Wolfgang Borchert

Šišyphuš alebo čašník môjho strýka

Môj strýko nebol, samozrejme, žiaden hostinský, ale poznal jedného čašníka. Tento čašník prenasledoval môjho strýka svojou lojalitou a úctivosťou tak intenzívne, že sme vždy vraveli: To je jeho čašník. Alebo: No áno, jeho čašník.

Keď sa spoznali, môj strýko a čašník, bol som pritom. V tom čase som bol práve taký veľký, že som si mohol položiť nos na stôl. Ale to som smel len vtedy, ak som ho mal čistý. A pochopiteľne vždy som ho čistý nemohol mať. Moja mama tiež nebola oveľa staršia. O niečo staršia isto bola, ale obaja sme boli ešte takí mladí, že sme sa veľmi hanbili, keď sa strýko a čašník spoznali. Áno, boli sme pritom, moja matka a ja.

A samozrejme tiež môj strýko, rovnako ako čašník, lebo tí dvaja sa mali vlastne spoznať a o nich tu šlo. S mamou sme tam boli len ako štatisti a neskôr sme trpko preklínali, že sme pritom boli, pretože sme sa naozaj museli veľmi hanbiť, keď známosť tých dvoch začala. Došlo tam k rôznym strašným scénam sprevádzaných nadávkami, ponosami, posmechom a povykom. A takmer došlo aj k ruvačke. To, že môj strýko trpel rečovou chybou, sa takmer stalo príčinou tejto ruvačky. Ale skutočnosť, že bol jednonohý, napokon ruvačke zabránila.

Sedeli sme teda my traja, strýko, mama a ja, v jedno slnečné letné popoludnie vo veľkej, nádhernej, pestrej záhradnej reštaurácii. Okolo nás sedelo asi dvesto alebo tristo ďalších ľudí, ktorí sa rovnako potili. Psi hliveli pod tienistými stolmi a včely sedeli na tortových tanieroch alebo krúžili deťom okolo pohárov s limonádou. Panovalo také teplo a bolo tu tak plno, že všetci čašníci mali urazené tváre, ako keby sa to všetko dialo len preto, aby podliehali zlomyseľnému trápeniu. Nakoniec jeden prišiel aj k nášmu stolu.

Ako som už povedal, môj strýko trpel rečovou chybou. Nebolo to nič výrazné, ale predsa len dostatočne zrejmé. Nevedel vysloviť s, rovnako ako z alebo c. Jednoducho to nedokázal. Vždy, keď sa v slove objavila takáto tvrdá sykavka, urobil z nej čvachtavé, mäkké š. A pritom vystrčil pery ďaleko dopredu, že jeho ústa vzdialene pripomínali kurací zadoček.

Čašník teda stál u nášho stola a svojou vreckovkou zmetával z obrusu koláčové omrvinky našich predchodcov (až po mnohých rokoch som sa dozvedel, že to nemohla byť jeho vreckovka, ale nejaký obrúsok). Skrátka sa tu ňou oháňal a dýchavične a nervózne sa spýtal:

„Proším pekne, ším pošlúžim?“

Môj strýko, ktorý si necenil žiaden nealkoholický nápoj, povedal ako obvykle:

„Takže: dvakrát Ašbach a pre chlapša šelterškú vodu alebo šódovku. Alebo šo iného by šte ešte mali?“

Čašník bol veľmi bledý. A pritom sme mali stred leta a bol to predsa čašníkom v záhradnej reštaurácii. Ale možno bol prepracovaný. A zrazu som si všimol, že aj môj strýko pod svojou dokonale snedou pokožkou zbledol v okamžiku, keď čašník pre istotu zopakoval objednávku:

„Šamošrejme. Dvakrát Ašbach. Jedna šódovka. Proším pekne.“

Strýko sa na mamu pozrel so zdvihnutým obočím, akoby od nej chcel niečo súrne. Ale chcel sa iba uistiť, či sa mu nesníva. Potom povedal hlasom pripomínajúcim vzdialený hromový zvuk streľby:

