Wilhelm Hauff

Chladné srdce

Časť prvá

    Každý, kto prechádza Švábskom, by nemal nikdy zabudnúť aspoň nachvíľu nahliadnuť do Čierneho lesa. Nie kvôli stromom, aj keď nie všade uvidíš také nedozerné množstvo nádherných štíhlych jedlí, ale pre ľudí, nečudno odlišných od ľudí okolitých miest. Rastom sú vyšší než obyčajný ľudia, majú široké ramená, silné údy a zdá sa, že osviežujúca vôňa, ktorá zrána veje od jedlí, ich od mladosti obdarila voľnejším dýchaním, jasným pohľadom a pevnejšou, i keď trochu drsnou povahou než akú mávajú obyvatelia rovín a riečnych údolí. Avšak nielen ich chovanie a vzrast, ale aj zvyky a oblečenie sa rázne odlišujú od ľudí, žijúcich mimo týchto zalesnených hôr. Najkrajšie sa odievajú obyvatelia bádenského Čierneho lesa. Miestny muži si vôkol brady nechávajú voľne rásť fúzy, ako im je prírodou dané. Ich čierne kacabajky, ich široké, pri členkoch nazberané nohavice, červené pančuchy a špicaté klobúky so širokým okrajom im dodávajú akýsi neobvyklý, ale zároveň prísny a ctihodný vzhľad. Zvyčajne sa tam zapodievajú sklárstvom. No vyrábajú aj hodiny, ktoré roznášajú takmer po celom svete.

    Na druhej strane lesa sídli časť toho samého kmeňa, ale z ich práce vzišli iné zvyky a obyčaje než u sklárov. Obchodujú so svojim lesom. Porážajú a otesávajú jedle, splavujú ich po Nagolde do Neckaru a z horného Neckaru po Rýne, až do útrob Holandska. V prímorských mestách dobre poznajú ľudí z Čierneho lesa a ich dlhé plte. Zastavujú sa v každom meste na rieke a hrdo čakajú, či im odkúpia trámy a laty. Najsilnejšie a najdlhšie trámy predávajú za veľký peniaz mynheerom, ktorí z nich stavajú lode. Títo ľudia sú zvyknutí na drsný kočovný život. Radosť pre nich znamená brázdiť plťami po prúde a smútok ich prepadne, keď sa musia naspäť vracať po brehu. Preto sa ich sviatočné oblečenie natoľko odlišuje od oblečenia sklárov z druhej časti Čierneho lesa. Nosia kacabajky s tmavého plátna, cez širokú hruď zelené na piaď široké traky, nohavice z čiernej kože a z vreciek im vykukuje, ako znak čestnej práce, mosadzný palcový lineár. Avšak ich pýchou a radosťou sú čižmy, pravdepodobne najväčšie, aké sú kdekoľvek na svete v móde, ich sáry môžu vytiahnuť na dve piade nad kolená a pltníci sa v nich môžu suchou nohou brodiť vo vode tri stopy hlbokej.

    Ešte donedávna verili obyvatelia týchto lesov na lesných duchov a len nedávno sa podarilo vykoreniť tieto hlúpe povery. Avšak zvláštne je, že aj lesní duchovia, ktorí podľa legiend prebývali v Čiernom lese, nosili rozličné oblečenie. Tak sa napríklad Sklárniček, dobrý lesný mužíček vysoký tri a pol stopy, nezjavoval v ničom inom než v špicatom klobúku s širokou strechou, v kacabajke, širokých nohaviciach a v červených pančuchách. Ale Holanďan Michel, túlajúci sa na druhom konci lesa, bol podľa vravy obrovský plecnatý chlapík v oblečení pltníkov a viacerí, ktorí ho údajne zazreli, tvrdili, že by nechceli platiť z vlastného vrecka za teľce, ktorých kožu by potrebovali na jeho čižmy. "Sú také vysoké, že obyčajný človek by sa do nich až po krk vmestil," vraveli a prisahali, že v ničom nepreháňajú.

    S týmito lesnými duchmi zažil raz mládenec z Čierneho lesa zvláštnu príhodu, ktorú chcem rozpovedať. V čiernom lese totiž žila vdova, pani Barbara Munková. Jej manžel býval haviarom a po jeho smrti pomaly viedla svojho šestnásťročného syna k rovnakému povolaniu.

