huldbranda i Bertaldu postretávalo v klenutých chodbách hradu a o ktorom nebolo predtým nič počuť. Vysoký biely muž, v ktorom Huldbrand dobre poznával strýca Kuhleborna a Bertalda strašidelného studniara, sa im často vyhrážajúc zjavoval, ale obzvlášť Bertalde, tak že sa už nejedenkrát od preľaknutia rozstonala a ostala ležať v mdlobách, niekedy už pomýšľala, že opustí hrad. Avšak Huldbrand jej bol veľmi milý, a pretože medzi nimi neprišlo doposiaľ k vyznaniu, cítila sa byť nevinnou, na druhej strane ani nevedela, kam by smerovali jej kroky, ak by musela opustiť hrad. Starý rybár na správu od pána von Ringstetten, že Bertalda je uňho, načmáral nečitateľným rukopisom, nakoľko mu to dovoľoval vek a nezvyk v písme, takúto odpoveď: „Stal som sa úbohým starým vdovcom. Moja milá, verná žena zomrela. Hoc sedím v chalupe osamote, je mi milšie ak je Bertalda u vás, než pri mne. Len nech nijak neubližuje mojej milej Undine! Inak ju zasiahne moja kliatba.“ – Posledné slová pustila Bertalda jedným uchom dnu, druhým von, ale zato si dobre zapamätala, že sa nemusí vrátiť k otcovi, ako aj my sami v podobných prípadoch činíme.

    Jedného dňa, keď si Huldbrand vyšiel na koni, zhromaždila Undina služobníctvo a rozkázala privaliť obrovský kameň, ktorým kázala zavaliť studňu uprostred hradného dvora. Keď ľudia namietali, že budú musieť nosiť vodu z hlbokého údolia, Undina sa bolestne usmiala a riekla: „Je mi ľúto, že vám pribudne viac práce, ale radšej budem sama nosiť džbány s vodou, než aby som dopustila, aby táto studňa ostala odkrytá. Verte mi, inak to nejde, uchránime sa tým pred veľkým nebezpečenstvom, ktoré by nás inak postihlo, ak by táto studňa ostala odkrytá.“ – Všetko služobníctvo bolo rado, že môže svojej dobrej pani preukázať nejakú službu; nikto sa viac na nič nepýtal a chopili sa obrovského kameňa. Pod ich rukami sa kameň pozdvihol a už sa chystali studňu prikryť, keď v tom pribehla Bertalda a volala nech zastavia; z tejto studni si vraj necháva nosiť vodu na umývanie, ktorá činí jej pleť sviežu a nikdy nedopustí, aby ju zavalili. Tentoraz Undina so svojou zvyčajnou jemnosťou, avšak nezvyčajnou rozhodnosťou, nechcela upustiť od svojho rozkazu; riekla, že jej, ako panej hradu, jedinej prináleží právo rozkazovať v záležitostiach domácnosti a nikomu sa nemusí zodpovedať okrem svojho manžela a pána. – „Pozrite, oh pozrite,“ zvolala nevrlo a preľaknuto Bertalda, „ako sa tá úbohá, čistá voda čerí a pení, pretože má byť zakrytá pred jasným slnkom a pred radostnými ľudskými tvárami, ku ktorých zrkadleniu je stvorená!“ – A naozaj, voda v studni zvláštne syčala a vrela; zdalo sa, akoby sa z tadiaľ niečo dobývalo von, ale o to väčšmi Undina naliehala, aby vyplnili jej príkaz. Avšak naliehanie bolo zbytočná, pretože služobníctvo malo radosť, že môže vyhovieť svojej pokornej pani, než zlomiť vzdor Bertaldy, ktorá mohla nadávať a hroziť koľko chcela, aj tak o chvíľu pevne ležal kameň nad otvorom studne. Undina sa zmyselne k nemu sklonila a svojimi jemnými prstami niečo písala na jeho povrch. Musela mať v ruke niečo veľmi ostré a leptavé, pretože keď sa odvrátila a ostatní bližšie pristúpili, uvideli na kameni rozmanité zvláštne znaky, ktoré tam predtým nikto nevidel.

    Keď sa rytier večer vrátil privítala ho plačúca Bertalda so žalobami na Undinu. Vrhol na obvinenú prísny pohľad a úbohá žena smutne sklonila hlavu, ale s rozvahou povedala: „Môj pán a manžel ani nevoľníka nekarhá, prv než ho nevypočuje, tým menej svoju ženu.“ – „Vrav, čo ťa viedlo k onému zvláštnemu činu,“ riekol rytier s pochmúrnou tvárou. – „Chcem ti to povedať medzi štyrmi očami!“ vzdychla Undina. – „Rovnako dobre to môžeš povedať aj v Bertaldinej prítomnosti,“ odvetil. – „Áno, ak tak rozkážeš,“ povedala Undina; „Ale prosím, prosím, nežiadaj to!“ – V tom okamihu vyzerala tak pokorne, spanilo a poslušne, že rytierovým srdcom preblesol lúč niekdajšej lásky. Priateľsky ju vzal pod pažou a viedol ju do svojej komnaty, kde začala vravieť: 

    „Poznáš zlého strýca Kuhleborna, môj milovaný pán a často si ho k svojej neľúbosti stretol na chodbách hradu. Bertaldu neraz vystrašil až k zomdleniu. A to všetko preto, lebo nemá dušu, žije ako výplod živlov, ktorý je schopný odrážať iba vonkajšiu stránku sveta, vnútorná podstata mu zostáva utajená. Občas vidí, že si so mnou nespokojný a ja v svojej detinskosti nad tým plačem, zatiaľ čo je v tej samej chvíli Bertalda veselá. Namýšľa si bohvie čo a nepozvane sa rôznymi spôsobmi mieša medzi nás. Aký to má zmysel, keď mu vynadám, keď ho nepriateľsky vyženiem? Neverí mi ani slovo. Jeho úbohý život nemá žiadne tušenie o tom, že láska prináša okrem radosti aj útrapy a že sú si tak navzájom podobné a tak úzko previazané, že žiadna sila nie je v moci ich rozdeliť. Spod sĺz vychádza úsmev a úsmev otvára dvere slzám.“

    Pohliadla so slzami v očiach a úsmevom na perách na Huldbranda, ktorý znovu pocítil vo svojom srdci čaro starej lásky. Cítila to, vrúcnejšie si ho k sebe privinula a so slzami radosti pokračovala:

    „Keď sa narušiteľ nedal odbiť slovami, musela som pred ním zatvoriť dvere. A jediné dvere, kadiaľ má k nám prístup, je tá studňa. S ostatnými duchmi prameňov v tomto okolí a najbližších údolí je rozkmotrený a až ďalej na Dunaji, kam sa vlievajú niektorí jeho dobrí priatelia, začína opäť jeho ríša. Preto som prikázala privaliť otvor studne kameňom a napísala naň znaky, ktoré oslabujú všetku moc horlivého strýca. Teraz už neskríži cestu tebe ani mne a ani Bertalde. Ľudia môžu napriek znakom s vynaložením bežného úsilia kameň zodvihnúť; im znaky nebránia. Ak chceš, tak konaj podľa Bertaldinej žiadosti, ale vskutku, nevie čo žiada. Na ňu sa obzvlášť nezbedný Kuhleborn zameral, a keď by sa malo vyplniť, čo mi predpovedal, čo by sa mohlo stať aj bez zlého úmyslu z tvojej strany – och milý, potom by si nebol ani ty v bezpečí!“