„Počúvajte, šblášnil šte ša? Čo? Vy ši robíte šrandu š môjho šušľania? Čo?“

Čašník tam stál a potom sa začal chvieť. Ruky sa mu triasli. Jeho očné viečka. Kolená. Najviac sa mu však triasol hlas. Triasol sa bezmocnosťou, bolesťou a hnevom, keď sa pokúsil podobne hromovo odpovedať:

„To je od Váš nepríštojné robiť ši šo mňa pošmech, je to nešlušné, proším pekne.“

Teraz sa na ňom chvelo všetko. Šosy jeho saka. Pomádou zlepené pramene vlasov. Nosné dierky a nepatrná spodná pera.

Na strýkovi sa nechvelo nič. Veľmi pozorne som naňho hľadel: absolútne nič. Obdivoval som strýka. Ale keď ho čašník obvinil z neprístojnosti, vtedy strýko aspoň vstal. Presnejšie, on vlastne nevstal. To by bolo pre neho s jednou nohou príliš zdĺhavé a obťažné. Zostal sedieť a predsa pritom vstal. V duchu sa postavil. A to úplne stačilo. Čašník pocítil toto vnútorné postavenia môjho strýko ako útok a urobil dva krátke, neisté, roztrasené kroky späť. Stáli proti sebe nepriateľsky. Hoci môj strýko sedel. Ak by sa aj naozaj postavil, čašník by si veľmi pravdepodobne sadol. Môj strýko si mohol dovoliť zostať sedieť, pretože aj keď sedel, bol rovnako vysoký ako čašník a ich hlavy boli v rovnakej výške.

Takto tu stáli a pozerali sa na seba. Obaja s príliš krátkym jazykom, obaja s rovnakou chybou. Každý však s úplne iným osudom.

Malý, roztržitý, zatrpknutý, zrobený, zmätený, bezvýrazný, prestrašený, ponížený: čašník. Malý čašník. Správny čašník: namosúrený, stereotypne zdvorilý, bez zápachu, bez tváre, očíslovaný, vyumývaný a predsa trochu ufúľaný. Malý čašník. S prstami zažltnutými od cigariet, servilný, sterilný, uhladený, dobre učesaný, do hladka vyholený, zamosúserný, so spľasnutými nohavicami vzadu a napchanými vreckami na boku, so zošliapanými opätkami a chronicky zapoteným golierom - malý čašník.

A môj strýko? Ach, môj strýko! Blahobytný, bruchatý, bručiaci, s basom v hrdle, búrlivo sa smejúci, čulý, hrmotný, obrovský, rozvážny, sebaistý, snedý, sýty, šťavnatý - môj strýko!

Malý čašník a môj veľký strýko. Odlišný ako ťažný kôň a vzducholoď. Ale obaja s krátkym jazykom. Obaja s rovnakou chybou. Obaja s čvachtavým, mäkkým, vlhkým š. Čašník však odstrčený, pošliapaný osudom jeho jazyka, sklamaný, zaťatý, zakríknutý, zanechaný, uštipačný.

A malý, úplne zmenšený. Tisíckrát denne zosmiešňovaný, pri každom stole zdroj posmeškov, pochechtávania, poľutovania, poškľabkov, pokrikovania. Tisíckrát každý deň v záhradnej reštaurácii pri každom stole sa do seba ešte o centimeter schúli, scvrkne, zhrbí. Tisíckrát denne pri každej objednávke pri každom stole, pri každom „proším pekne“ je menší, stále menší a menší. Jazyk, ten gigantický, neforemný lalok mäsa, ten príliš krátky jazyk, beztvará kyklopská masa mäsa, nemotorná, neschopná, červená hrudka svalu, tento jazyk ho ubil na veľkosť pygmeja: malý, maličký čašník!

