Marie Luise Kaschnitz

Duchovia

Či už som niekedy zažila strašidelnú príhodu? Och áno, samozrejme – veľmi dobre si ju ešte pamätám a chcem Vám ju vyrozprávať. Ale keď ju dopoviem, nesmiete sa ma na nič pýtať a dožadovať sa akéhokoľvek vysvetlenia, pretože viem len práve toľko, koľko Vám poviem a ani o slovo viac.

Zážitok, ktorý mám namysli sa začal v divadle, a to v divadle Old Vic v Londýne, počas Shakespearovej hry Richard II. Bolo to po prvýkrát, čo som ja a môj manžel navštívili Londýn; mesto urobilo na nás veľký dojem. Najčastejšie sme sa zdržiavali na vidieku, v Rakúsku a samozrejme sme poznali Viedeň a aj Mníchov a Rým, ale čo je veľkomesto, to sme netušili. Pamätám sa, že už počas cesty do divadla, na strmých pohyblivých schodoch podzemnej dráhy jazdiac na nich hore a dole a v mrazivom vetre nástupišťa ponáhľajúc sa na vlak, sa nás zmocnila zvláštna vzrušujúca a radostná nálada a ako sme potom sedeli ešte pred zatiahnutou oponou sťa deti, ktoré po prvýkrát uvidia na javisku vianočnú rozprávku. Konečne sa zdvihla opona a hra sa začala, čoskoro sa objavil mladý kráľ, pekný mládenec, playboy, o ktorom sme vedeli, čo s ním osud zamýšľa, ako ho podrobí a ako nakoniec padne, bezmocný z vlastného rozhodnutia. Ale pokým som sa vžívala do deja a unesená žiarivými farbami scény a kostýmov neodvrátila pohľad od javiska, Anton sa javil rozptýlený a nebol srdcom pri veci, akoby zrazu niečo iné upútalo jeho pozornosť. Keď som sa raz na neho obrátila, hľadajúc jeho súhlas, všimla som si, že vôbec nehľadí na javisko a sotva počúva, čo sa na ňom vraví, ale že sa skôr zameral na ženu sediacu v rade pred nami, trochu viac vpravo a ktorá sa tiež niekoľkokrát za ním napoly otočila, pričom sa na jej stratenom profile zračilo niečo ako hanblivý úsmev.

Anton a ja sme boli v tom čase už šesť rokov svoji a mala som teda skúsenosť a vedela som, že si rád obzerá pekné ženy a mladé dievčatá a s radosťou sa k nim aj priblíži, aby vyskúšal kúzlo svojich príťažlivých, pekných, južanských očí. Takéto správanie nebolo nikdy pre mňa dôvodom k oprávnenej žiarlivosti a teda som nebola žiarlivá ani teraz, len trochu podráždená, že si Anton skrz toto rozptýlenie nechá ujsť to, čo sa mne zdalo tak veľmi zážitkové. Preto som si ďalej nevšímala toto jeho dobývanie, ku ktorému sa zrejme chystal. Ani len vtedy, keď sa počas prvého dejstva jemne dotkol mojej ruky a skrz pozdvihnutie brady a sklopenie viečok poukázal na krásku, priateľsky som len prikývla a znovu sa zamerala na javisko. Počas prestávky však už nebolo možné uhýbať. Anton sa predral radou tak rýchlo ako len vedel a mňa tiahol so sebou k východu, pochopila som, že tam chce čakať, než neznáma prejde popri nás, za predpokladu, že svoje miesto vôbec opustí. Sprvu to vyzeralo, že nevstane. Ako sa ukázalo nebola sama, lež bola v spoločnosti mladého muža, ktorý mal, ako ona sama, tvár jemnej bledej farby a načervenavo plavé vlasy a pôsobil unaveným, skoro vyhasnutým dojmom. Obzvlášť pekná nie je, pomyslela som si a ani príliš elegantná, v skladanej sukni a pulóvri, akoby na prechádzke po vidieku. A potom som navrhla, aby sme sa šli von prejsť a začala som rozprávať o hre, aj keď som vedela, aké je to celé zbytočné.

