Wolfgang Borchert
Kolkárska dráha
Sme kolkári.
A sami sme i guľou.
Ale sme aj kolkami,
ktoré padajú.
Dráha, na ktorej to hrmoce,
je naše srdce.
Dvaja muži vyhĺbili do zeme jamu. Bola celkom priestranná a takmer útulná. Ako hrob. Dalo sa to vydržať.
Pred sebou mali pušku. Niekto ju vymyslel, aby sa z nej strieľalo na ľudí. Väčšinou tých ľudí ani nepoznali. Nerozumeli ani ich reči. A nijako nikomu neublížili. Avšak bolo nutné na nich strieľať z pušky. Niekto to prikázal. A aby sa ich dalo zastreliť dosť veľa, niekto vymyslel, že puška vystrelila viac ako šesťdesiatkrát za minútu. Bol za to odmenený.
O kúsok ďalej od týchto dvoch mužov bola ďalšia jama. Vykukla z nej hlava človeka. Mala nos, ktorý mohol cítiť voňavku. Oči, ktoré mohli vidieť mesto alebo kvetinu. Mala ústa, ktorými mohla jesť chlieb a vysloviť Inge alebo matka. Túto hlavu uvideli obaja muži, ktorým dali pušku.
Streľ, povedal jeden z nich.
Druhý vystrelil.
Bolo po hlave. Už nemohla cítiť voňavku, ani vidieť mesto a už ani povedať Inge. Už nikdy viac.
Obaja muži boli v jame mnoho mesiacov. Zničili veľa hláv. A tie vždy patrili ľuďom, ktorých vôbec nepoznali. Ktorí im nič neurobili a ktorým ani nerozumeli. Ale ktosi vymyslel pušku, ktorá vystrelila viac ako šesťdesiatkrát za minútu. A niekto to prikázal.
Postupne títo dvaja muži zničili toľko hláv, že z nich bolo možné vytvoriť veľký kopec. A keď tí dvaja muži spali, začali sa tie hlavy kotúľať. Ako na kolkárskej dráhe. S tichým hrmotom. Toto oboch mužov prebudilo.
Ale veď to prikázali, šepkal jeden.
Ale my sme to vykonali, kričal druhý.
Ale bolo to strašné, nariekal prvý.
Ale niekedy to bola aj zábava, zasmial sa druhý.
Nie, kričal ten čo sprvu šepkal.
Ale áno, šepkal ten druhý, niekedy to bola zábava. Veď to je to. Skutočná zábava.
Celé hodiny sedeli v tme noci. Nespali. Potom jeden povedal:
Ale Boh nás takých stvoril.
Ale Boh má ospravedlnenie, povedal druhý, neexistuje.
Že neexistuje? spýtal sa prvý.
To je jeho jediné ospravedlnenie, odpovedal druhý.
Ale my – my existujeme, šepkal prvý.
Áno, existujeme, šepkal druhý.
Obaja muži, ktorým prikázali zničiť čo najviac hláv, v noci nespali. Pretože hlavy ticho hrmotali.
Potom jeden z nich povedal: A my tu teraz s tým sedíme na postriežke.
Áno, povedal druhý, my tu teraz s tým sedíme.
Tu niekto zakričal: Pripraviť sa. Zase to začína.
Obaja muži vstali a chopili sa pušky.
A kedykoľvek uvideli človeka, strelili po ňom.
A vždy to bol človek, ktorého vôbec nepoznali. A ktorý im nič neurobil. Ale strieľali po ňom. Ktosi nato vymyslel pušku. Bol za to odmenený.
A niekto – niekto to prikázal.
Preklad: ©2021 ~Matúš T.