A môj strýko! Síce s príliš krátkym jazykom, ale: akoby ho nemal. Môj strýko, ktorý sa smial najhlasnejšie, keď sa smiali jemu. Môj strýko, jednonohý, kolosálny, s klzkým jazykom. Avšak Apolón každou žilkou a v každom kúte duše. Automobilista, amatér, frajer, pretekár. Môj strýko, pijan, spevák, výtržník, vtipkár, šepkár oplzlostí, zvodca, chrliaci, prskajúci a pľuvajúci ctiteľ žien a koňaku s krátkym jazykom. Môj strýko, pijanský víťaz, vŕzgajúci protézou, naširoko sa škľabiaci, s príliš krátkym jazykom, ale: akoby ho nemal!

Tak tam teda postávali proti sebe. Jeden pripravený zabíjať, k smrti ranený, druhý smiech na krajíčku, plný potlačovaných výbuchov smiechu. Všade okolo šesťsto až sedemsto očí a uší, výletníkov, kávičkárov, pojedačov koláčov, ktorí si toto vystúpenie vychutnávali viac ako pivo a sódovku, či včelie bodnutie. Oh, a uprostred toho moja matka a ja. Červení, rozpačití, hlavu stiahnutú hlboko medzi plecami. A naše utrpenie sa práve iba začínalo.

„Šaraš šožeňte hoštinškého, Vy agrešívny dršáň. Naučím Váš urážať hoští."

Môj strýko teraz schválne rozprával tak nahlas, že šesťsto či sedemsto ušiam neuniklo ani slovo. Asbach ho príjemným spôsobom stimuloval. Rozkošnícky úškrn sa rozlieval na jeho plnej, prívetivej, snedej, širokej tvári. Na čele mu vystúpili jasné slané perly potu a kotúľali sa dolu po masívnych lícnych kostiach. No čašník to všetko vnímal ako zlomyseľnosť, podlosť, urážku a provokáciu. Stál tam s vráskavými, vpadnutými, ticho sa zachvievajúcimi tvárami a ani sa nepohol z miesta.

„Šedíte ši na ušiach? Šožente majiteľa, Vy našenganý šrandišta. No bude to, alebo máte plné nohaviše, Vy nepodarený trpašlík?“

Vtom sa ten malý pygmej, ten malý šušlavý čašník vzchopil k veľkodušnému, veľkolepému činu, ktorý prekvapil nielen všetkých nás, ale aj jeho samého. Pristúpil tesne k nášmu stolu, zamával vreckovkou nad našimi taniermi a ohol sa v korektnej čašníckej úklone. Mužným a odhodlaným, tichým hláskom, s prekonávajúcou sa rozochvetou zdvorilosťou povedal: „Proším pekne!“ a sadol si maličký, odvážny a rozvážny na štvrtú voľnú stoličku pri našom stole. Chladnokrvnosť, samozrejme, iba predstieral. Lebo v jeho statočnom malom srdci čašníka plápolal hrdý plameň opovrhovaného, ​​vystrašeného, ​​zmrzačeného tvora. Avšak nepobral odvahu pozrieť sa na môjho strýka. Sadol si tam len tak vecne, maličký a myslím, že sa dotýkal stoličky maximálne osminou svojho zadku. (Ak vôbec sedel na jednej osmine – z čírej skromnosti.) Sedel, hľadel priamo pred seba na sivobiely obrus postriekaný kávou, vybral svoju tučnú náprsnú tašku a položil ju stále ešte celkom mužne na stôl. Riskoval pol sekundový rýchly pohľad, aby zistil, či to s plesknutím náprsnej tašky neprehnal, a keď videl, že hora, vlastne môj strýko, vo svojej nemennosti zotrváva, otvoril náprsnú tašku a vybral z nej akýsi lepenkový kus pokrčeného papieru, ktorého záhyby vykazovali typickú zažltnutú farbu často používaného kúsku papiera. Dôležito ho rozvinul, ubránil sa akémukoľvek výrazu urazenosti alebo tvrdohlavosti a vecne položil svoj krátky, opotrebovaný prst na konkrétne miesto na papieri. K tomu ticho, o poznanie chrapľavejšie a s dlhými prestávkami na nádych povedal:

„Proším pekne. Ak ša ráčite pošrieť. Láškavo ša prešvedčte šám. Môj paš. Bol šom v Paríži. Baršelone. Ošnabrücku, proším pekne. To všetko môžete vyčítať š môjho pašu. A tu: Švláštne žnamenie: jašva na ľavom kolene. (Š futbalového šápašu.) A tu, a tu? Čo je tu? Tu. Tu, proším pekne: porucha reči od narodenia. Nech ša páči. Ako ráčite vidieť šám!“

Život bol k nemu príliš macošský na to, aby mal teraz odvahu vychutnať si svoj triumf a vyzývavo sa pozrieť na môjho strýka. Nie, hľadel ticho a skromne pred seba na svoj vystrčený prst a na dokázanú vrodenú poruchu a trpezlivo čakal na hlas basu môjho strýka.

Netrvalo to dlho, kým sa ozval. A keď sa potom ozval, to, čo povedal, bolo také nečakané, že som od šoku začala štikútať. Môj strýko zrazu chytil čašníkove malé trepotavé labky svojimi nemotornými, hranatými rukami muža činu a povedal s tou vitálnou, rázno-hnevlivou dobromyseľnosťou a živočíšne teplou mäkkosťou, ktorá sa považuje za primárnu vlastnosť všetkých obrov: „Chudáčiško úbohé! Prenašledujú a podpichujú ťa už od tvojho narodenia?"

Čašník prehltol. Potom prikývol. Šesť, sedemkrát prikývol. Vykúpený. Uspokojený. Hrdý. Zachránený. Rozprávať nemohol. Nič nechápal. Rozum a reč mu zastreli dve veľké slzy. Vidieť tiež nevidel, lebo tie dve veľké slzy sa mu tisli pred zreničky ako dva nepriehľadné, všetko udobrujúce závesy. Nič nechápal. Ale jeho srdce prijalo tú vlnu súcitu ako púšť, ktorá čakala tisíc rokov na oceán. Prial by si byť takto zaplavený až do konca života! Prial by si až do smrti skryť svoje malé ručičky do strýkových tláp! Večne by mohol počúvať to: Chudáčiško úbohé!

Avšak pre môjho strýka to všetko trvalo už príliš dlho. Bol automobilista. Aj keď sedel v lokáli. Nechal svoj hlas zadunieť ako delostreleckú salvu cez záhradnú reštauráciu a zahrmel na nejakého vyjaveného čašníka:

„Haló, pán vrchný! Ošem Ašbachov! Ale behom, vravím Vám! Čo? Nie Váš rajón? Prinešite ihneď ošem Ašbachov alebo neprinešiete, čo?“

Ten druhý čašník pozrel ostýchavo a zarazene na môjho strýka. Potom na svojho kolegu. Najradšej by mu vyčítal z očí (žmurknutím alebo podobne), čo to má všetko znamenať. No maličký čašník sotva spoznával svojho kolegu, bol tak ďaleko od všetkého, čo sa nazývalo čašník, dezertný tanier, kávová šálka a kolega, veľmi ďaleko od toho.

Na stole sa objavilo osem Asbachov. Druhý čašník musel štyri poháre hneď odniesť späť, boli prázdne skôr, než sa mohol nadýchnuť. „Ešte jednu rundu!“ prikázal strýko a hrabal sa vo vnútorných vreckách saka. Potom vzduchom zaznelo jeho parabolické zahvízdanie a na oplátku položil svoju tučnú náprsnú tašku vedľa tej svojho nového priateľa. Nakoniec vytiahol akúsi pokrčenú kartu a položil svoj prostredník, silný ako detská ruka, na konkrétnu časť karty.

„Pošri, ty hlúpučký ucháň, tu je to napíšané: amputovaná noha a preštel špodnej čeľušte. Šranenie š vojny.“ A ako to vravel, druhou rukou ukazoval na jazvu schovanú pod bradou.

„Tie mršiny mi prošto uštrelili kúšok šo špičky jašyka. Vtedy vo Franšúššku.“

Čašník prikývol.

„Štále ša hneváš?“ spýtal sa strýko.