Pretože Anton nešiel so mnou von a ani ma nepočúval. Skoro až nezdvorilým spôsob hľadel na mladý pár, ktorý sa práve zodvihol a blížil sa k nám, aj keď zvláštne pomaly, takmer ako v spánku. Nemôže ich osloviť, pomyslela som si, nie je to tu zvykom, nie je to nikde zvykom, ale tu je to neospravedlniteľný prečin. Medzitým už prechádzala dievčina celkom blízko popri nás, beztoho aby sa na Antona čo i len pozrela. Z ruky jej vypadol program a trepotal sa na koberci, ako kedysi čipkovaná vreckovka, suivez-moi*, prostriedok na nadviazanie styku z dávno zabudnutých čias. Anton sa zohol pre bulletin, ale namiesto toho aby jej ho vrátil, poprosil, aby doň mohol nazrieť, tak aj spravil a zamumlal v svojej úbohej angličtine všeličo nezmyselné o predstavení, o hercoch a konečne predstavil seba i mňa cudzincom, čo ako sa zdalo mladého muža nemálo udivovalo. Áno, prekvapenie a odmietnutie sa zračilo aj na tvári mladého dievčaťa, navzdor tomu, že ono nechalo naschvál padnúť program a hoci sa teraz pozeralo celkom neostýchavo môjmu mužovi do očí, i keď so zakaleným pohľadom. Ruku, ktorú Anton podľa pevninských mravov úprimne vystrel, prehliadlo, nemenovalo ani žiadne mená, len povedalo, sme brat a sestra a z tónu jeho hlasu, ktorý bol náramne jemný a sladký a vôbec nie strach naháňajúci, ma premkla zvláštna úzkosť. Po týchto slovách, pri ktorých Anton očervenel ako mládenec, sme sa dali do pohybu, prechádzali sme sa po chodbe a zadŕhavo hovorili nepodstatné veci a keď sme prešli popri zrkadlách, ostalo cudzie dievča stáť a upravovalo si vlasy, pričom sa usmievalo na Antona v zrkadle. Potom zazvonilo a my sme sa vrátili na svoje miesta, ja som počúvala a pozerala a zabudla na anglických súrodencov, ale Anton na nich nezabudol. Už tak často nehľadel ich smerom, ale všimla som si, že sa nevie dočkať konca predstavenia a že si strašnú a osamelú smrť zostarnutého kráľa ani trochu nebral k srdcu. Keď padla opona, vôbec nepočkal kým doznie potlesk a ani na opätovný návrat hercov, ale dral sa k súrodencom a prihovoril sa im, očividne ich prehovoril, aby mu prenechali ich štítok z garderóby, pretože pre neho tak cudzou, nepríjemnou zručnosťou sa ihneď nato prestrčil cez pokojne čakajúcich divákov a čoskoro sa vrátil naložený kabátmi a klobúkmi; jeho horlivosť ma nahnevala a bola som presvedčená, že nás naši noví známi na konci chladne odmietnu a mňa, po otrase, ktorý som zažila vďaka tejto tragédii, neočakáva nič iné, než ísť domov so sklamaným a zle naladeným Antonom.  

Ale všetko sa odohralo celkom ináč, pretože vonku silno pršalo nebol k dispozícii žiaden taxík, až sme sa napokon všetci štyria natlačili do jediného, ktorý Anton pobehovaním a mávaním nakoniec zohnal, čo vyvolalo dobrú náladu a smiech a zahnalo moju nevrlosť. Kam? opýtal sa Anton a dievča rieklo svojim jasným sladkým hlasom: „k nám.“ Povedalo šoférovi ulicu a číslo domu a pozvalo nás, na moje veľké prekvapenie, na šálku čaju. Volám sa Vivian, povedalo a toto je môj brat Laurie a chceme, aby ste nás volali krstnými menami. Pozrela som sa na dievča z boku a bola som prekvapená o koľko živším sa stalo, akoby predtým bolo ochrnuté a až teraz v našej alebo v Antonovej telesnej blízkosti bolo schopné hýbať svojimi údmi. Keď sme vystúpili, Anton sa poponáhľal vyplatiť taxikára a ja som tam stála a obzerala si domy zastavané vedľa seba, celkom rovnaké, úzke s malými chrámovými výstupkami a s predzáhradkami, v ktorých rástli tie samé rastliny a celkom spontánne mi napadlo, aké musí byť ťažké opäť tu spoznať dom a bola som skoro šťastná, keď som v záhrade súrodencov uvidela niečo nevšedné, a síce sediacu kamennú mačku. Laurie otvoril vchodové dvere a vystúpil spolu so sestrou pred nami po schodoch. Anton využil príležitosť, aby mi pošepol, poznám ich, určite ich poznám, len keby som vedel odkiaľ. Vivian hneď zmizla, aby postavila vodu na čaj a Anton spovedal jej brata, či v poslednom čase navštívili cudzinu a kde boli. Laurie odpovedal zdržanlivo, skoro až otrávene, nevedela som rozoznať, či táto osobná otázka vzbudila v ňom nevôľu alebo si nemohol spomenúť, skoro sa tak zdalo, pretože párkrát si prešiel po čele a vyzeral nešťastne. Nemá všetkých päť pohromade, pomyslela som si, všetko je tu akési zvláštne, zvláštny dom, taký tichý a tmavý a nábytok pokrytý prachom, akoby tieto miestnosti už dlhý čas neboli obývané. Aj žiarovky elektrických lámp boli vypálené alebo odskrutkované. Museli zapáliť sviečky, z ktorých väčšina stála vo vysokých strieborných svietnikoch na starých nábytkoch. Prirodzene to vyzeralo pekne a šírilo pohodlie. Šálky, ktoré Vivian priniesla na sklenom podnose, boli tiež pekné, jemné s krásnym modrým vzorom. Na porceláne sa dali rozoznať malebné krajinky. Čaj bol silný a chutil horko, cukor a smotanu sme nedostali. O čom ste sa zhovárali, opýtala sa Vivian, pričom hľadela na Antona a môj muž zopakoval svoju otázku takmer s netaktnou naliehavosťou. Áno, hneď odpovedala Vivian, boli sme v Rakúsku, v – ale ani ona teraz nevedela povedať názov miesta a zmetene hľadel na okrúhly stôl, pokrytý jemnou vrstvou prachu.