    Huldbrand pocítil v hĺbke srdca veľkorysosť svojej spanilej ženy, pretože horlivo zamedzila prístup svojmu strašnému ochrancovi a pritom bola ešte zlorečená Bertaldou. Preto si ju čo najláskavejšie privinul do náručia a pohnuto prehovoril: „Kameň ostane ležať na mieste a všetko ostane naveky tak, ako chceš ty, moja milá Undinka.“ – Pokorne mu lichotila, potešená slovami dávnej lásky až nakoniec riekla: „Môj najmilší priateľ, ako si dnes ku mne dobrotivý a láskavý, mohla by som sa osmeliť, predniesť ti nejakú prosbu? Pozri, s tebou je to ako s letom. Na vrchole svojej krásy si náhle nasadí žiarivú a burácajúcu korunu blesku a hromu, v ktorej vyzerá ako pravý kráľ a boh zeme. A tak je to aj s tebou, chvíľami ma karháš slovami a hromy a blesky sršia z tvojho pohľadu, a to ti veľmi pristane, aj keď sa ja niekedy v svojej pochabosti dám do plaču. Ale nikdy sa na mňa nehnevaj, keď sme na vode alebo v blízkosti nejakého vodstva. Vedz, že potom by moji príbuzní opäť nadobudli moc nado mnou. Neúprosní v svojom hneve by ma vytrhli z tvojho náručia, mieniac, že jeden z ich rodu je urazený a až do konca svojich dní by som potom musela bývať tam dole v kryštálových palácoch a nikdy by som nesmela prísť k tebe, a ak by ma poslali k tebe na hladinu, och Bože, to by bolo ešte stokrát horšie. Nie, nie, môj drahý, nikdy nenechaj dôjsť tak ďaleko svojmu hnevu, ak je ti len trochu milá úbohá Undina.“

    Huldbrand slávnostne sľúbil, že splní jej želanie a obaja manželia neskonale šťastní a láskyplní vykročili z komnaty. Vtom im skrížila cestu Bertalda s niekoľkými nádenníkmi, ktorých už stihla zvolať a nevrlo, ako si v poslednej dobe bola zvykla, vravela: „Teraz je už hádam tajný rozhovor u konca a kameň možno odstrániť. Hej, chasa, dajte sa do práce!“ – Ale rytier, pobúrený jej panovačným chovaním, krátko a prísne riekol: „Kameň ostane na svojom mieste.“ A naostatok vyčítal Bertalde jej prudkosť voči svojej žene, načo nádenníci s tajným úškrnom na perách odišli. Bledá Bertalda utekala do svojej izby.

    Blížil sa čas večere a Bertalda sa neobjavila. Poslali po ňu; ale komorník našiel jej komnatu prázdnu a priniesol len zapečatený list adresovaný rytierovi. Ten ho rozrušene otvoril a čítal:

    „So zahanbením cítim, že som len úbohou rybárskou dcérou. Zato, že som nato na okamih pozabudla, chcem činiť pokánie v chudobnej chyži svojich rodičov. Žite blaho so svojou peknou ženou!“

    Undina sa srdečne zarmútila. Vrúcne prosila Huldbranda, nech sa rýchlo vydá za ubehlou priateľkou a privedie ju nazad. Ale nebolo nutné ho pobádať. Jeho náklonnosť k Bertalde znovu prudko ožila. Behal po celom hrade a vypytoval sa, či niekto nevidel, ktorou cestou sa krásna uprchlica ubrala. Nič sa nedozvedel a už vyskočil na koňa v hradnom dvore, rozhodnutý, vybrať sa naslepo cestou, ktorou sem Bertaldu sám priviedol. V tom prišiel mladý štítonos a oznámil, že slečnu videl na ceste vedúcej do Čierneho údolia. Ako šíp preletel rytier bránou a cválal naznačeným smerom, nečujúc Undinin úzkostlivý hlas, volajúci z okna: „Do Čierneho údolia? Ó, Huldbrand nejazdi tam! Tam nie! Alebo ma, preboha, aspoň zober so sebou!“ – Keď márne bolo všetko jej volanie, poručila rýchlo osedlať svojho belka a pustila sa za rytierom, odmietajúc akýkoľvek sprievod sluhov.

 

Kapitola štrnásta

Ako sa Bertalda s rytierom vrátili domov

 

    Čierne údolie ležalo hlboko v horách. Ako sa teraz volá, nemožno vedieť. Vtedy ho miestni obyvatelia tak nazývali kvôli hustej temnote, v ktorej sa norilo, zatienené vysokými stromami, prevažne jedľami. Od nich aj potok, pretekajúci pomedzi skalami, vyzeral úplne čierno a vôbec nie veselo ako vodstvo, ktoré zrkadlí v sebe blankytné nebo. No teraz, s nastupujúcim súmrakom, to vyzeralo uprostred strání obzvlášť divoko a pochmúrne. Rytier si bojazlivo razil cestu na koni pozdĺž potoka; čochvíľa sa bál, že skrz zdržanie nechá ubehlici veľký náskok a nato sa znovu strachoval, či ju vo veľkej rýchlosti náhodou niekde nepriehľadne, ak sa kdesi pred ním ukryla. Medzitým už hlboko prenikol do údolia a myslel si, že dievčinu čochvíľa dohoní, ak je na správnej ceste. Predstava, že uháňa nesprávnou cestou, nútila jeho srdce k úzkostlivejším tlkotom. Kde ostane krehká Bertalda, ak ju nenájde, v hroziacej búrkovej noci, ktorá sa čoraz väčšmi sťahovala nad údolím? Konečne zazrel ako sa skrz spleť konárov zablyslo niečo na úpätí skaly. Veril, že spoznal Bertaldin šat a vybral sa ta. Ale jeho tátoš sa spieral ísť tým smerom; vzpieral sa tak prudko a rytier nechcel strácať čas a beztak nemôžuc ísť s koňom do húštiny, zosadol, uviazal fŕkajúceho žrebca k brestu a opatrne sa začal predierať krovím. Vetvy, mokré od večernej rosy, ho nepriateľsky šľahali do tváre. Vzdialené hrmenie sa ozývalo za horami, všetko vyzeralo tak zvláštne, až ho zachvátil strach z bielej postavy, ktorá už ležala pred ním na zemi. Zreteľne rozoznal, že je to spiaca alebo v mdlobách žena, v dlhom, bielom šate, aký mala dnes Bertalda. Pristúpil bližšie, zatriasol vetvami, zarinčal mečom, avšak telo sa nepohlo. „Bertalda!“ riekol; najprv ticho, potom stále hlasnejšie, ale ona nepočula. Nakoniec keď zvolal drahé mu meno s veľkým vypätím síl, rozľahlo sa tlmené echo z hlbín horských jaskýň údolia: „Bertalda!“ – ale spiaca sa neprebudila. Sklonil sa nad ňou; ale temnota údolia a nastávajúca noc mu nedovolili rozoznať črty jej tváre. No vo chvíli, keď sa v nemom bôli a pochybnostiach úplne pritisol k nej na zem, ožiaril svetlý blesk údolie. Tesne pred sebou uzrel odborne znetvorenú tvár, z ktorej vravel tlmený hlas: „Daj mi bozk, zaľúbený rytier.“ – S výkrikom hrôzy vyskočil Huldbrand na nohy, škaredá bytosť hneď za ním. „Domov!“ mrmlala; „príšery sú hore. Domov, alebo ťa lapím!“ – A už natiahla k nemu dlhé biele ruky. „Prekliaty Kuhleborn,“ kričal rytier zmužilo, „čo je mňa do tvojich žartov, ty rarášok! Na, tu máš bozk!“ – A nehnevane sa rozohnal mečom proti bytosti. Ale tá sa zvírila a rytier premoknutý vodnou spŕškou nemal pochýb o tom s akým nepriateľom sa potýkal. 

