Rainer Maria Rilke

Pero a meč

Dialóg

(1893)

V rohu miestnosti stál meč. Svetlý, oceľový povrch čepele sa jagal červenkastou žiarou lúčov, ktorými sa ho dotýkalo slnko. Meč sa hrdo rozhliadal po miestnosti; videl, že sa všetko kochá v jeho lesku. Všetko? - Ale nie! Tam na stole, nečinne opreté o kalamár, ležalo pero, ktorému ani nenapadlo skloniť sa pred trblietavou majestátnosťou zbrane. - To rozhnevalo meč a teda preriekol:

„Kto si myslíš že si, ty bezcenná vec, že ​​sa rovnako ako ostatný neskláňaš pred mojím leskom a neobdivuješ ho? Stačí sa pozrieť okolo seba! Všetky predmety sú pokorne zahalené do najhlbšej tmy. Iba mňa, mňa si jasné oblažujúce slnko zvolilo za svojho obľúbenca; oživuje ma svojím slastným bozkom plameňa a ja mu to oplácam tým, že jeho svetlo tisícnásobne odrážam. Len mocných šľachticov náleží chodiť v žiarivých rúchach. Slnko pozná moju moc, preto na mňa znáša kráľovský purpur svojich lúčov.“

Osvietené pero na to s úsmevom odvetilo:

„Pozri, aký si márnivý a pyšný a ako sa honosíš vypožičaným leskom! Premýšľaj, obaja sme predsa celkom blízki príbuzní. Starostlivá zem nás oboch zrodila, v pôvodnom stave sme možno obaja stáli bok po boku v rovnakom pohorí - tisícročia; až kým horlivá pilnosť ľudí neobjavil žilu užitočnej rudy, ktorej sme boli súčasťou. Oboch nás vyrvali. My, ešte neforemné deti drsnej prírody, sme sa mali nad teplom pariacej sa vyhne a pod mocnými údermi kladiva premeniť na užitočných členov pozemského ruchu. A tak sa aj stalo. Stal si sa mečom a ja perom, ty si dostal veľký a pevný hrot a mne prisúdili tenký a útly. No ak chceme naozaj tvoriť a pracovať, musíme si lesklú špičku najskôr omočiť. Ty krvou, ja iba atramentom!“

„Táto reč, prednesená učeným štýlom,“ zapriadol meč, „ma ver' pobavila. Je to ako keby myš, maličké, bezcenné zvieratko, chcelo dokázať svoje blízke príbuzenstvo so slonom. Potom by hovorila ako ty! Pretože ona, rovnako ako slon, má štyri nohy a niektorá sa dokonca môže pochváliť chobotom. Jeden by si teda mohol myslieť, že sú to aspoň bratranci! Ty si, milé pero, veľmi prefíkane a vypočítavo spomenul len to, v čom sa ti podobám. Ale ja ti poviem, v čom sme rozdielni. Mňa, blýskavý, hrdý meč, si opáše smelý, vznešený rytier; ale teba, teba si zastrčí starý pisárik za svoje dlhé ucho. Môj pán ma uchopí pevnou rukou a povedie ma do radov nepriateľov; a ja ho ním prevediem. Teba, drahé pero, povedie tvoj učenec trasúcou sa rukou po zažltnutom pergamene. Ja hrozivo vyčíňam medzi nepriateľmi, smelo poskakujem, šialene odvážne raz sem a raz tam; ty škriabeš vo večnej monotónnosti po pergamene a neodvážiš sa ani trochu vybočiť z dráh, ktoré ti opatrne určuje vodiaca ruka. A nakoniec, nakoniec, keď mi dôjdu sily, zostarnem a zoslabnem, potom ma poctia, ako to hrdinom náleží, budem vystavený na obdiv v sále predkov a obdivovaný. Ale čo sa stane s tebou? Ak bude tvoj pán s tebou nespokojný, ak zostarneš a začneš sa hrubými ťahmi plaziť po papieri, chytí ťa, vytrhne ťa z rúčky, ktorá ti bola oporou, a odhodí, ak nepreukáže milosrdenstvo a s niekoľkými tvojimi sestrami ťa nepredá za pár grajciarov starinárovi.“

„V mnohých ohľadoch sa možno až tak nemýliš,“ odpovedalo pero veľmi vážne. „Je pravda, že si ma často málo vážia, rovnako ako je pravda, že po tom, čo som sa stal nepotrebným, so mnou zaobchádzajú veľmi zle. Ale preto nie je sila, ktorou vládnem, kým môžem pracovať, nepatrná. Je to len otázka stávky!“

„Ty si chcel mne navrhnúť stávku?“ zasmial sa svojvoľný meč.

„Ak sa ju odvážiš prijať.“

„Samozrejme ju prijmem,“ odpovedal meč, ktorý sa stále nedokázal spamätať zo smiechu.

„O čo sa stavíme?“

Pero zaujalo pohodlnú polohu, nasadilo prísny pohľad a začalo:

„Stavím sa, že ak budem chcieť, dokážem ti zabrániť venovať sa tvojej práci, boju!“

„Hohó, to znie odvážne.“

„Si spokojný?“

„Súhlasím.“

„Tak dobre!“ povedalo pero, „uvidíme.“

Od uzavretia stávky uplynulo niekoľko minút, keď vošiel mladý muž v bohatom zbrojnom šate, schmatol meč a pripol si ho. Potom sa spokojne zadíval na žiarivú čepeľ. Zvonku sa ozvalo hlasné bubnovanie a volanie trúb – schyľuje sa k bitke. Mladík sa práve chystal opustiť miestnosť, keď v tom vstúpil niekto iný, ktorý musel zastávať vysokú funkciu, ako bolo badať z jeho bohatých ozdôb. Mladík sa mu hlboko uklonil. Hodnostár medzitým pristúpil k stolu, schmatol pero a v rýchlosti niečo napísal. „Mierová zmluva je už podpísaná,“ ​​povedal s úsmevom. Mladší odložil meč späť do rohu a obaja opustili miestnosť.

Na stole ležalo pero. Slnečný lúč sa s ním pohrával a jeho vlhký kov sa jasne trblietal.

„Netiahneš do boja, môj drahý meč?“ spýtalo sa s úsmevom.

Ale meč stál nemo v tmavom kúte. Myslím si, že sa už niekedy viac neblýskal.

Preklad: ©2022 ~Matúš T.