Vasilij Semionovič Grossman

Nájomníčka

Starenka Anna Borisovna, ktorej pridelili byt z rozhodnutia Dzeržinského obvodného úradu, rozosmiala nájomníkov tým, že keď sa nasťahovala, nemala žiaden nábytok, kuchynské náčinie, oblečenie a dokonca ani posteľnú bielizeň. Vo svojej izbe dlho nebývala. Na ôsmy deň od doručenia dekrétu na byt išla po chodbe, náhle vykríkla a spadla na zem.

Susedka zavolala záchranku. Doktorka starenke pichla injekciu, povedala, že všetko bude v poriadku a odišla. Ale Anne Borisovne sa v noci prihoršilo. Hneď potom, čo sa susedia poradili  zavolali záchranku. Sanitka zo Sklifosovského inštitútu prišla rýchlo, šesť minút po zavolaní, ale v čase jej príchodu bola už starenka mŕtva. Lekár sa pozrel na zreničky zosnulej, zo slušnosti si povzdychol a odišiel.

Počas niekoľkých dní, ktoré Anna Borisovna Lomovová prežila na Juhozápade Moskvy vo svojej izbe sa nájomníci čo to o nej dozvedeli. Ako mladá sa podľa všetkého zapojila do občianskej vojny. Údajne bola komisárkou obrneného vlaku. Žila v Perzii, Teheráne a neskôr mala nejakú zodpovednú prácu v Moskve, dobre že nie v Kremli. Pri rozhovore so školáčkou Svetlanou Kolotyrkinovou o vyučovaní ruskej sovietskej literatúry povedala: „Priatelila som sa s Furmanovom i s Majakovským“. A Svetlaninej matke, inšpektorke kontroly kvality v závode na výrobu malolitrážných automobilov, prezradila, že v roku 1936 bola zatknutá a strávila 19 rokov vo väzeniach a lágroch. Nedávno ju Najvyšší súd rehabilitoval a uznal za nevinnú. Prihlásili ju v Moskve a pridelili jej byt.

Zrejme v čase jej lágrových skúseností stratila príbuzných i priateľov. V Moskve sa jej nepodarilo nadviazať vzťahy so žiadnym kolektívom, a tak nikto neprišiel do krematória, keď ju spaľovali. Hneď po smrti jej izbu obsadil vodič trolejbusa Žučkov, nervózny človek, ktorý mal ženu a dieťa.

Všetci obyvatelia domu prekvapivo rýchlo zabudli, že tu niekoľko dní žila rehabilitovaná starena.

Jedného nedeľného rána, keď obyvatelia bytu spoločne raňajkovali, popíjali čaj a hrali v kuchyni duráka,  priniesla poštárka nedeľnú poštu: noviny Moskovská pravda, Sovietske Rusko, Leninská cesta, časopisy Sovietska žena, Zdravie, rozhlasový a televízny program a list, ktorý bol adresovaný občianke Lomovovej Anne Borisovne.
- Taká tu nebýva, - ozval sa zvuk rôznych hlasov. A vodič Žučkov, tlačiac poštárku k dverám, povedal:
- Nie, taká tu ani nebývala.
A vtedy mu Svetlana Kolotyrkinová nečakane povedala:
- Akože nebývala, veď žijete v jej izbe.
A zrazu si všetci spomenuli na Annu Borisovnu Lomovovú a ostali prekvapení, že úplne na ňu zabudli.           

Po porade nájomníci otvorili obálku a nahlas prečítali list, ktorý bol napísaný na
písacom stroji.

„...v súvislosti s novoobjavenými dôkazmi bol na základe rozhodnutia Vojenského kolégia Najvyššieho súdu ZSSR zo dňa 8/5 1960 Váš manžel, Ardašelija Terentij Georgijevič, ktorý umrel vo väzbe dňa 6/7 1937, posmrtne rehabilitovaný. Rozsudok vynesený Vojenským kolégiom Najvyššieho súdu dňa 3/9 1936 bol zrušený a konanie bolo pre nedostatok dôkazov zastavené.“

- Čo teraz s týmto papierom?
- Čo, čo? Nič. Naspäť ho poslať.
- Myslím, že sme povinní odovzdať ho domovej správe, keďže táto žena tu mala trvalý pobyt.
- To je pravda. Ale dnes majú na domovej správa voľno.
- A načo ten zhon?
- Dajte ho mne. Pôjdem tam ohľadom poruchy kohútikov a zároveň odovzdám aj list. Potom sa všetci na chvíľu odmlčali, až napokon mužský hlas povedal:
- Čo tu len tak sedíme. Kto rozdáva?
- Porazený*, ten rozdáva.

Október 1960

*V kontexte textu vytvára použité sloveso остался sémantickú nejednoznačnosť, môže sa chápať ako „ten, kto prehral v poslednej partii“ alebo „ten, kto zostal nažive“.

Preklad: ©2024 ~Matúš T.