Heinz Tovote

Tóny bubnovania

Črta

Nad mestom už dopoludnia ležala ťaživá sparná horúčava.

Gaštany zámockého parku Hofgarten nechávajú svoje listy vrhajúce široký tieň mdlo zvesené. Už po celé týždne spočíva na nich ten jemný sivý prach, ktorý z ulice zvíri teplý ranný vietor a žiaden dážď ho doposiaľ nezmyl.

Pár vrabcov sa kúpe v horúcom prachu cesty a potom hašterivo vzlietnu, aby zo strechy rezidencie v proletárskej domýšľavosti nechali znieť svoj štebot nad vozom, ktorý ich odplašil.

Stará žena v pánskych čižmách a napriek teplu so žltou šatkou omotanou okolo hlavy, so svojim mužským klobúkom a stokrát zaplátanou od dažďa a slnka úplne bezfarebnou, jednoduchou sukňou, na chvíľu prestala zametať ulicu, aby mohol voz prejsť.

Potom pokračuje vo vírení prachu; pretože ani všetko kropenie sveta ho nezmôže zbaviť suchého tepla.

Vrabce opäť zlietajú na cestu a hašteria sa o čerstvo spadnutý konský hnoj; a ranné slnko sa pražiac vracia z vyprahnutej zeme.

Vzdialené, tiché rachotenie prinútilo starú ženu s vráskavou tvárou a tenkými, bezfarebnými rukami, ktoré zovierali rukoväť metly, zbystriť pozornosť.

Je to armáda alebo len v diaľke valiace sa, rachotiace vozidlo?

Znie to stále bližšie a bližšie. Je to vírenie bubnov, ktoré znie zvláštne tlmene v tejto spaľujúcej rannej horúčave.

Teraz zahli bubeníci za roh do arkádovej brány zámockého parku.

Hlavný bubeník spustil svoju paličku, vodorovne opisuje zmenu smeru, dva-trikrát ňou elegantne švihne v kruhu a potom špičkou naznačí nový smer.

Opäť kráčajú rovno, zatiaľ čo hlavný bubeník s každým krokom slabo udá takt.

Za ním do vnútra pochoduje priamo kolóna práporu z vojenského cvičiska do kasárne.

Hlavný bubeník udáva záverečné znamenie, bubeníci utíchnu, hudba zrazu naberá na intenzite a krok je ihneď pevný a ráznejší. Je pravidlom predviesť pred vpochodovaním parádny marš.

Stará žena odstúpila nabok smerom k zámockému parku, kde previsnuté vetvy stromov poskytujú nepatrný, márny tieň.

Vidí hudobníkov prechádzať popri sebe, štábnych dôstojníkov jazdiacich na unavených koňoch a potom prichádza kolóna.

Vojakom steká pot po slnkom spálených, hnedých spánkoch a mieša sa so sivým prachom, ktorý v hustých oblakoch rozvírili ťažké topánky, takže tváre pod prilbami vyzerajú ešte divokejšie.

Na topánkach, prilbách s bodcom, pleciach a puškových hlavniach husto leží jemný, bezfarebný prach.

A zlomyseľne preniká do očú, nosa a úst, až je hrdlo ešte suchšie, než z horúčavy, až sa jazyk lepí na podnebie.

Marš pokračuje rovnomerne ďalej: raz – dva, raz – dva,..

Stará žena sa opiera o metlu.

Vedľa vojakov vyzerá dosť lajdácky. Žltá šatka jej padá do očí a spod nej vytŕča niekoľko rozstrapatených, sivých prameňov vlasov a veľký špinavý klobúk si posadila hlboko do vráskavej tváre.

Roztrhaná sukňa na nej visí; slnko, dážď a sneh už dávno z nej vytiahli farby. Vysoké čižmy sú zošliapané a po stranách sa naširoko roztvárajú, aby špina a mokro mohli prenikať dnu.

Obraz biedy a spustnutosti.

Ale ako sa teraz vojaci s pevným držaním tela uberajú ráznym rovnakým krokom, rozjasnilo sa v starých, hlboko vsadených, zapálených očiach: záblesk pamäte.

Znova sa vidí, ako po prvýkrát prišla pred mnohými, mnohými rokmi z dediny sem do mesta čoby slúžka.

Jej prvým miláčikom bol slobodník.

Aká bola hrdá v tie voľné nedele, keď si s ním vyšla, ako sa jej páčila tá pekná pestrá uniforma.

Sľúbil, že sa s ňou ožení a ona neváhala mu uveriť a spraviť preňho všetko.

Denne odpočítavala čas, kedy bude zbavený služby.

Keď nakoniec prešli tie tri roky, pobral sa do rodného mesta, len na chvíľu, ako si myslela.

Čakala, že sa vráti, ako sľúbil. Napísala kopu listov. Ale on neprišiel a ani raz neodpovedal.

O pár rokov neskôr sa vydala sa drobného remeselníka, tapetára, ktorý pracoval pre jej panstvo, kde ho spoznala.

Na toho prvého postupne zabúdala. Snažila sa nájsť útechu.

Ale čoskoro si želala návrat starých časov, pretože často musela horko bojovať za každodenný chlieb.

Na svet prišlo dievča a dvaja chlapci a tí niečo vyžadovali. Ale vyrástli, boli silní a čulí.

Keď vypukla vojna proti Francúzsku, tiež tiahli na bojisko. 

Aká bola hrdá, keď videla tých dvoch v pekných uniformách.

Nemyslela na nebezpečenstvá, ktorým by mohli čeliť.

Boli v jednom oddiele a obaja padli v rovnaký deň.

Vojna skončila. Víťazi sa vrátili domov. Jej chlapci medzi nimi neboli. Spali v cudzej zemi.

Jej manžel začal chorľavieť. Obchodu sa nedarilo a denne sa množila núdza a bieda.

A jedného dňa bola okradnutá o svoju poslednú oporou. Dcéra utiekla z domu a nevrátila sa. Začala si známosť s dôstojníkom a zmizla preč.

Neskôr o nej znova počula, ale nepokúsila sa ju vyhľadať. Bolo jej to ľahostajné.

Keby sa vrátila, teraz by ju nanajvýš opäť vyhnala z domu.

Potom jedného dňa zomrel jej manžel a teraz bola na svete úplne sama.

Istú dobu sa držala dosť biedne, no potom musel opustiť svoj byt. Bola z neho vyhnaná.

Stala sa starou a nemotornou, už k ničomu súcou, okrem zametania ulíc.

A tak si metlou zarábala na chlieb.

Posledný oddiel prešiel popri nej.

Pri vchode kasárne Hofgartenkaserne muzikanti zabočili a parádny marš sa skrátil.

Bubny bubnujú k ohlušujúcej hudbe ako hnevlivé reptanie.

Z brány rezidencie sa ženie vozidlo. Takmer prešlo starú ženu, ktorá sa ešte stále v jasnej žiare slnka opierala o rúčku metly a snívala o minulosti.

Hudba utíchla. Tam za rohom steny mizne ten trblietavý had.

Zhromaždení ľudia sa znovu rozchádzajú.

Starena zrazu zovrie päsť a posiela za posledným mužom, ktorý práve zabáča za roh smerom k vchodu do kasární nezrozumiteľnú kliatbu. Sama nevie prečo.

Potom sa opäť chopí metly a zametá tu vpravo tu vľavo, plná zlosti, že sa sivý prach až vo víroch dvíha do výšky; neúnavne zametá v žnúcej páľave, až kým raz nebude sama zmetaná metlou smrti na spoločnú haldu smetia. 

Preklad: ©2019 ~Matúš T.