Štyria vojaci

Štyria vojaci. Boli z dreva, z hladu a hliny. Zo snehovej búrky, z túžby po domove a z fúzov. Štyria vojaci. A nad nimi revali granáty a s jedovatým štekotom sa čierno zahryzávali do snehu. Drevo ich štyroch stratených tvári malo v mihotavom olejovom svetle ostré hrany. Iba keď hore prenikavo zakričalo železo a so strašným štekotom vybuchlo, potom sa jedna z drevených hláv zasmiala. A ostatní sa šedivo uškrnuli za ňou. A olejové svetlo sa nesmelo ohýbalo.

Štyria vojaci.

Tu sa medzi fúzmi skrivili dve modro-červené čiary: Môj ty bože. Tu nebude treba na jar orať. A ani hnojiť, ozvalo sa chraptivo zo zeme.

Jeden optimisticky šúľal cigaretu: Dúfam, že to tu nie je repné pole. Repu na smrť neznášam. Ale čo hovoríte napríklad na reďkovky? Na veky vekov iba reďkovky?

Modro-červené pery sa skrivili: Keby tam aspoň neboli dážďovky. Na tie si človek ťažko zvyká.

Ten v kúte povedal: Toho si potom už ani nevšimneš.

Kto to tvrdí? opýtal sa ten, čo šúľal cigaretu, kto, kto to tvrdí?

Mlčali. A hore nocou kvílila zúrivá smrť. Čierno-modro trhala sneh. Opäť sa uškŕňali. A zahľadeli sa na trámy nad sebou. Ale tie nič nesľubovali.

Potom zakašľal ten v kúte: No, uvidíme. Na to sa môžete spoľahnúť. A slovo spoľahnúť zaznelo tak chrapľavo, až sa olejové svetlo zachvelo.

Štyria vojaci. Ale jeden nevravel nič. Kĺzal palcom po puške hore a dolu. Hore a dolu. Hore a dolu. A tisol sa na svoju zbraň. Ale nič tak nenávidel ako túto zbraň. Len keď to nad nimi zahučalo, pevne sa jej držal. Olejové svetlo sa v jeho očiach bázlivo ohlo. Tu doňho strčil ten, čo šúľal cigaretu. Ten vojačik s nenávidenou puškou si vystrašene prešiel bledé strnisko okolo úst. Jeho tvár bola z hladu a túžbe po domove.

Ten s cigaretou povedal: Ty, podaj mi tú olejovú blikavku. Hneď, odvetil vojačik a stisol pušku medzi kolená. A potom sa vynorila jeho ruka z kabátu a vzal olejové svetlo a podával mu ho. Ale zrazu mu svetlo vypadlo z ruky. A zhaslo. Zhaslo.

Štyria vojaci. Ich dych bol v tme príliš hlasný a osamelý. Vojačik sa hlasno zasmial a plesol sa rukou po kolene:

Mám ja to ale triašku! Videli ste to? Blikavka mi vypadla z ruky ako nič. Takú triaška.

Vojačik sa hlasno zasmial. Ale v tme sa tisol k zbrani, ktorú tak nenávidel. A ten v kúte mienil: Nie je nikto medzi nami, nikto, kto by sa netriasol.

Ten s cigaretou ale povedal: Áno, jeden sa trasie celý deň. Je to zimou. Tou všivavou zimou.

Tu nad nimi zarevalo železo a trhalo noc a sneh.

Zničí všetky reďkovky, uškrnul sa ten s modro-červenými perami.

A pevne sa držali nenávidených pušiek. A smiali sa. Smiali sa cez tmavú, tmavú dolinu.

Preklad: ©2018 ~Matúš T.