Ilse Aichinger

Divadlo v okne

Žena sa vyklonila z okna a zahľadela sa na druhú stranu. Vietor uháňal v miernych poryvoch od rieky a neprinášal nič nové. Žena hľadela strnulým pohľadom zvedavých ľudí, ktorí sú neuspokojiteľní. Nikto jej ešte nespravil tú láskavosť, aby ho zrazilo pred jej domom. Okrem toho bývala na predposlednom poschodí a ulica bola príliš ďaleko. Hluk sem doliehal len trochu. Všetko sa odohrávalo príliš dole. Keď sa práve chcela odvrátiť od okna, všimla si, že starý muž naproti zapol svetlo. Keďže bolo stále pomerne jasno, toto svetlo zostalo len pre seba a vyvolávalo zvláštny dojem zahorených pouličných lámp pod slnkom. Akoby niekto zapálil sviečky pri oknách prv než procesia opustila kostol. Žena zostala pri okne.

Starý muž otvoril okno a kývol smerom k nej. Má na mysli mňa? pomyslela si žena. Byt nad ňou bol prázdny a pod ňou bola dielňa, ktorá bola o tomto čase už zatvorená. Mierne pohla hlavou. Starý muž znova prikývol. Chytil sa za čelo, zistil, že nemá klobúk a zmizol vo vnútri miestnosti.

Krátko nato sa vrátil s klobúkom na hlave a v kabáte. Zdvihol klobúk na pozdrav a usmial sa. Potom z vrecka vybral bielu šatku a začal ňou mávať. Sprvu ľahko a potom stále horlivejšie. Bol vyklonený cez parapet, že nejedného by pochytil strach, že sa prepadne. Žena urobila krok späť, ale zdalo sa, že ho to len posilnilo. Pustil šatku, uvoľnil si šál z krku - veľký farebný šál - a nechal ho viať z okna. Pritom sa usmieval. A keď urobila ďalší krok späť, prudkým gestom odhodil klobúk a obtočil si šál okolo hlavy ako turban. Potom si prekrížil ruky na hrudi a uklonil sa. Kedykoľvek vzhliadol, prižmúril ľavé oko, akoby medzi nimi bola tajná dohoda. To jej prinášalo potešenie tak dlho, až kým  náhle neuvidela iba jeho týčiace sa nohy v tenkých, zaplátaných, zamatových nohaviciach vo vzduchu. Stál na hlave. V tom čase keď sa jeho začervenaná, rozpálená a priateľská tvár znova objavila, už upovedomila políciu.

A pokým sa striedavo objavoval v oboch oknách, zahalený do plachtoviny, rozoznala už tri uličky ďalej pomedzi zvonením električiek a tlmeným hlukom mesta, húkanie vozidla bezpečnosti, pretože jej vysvetlenie nebolo veľmi jasné a jej hlas znel rozrušene.

Starý muž sa teraz smial, až sa jeho tvár skladala do hlbokých vrások, potom si ňou prešiel vágnym gestom, stala sa vážnou, zdalo sa, akoby na chvíľu držal smiech v prázdnej dlani a potom ho odhodil. Až keď auto zahýbalo za roh, podarilo sa žena odtrhnúť od jeho pohľadu.

Dole prišla zadýchaná. Okolo policajného auta sa zhromaždil dav. Policajti sa oddelili, no dav ich a ženu nasledoval. Len čo sa snažili ľudí zahnať, jednohlasne vyhlásili, že bývajú v tomto dome. Niektorí z nich ich sledovali až po najvyššie poschodie. Zo schodov sledovali, ako muži vylomili dvere, keď ich klopanie ostalo bez odozvy a zvonček očividne nefungoval.

Pracovali rýchlo a s istotou, z ktorej by si každý zlodej mohol vziať ponaučenie. Dokonca ani v predsieni, s oknami do dvora, neváhali ani na sekundu. Dvaja z nich si vyzuli topánky a zakrádali sa za roh. Už bola tma. Narazili do stojanu na šaty, uvideli svetlo na konci úzkej chodby a nasledovali ho. Žena sa zakrádala za nimi. Keď sa rozleteli dvere, starý muž stále stál pri okne chrbtom k nim.

Držal na hlave veľký biely vankúš, ktorý si stále snímal, akoby niekomu chcel naznačiť, že chce spať. Okolo ramien mal koberec, ktorý zobral z podlahy. Pretože bol nedoslýchavý, neotočil sa, keď muži stáli tesne za ním a žena ponad neho hľadela do svojho tmavého okna.

Ako predpokladala, dielňa pod jej oknom bola zatvorená. Ale do bytu nad jej oknom sa museli prisťahovať noví nájomníci. Pri jednom z osvetlených okien bola pritisnutá detská postieľka, v ktorej stál malý chlapec. Tiež mal na hlave vankúš a perinu okolo ramien. Vyskočil, zamával a výskal nadšením. Smial sa, prešiel si rukou po tvári, ostala vážna a zdalo sa, akoby na chvíľu držal smiech v prázdnej dlani. Potom ho celou silou hodil strážcom do tváre.

Preklad: ©2020 ~Matúš T.