    „Chce ma odlúčiť od Bertaldy,“ povedal nahlas k sebe; „myslí si, že sa budem báť jeho hlúpeho mátoženia a nechám v jeho moci to úbohé vystrašené dievča, aby mohlo pocítiť jeho pomstu. To nesmie učiniť, ten slabý duch živlov. Ukážem mu, čo zmôže ľudské srdce, ak veľmi chce, keď je odhodlané biť sa na život a na smrť, to nepochopí ten bezmocný kaukliar.“ – Cítil pravdivosť svojich slov a pocítil ako mu vlievajú novú odvahu do srdca. Aj sa zdalo, že mu šťastie praje, pretože ešte neprišiel ani k priviazanému tátošovi, keď vtom zreteľne započul Bertaldin nariekajúci hlas, ktorý prehlušoval silnejúci zvuk hromu a vytia vetra. Rýchlymi krokmi sa hnal za hlasom a uzrel chvejúcu sa pannu, ako sa márne snaží vyškriabať na stráne, aby unikla hrôzostrašnej temnote údolia. Láskavo jej skrížil cestu a hoc ako smelé a hrdé bolo jej rozhodnutie utiecť z hradu, teraz bola šťastná, že jej srdcu milý priateľ ju zachráni z tejto strašnej lesnej samoty a už videla ako ničím nerušený život v pohostinnom hrade znovu odhalí svoje milujúce objatie. Poslušne ho nasledovala, ale vyzerala tak vyčerpane, až bol rytier rád, keď ju priviedol k svojmu tátošovi; v rýchlosti ho odviazal, aby krásnu pútničku posadil do sedla a potom opatrne viedol koňa za uzdu cez neisté tiene obklopujúce údolie.

    Ale kôň bol úplne poplašený náhlim zjavom Kuhleborna. Aj sám rytier by musel vynaložiť veľa úsilia aby vyskočil na chrbát fŕkajúceho a vzpínajúceho sa zvieraťa; vyzdvihnúť do sedla chvejúcu sa Bertaldu bolo nemožné. Tak sa vydali domov peši. Huldbran viedol jednou rukou tátoša za uzdu a druhou podopieral vysilené dievča. Bertalda zhromaždila všetky sily, aby čím najskôr prešli strašným údolím, ale nohy mala od únavy ťažké sťa olovo a zároveň sa triasla na celom tele, čiastočne z prežitej úzkosti, keď ju Kuhleborn prenasledoval lesom, sčasti aj z pretrvávajúcej obavy pred zavýjaním búrky a udieraním hromu, ktoré sa rozliehali horami.

    Nakoniec vykĺzla z oporného ramena svojho spoločníka, klesla na mach a riekla: Nechaj ma tu ležať, ušľachtilý pane. Pykám za svoju pochabosť a zahyniem tu únavou a strachom.“ – „Nikdy vás neopustím spanilá priateľka!“ zvolal Huldbrand, márne sa snažiac skrotiť vzpínajúceho sa žrebca, ktorý sa opäť začal ešte viac plašiť. Napokon bol rytier rád už len tomu, že ho dokázal udržal v dostatočnej vzdialenosti od panny, aby ju nevystrašil ešte väčšmi. No vo chvíli keď sa so splašeným koňom vzdialil na pár krokov, začala žalostne za ním volať v presvedčení, že ju skutočne chce nechať v tejto strašnej húštine. Vôbec si nevedel dať rady. Rád by pustil zúriace zviera na slobodu, aby sa prehnal nocou a tak si vybúril svoju zbesilosť, ale obával sa, že sa svojimi podkutými kopytami preženie po úzkej ceste, kde ležala Bertalda. 

    V tejto bezradnosti a zmätku bol veľmi potešený, keď započul za sebou na kamenistej ceste pomaly hrkotať voz. Volal o pomoc; odpovedal mu mužský hlas, ktorý ho vyzýval k trpezlivosti a sľuboval pomoc. Krátko nato sa vynorili z krovia dvaja belkovia a vedľa nich biely plášť kočiša a vzápätí aj veľká biela plachta prikrývajúca tovar, ktorý viezol. Na hlasný pokyn „pŕŕ“ z úst ich pána zastali poslušní belkovia. Kočiš pristúpil k rytierovi a pomohol mu skrotiť fŕkajúce zviera. – „Ja viem,“ vravel pri tom, „čo tej mršine chýba. Kaď som prvýkrát tiahol týmto končinami, nevodilo sa mojim koňom o nič lepšie. Býva tu zlý vodný duch, ktorý má zábavu v takýchto žartoch. Ale naučil som sa jednu prípoviedku; ak dovolíte, pošepnem ju vášmu tátošovi do ucha a hneď bude pokojne stáť ako tu moji belkovia.“ – „Skúste svoj liek a pomôžte mi hneď!“ zvolal netrpezlivo rytier. Tu pritiahol kočiš k sebe hlavu spínajúceho tátoša a pošepol mu niekoľko slov do ucha. Okamžite stál žrebec krotko a pokojne a len jeho fŕkanie a horúce para z úst svedčili o jeho predošlej neskrotnosti. Huldbrand nemal veľa času na niečo sa vypytovať. Dohovoril sa s kočišom, že si Bertalda sadne do voza, kde sa podľa jeho slov nachádzala najjemnejšia bavlna v baloch a že ju odviezie až do hradu Ringstetten; rytier ich chcel nasledovať na koni. Avšak tátoš sa zdal byť predošlým besnením vyčerpaný, než aby mohol svojho pána ďaleko niesť, preto mu kočiš navrhol, aby si sadol s Bertaldou do voza a koňa možno vzadu priviazať. – „Cesta vedie z kopca,“ riekol, „a moji belkovia vás ľahko utiahnu.“ – Rytier ponuku prijal, nastúpil s Bertaldou do voza, žrebec ich poslušne nasledoval a kočiš čulo a bedlivo kráčal po strane.  

    Za tichosti stále tmavnúcej noci, z ktorej doznieval zvuk v diaľke dohrmievajúcej búrky, v pocite bezpečia a pohodlnej cesty sa odohral dôverný rozhovor medzi Huldbrandom a Bertaldou. Lichotivými slovami ju karhal za jej vzdorovitý útek; s pokorou a dojato sa ospravedlnila, a zo všetkého čo vyslovila vyludzoval sa svit, podobný lampe, ktorá pod rúškom temnoty noci a tajomstva dáva milencovi znamenie, že milovaná naňho čaká. Rytier chápal zmysel tejto vravy väčšmi, než aby dbal na význam jednotlivých slov a tak odpovedal len naň. Náhle ho vyrušil kočiš prenikavým hlasom: „Hoj, hor sa belkovia! Hore nohy! Vzchopte sa, belkovia! Pripomeňte si, kým ste!“ – Rytier sa vyklonil z voza a uvidel, ako sa kone brodia alebo skôr plávajú v prúde peniacej vody. Kolesá voza sa vo vode točili, ligotali a šumeli ako mlynské a kočiš vyliezol pred narastajúcou vlnou do voza. – „Čo to má byť za cestu? Veď vedie stredom rieky!“ kričal Huldbrand pohoničovi. – „Nie, pane,“ smial sa kočiš v odpoveď; „práve naopak. Rieka tečie stredom našej cesty. Len sa rozhliadnite ako je všetko vôkol zaplavené.“

