Bratia Grimmovci

Janko a Marienka

    Na okraji hustého lesa žil chudobný drevorubač spolu s ženou a dvoma deťmi, ktorým bola macochou - chlapcom Jankom a dievčaťom Marienkou. Drevorubač žil z ruky do úst a keď jedného dňa do krajiny zavítala drahota, nemal už ako zaobstarať ani každodenný chlieb. Večer, keď premýšľal v posteli a od starostí sa prehadzoval, vzdychol a riekol žene: „Čo s nami bude? Ako môžeme živiť naše deti, keď my sami nemáme čo do úst vložiť?“ „Vieš čo, muž môj,“ odpovedala žena, „zajtra, len čo začne svitať, vyvedieme deti do najhlbšej časti lesa. Tam im založím oheň a každému dáme ešte kúsok chleba, potom pôjdeme po svojom a necháme ich samé. Cestu domov nenájdu, a tak sa ich zbavíme.“ „Nie, žena,“ riekol muž, „to nespravím, to by som nepreniesol cez srdce, nechať deti samotné v lese! O chvíľu by prišla divá zver a roztrhala by ich.“ „Ach, ty blázon,“ povedala, „teda musíme všetci štyria od hladu zomrieť a ty môžeš už len laty na rakvy hobľovať,“ a nenechala ho na pokoji, až kým nepristúpil. Nakoniec muž povedal: „Tých úbohých detí mi je ľúto.“

    Deti nemohli od hladu zaspať a počuli, čo macocha vravela otcovi. Marienka ronila trpké slzy a riekla Jankovi: „O našom osude je už rozhodnuté.“ „Psst, Marienka,“ povedal Janko, „netráp sa, niečo vymyslím.“ A keď rodičia zaspali, vstal, obliekol si kabát, otvoril dvere do pitvora a vykradol sa von. Svietil jasný mesiac a biele okruhliaky, ktoré boli pred domom sa trblietali ako kôpka strieborných mincí. Janko sa zohol a nazbieral toľko okruhliakov, koľko sa mu vmestilo do vrecka na kabáte. Vrátil sa a riekol Marienke: „Neboj sa, milá sestrička a pokojne spi, Boh nás neopustí,“ a znova si ľahol do postele.        

    V nasledujúci deň, skôr než vyšlo slnce, prišla macocha a zobudila deti: „Vstávajte leňosi, ide sa do lesa na drevo.“ Dala každému kúsok chleba a povedala: „Tu máte niečo na obed, ale nezjedzte to teraz, lebo iné už nedostanete.“ Marienka zobrala chlieb a schovala ho pod zásteru, pretože Janko mal vo vrecku kamene. A tak sa spoločne vydali do lesa. Keď už chvíľu kráčali, Janko zrazu v tichosti postál a obzrel sa za domom. Robil to stále znovu a znovu. Otec prehovoril: „Janko, na čo to hľadíš a zaostávaš? Dávaj pozor a pridaj do kroku!“ „Och, otec,“ povedal Janko, „obzerám sa za svojou bielou mačkou, sedí hore na streche, akoby mi chcela dať zbohom.“ Macocha riekla: „Hlupák, to nie je tvoja mačka, ale ranné slnko, ktoré vychádza spoza komína.“ Janko sa za mačkou však neobzeral, lež vždy hádzal z vrecka na cestu jeden z lesklých kameňov.

    Keď prišli do stredu lesa, otec riekol: „Tak, deti, nazbierajte drevo, založím oheň, aby ste nezamrzli.“ Janko a Marienka navŕšili raždie na malú kôpku. Vetvičky zapálili a keď plameň šľahal dosť vysoko, macocha povedala: „Uložte sa vedľa ohňa a oddýchnite si. My ideme do lesa narúbať dreva. Keď budeme hotoví, vrátime sa a pôjdeme domov.“