    Mladý Peter Munk, rúči mládenec, nič proti tomu nemal, pretože otca nikdy nevidel inak než celé dni sedieť pri dymiacom miliere alebo jazdiť po mestách, čierneho, špinavého a ľuďom protivného a predávať uhlie. Ale haviar má veľa času na premýšľanie o sebe a o druhých, a keď Peter Munk tak sedel pri milieri uprostred temných stromov, v hlbokom lesnom tichu, bývalo mu do plaču a v srdci sa mu ozývala neuvedomelá túžba. Niečo ho zarmucovalo, niečo ho hnevalo, ale sám nevedel čo. Nakoniec si uvedomil, čo ho hnevá, ukázalo sa, že je to jeho povolanie. "Čierny, osamelý haviar!" povedal si v duchu. "Čo za mizerné živobytie. Akej úcte sa tešia sklári, hodinári, ba aj muzikanti v nedeľný večer! A keď sa objaví Peter Munk, umytý a vystrojený v otcovej sviatočnej kacabajke so striebornými gombíkmi a v úplne nových červených pančuchách, tak si istotne nejeden, čo za mnou kráča, pomyslí: Kto je ten rúči junák? a v duchu pochvaľuje pančuchy a ráznu chôdzu, no len čo ma predbehne a ohliadne sa, dozaista si povie: Ach, veď je to len Peter, syn haviara." 

    Aj pltníci z druhej strany lesa boli predmetom jeho závisti. Keď sa títo lesní obri zjavili v peknom nastrojení, majúc na sebe, dobre že nie pol centa striebra v podobe gombíkov, praciek a retiazok, a keď sa naširoko rozkročili a s vznešenými tvárami sledovali tanec, nadávali po holandsky a fajčili ako najvznešenejší mynherri zo siahodlhých kolínskych fajok, tak takí pltníci sa mu videli najdokonalejším stelesnením šťastných ľudí. A keď títo šťastlivci ešte siahli do vrecka, vytiahli plné hrste veľkých toliarov a hrali v kocky o dva tucty guldenov za bod, päť guldenov sem, desať guldenov tam, tu Peter strácal hlavu a skľúčene sa odpratal do svojej chalupy. V niektoré nedele videl toho či onoho drevárskeho pána prehrať viacej než jeho chudobný otec Munk zarobil za celý rok. Boli tu traja muži, z nich Peter nevedel, ktorého by mal najviac obdivovať. Jedeným bol tučný, vysoký muž s červenou tvárou známi ako najbohatší muž v spoločnosti. Volali ho tučný Ezechiel. Dvakrát do roka splavoval drevo do Amsterdamu a mal to šťastie, že vždy ho predal za drahšie než ostatní, a keď sa iní vracali domov po svojich, on sa veľkolepo plavil na lodi. Druhým bol najdlhší a najchudší človek v celom lese, nazývali ho dlháň Schlurker a tomuto závidel Munk jeho výnimočnú odvahu. Odporoval najváženejším ľuďom, nech bola v hostinci veľká tlačenica, zaberal pre seba viac miesta než štyria najtučnejší hostia, pretože buď si rozložil lakte po stole alebo si k sebe na lavicu pritiahol jednu zo svojich dlhých nôh. Nikto sa neodvážil niečo namietnuť, pretože mal neľudsky veľa peňazí. Tretím bol pekný mladý muž, ktorý široko-ďaleko najlepšie tancoval a preto mu nevraveli inak, než tanečný kráľ. Býval to chudobný človek a slúžil u jedného drevárskeho pána ako paholok. A odrazu bol veľmi bohatý. Jedni vraveli, že pod starou jedľou našiel hrniec plný peňazí, iní tvrdili, že neďaleko Bingenu z Rýna vylovil pomocou kopije, ktorou pltníci občas lovia ryby, mešec zlatiakov a ten vraj pochádzal zo zakopaného pokladu Nibelungov. Skrátka, zrazu bol bohatý a všetci mladí i starí si ho ctili ako princa.

    O tejto trojici často premýšľal haviarových Peter, keď sedel sám v jedľovom lese. Všetci traja mali jednu veľkú chybu, ktorá vyvolávala všeobecnú nenávisť voči nim. Bola to ich neľudská lakomosť, ich nemilosrdnosť k dlžníkom a chudobným - aj keď sú obyvatelia Čierneho lesa dobromyseľný národ. Ale ako to už chodí na svete: pre skúposť ich nenávideli a pre bohatstvo milovali. Pretože kto iný než oni, by mohol tak plytvať peniazmi, akoby rástli na stromoch. 