    A vskutku, celé dno údolia sa vlnilo a šumelo od náhle vzbúriacich sa a narastajúcich vĺn. „To je Kuhleborn, ten zlý vodný duch, ktorý nás chce utopiť!“ kričal rytier. „Nepoznáš žiadnu prípoviedku, bratku?“ – „Jednu by som vedel,“ riekol kočiš, „ale nemôžem a nechcem ju vyrieknuť skôr, než budete vedieť, kto som.“ – „Teraz nie je čas na hádanky!“ kričal rytier. „Voda stúpa stále vyššie a čo ma je po tom, kto si?“ – „Niečo vás do toho bude,“ riekol kočiš, „pretože som Kuhleborn.“ S tými slovami, jeho úsmevom skrivená tvár, pohliadla do vozu, ale voz už nebol viacej vozom, belkovia belkami; všetko sa rozplývalo v hučiacich vlnách. Samotný pohonič vzrástol v obrovskú vlnu, ktorá strhla márne sa namáhajúceho sa žrebca pod vodu a stále narastala a týčil sa nad hlavami topiaceho sa páru ako maják a už ich chcel nemilosrdne pochovať navždy v hlbinách.

    Ale vtom zaznel uprostred hluku Undinin ľubozvučný hlas. Mesiac vyšiel spoza mrakov a ožiarená jeho svitom sa na jednom úbočí z údolia zjavila Undina. Zlorečila, hrozila vodám a obrovská zlovestná vlna sa so zurčaním a hundraním rozplynula. Ticho rinuli vody v mesačnom svite a tu uzreli ako sa Undina sťa biela holubica zniesla z úbočia hory a skloniac sa k rytierovi a Bertalde vyniesla ich na svieži, zelený kus zelene, kde vyberaným pohostením zapudila ich mdlobu a strach. Potom pomohla Bertalde vysadnúť na bieleho koňa, ktorý ju sem priviedol a tak sa všetci traja vrátili na hrad Ringstetten.

 

Kapitola pätnásta

Cesta do Viedne

 

    Od poslednej udalosti plynul život na zámku pokojne. Rytier sa stále viac a viac presvedčoval o nebeskej dobrote svojej ženy, ktorá sa tak skvelo osvedčila v Čiernom údolí, kde sa Kuhlebornova sila opäť rozrástla a ona ich svojim náhlením spasila. Sama Undina pociťovala pokoj a istotu, ktoré vždy prebývajú v duši, pevne vediacej, že je na správnej ceste. A okrem toho prebudila v nej novo vzplanutá láska a úcta jej manžela mnohonásobný záblesk nádeje a radosti. Bertalda bola vďačná, pokorná a plachá, bez toho, aby sa snažila pripísať si to k dobru. Kedykoľvek jej manželia chceli vysvetliť, prečo bola studňa zakrytá, ona vždy snažne prosila, aby ju od toho ušetrili, pretože pre zavalenie studni cíti veľké zahanbenie a udalosti z Čierneho údolia jej pripomínajú veľký strach. Preto sa od oboch už viac nič nedozvedela; a k čomu by to aj bolo potrebné? Pokoj a šťastie zavítali do života na hrade Ringstetten. Všetci boli o tom presvedčení a verili, že od tejto chvíle im bude život prinášať iba plody šťastia a blaženosti. 

    V takýchto pomeroch prišla i odišla zima a jar vzhliadla so svojimi bledozelenými výhonkami a bledomodrým nebom na šťastných ľudí. Bolo jej tak dobre ako im a im ako jej. Niet divu, že jarné bociany a lastovičky prebudili v nich túžbu po cestovaní! Keď si raz vyšli na prechádzku k prameňom Dunaja, rozprával Huldbrand o kráse mohutnej rieky ako vzrastajúc preteká skrz požehnané krajiny ako sa na jej brehoch trblieta okúzľujúca Viedeň a ako s každým krokom svojej cesty získava ako na mohutnosti tak i na kráse. – „Aké by to bolo čarovné, plaviť sa po Dunaji až do Viedne!“ vyhŕkla veselo Bertalda, ale hneď nato sa zapýrila a mlčala a opäť bola v svojej terajšej pokore a skromnosti. Práve to veľmi dojalo Undinu a vedená živou túžbou spraviť milej priateľke radosť, povedala: „Kto nám v tom bráni, podniknúť tú cestu?“ – Bertalda od radosti vyskočila a obidve ženy si začali vykresľovať pôvabnú plavbu po Dunaji v najživších farbách. Aj Huldbrand ochotne a s radosťou súhlasil; len zrazu v obavách pošepol Undine: „Ale nebudeme na vode opäť v moci Kuhleborna?“ – „Nech len príde,“ odvetila so smiechom; „veď ja budem s vami a predo mnou sa neopováži vyčíňať pestvá.“ – S tým bola posledná prekážka odstránená, vychystali sa a čoskoro sa vo veselej nálade a plný veľkých očakávaní vydali na cestu.

    Len nebuďte prekvapení ľudia, človek sa ani nenadeje a všetko sa udeje úplne ináč, než zamýšľal. Zlovestná sila číha, aby nám privodila skazu, ukolíše svoju vyvolenú obeť sladkými piesňami a zlatými rozprávkami. Naproti tomu posol spásy z neba nás často privádza do strachu svojim hlasným klopaním na naše dvere.  

    Prvé dni plavby po Dunaji uplynuli mimoriadne veselo. Len čo ich bárka postupovala po prúde majestátnej rieky, bolo všetko stále lepšie a krásnejšie. Ale v jednej, inak veľmi pôvabnej krajine, na ktorej radostný pohľad sa veľmi tešili, začal neskrotný Kuhleborn netajene ukazovať svoju moc. Boli to len prosté žartíky, pretože Undina často zlorečila do búrnych vĺn alebo protivetra a tak sa okamžite moc nepriateľa poddala jej vôli; ale znovu prišli útoky a opäť bolo potrebné Undininho napomínania a predtým tak veselá malá cestovateľská spoločnosť začínala byť znepokojená. A k tomu si ešte prievozníci začali zlovestne šepkať a podozrievavo hľadieť na panstvo, a aj ich služobníctvo stále viac a viac tušilo niečo hrozivé a sprevádzali svojich pánov so zvláštnymi pohľadmi. Huldbrand si často pomyslel: „To vzíde z toho, keď sa rovný nedruží s rovným, keď človek uzavrie zvláštne puto s vodnou vílou.“ – Na svoje ospravedlnenie, ako to všetci radi robíme, často sám sebe dohováral: „Nevedel som, že je vodná víla. Moje nešťastie, ale vina nie, že ma na každom kroku nasledujú vrtochy tejto skvelej rodiny.“ – Takéto myšlienky ho vždy upokojili, ale zároveň pociťoval stále väčšiu mrzutosť a nevraživosť k Undine. Hľadel na ňu odmeraným pohľadom a úbohá žena chápala význam toho zraku. Raz večer, unavená neustálim namáhaním sa proti Kuhlebornovým úkladom, upadla, príjemne kolísaná bárkou, do hlbokého spánku.