V tomto okamihu vytiahol Anton ploché, zlaté cigaretové puzdro, ktoré zdedil po svojom otcovi a ktoré navzdory vládnucej móde ponúkať cigarety zo škatuľky, stále používal. Otvoril ho a ponúkol všetkých a potom ho znova zatvoril. Položil ho na stôl, načo som sa v nasledujúci deň veľmi dobre pamätala, keď mu chýbalo.

Takže sme pili čaj a fajčili, potom Vivian zrazu vstala a zapla rádio a napriek všemocne prenikavým útržkom tónov a hlasu sa kĺzol tón reproduktora do jemne rinčiacej tanečnej hudby. Tancujme, riekla Vivian a pozrela na môjho muža a Anton sa ihneď zodvihol a položil ruku okolo nej. Jej brat sa nijak nezberal vyzvať ma do tanca. Tak sme ostali sedieť za stolom a počúvali hudbu a pozorovali pár, ktorý sa v pozadí veľkej izby pohyboval sem a tam. Angličanky teda nie sú až také chladné, pomyslela som si a hneď som vedela, že som tým myslela niečo iné, pretože chlad, pôvabný, jemný chlad vyžaroval tak ako predtým z neznámeho dievčaťa, ale zároveň aj akási zvláštna dychtivosť, pretože sa jej malé ruky ako prísavky popínavej rastiny držali pliec môjho muža a jej pery sa nezvučne pohybovali, akoby formovali výkriky najvyššej tiesne a zúfalstva. Zdalo sa akoby si Anton, vtedy ešte statný mladý muž a dobrý tanečník, nevšimol nezvyčajné správanie svojej partnerky, zhliadol na ňu pokojne a milo a niekedy sa tým samým spôsobom pozrel aj na mňa, akoby chcel povedať, neznepokojuj sa, to prejde, nie je to nič. Ale hoci sa Vivian tak ľahko a jemne s ním vznášala, zdal sa tento tanec, ktorý, ako je zvykom pri rádiovej hudbe, nemal konca a menil sa len v rytme a melódii, preňho veľmi namáhavý, jeho čelo bolo čochvíľa pokryté kvapkami potu a keď s Vivien blízko mňa pretancovali, znel jeho dych skoro ako dychčanie alebo ston.   

Laurie, sediaci pri mne celkom ospanlivo, začal z ničoho nič udávať tak podľa hudby, k čomu šikovne využil raz články svojich prstov, raz čajovú lyžičku, aj cigaretovým puzdrom môjho manžela synkopicky klopal o stôl, čo hudbe dodávalo niečo závratne naliehavé a čo mňa uvrhlo do náhleho strachu. Pasca, pomyslela som si, vylákali nás sem, aby nás okradli alebo odvliekli a vzápätí som usúdila aká je to bláznivá myšlienka, kto už len sme, nepodstatní cudzinci, turisti, návštevníci divadla, ktorí nemajú pri sebe nič, než len trochu peňazí, aby si v prípade núdzi šli po predstavení niečo zajesť. Zrazu som bola veľmi ospalá, párkrát som si ukradomky zívla. Nebol čaj, ktorý sme pili neobyčajne horký a nepriniesla Vivian šálky už s naliatym čajom, takže do tých našich mohla s kľudom pridať uspávací prášok? Preč, pomyslela som si, naspäť do hotela a opäť som hľadala pohľad môjho muža, ktorý sa ale ku mne nepozrel, lež mal zatvorené oči, pokým nežná tvár tanečníčky spočinula na jeho pleciach.