    Janko a Marienka sedeli okolo ohňa a keď prišiel čas obeda, zjedol každý svoj kúsok chleba. A keďže počuli údery sekery, verili, že je otec na blízku. Ale nebola to sekera, ale konár, priviazaný drevorubačom o suchý strom, ktorý vietor hompáľal sem a tam. Ako tam tak dlho sedeli, začali im od únavy padať oči a tvrdo zaspali. Keď sa konečne prebudili, bola už hlboká noc. Marienka začala plakať a riekla: „Ako nájdeme cestu z lesa?“ Janko ju upokojil: „Počkaj chvíľu, kým nevyjde mesiac, potom cestu ľahko nájdeme.“ A keď sa na nebi ukázal mesiac, chytil Janko svoju sestru za ruku. Šiel po stope okruhliakov, ktoré svietili ako novovyrazené strieborné mince a tie im ukazovali smer. Kráčali celú noc a za svitania prišli k dverám rodného domu. Zaklopali a keď macocha otvorila a uvidela, že sú to Janko a Marienka povedala: „Vy nezbedné, zlé deti, čo ste tak dlho spali v lese? Už sme si mysleli, že sa vôbec nechcete vrátiť.“ Ale otec sa potešil, keď zazrel deti, lebo ho ťažilo srdce, že ich nechal v lese samé.

    O nejaký čas opäť všade zavítala núdza a deti počuli, ako macocha v noci v posteli vravela otcovi: „Všetko jedlo sme už minuli, ostala nám už len polovica bochníka, zdá sa, že nás koniec čoskoro neminie. Deti musia odísť, mali by sme ich zaviesť ešte hlbšie do lesa, aby nenašli cestu späť. Inak niet pre nás záchrany.“ Drevorubačovi bolo zaťažko pri srdci a pomyslel si: „Bolo by lepšie rozdeliť sa s deťmi o posledný kúsok.“ Ale žena nechcela nič počuť a začala mu nadávať a vyčítať. V čom sa raz začne, musí sa aj pokračovať, a keď na to pristúpil prvýkrát, musí pristúpiť aj druhýkrát.

    Ale deti boli ešte hore a celý rozhovor počuli. Keď rodičia zaspali, Janko vstal a chcel ísť von nazbierať okruhliaky, ako to spravil prv. Avšak macocha zamkla dvere a Janko sa nemohol dostať von. Utešil svoju sestričku a povedal: „Neplač, Marienka a pokojne spi, dobrotivý Boh nám pomôže.“

    Skoro ráno prišla macocha a vytiahla deti z postele. Dostali kúsok chleba, ktorý bol ešte menší, ako naposledy. Cestou do lesa drobil chlieb Janko vo vrecku. Často ostal potichu stáť a hodil na zem omrvinku. „Janko čo tam postávaš a obzeráš sa?“ povedal otec, „dívaj sa pred seba!“ „Obzerám sa za svojou holubicou, sedí na streche, akoby mi chcela dať zbohom,“ odpovedal Janko. „Hlupák,“ riekla macocha, „To nie je holubica, ale ranné slnko, ktoré vychádza spoza komína.“ Avšak Janko postupne ďalej trúsil omrvinky na cestu.

    Macocha zaviedla deti ešte hlbšie do lesa, kde nikdy neboli. Tam založili znova veľký oheň a povedala: „Zostaňte tu sedieť a keď budete unavené, môžete si chvíľu pospať. Ideme do lesa nazbierať drevo. Večer, keď budeme hotoví, prídeme po vás.“ Napoludnie sa Marienka s Jankom podelila o svoj chlieb, pretože svoj kúsok roztrúsil po ceste. Potom zaspali a minul sa večer, ale k tým úbohým deťom nikto neprišiel. Zobudili sa až za hlbokej noci a Janko utešoval sestru slovami: „Počkaj Marienka, kým vyjde mesiac, potom uvidíme chlebové omrvinky, ktoré som roztrúsil. Tie nám ukážu cestu domov.“ Keď sa na oblohe ukázal mesiac, vybrali sa na cestu. Ale žiadne omrvinky nenašli, lebo tisíce vtákov, poletujúce v lese a na poliach ich vyzobali. Janko povedal Marienke: „Neboj sa, cestu nájdeme.“ Ale nenašli ju. Kráčali celú noc a celý deň, od rána do večera, ale z lesa sa nedostali. Deti boli hladné, pretože nejedli nič iné, než pár bobúľ, ktoré objavili. A keďže boli unavené, že ich už ani nohy nechceli niesť, tak sa uložili pod strom a zaspali. Prišlo už tretie ráno, čo opustili rodičovský dom. Znova sa vydali na cestu, ale dostali sa len hlbšie do lesa a keby o chvíľu neprišla pomoc, umreli by od hladu. V čase obeda zazreli na konári sedieť pekného, snehobieleho vtáčika, ktorý spieval tak nádherne, že zastali a započúvali sa. Keď dospieval, zamával krídlami a odletel. Nasledovali ho, až kým sa nedostali k chalúpke, na strechu ktorej sa posadil. Keď podišli bližšie zbadali, že je postavená z chleba, strecha je pokrytá perníkom a okná sú z priezračného cukru. „Do toho sa pustíme,“ riekol Janko, „a vystrojíme si poriadnu hostinu. Dám si kúsok zo strechy a ty, Marienka, zober si z okna, určite chutí sladko.“ Janko sa načiahol a odlomil kúsok zo strechy, aby ju ochutnal. Marienka sa postavila k okeniciam a začala ich chrúmať. Vtom sa ozval z chalúpky tenký hlások:

        „Chrum, chrum, pod oknom ham,

        kto to dom môj chrúme tam?“

    Deti odpovedali:

        „Vietor, vietor pod oknom,

        dieťa nebies robí to!“

a jedli ďalej, bez toho aby tomu venovali pozornosť. Jankovi veľmi zachutila strecha, a tak si z nej odlomil veľký kus. Marienka vytrhla celú okrúhlu okennú tabuľu, sadla si a začala maškrtiť. Vtom sa otvorili dvere a vyšla veľmi stará žena, opierajúca sa o paličku. Janko a Marienka sa tak veľmi preľakli, že upustili z rúk to čo v nich mali. Ale starena pokrútila hlavou a prehovorila: „Ach, milé deti, kto vás sem priviedol? Poďte dovnútra a zostaňte u mňa, zle vám tu nebude.“ Chytila ich za ruky a zaviedla ich do chalúpky. Prestrela im chutné jedlo: mlieko a lievance s cukrom, jablkami a orechmi. Potom im ustlala dve postieľky bielymi prikrývkami. Janko a Marienka si do nich ľahli a mysleli si, že sú v nebi.

    Ale starena len predstierala, že je dobrá. V skutočnosti bola zlou ježibabou, ktorá striehla na deti a chalúpku z chleba postavila len preto, aby ich prilákala. Ak sa jej nejaké dostalo do rúk, tak ho zabila, uvarila a potom zjedla, a to bol pre ňu sviatok. Ježibaby majú červené oči a nedovidia ďaleko, ale zato majú jemný čuch ako zvieratá a hneď zavetria, keď je v blízkosti človek. Keď sa k chalúpke blížili Janko s Marienkou, zlomyseľne sa usmiala a s úškrnom riekla: „Chytili sa vtáčkovia, tí mi už neuletia!“ Skoro ráno, prv než sa zobudili deti vstala. A ako tak na tých dvoch hľadela, ako pokojne oddychujú, s bacuľatými červenými líčkami, zamrmlala si pre seba: „To si pochutnám.“ Vtom chytila Janka svojou kostnatou rukou a zaviedla ho do malej stodoly a zavrela ho za mrežové dvere. Mohol kričať koľko chcel, nič mu nepomohlo. Potom išla k Marienke, zatriasla ňou a povedala: „Zobuď sa, leňoška, nanos vodu a uvar pre brata niečo chutné. Sedí vonku v stodole, chcem aby bol poriadne vykŕmený. A keď bude dosť tučný, tak ho zjem.“ Marienka začala trpko plakať, ale všetko to bolo márne, musela spraviť to, čo jej zlá ježibaba prikázala.