    No sotva zavrela oči, zdalo sa každému na bárke, že vidí na všetkých miestach, kam pohliadne, príšernú ľudskú hlavu, vynorenú z vĺn, no nie vodorovne ako u plavca, ale zvisle akoby nastoknutú na hladine vody, ale zároveň plaviacu sa zarovno s bárkou. Každý chcel druhému ukázať, čo ho vystrašilo, no každý vidiel na tvári toho druhého ten samý výraz zdesenia, ale ruky a pohľady smerovali na druhú stranu, vonkoncom nie na tú, odkiaľ sa smiala a vyhrážala obluda. Vo vzájomnom dorozumievaní začali všetci kričať: Pozri sem, nie tam!“ – vtom boli každému strašné tváre viditeľné a celá rieka okolo lode sa hemžila desivými stvorami. Na narastajúci krik sa zobudila Undina. Ledva otvorila oči a už razom pred jej pohľadom zmizlo celý kŕdeľ potvorných tvárí. Ale Huldbrand bol pobúrený nad toľkými odpornými kúskami. Bol by už začal všetkých preklínať, keby by mu nebola Undina včas s najpokornejším pohľadom prosebne zašepkala: „Preboha, manžel môj, sme na vode; teraz sa na mňa nehnevaj.“ – Rytier umĺkol, posadil a pohrúžil sa do myšlienok. Undina mu riekla do ucha: „Nebolo by lepšie, môj miláčik, upustiť od tejto ľahkovážnej cesty a v pokoji sa vrátiť na hrad Ringstetten?“ - No Huldbrand nevraživo mrmlal: „Takže mám byť väzňom na vlastnom hrade? A dýchať smiem len, pokým je studňa zavalená? To radšej, nech to divoké príbuzenstvo...“ Nedopovedal, keď mu Undina lichotivo pritlačila svoju jemnú rúčku na jeho pery. On umĺkol a uvažoval o tom, čo mu Undina dávno riekla.

    Medzitým sa Bertalda oddávala všemocne zvláštnym myšlienkam. Vedela mnohé o Undininom pôvode a predsa nie všetko a predovšetkým hrozný Kuhleborn bol pre ňu strašnou, ale ešte stále temnou hádankou; pretože ani raz nezapočula vyriecť jeho meno. Nad všetkými týmito zvláštnymi vecami dumala, bez toho aby si to bola uvedomila odopla si zlatý náhrdelník, ktorý jej kúpil Huldbrand pred niekoľkými dňami od putujúceho obchodníka a v polospánku sa s ním hrala tesne nad hladinou rieky, kochajúc sa trblietavým odleskom, ktorý vrhal na vodu jasne ožiarený večerným slnkom. Vtom sa zrazu z hlbín Dunaja vynorila veľká ruka a schmatla náhrdelník a zmizla s ním po vodu. Bertalda hlasno skríkla na čo sa z hlbín rieky ozval uštipačný smiech. Tu už rytier nemohol ovládnuť svoj hnev. Vyskočil a hrozil vlnám, preklínal všetkých, ktorí sa chceli vtierať do jeho príbuzenstva a života a vyzýval ich, hoc vodný duch alebo siréna, aby sa postavil jeho obnaženému meču. Bertalda zatiaľ plakala nad stratou milovaného šperku a svojimi slzami ešte väčšmi prilievala olej do ohňa rytierovho hnevu. Undina zatiaľ ponorila ruku do vĺn cez okraj bárky, pričom stále tlmene niečo vravela a chvíľkami prerušiac svoj tajomný šepot prosebne riekla manželovi: „Môj najmilší, tu ma prosím nekarhaj. Zloreč všetko, čo len chceš, ale tu buď ku mne zhovievavý. Veď vieš!“ – A skutočne jeho jedom zapletený jazyk nevyslovil proti nej ani jedno slovo. Potom vytiahla vlhkou rukou spod hladiny prekrásny korálový náhrdelník, ktorý si tak skvostne leskol, že takmer všetkým zaslepil oči. „Vezmi si ho,“ riekla láskavo podávajúc ho Bertalde; „to som ti nechala priniesť ako náhradu a už nebuď viac zarmútená, ty úbohé dieťa.“ – Ale rytier skočil medzi nich. Vytrhol prekrásny šperk Undine z ruky, hodil ho naspäť do vody a zlostne kričal: „Takže sa stále s nimi stýkaš? Nože, choď si k ním, k tým netvorom, so všetkými svojimi darmi a nechaj nás ľudí na pokoji, ty čarodejnica!“ – Strnulým, ale plným sĺz pohľadom hľadela naňho úbohá Undina, ešte stále s vystretou rukou, ktorou chcela priateľsky predať Bertalde svoj pekný darček. Potom sa z nej vydral srdcervúci plač ako u milého dieťaťa, ktorému bolo bez viny ublížené. Konečne riekla celkom mdlo: „Ó, spanilý priateľ, ach, buď zbohom! Oni ti nesmú ublížiť; len mi ostaň verný, aby som im v tom mohla zabrániť. Ale, ach, musím ísť preč, preč na celý mladý život. Ach beda, čo si spôsobil! Ach, beda!“

    A zmizla cez okraj bárky. – Zostúpila do vĺn alebo sa v nich rozplynula, nevedno, bolo to ako oboje a ako ani jedno. No čoskoro úplne splynula s Dunajom a len malé vlnky vôkol bárky šumeli a akoby jasne bolo počuť ich vzlykot: „Ach beda, ach beda! Ach ostaň verný! Ó beda!“

    Huldbrand ležal v horkých slzách na palube bárky a hlboká mdloba čochvíľa zahalila nešťastníka do zmierujúceho závoja.

 

Kapitola šestnásta

O tom, ako sa Huldbrandovi ďalej viedlo

 

    Bohužiaľ alebo možno lepšie povedané bohu vďaka, že náš zármutok nemá pravého trvania? Hovorím o naozaj hlbokom zármutku, ktorý je napájaný zo žriedla života, čím sa tesne spojuje so stratenou milovanou bytosťou, že už preň nie je viac stratená a celý život zbožne zasvätí pred jej obrazom, až kým nám nepadne posledná prekážka, ktorá zármutku už dávno padla! Samozrejme dobrý ľudia budú pokračovať v tejto zasvätenosti, ale už to viac nie je ten prvý, pravý zármutok. Upútajú nás iné, cudzie obrazy a konečne spoznáme pominuteľnosť všetkých pozemských vecí, hoc už náš zármutok pominul a tak musím povedať: „Bohužiaľ, že náš zármutok nemá pravého trvania!“

    Pán von Ringstetten to tiež zakúsil; či k jeho spáse, to sa dozvieme v tomto príbehu. Spočiatku nerobil nič iné len stále horko plakal ako plakala úbohá, dôverčivá Undina, keď jej z ruky vytrhol žiarivý šperk, ktorým dúfala všetko napraviť. V takej chvíli vždy vystrel ruku ako ona vtedy a znovu sa dal do plaču ako ona. Prechovával tajnú túžbu, že sa rozplynie v slzách; a či nejednému z nás vo chvíli veľkého žiaľu nepreletela podobná myšlienka mysľou s bolestnou slasťou? Bertalda plakala s ním a dlhý čas žili v tichosti spolu na hrade Ringstetten, ctiac si Undininu pamiatku, pričom na bývalú vzájomnú náklonnosť úplne zabudli. Undina sa často zjavovala v Huldbrandovich snoch; nežne a láskavo ho pohladila a potom sa ticho plačúc vzdialila, takže Huldbrand po prebudení mnohokrát nevedel, od čoho sú jeho líca tak zmáčané; či od jej alebo len od jeho sĺz.