Kde je telefón? netaktne som sa spýtala, chcem zavolať taxík. Laurie ochotne siahol za seba, aparát stál na truhlici, ale keď Laurie zodvihol slúchadlo, nebolo počuť žiaden oznamovací tón. Laurie ľútostne pokrčil plecami, ale Anton v tejto chvíli spozornel. Ostal stáť a pustil ruky z dievčaťa, ktoré prekvapene naňho hľadelo a znepokojene sa knísalo ako jemná trvalka vo vetre. Už je neskoro, povedal môj muž, obávam sa, že už musíme ísť. Súrodenci na moje prekvapenie nenamietali, vymenili sme si len pár priateľských a zdvorilých slov. Vďaka za ten úchvatný večer a tak ďalej a potom nás mlčiaci Laurie odprevadil po schodoch k domovým dverám, Vivian ostala stáť hore, oprela sa o zábradlie a vydala krátke, slabučké zvuky, ktoré mohli znamenať všetko alebo aj nič.

Stanovište taxíkov bolo blízko, ale Anton chcel ísť kúsok pešo, sprvu bol ticho a akýsi vyčerpaný a potom začal zrazu živo rozprávať. Určite súrodencov už niekde videl a nebolo tomu tak dávno, asi na jar v Kitzbühele, pre cudzincov iste ťažko zapamätateľný názov, niet divu, že si Vivian naň nespomenula. Teraz má na mysli niečo celkom konkrétne, predtým, pri tanci ho to napadlo, horská cesta, pozeranie sem a tam z auta na auto, v jednom z ktorých sám sedel, a v tom druhom, červenom športovom aute, súrodenci, dievča sedelo za volantom a po krátkej dopravnej zápche ho po minútovej jazde vedľa seba predbehlo a vystrelilo až v nerozumnej rýchlosti. Či len nie je pekná a niečím výnimočná, spýtal sa hneď nato Anton a ja som odpovedala, pekná je a aj výnimočná, ale trochu desivá a pripomenula som mu zatuchnutý puch v dome, prach a odpojený telefón. Anton si nič z toho nevšimol a ani teraz nechcel nič o tom počuť, ale hašteriví sme neboli, naopak boli sme veľmi unavení a preto sme sa po chvíli prestali zhovárať a šli celkom pokojne domov do hotela a išli spať.

Nasledujúce dopoludnie sme chceli navštíviť Tate Gallery, mali sme už aj katalóg tejto známej obrazárne a pri raňajkách sme v ňom listovali a premýšľali, ktoré obrazy si prehliadneme a ktoré nie. Ale hneď po raňajkách nevedel môj muž nájsť cigaretové puzdro a keď som mu povedala, že som ho naposledy videla na stole u anglických súrodencov, navrhol aby sme ho ešte pred návštevou galérie vyzdvihli. Hneď som si pomyslela, že ho tam nechal schválne, ale nepovedala som nič. Hľadali sme ulicu na mestskej mape a potom sme cestovali autobusom až k miestu blízko nej. Už nepršalo. Jemne zlatistý jesenný opar sa vznášal nad šírou lúkou parku a vysoké budovy so stĺpmi a štítmi striech sa vynárali a znova tajomne mizli vo vejúcom opare. Anton bol dobrej nálady a ja tiež. Zabudla som na všetky znepokojenia predošlého večera a bola som zvedavá, ako vyzerajú naši noví známi na dennom svetle a ako sa budú správať. Bez námahy sme našli ulicu a aj dom a boli sme prekvapení vidieť všetky rolety zatiahnuté, akoby vnútri ešte všetko spalo alebo akoby sa obyvatelia vybrali na dlhú cestu. Keďže sa na moje prvé ostýchavé zvonenie nič nepohlo, zazvonili sme naliehavejšie, nakoniec takmer nevychovane dlho a hlasno. Na dverách bolo tiež staromódne mosadzné klopadlo a napokon sme použili aj to, aj keď sme vo vnútri nepočuli kroky a ani hlasy. Nakoniec sme odišli, ale len o pár domov ďalej dolu ulicou Anton zastal. Nie je to kvôli puzdru, povedal, ale mladým ľuďom sa mohlo niečo prihodiť, napríklad otrávenie plynom, plynové krby tu majú všade a jeden videl aj u nich v obývačke. Nechcel veriť možnému odcestovaniu súrodencov, v každom prípade musia privolať políciu a nie je teraz v rozpoložení, aby si v galérii obzeral obrazy. Medzitým hmla opadla, objavila sa krásna, modrá neskorá letná obloha nad málo rušnou ulicou a nad domom č. 79, ktorý, keď sme sa tam vrátili, stál rovnako ticho a mŕtvo ako predtým.   