Čašník rýchlo pokrútil hlavou, akoby sa snažil zahnať niečo úplne nemožného.

„Šprvu šom ši myšlel, že ši šo mňa robíte šrandu.“

Šokovaný svojou chybou v znalosti ľudí neustále krútil hlavou z ľavej do pravej strany a opäť späť.

A zrazu sa zdalo, akoby tým zo seba striasol všetku tragédiu svojho osudu. Dve slzy, ktoré sa teraz strácali v brázdach jeho tváre, vzali so sebou všetko trápenie jeho doteraz zosmiešňovanej existencie. Novú etapa jeho života, do ktorej vstúpil s obrou tlapou môjho strýka, zahájil malým grgavým zasmiatím, nesmelým, plachým smieškom, no sprevádzaným nepochybným závanom Asbachu.

A môj strýko, tento strýko, ktorý plával životom so smiechom na jednej nohe, s odstreleným jazykom a bručiacim basovým humorom, tento môj strýko bol teraz taký neuveriteľne blažený, že sa konečne, konečne mohol rozosmiať. Napuchol až do bronzova, až som sa bál, že každú chvíľu praskne. A jeho smiech neviazane vyprskol do sveta, explodoval, hrmel, húkal, hlaholil ako gong, klokotal, smial sa, ako keby bol obrovský dinosaurus, ktorý si odgrgol týmto zvukom prasveta. Proti tomu bolo prvý malý, čerstvo vyskúšaný ľudský smiech čašníka, toho nového malého čašníckeho človiečika ako slabé zakašľanie prechladnutého kozliatka. Ustrašene som chytil mamu za ruku. Nie že by som sa strýka bál, ale vetril som hlboký živočíšny strach z ôsmich Asbachov, ktoré v mojom strýkovi bublal. Matkina ruka bola ľadová. Všetka krv jej stiekla z tela a vrazila do hlavy a zmenila ju na nápadný plagátový symbol hanby a meštiackej slušnosti. Žiadna vierlandenská paradajka nemohla vyžarovať červenšiu červenú. Moja matka žiarila. Vlčí mak bol proti nej bledý. Zosunula som sa zo stoličky hlboko pod stôl. Obkľučovalo nás sedemsto obrovských očí. Ach, ako sme sa hanbili, moja matka a ja.

Malý čašník, z ktorého sa pod strýkovým horúcim alkoholickým dychom stal nový človek, akoby chcel začať prvú časť svojho nového života hneď s celou epochou smiechu podobnému mekotu kozy. Mečal, bečal, ticho sa hihúňal a chichotal ako celé stádo jahniat naraz. A keď títo dvaja muži prevalili cez svoje krátke jazýčky ďalšie štyri Asbachy, stali sa z jahniat, tých ružových, nežných, plachých čašníckych jahniatok s tenkým hláskom veľmi mocní, neohrabane mečiaci, stareckí, bielo bradatí, plechovo rinčiaci, blbo bečiaci capy.

Táto premena z malého jedovatého, jalového, zatrpknutého, zahorknutého človeka na neúnavne, neprestajne mečiaceho, po stehnách plieskajúceho sa, bľabotajúceho, plechovým hlasom bečiaceho ľudského kozla, bola trochu nezvyčajná aj pre môjho strýka. Jeho smiech doklokotal ako topiaci sa kameň. Rukávom si utrel slzy zo širokej snedej tváre a púlil od asbachu blýskavými, tvrdohlavo užasnutými očami na trpasličieho čašníka v bielom saku, ktorý sa otriasal návalmi smiechu. Okolo nás sa uškrnulo sedemsto tvárí. Sedemsto očí neverilo tomu, že dobre vidia. Sedemsto bráníc pichalo. Tí, čo sedeli najďalej, vzrušene vstávali, aby im nič neušlo. Vyzeralo to, ako keby si čašník predsavzal pokračovať vo svojom živote ako monumentálny, mrzuto mečiaci cap. Teraz, po tom, čo sa ako odzátkovaný na pár minút utápal vo vlastnom smiechu, sa pokúsil nanovo s veľkým úspechom vyraziť krátke, prenikavé výkriky medzi výbuchmi smiechu, ktoré vylietali z jeho okrúhlych úst ako plechová paľba z guľometu. Medzi smiechom sa mu podarilo ušetriť toľko vzduchu, že teraz mohol tieto výkriky zarehotať do vzduchu.