    Ale tieto sny boli čím ďalej zriedkavejšie i rytierov zármutok menší a aj napriek tomu nikdy v živote nemal inakšieho želania, nežli neustále takto v tichosti na ňu spomínať a o nej rozprávať, ak by sa na hrade nečakane nezjavil starý rybár a vážne nežiadal, aby Bertalda odišla s ním ako jeho dieťa. O Undininom zmiznutí sa dozvedel a nechcel viac dopustiť, aby Bertalda pobudla u slobodného pána na jeho hrade. – „Či ma moja dcéra miluje alebo nie,“ vravel, „nechcem teraz vôbec vedieť, ale v hre je počestnosť a tam kde sa ozve, nie je viac čo dodať.“

    Zmýšľanie starého rybára a príšerná samota, ktorá hrozila rytierovi zo všetkých sál a chodieb pustého hradu po Bertaldinom odchode, prebudili to, čo dávno driemalo a na čo v zármutku nad stratou Undiny úplne zabudol: jeho náklonnosť k peknej Bertalde. Rybár mal veľa námietok proti navrhovanej svadbe. Starý muž mal Undinu veľmi rád a mienil, že vôbec nevedia či je stratená milovaná naozaj mŕtva. Spočíva však jej stuhnuté a chladné telo naozaj na dne Dunaja alebo ju prúd vĺn unáša k moru, potom má Bertalda podiel na jej smrti a nenáleží jej zaujať miesto úbohej vyhnankyni. Ale aj rytiera mal rybár veľmi rád; a keď sa k tomu pridali prosby dcéry, ktorá sa stala omnoho jemnejšou a pokornejšou, ako aj jej slzy pre Undinu, nakoniec musel dať zvolenie k sobášu, pretože bez odvrávania ostal na hrade. Vyslali rýchleho posla, aby priviedli otca Heilmanna na hrad, ktorý kedysi v šťastnejších dňoch požehnal Undine a Huldbrandovi, aby teraz posvätil druhý sobáš rytiera.

    Nábožný muž sotva prečítal list od pána von Ringstetten a už sa zberal na cestu, náhliac sa ešte rýchlejšie do hradu, než posol k nemu. Keď mu počas rýchlej chôdzi často dochádzal dych alebo ho staré údy boleli od únavy, vždy riekol sám k sebe: „Možno sa ešte dá zabrániť neprávosti; neklesaj, ty vyprahnuté telo, skôr než v cieli!“ – A s novými silami stále šiel a šiel, bez odpočinku, až kým jedného neskorého večera nevstúpil na nádvorie hradu Ringstetten.

    Ženích a nevesta sedeli ruka v ruke pod stromami, starý rybár zamyslene vedľa nich. Sotva zbadali otca Heilmanna, vyskočili a s radostným vítaním ho obklopili. Ale on však, bez dlhých rečí, chcel zaviesť ženícha do hradu; keď prekvapený Huldbrand váhal jeho výzvu poslúchnuť, duchovný riekol: „Prečo strácať čas zhováraním sa s vami osamote, pán von Ringstetten? Čo vám chcem povedať, týka sa aj Bertaldy a rybára a raz to počuť musia, tak nech to počujú čo najskôr, ako je to možné. Ste si úplne istý, rytier Huldbrand, že vaša prvá manželka naozaj skonala? Ja o tom pochybujem. Nechcem ďalej hovoriť o tom, ako to bolo s jej zvláštnou letorou, pretože neviem o tom nič určitého. Ale nie je pochýb, že to bola zbožná a verná žena. Už štrnásť nocí sa zjavovala v mojich snoch pri mojej posteli, vystrašene zalamovala nežnými rúčkami a neustále vzdychala: „Ach, zabráň mu, milý otec! Ja ešte žijem! Ach, zachráň mu telo! Ach, zachráň mu dušu!“ – Nechápal som, o čo žiada to nočné videnie; a tu prišiel váš posol a tak som sa sem náhlil, nie sobášiť, lež rozdeliť, čo nesmie nikdy patriť k sebe. Upusť od nej, Huldbrand! Upusť od neho, Bertalda! Patrí ešte inej, čo nevidíš ten zármutok za stratenou manželkou na jeho bledej tvári? Tak nevyzerá žiaden ženích a vnútorný hlas mi vraví, že ak neupustíš od neho, nezažiješ s ním žiadnej radosti.“

    Všetci cítili v hĺbke srdca, že otec Heilmann vraví pravdu, ale predsa nechceli tomu veriť. Dokonca aj starý rybár bol už teraz tak veľmi zaslepený, že sa domnieval, že inak byť už ani nemôže, než ako sa medzi sebou tieto dni neraz zjednali. Preto sa všetci prchko osopili na výstrahy duchovného, že tento nakoniec zarmútený opustil hrad, bez toho aby bol prijal ponúknutý nocľah čo i len na túto noc alebo niečo z občerstvenia, ktoré mu boli priniesli. Huldbrand si nahovoril, že duchovný je trudnomyseľný a poslal za prvého ranného úsvitu do najbližšieho kláštora pre iného kňaza, ktorý bez váhania sľúbil, že za niekoľko dní sobáš požehná.

 

Kapitola sedemnásta

Rytierov sen

 

    Bolo to medzi prvými lúčmi rannej zory a na sklonku noci. Rytier v polospánku ležal na lôžku. Keď sa pokúšal usnúť hlbokým spánkom, bránil mu v tom akýsi zvláštny pocit hrôzy, ktorý odháňal sny, pretože tam sa človeku zjavujú prízraky. No keď sa snažil zo spania úplne prebudiť, vôkol sa rozliehal vánok akoby od šelestiacich labutích letiek a tichý šumot vĺn, čo ho opäť pohrúžilo do sladko omamnej driemoty. Napokon úplne zaspal, pretože sa mu zdalo, akoby ho schmatli labute a na šelestiacich letkách ho unášali nad súšou i morom a vždy pri tom spievali niečo ladné. – „Labutia pieseň! Labutia pieseň!“ opakoval si pre seba; „to znamená smrť?“ – Ale zrejme to malo aj iný význam. Zrazu sa mu zdalo ako by sa vznášal nad Stredozemným morom. Jedna labuť mu dokonca spievala do ucha, že toto je Stredozemné more. A keď sa pozeral dole na vodu, zmenila sa na čistý krištáľ a tak mohol vidieť až na jej samé dno. Veľmi sa z toho radoval, pretože uvidel Undinu, ako sedí pod jasnými krištáľovými klenbami. Avšak ronila slzy a vyzerala oveľa zarmútenejšia než v šťastných časoch, ktoré spolu strávili na hrade Ringstetten, predovšetkým na začiatku a aj potom, prv než podstúpili osudnú plavbu na Dunaji. Rytie si to všetko veľmi podrobne a vrelo pripomenul, ale nezdalo sa, akoby si bola Undina vedomá jeho prítomnosti. Medzitým k nej pristúpil Kuhleborn a chcel ju vyhrešiť pre jej nárek. Znezrady sa spamätala a pohliadla naňho tak vznešene a panovačne, až sa takmer vystrašil. „Hoc prebývam tu pod vodami,“ riekla, „predsa som si so sebou priniesla svoju dušu. A preto môžem plným právom plakať, aj keď nemôžeš pochopiť, čo také slzy znamenajú. Som aj v slzách blažená, ako je všetko blažené tomu, v ňom prebýva verná duša.“ – Neveriacky pokrútil hlavou a po krátkom premýšľaní prehovoril: „A predsa, neter, ste podriadená našim zákonom živlov a musíte ho súdiť a pripraviť o život, ak sa ožení s inou a vám bude neverný.“ – „Až do tejto chvíli je vdovcom,“ odvetila Undina, „a chráni lásku ku mne v svojom smutnom srdci.“ – „Ale zároveň je už aj ženíchom,“ smial sa posmešne Kuhleborn, „a len málo dní uplynie a sobáš bude kňazom požehnaný. Potom musíte ísť nahor a usmrtiť muža dvoch žien.“ – „Ale veď nemôžem,“ usmiala sa Undina na odpoveď. „Studňu som zapečatila, voči mne a mne podobným.“ – „Ale čo, keď opustí hrad,“ namietol Kuhleborn, „alebo keď raz studňu nechá opäť otvoriť! Pretože vôbec nepomyslí na všetky tieto veci.“ – „Práve preto,“ riekla Undina, stále v slzách sa usmievajúc, „práve preto sa práve teraz vznáša v duchu nad Stredozemným morom a počuje a vidí vo sne pre výstrahu tento náš rozhovor. Tak som to premyslene zariadila.“ – Vtom vrhol Kuhleborn rozzúrený pohľad hore na rytiera, zadupal nohami a rýchlo ako blesk sa stratil pod vlnami. Rytierovi sa zdalo, akoby sa od zlosti nafúkol a premenil na obrovskú veľrybu. Labute začali opäť pieť, vytvárať vánok, lietať; rytierovi sa zdalo, akoby sa vznášal nad Alpami a riekami, až nakoniec priletel k hradu Ringstetten a prebudil sa na svojom lôžku.

