Mrázik
Ruská ľudová rozprávka
Kde bolo, tam bolo, žil raz jeden starček so svojou druhou ženou. Starček mal vlastnú dcéru a i starena mala jednu.
Každý vie, ako sa žije pastorkyni s macochou: je jedno ako sa zvŕta – palica ju tak či tak neminie. A vlastná dcéra čokoľvek spraví, vždy ju po hlave pohladí, šikovnicou častuje.
Pastorkyňa aj dobytok napájala a kŕmila, drevo a vodu do chalupy nosila, v peci kúrila, chalupu zametala – a to ešte prv než kohút zakikiríkal. A macoche sa nemôže ničím zavďačiť – čokoľvek spraví, všetko je zlé.
Keď vietor zašumí, predsa raz utíchne, ale keď sa macocha rozohnila tak nie a nie sa upokojiť. Zaumienila si pastorkyňu zo sveta zniesť.
„Odvez, odvez ju, starec,“ vraví mužovi, „kam chceš, len aby som ju viac nezočila! Odvez ju do lesa, do treskúceho mrazu.“
Starček sa rozžialil, zaplakal, ale dcérke nepomohol, ženu nepreškriepiš. A tak zapriahol koňa:
„Posaď sa drahá dcérka do saní.“
Zaviezol dievča už nemajúce domov do lesa, vyvalil ju do záveja snehu pod vysoký smrek a pobral sa domov.
Dievčina sedí pod smrekom, trasie sa, zimnica ju drobí. Zrazu začula, ako neďaleko Mrázik v korunách smrekov praská, zo smreku na smrek preskakuje, stále jasnejšie lupká. Už sa ocitol na smreku, pod ktorým dievčina sedí a zhora sa jej pýta:
„Je ti teplo, dievčatko?“
„Teplo, ujo Mrázik, teplo.“
Mrázik sa spustil nižšie, silnejšie zapraskalo i zalupkalo.
„Je ti teplo, dievčatko? Teplo ti je, krásavica?“
Dievča už sotva dýcha:
„Teplo, ujo Mrázik, teplo.“
Mrázik sa spustil ešte nižšie, silnejšie zapraskalo, väčšmi zalupkalo:
„Je ti teplo, dievčatko? Teplo ti je, krásavica? Teplo ti je, dušička?“
Dievčina už začína krehnúť, sotva jazykom hýbe:
„Oh, teplo milý Mrázik!“
A tu sa Mrázik zľutoval nad dievčaťom, zakrútil ho do teplých kožušín, zahrial páperovými prikrývkami.
A macocha už medzitým pohrebnú hostinu chystá, lievance pečie a na muža kričí:
„Hotuj sa starigáň po dcéru, pochovať ju treba!“
Vybral sa starček do lesa, prišiel na miesto, kde ju nechal a pod vysokým smrekom sedí jeho dcéra, veselá, rumenná, v soboľom kožuchu, striebrom a zlatom vyzdobená a vedľa nej truhlica naplnená bohatými darmi.
Starček sa potešil, všetko majetok naložil do saní, posadil dcéru a hor sa domov.
A doma starena pečie lievance a psík pod stolom breše:
„Hav-hav! Starčekovu dcéru v zlate, striebre vezú a stareninu nik si nechce vziať za ženu.“
Starena mu hodí lievanec:
„Nie, takto štekaj: Stareninu dcéru všetci za ženú chcú a starcovej dcéry kostičky vezú...“
Pes zjedol lievanec a opäť breše:
„Hav-hav! Starčekovu dcéru v zlate, striebre vezú a stareninu nik si nechce vziať za ženu.“
Starena mu lievance hádže i ho bije, ale psíček stále len to svoje...
Vtom zavŕzgali vráta, otvorili sa dvere a do chalupy vstúpila pastorkyňa v zlate, striebre, až sa tak skvie. A za ňou nesú vysokú, ťažkú truhlicu. Starena hľadí a len rukami zalamuje...
„Zapriahaj, starigáň, druhého koňa! Odvez, odvez moju dcéru do lesa a vysaď ju na tom istom mieste...“
Starček posadil stareninu dcéru do saní, zaviezol ju do lesa na to isté miesto, vyvalil ju do záveja snehu pod vysoký smrek a pobral sa domov.
Starenina dcéra sedí, zubami drkoce.
A Mrázik po lese praská, zo smreku na smrek preskakuje, lupká, na stareninu dcéru hľadí:
„Je ti teplo, dievčatko?“
Ona na to:
„Jój, zima! Nevŕzgaj, nepukaj tak, Mráz...“
Mrázik sa spustil nižšie, silnejšie zapraskal i zalupkal.
„Je ti teplo, dievčatko? Teplo ti je, krásavica?“
„Jój, ruky i nohy mi odmrzli, zmizni...“
Mrázik sa spustil ešte nižšie, silnejšie udrel, väčšmi zapraskal i zalupkal:
„Je ti teplo, dievčatko? Teplo ti je, krásavica?“
„Jój, načisto som skrehla! Strať sa, zdochni, prekliaty Mráz!“
Rozhneval sa Mrázik a tak silno pritiahol, že starenina dcéra načisto skrehla.
Ledva svitlo a starena už vyháňa muža:
„Rýchlo zapriahaj, starigáň, choď po dcéru, dovez ju v zlate, striebre..."
Starček odišiel a psík pod stolom breše:
„Hav-hav! Starčekovu dcéru ženísi si vezmú a stareninej dcéry kostičky vo vreci vezú.“
Starena mu hodila piroh:
„Nie, takto štekaj: Stareninu dcéru v zlate, striebre vezú...“
Ale psík stále len svoje breše:
„Hav-hav! Starčekovu dcéru ženísi si vezmú a stareninej dcéry kostičky vo vreci vezú.“
Zavŕzgali vráta a starena sa ponáhľa dcéru privítať. Otvorila lykovú rohož - dcéra leží v saniach mŕtva.
Starena začala nariekať, ale už bolo neskoro.
Ilustrácia: Ivan Jakovlevič Bilibin (prevzaté z https://www.bestiary.us/images/morozko-illjustracija-ivana-bilibina-1932)
Preklad: ©2015 ~Matúš T.