„Šišyphuš!“ kričal a plieskal sa po mokrom čele. „Šišyphuš! Šišyphuš!“ Oboma rukami sa držal stolnej dosky a rehotal sa: „Šišyphuš!“ Keď už takmer dva tucty krát zarechtal, z plného hrdla zarechtal toto „Šišyphuš“, bolo toho šišyphušovania na môjho strýka už priveľa. Jediným chvatom pokrčil naškrobenú košeľu neprestajne smejúceho sa čašníka, udrel druhou päsťou do stola tak, že dvanásť prázdnych pohárov poskočilo, a zahrmel na neho: „Došť! Došť, hovorím ti. Čo to blášniš š tým nešmyšelným šproštým Šišyphušom? Došť už, rošumieš!“

Zovretie a hromový bas môjho strýka okamžite premenili Šišyphuš kričiaceho capa opäť na malého šušlavého, ​​úbohého čašníka.

Postavil sa. Postavil sa, ako keby bola najväčšia chyba jeho života, že sa posadil. Prešiel si obrúskom po tvári a zotrel slzy smiechu, kvapky potu, Asbach a smiech ako niečo hanobné a hodné zatratenia. Ale bol taký opitý, že všetko považoval za sen, počiatočné urážky i strýkov súcit a priateľstvo. Nevedel: Kričal šom práve Šišyphuš? Alebo nie? Vypil šom šešť Ašchbachov, ja, čašník tohto lokálu, uproštred všetkých hoští? Ja? Nebol si istý. A pre každý prípad vystrúhal malú poklonu a zašepkal: „Odpuštite!“ A potom sa uklonil ešte raz: „Odpuštite. Ráčte mi odpuštiť, že šom kričal Šišyphuš. Proším odpuštite, pane, ak šom bol príliš hlučný, ale ten Ašchbach, šám viete, keď človek nič neje, šnapš na lačný žalúdok. Proším pekne. Šišyphuš bola totiž moja prešývka. Áno, už v škole. Šelá trieda ma tak volala. Určite viete, že Šišyphuš bol ten muž v podšvetí, š toho štarého mýtu, viete, ten muž v háde, úbohý hriešnik, ktorý mal vykotúľať veľký balvan na obrovškú horu, teda, mušel, áno, to bol ten Šišyphuš, šám išto viete. V škole šom to mušel štále vravieť, štále to Šišyphuš. A všetci potom prškali šmiechom, išto ši viete predštaviť, vážený pane. Všetci ša potom šmiali, viete, pretože šom vlaštníkom tej krátkej špičky jašyka. Tak k tomu došlo, že ma neškôr všde volali Šišyphušom a uťahovali ši šo mňa, ako ráčite vidieť. A na to šom ši š prepáčením špomenul vplyvom Ašbachu, keď šom jačal, ráčte rošumieť. Ráčte mi odpuštiť, proším pekne, ak šom váš obťažoval, proším pekne.“

Odmlčal sa. Jeho obrúsok medzitým nespočetnekrát putoval z jednej ruky do druhej. Potom sa pozrel na môjho strýka.

Teraz to bol on, kto ticho sedel pri stole a hľadel na obrus pred sebou. Neodvážil sa pozrieť na čašníka. Môj strýko, môj medvedí, mohutný, obrí strýko sa neodvážil vzhliadnuť a opätovať pohľad  toho malého, rozpačitého čašníka. A tie dve veľké slzy, tie boli teraz v jeho očiach. Ale nevidel to nikto okrem mňa. A videl som to iba preto, lebo som bol taký malý, že som mu mohol zospodu hľadieť do tváre. Postrčil veľkú bankovku k ticho vyčakávajúcemu čašníkovi, netrpezlivo mávol, keď ju ten chcel vrátiť, a vstal bez toho, aby sa na niekoho pozrel.