    Naozaj sa prebudil na svojom lôžku a práve vtedy vošiel panoš a zvestoval mu, že otec Heilmann sa stále zdržuje v okolí; včera v noci ho vraj stretol v lese v chatrči, ktorú si zhotovil z vetiev a pokryl machom a raždím. Na otázku, čo tu pohľadáva? veď sobáš požehnať nechce! sa mu od duchovného dostalo nasledovnej odpovedi: „Existujú ešte iné požehnania, než tie pred svadobným oltárom a keď som neprišiel na svadbu, tak môže byť, že na inú slávnosť áno. Všetko má svoj čas. Okrem toho sňatok a smútok nie sú až tak odlišné a ten kto nie je svojvoľne zaslepený, to musí uznať.“

    Rytierovi vírili hlavou všemožné myšlienky o slovách duchovného a o jeho sne. Ale človeku je zaťažko zrieknuť sa toho, čo si raz pevne zaumienil, a tak ostalo všetko pristarom.

 

Kapitola osemnásta

Ako rytier Huldbrand slávil svadbu

 

    Ak by som vám mal povedať, ako sa odohrala svadobná slávnosť na hrade Ringstetten, tak by sa vám zdalo, že je pred vami hromada jagavých a radostných vecí, ktoré sú prekryté čiernym smútočným flórom a pod nim nás všetka táto nádhera až tak neuchvacuje, nakoľko vypadá ako výsmech nad bezvýznamnosťou všetkých pozemských radostí. Nebolo to tým, že by nejaká strašidelná neplecha narušila oslavu, pretože ako vieme, nemali už vodní duchovia na hrad prístup. Ale rytierovi, rybárovi a všetkým hosťom pripadalo, akoby ešte jedna, a to hlavná, osoba na oslave chýbala a všetkým bolo zrejmé, že tou hlavnou osobou mala byť všetkými milovaná a priateľská Undina. Sotva sa otvorili nejaké dvere, upreli sa všetky zraky mimovoľne tým smerom a keď sa objavil len hlavný lokaj s novými misami alebo pohárnik priniesol nové ešte ušľachtilejšie víno, opäť všetci skleslo odvrátili zrak a v mžiku kde tam vzbĺknuté iskričky veselia a zábavy znova zhasli pod vlhkosťou smutných spomienok. Nevesta bola zo všetkých najľahkovážnejšia a tým aj najveselšia; ale aj jej prišlo časom zvláštne, že ona sedí za vrcholom stola v zelenom venci a zlatom pretkaných šatách, kým stuhnuté a chladné telo Undiny leží na dne Dunaja alebo ju prúd vĺn uniesol k moru. Pretože odvtedy, čo jej otec vyslovil podobné slová, neprestajne zneli v jej ušiach a práve dnes ich nemohla nijak zapudiť.

    Spoločnosť sa rozišla sotva pri nastúpení noci; bez toho aby bola prinútená netrpezlivým očakávaním ženícha, ako tomu býva na svadobných slávnostiach, ale úplne skľúčená a ponurá sa rozpŕchla, zachvátená tklivou predtuchou blížiaceho sa nešťastie. Bertalda v sprievode svojich komorných a rytier so svojim služobníctvom sa odobrali odstrojiť: o žartovnom sprievode panien a mládencov, nevesty a ženícha, nebolo na tejto oslave ani reči. 

    Bertalda sa chcela rozveseliť; nechala pred sebou rozprestrieť skvostné šperky spolu s bohato zdobenými šatmi a závojmi, ktoré jej podaroval Huldbrand, aby si z toho vybrala najkrajší a najveselší zajtrajší odev. Služobné mali z toho radosť, že mohli v tejto chvíli mladej panej zalichotiť, pričom nešetrili slovami chvály o kráse mladomanželky. Stále viac sa ponárali do týchto rečí, až kým Berdalta nepohliadla do jedného zrkadla a náhle si nevzdychla: „Ach, vidíte tie pehy tu na krku?“ – Pozreli ta a naozaj nejaké zazreli, ako vravela krásna pani, ale nazvali ich rozkošným malým znamienkom, ktoré ešte väčšmi vyzdvihuje bledosť jemnej pleti. Bertalda zavrtela hlavou a mienila, že nedostatkom to stále bude. – „Ale mohla by som sa toho zbaviť,“ povzdychla si nakoniec. „Ale hradná studňa, z ktorej sa vždy dala čerpať znamenitá voda a ktorá mojej pleti tak prospievala, je bohužiaľ zavalená. Ak by som dnes z nej mala aspoň jednu fľašku!“ – „Ak je to len to?“ zasmiala sa jedna vrtká služobná a vykĺzla z komnaty. – „Hádam nebude blázniť,“ opýtala sa Bertalda s radostným prekvapením, „aby ešte dnes večer studňový kameň odvalili?“ – A vtom už bolo počuť mužské kroky na nádvorí a z okna bolo vidieť, ako úslužná služobná vedie mužov priamo k studni, nesúcich na pleciach sochor a iné náradie. – „Je to moja vôľa,“ usmievala sa Bertalda; „ale len aby to netrvalo veľmi dlho.“ – A s šťastným pocitom, že teraz postačí len jej kývnutie, aby dosiahla toho, čo jej predtým bolo tak bolestne odopierané, hľadela na práce na hradnom nádvorí, osvetlenom mesačným svitom.

    Muži sa s námahou pribrali zodvihnúť veľký kameň; občas si nejeden povzdychol, keď pomyslel, že tu ničia dielo milovanej predošlej pani. Ale práca šla jednoduchšie, než si mysleli. Zdalo sa, akoby im nejaká sila zo studne pomáhala zodvihnúť kameň. – „Akoby sa studňa zmenila na fontánu.“ vraveli medzi sebou prekvapení muži. – A stále viac a viac sa zdvíhal kameň, až sa takmer bez pomoci mužov pomaly zvalil s tupým dunením na dláždené nádvorie. Zo studne slávnostne vystupoval biely vodný stĺp; sprvu si mysleli, že to naozaj bude fontána, až kým nevideli, že je to bledá, zo studne vystupujúca postava ženy, zahalená v bielom závoji. Horko plakala a úzkostlivo zalamovala rukami nad hlavou a pomalými rovnomernými krokmi sa vybrala smerom k hradu. Hradná čeľaď sa v strachu rozpŕchla od studni a smrteľne bledá nevesta stuhla hrôzou pri okne so slúžkami. Keď tá postava kráčala pod oknami jej komnát, pohliadla hore a žalostne zalkala. Bertalda mienila, že pod závojom spoznala bledú tvár Undiny. Ale zažialená postava sťažka, nútene a váhavo ďalej kráčala ako na popravisko. Bertalda kričala, aby zavolali rytiera; ale žiadna zo slúžok sa neodvážila pohnúť z miesta a aj sama nevesta opäť umĺkla, bojac sa vlastného hlasu.