    Janko dostával najlahodnejšie jedlá, ale Marienka nedostala nič len zvyšky. Každé ráno sa ježibaba prikradla k stodole a volala: „Janko, vystrč svoje prsty, aby som videla, aký si tučnučký.“ Ale Janko jej podstrčil kosť a starena s chatrným zrakom si myslela, že je to jeho prst a bola prekvapená, že vôbec nie je tučný. Keď uplynuli štyri týždne a Janko bol stále chudý, stratila starena trpezlivosť a viac už nechcela čakať. „Hej Marienka,“ zavolala na dievča, „pohni sa a nanos vodu! Či už je Janko tučný alebo chudý, ráno ho chcem zabiť a uvariť.“ Ach, ako nariekala nešťastná sestra, keď musela vodu nosiť a ako sa jej kotúľali slzy po lícach! „Milý Bože, pomôž nám,“ zvolala, „mala nás radšej divá zver v lese zožrať, aspoň by sme zomreli spolu!“ „Šetri rečami,“ riekla starena, „nič ti už nepomôže.“

    Skoro ráno musela vyjsť Marienka von, pripraviť kotol s vodou a založiť oheň. „Najprv upečieme chleba,“ povedala starena, „v peci som už zakúrila a cesto umiesila.“ Postrčila úbohú Marienku k peci, z ktorej už šľahali plamene. „Vlez dovnútra,“ povedala ježibaba, „pozri, či je dobre rozohriata, aby sme tam mohli dať chlieb.“ Keď by bola Marienka vo vnútri, chcela starena pec zavrieť, aby sa tam Marienka upiekla a mohla ju zjesť. Ale Marienka si všimla, čo má za lubom a riekla: „Neviem, ako to mám spraviť, ako sa tam dostanem?“ „Hlúpa hus,“ povedala starena, „otvor je dosť veľký, vidíš sama by som sa tam zmestila,“ vyliezla a strčila hlavu do pece. Vtom ju Marienka postrčila, tak že tam celá vletela, zaklopila železnú mriežku a zastrčila závoru. Jaaaj! Začala starena veľmi desivo nariekať, ale Marienka utiekla a bezbožná ježibaba zhorela v hroznom utrpení. 

    Marienka utekala priamo k Jankovi, otvorila stodolu a zvolala: „Janko, sme voľní, stará ježibaba je mŕtva.“ Vtom vyletel Janko zo stodoly, ako vtáča z klietky, keď mu otvoria dvierka. Veľmi sa radovali, objímali, skákali a bozkávali sa! A pretože sa už nemuseli báť, vstúpili do chalúpky starej ježibaby. Tam bola v každom rohu truhlica s perlami a drahými kameňmi. „Tie sú lepšie, ako okruhliaky,“ povedal Janko a schoval si do vreciek, toľko čo sa do nich vmestilo. A Marienka riekla: „Chcem tiež niečo zobrať domov,“ a naplnila si zásteru. „Ale teraz poďme preč,“ povedal Janko, „musíme sa predsa dostať ešte s ježibabinho lesa.“ Ako tak kráčali niekoľko hodín, prišli k veľkému jazeru. „Nemôžeme ísť na druhú stranu,“ riekol Janko, „nevidím žiadnu lávku ani most.“ „Neplavia sa tu ani žiadne lode,“ odvetila Marienka, „ale tam pláva biela kačička, ak ju poprosím, určite nám pomôže.“ A tak zvolala:

        „Kačička, kačička,

        priplávaj k nám trošička.

        Žiadna lávka ani most,

        príď nám prosím na pomoc.

        Odvez nás na bielom chrbte

        budeme ti vďační vrúcne.“

    Kačica k nim priplávala a Janko si na ňu sadol a nabádal sestričku, nech si sadne vedľa neho. „Nie,“ odvetila Marienka, „pre kačičku budeme veľmi ťažkí, nech prenesie najprv teba a potom mňa.“ Tak aj spravilo to dobré zviera. A keď šťastne prešli na druhú stranu a chvíľku kráčali, tak im prichádzal les stále viac a viac povedomý, až konečne z diaľky zazreli rodný dom. Vtedy od radosti začali bežať, vtrhli do domu a hodili sa otcovi okolo krku. Otec odvtedy čo nechal deti v lese, nemal pokojnej chvíľky. Macocha už bola mŕtva. Marienka vytriasla zásteru, tak že sa perly a drahé kamene v izbe kotúľali na všetky strany. A aj Janko vyprázdňoval svoje vrecká hrsť za hrsťou. Nastal koniec starostiam a biednych dní a tak žili spolu v samej radosti.

    Moja rozprávka sa končí a tam beží myš, kto ju lapí, môže si z nej urobiť veľkú koženú čiapku.

Koniec

Preklad: ©2013 ~Matúš T.