Susedia, povedala som, musíme sa opýtať susedov a vtom sa otvorilo okno na najbližšom dome v pravo a tučná žena vytrepávala metlu nad pekným jesennými astrami predzáhradky. Zvolali sme na ňu a snažili sme sa jej ozrejmiť, o čo nám ide. Priezvisko sme nevedeli, len Vivian a Laurie, ale zdalo sa že žena hneď vie, koho myslíme. Vtiahla metlu, položila svoju bujarú hruď v kvetinovej blúzke na parapet a vydesene sa na nás pozrela. Boli sme tu v dome, riekol Anton, včera večer, zabudli sme tam niečo, teraz si to chceme vyzdvihnúť a žena zrazu na nás pozrela nedôverčivým pohľadom. To nie je možné, povedala svojim prenikavým hlasom, len ona má kľúč od prázdneho domu. Odkedy, mimovoľne som sa opýtala a už som bola v presvedčení, že sme sa pomýlili v čísle domu, aj keď v predzáhradke, teraz za denného svetla, ležala kamenná mačka.

Už tri mesiace, povedala žena celkom rozhodne, odkedy je mladé panstvo mŕtve. Mŕtve? opýtali sme sa a začali sme jeden cez druhého rozprávať, smiešne, včera sme spolu boli v divadle, pili sme u nich čaj, počúvali hudbu a tancovali.

Moment, povedala tučná žena a zatvoril okno, už som si myslela, že práve telefonuje, aby nás odviedli do blázinca alebo na políciu. Ale hneď vyšla na ulicu so zvedavou tvárou a s veľkým zväzkom kľúčov v ruke. Nie som blázon, povedala, viem, čo hovorím, mladé panstvo je mŕtve a pochované, v cudzine si v aute dolámali krky, niekde v horách, tou ich pochabo rýchlou jazdou.    

V Kitzbühele, vydesene sa opýtal môj muž a žena riekla, tak sa mohlo to miesto volať, ale aj inak, tieto cudzie názvy nemôže nikto pochopiť. Medzitým už šla pred nami, vystúpila po schodoch a otvorila dvere, náležalo nám iba vidieť, že hovorila pravdu a že dom je prázdny, podľa nej sme mohli vstúpiť aj do izieb, ale svetlo nemôže zapáliť, žiarovky si odskrutkovala, pán správca nemal nič proti tomu.

Šli sme za ženou, vzduch bol presiaknutý zatuchnutosťou a smradom, na schodoch som chytila muža za ruku a povedala, že buď to bola celkom iná ulica alebo sa nám to všetko len snívalo, dvaja ľudia môžu mať presne rovnaký sen v ten samý večer, také niečo existuje a teraz poďme. Áno, povedal Anton celkom uľavene, máš pravdu, nemáme tu čo hľadať a ostal stáť; siahol do vrecka, aby vytiahol trochu peňazí, ktoré chcel dať susedke za námahu. Ale tá už bola hore v izbe a museli sme ísť za ňou a tiež vstúpiť do izby, aj keď sme na to už vôbec nemali náladu a boli sme si celkom istý, že všetko bol len omyl alebo len hra našej obrazotvornosti. Len poďte, povedala žena a začala zdvíhať jednu z roliet, nie celkom, len kúsok, len toľko, že sa všetok nábytok dal jasne rozoznať, predovšetkým okrúhly stôl s kreslami dookola a s jemnou vrstvou prachu na doske, stôl, na ktorom ležal len jeden predmet, ktorý sa zasiahnutý slnečným lúčom zaleskol - ploské, zlaté cigaretové puzdro.      

*suivez-moi - fr. nasledujte ma