    Pokým oni ešte stále úzkostlivo stáli pri okne, nehybne ako sochy, prenikla zvláštna pútnička do hradu, vystúpila po známych schodoch, prešla známymi chodbami, stále v tichých slzách. Ach, ako odlišne chodievala inokedy tadiaľto! –

    Rytier prepustil svojich sluhov a napoly odstrojený stál v trudných myšlienkach pred veľkým zrkadlom; sviečka vedľa neho horela matným plameňom. Vtom sa ozvalo slabé, veľmi slabé klopanie na dvere. Takto zvykla klopať Undina, keď si ho chcela priateľsky doberať. – „Všetko je to len prelud!“ riekol k sebe. „Musím ísť na svadobné lôžko.“ – „Musíš, ale na chladné!“ začul plačúci hlas predo dvermi komnaty a potom uzrel v zrkadle, ako sa pomaly otvárajú dvere a dnu vstúpila biela pútnička a ticho ich znovu za sebou zatvorila. „Otvorili studňu,“ preniesla tíško, „a preto som teraz tu a ty musíš zomrieť.“ – Rytier cítil v svojom chvejúcom srdci, že to ani inak nemôže byť a zakryl si dlaňami oči, pričom riekol: „Nestraš ma v hodinu mojej smrti. Ak schovávaš pod závojom strašnú tvár, neodhaľuj ho a odsúď ma nevidená.“ – „Ach,“ odvetila pútnička, „nechceš ma ešte jedinký krát naposledy vidieť? Som pekná, ako keď si sa mi dvoril na výbežku.“ – „Ó, keby tomu tak bolo!“ povzdychol Huldbrand; „potom chcem umrieť s tvojím bozkom na perách.“ – „Veľmi rada, miláčik,“ povedala. A nato odhrnula závoj a spod neho uzrel Huldbrand nebesky krásnu tvár Undiny rozžiarenú v úsmeve. Chvejúc sa od lásky a blízkej smrti sa rytier naklonil k jej objatiu, pobozkala ho nebeským bozkom a viac už ho nepustila, vrúcnejšie si ho pritisla a po líci jej skanulo more sĺz, sťaby chcela vyplakať svoju dušu. Jej slzy prenikali do rytierových očú a slabá bolesť prenikla jeho hruď až nakoniec naposledy vydýchol a mŕtvy klesol z krásneho objatia na vankúše lôžka.

    „K smrti som ho uplakala!“ riekla služobníctvu, ktoré stretla v predsieni a pomaly kráčala stredom vystrašených ľudí von k studni.

 

Kapitola devätnásta

Ako bol rytier Huldbrand pochovaný

 

    Otec Heilmann sa vydal na hrad, hneď ako sa správa o smrti pána von Ringstetten rozniesla po okolí, dorazil ta v tú samú chvíľu, keď mních, ktorý nešťastných manželov zosobášil, premožený strachom a hrôzou utekal z brány hradu. – „Tak je to dobre,“ odvetil Heilmann, keď mu o tom povedali: „a teraz sa začína moja služba a nepotrebujem k tomu žiadneho pomocníka.“ – Potom začal utešovať ovdovenú nevestu, hoc jeho slová mali slabý účinok na jej svetskú myseľ. Starý rybár, aj keď veľmi zarmútený, sa naopak zmieril ľahšie s osudom, ktorý zasiahol jeho dcéru a zaťa. Keď Bertalda neprestávala preklínať Undinu a nazývať ju vrahyňou a čarodejnicou, povedal starý muž pokojne: „Inak to ani nemohlo byť. Nevidím v tom nič iné, lež Boží súd a Huldbrandova smrť nezasiahla ničie srdce väčšmi nežli tej, ktorá ju musela vykonať, úbohej, opustenej Undiny!“ – Rybár pomáhal usporiadať pohrebnú slávnosť, ako sa patrilo na stav zosnulého. Mal byť pochovaný v jedenej farskej obci, kde na cintoríne spočívali všetci jeho predkovia, ktorí štedro obdarovali, ako aj on sám, tamojší kostol. Štít a prilba už ležali na rakve, aby boli spolu s ním spustené do hrobky, pretože pán Huldbrand von Ringstetten zomrel ako posledný svojho rodu. Smútiaci začali svoj bolestivý pohrebný sprievod a žalospevy sa vznášali k jasnej, modrej oblohe. Na čele kráčal otec Heilmann nesúc veľký krucifix a za ním bezútešná Bertalda, podopieraná svojim starým otcom. – Znezrady sa uprostred čierne odetých nariekajúcich žien objavila snehobiela postava, celá zahalená v závoji, žalostne spínajúca rukami v beznádejnom zúfalstve. Tajomný strach sa zmocňoval tých, ktorí kráčali zároveň s ňou, buď to odstupovali dozadu alebo stranou, ale ešte väčšmi nastrašila tých, čo sa teraz ocitli vedľa bielej cudzinky, a tým v smútiacom sprievode vypukol zmätok. Niektorí vojaci sa osmelili postavu osloviť, aby ju zo sprievodu vyhnali, ale tu akoby im zmizla spod rúk a znova sa zjavila na inom mieste a pomalým krokom kráčala medzi trúchliacim sprievodom. Nakoniec sa skrz neustále ustupovanie slúžok dostala až tesne za samú Bertaldu. A tu postava spomalila krok, tak aby si ju vdova nevšimla a potom veľmi pokorne a nerušene kráčala za ňou.

    Takto šla, až kým pohrebný sprievod neprišiel na cintorín a v kruhu neobstal otvorený hrob. Tu uvidela Bertalda nezvanú spoločníčku a napoly rozhnevaná, napoly v strachu ju vyzvala, aby opustila rytierovo miesto posledného odpočinku. Avšak zahalená postava jemne potriasla hlavou a prosebne zodvihla ruky k Bertalde; táto sa cítila veľmi dojato a so slzami v očiach musela pomyslieť na to, ako jej Undina tak priateľsky chcela na Dunaji podarovať koralový náhrdelník. Okrem toho otec Heilmann pokynul, aby všetci umĺkli a modlili sa za pokoj duše zosnulého, na ktorého už dopadali hrudy hliny. Bertalda mlčky pokľakla a všetci ju nasledovali, aj hrobári si kľakli, keď skončili prácu. Keď potom všetci povstali, biela cudzinka tam už nebola; na mieste kde kľačala, prýštil z mačiny striebristo jasný pramienok, ktorý sa rinul a vinul, až kým neobkolesil rytierov náhrobok; potom pomaly plynul a vlial sa do pokojného rybníka, ktorý sa rozprestieral v blízkosti cintorína. A ešte mnoho rokov ľud obce veril a rozprával si, že tento prameň je úbohá zavrhnutá Undina, ktorá i po smrti takto objíma svojho miláčika.

 

 

Preklad: ©2013 - 2014 ~Matúš T.