Čašník ešte nesmelo vyslovil vetu: „Tie Ašbachy by šom veliše rád šaplatil šám, proším pekne.“

Pritom si už bankovku strčil do náprsnej tašky, akoby neočakával žiadnu odpoveď ani námietku. Nikto však tú vetu ani nezapočul a jeho štedrosť dopadla mlčky na tvrdý štrk záhradnej reštaurácie a bola tu neskôr ľahostajne pošliapaná. Strýko si vzal palicu, vstali sme, mama strýka podoprela a pomaly sme išli na ulicu. Nikto z nás troch sa nepozrel na čašníka. S mamou sme to neurobili, lebo sme sa hanbili. Môj strýko, pretože mal v očiach tie dve slzy. Možno sa hanbil aj on, tento môj strýko. Pomaly sme sa blížili k východu, strýkova palica príšerne škrípala na záhradnom štrku a to bol v tom okamžiku jediný zvuk, pretože tristo až štyristo tvárí pri stoloch mlčalo a s vyvalenými očami hľadelo na náš odchod.

A zrazu mi prišlo malého čašníka ľúto. Keď sme pri východe zo záhrady chceli zahnúť za roh, rýchlo som sa po ňom ohliadol. Stále stál pri našom stole. Jeho biely obrúsok visel až po zem. Zdalo sa mi, že je ešte oveľa, oveľa menší. Stál tam taký malý a ja som ho zrazu mal tak rád, keď som ho videla, ako za nami tak opustene hľadí, taký malý, taký sivý, taký prázdny, taký beznádejný, taký úbohý, taký ľahostajný a taký nekonečne osamelý! Ach, aký bol maličký! Bolo mi ho tak nesmierne ľúto, že som sa rozrušene dotkol strýkovej ruky a potichu povedal: „Zdá sa mi, že teraz plače.“

Strýko zostal stáť. Pozrel sa na mňa a ja som mohol celkom zreteľne rozoznať tie dve veľké slzy v jeho očiach. Znova som povedal, bez toho, aby som skutočne chápal, prečo to robím: „Och, on plače. Pozri, on plače.“

Tu strýko pustil maminu ruku, rýchlo a s ťažkosťami odkrivkal dva kroky späť, zdvihol svoju barlu hore ako meč a prebodol ňou oblohu a zareval s celou veľkolepou silou svojho mohutného tela a hrdla:

„Šišyphuš! Šišyphuš! Počuješ? Šbohom, štarý Šišyphuš! Do budúšej nedele, ty hlupáčik úbohý! Šbohom!“

Dve veľké slzy boli rozdrvené vráskami, ktoré sa teraz tiahli cez jeho dobrú, snedú tvár. Boli to vrásky smiechu a mal ich po celej tvári. Ešte raz sa zahnal barlou po oblohe, ako keby chcel zraziť dole slnko, a ešte raz zahrmel jeho obrí smiech nad stolmi v záhradnej reštaurácii: „Šišyphuš! Šišyphuš!“

A Šišyphuš, malý, sivý, úbohý čašník vstal z mŕtvych, zdvihol obrúsok a pohyboval ním hore-dole ako šialený umývač okien. Svojím mávaním raz a navždy vymazal zo svojho života celý šedivý svet, všetky záhradné reštaurácie sveta, všetkých čašníkov a všetky rečové poruchy na celom svete. A  prenikavo a prešťastne zakričal späť, pričom stál na špičkách a neprestával umývať okná:

„Rošumiem! Proším pekne! V nedeľu! Áno, šbohom! V nedeľu, proším pekne!“

Potom sme zahli za roh. Strýko opäť chytil mamu za ruku a potichu povedal: „Viem, že to pre váš išto bolo štaršné. Ale čo šom mal iného špraviť, povedš šama. Taký hlúpučký ucháň. Šelý život ša pretĺka š takou hnušnou poruchou reči. Je to naošaj chudák!“

Preklad: ©2022 ~Matúš T.