    "Takto to už ďalej nejde," povedal si jedného dňa Peter v trýznivom žiali, pretože deň predtým bola nedeľa a celý národ sa znovu zišiel v hostinci. "Ak sa čoskoro nevzchopím, tak si niečo spravím. Ach, kiežby som býval taký vážený a bohatý ako tučný Ezechiel alebo tak odvážny a mocný ako dlháň Schlurker alebo sa tešil sláve ako tanečný kráľ a mohol ako on hádzať muzikantom namiesto grajciarov toliare! Odkiaľ len vzal toľko peňazí?" V mysli si prešiel všetky spôsoby, akými sa dá prísť k peniazom, ale žiaden sa mu nepozdával. Konečne mu na um prišli aj príbehy o ľuďoch, ktorí za starých čias zbohatli vďaka Holanďanovi Michelovi alebo Sklárničkovi. Kým ešte žil jeho otec, často k nim zavítali na návštevu chudobný ľudia a to sa potom viedli dlhé rozhovory o bohatých ľuďoch a o tom ako zbohatli. V týchto rozhovoroch sa často spomínal Sklárniček. Áno, keď nad tým premýšľal, rozpamätal sa na zaklínadlo, ktoré sa musel vyrieknuť na Jedľovom vŕšku uprostred Čierneho lesa, aby sa zjavil. Začínalo sa takto:

    "Strážca pokladu v lese zelenom,

    stovky rokov kraľuješ v ňom,

    krajina patrí ti kde práve stojím..."

    Ale nech si lámal hlavu koľko chcel, na ďalšie slová si už nemohol spomenúť. Často uvažoval, či sa nemá spýtať niektorého zo starcov, ako znie zaklínadlo, ale vždy mu v tom zabránil strach z odhalenia svojich myšlienok a navyše usúdil, že legenda o Sklárničkovi nie je príliš známa a to zaklínadlo pozná len málokto, pretože v lese nežilo mnoho bohatých ľudí - a prečo vlastne neskúsil šťastie jeho otec a ostatní chudobní? Raz s matkou zaviedol reč na mužíčka a tá mu povedala, čo už vedel, poznala len prvý veršík zaklínadla a nakoniec mu riekla, že mužíček sa zjavuje len tým, ktorý sa narodili v nedeľu medzi jedenástou a dvanástou hodinou. On sám by to mohol skúsiť, len keby vedel to zaklínadlo, pretože sa narodil v nedeľu presne na poludnie.

    Keď to syn haviara Peter začul, bol od radosti bez seba a plný túžby skúsiť svoje šťastie. Zdalo sa mu dostatočné poznať časť zaklínadla a narodiť sa v nedeľu nato, aby sa mu Sklárniček zjavil. Preto, keď jedného dňa predal uhlie, nezaložil ďalší milier, lež si obliekol otcovu sviatočnú kacabajku, nové červené pančuchy a nasadil si nedeľný klobúk, vzal do ruky trnkovú palicu, dlhú päť stôp a rozlúčil sa s matkou so slovami: "Musím ísť do mesta na úrad, čoskoro sa bude losovať, kto pôjde na vojnu, a tak chcem úradníkovi ešte raz dôrazne pripomenúť, že ste vdova a ja váš jediný syn." Matka chválila jeho rozhodnutie, no on sa však vydal k Jedľovému vŕšku. Vŕšok ležal na najvyššom kopci Čierneho lesa a vôkol vo vzdialenosti dobrých dvoch hodín chôdzi sa nenachádzala žiadna dedina, ani len chalupa, pretože poverčiví ľudia verili, že tam nie je bezpečne. Hoci sa tam majestátne týčili vysoké jedle, v tomto revíry sa vyhýbali ich porážaniu. Často sa stávalo, že tam drevorubačom odskakovali sekery z poriska a zaťali sa im do nohy alebo, že stromy spadli skôr a strhli so sebou mužov a zranili ich alebo dokonca zabili. No i najkrajšie stromy z tadiaľ sa využívali len na pálenie, pretože pltnícky páni nikdy nevzali na plť ani jediný kmeň z Jedľového vŕšku: šla legenda, že ak sa hoci i jeden taký kmeň dotkne vody, postihne mužov a drevo nešťastie. Preto sa na Jedľovom vŕšku tak husto týčili také krásne jedle, že tam i za bieleho dňa bolo skoro ako v noci a Petrovi to tam pripadalo strašidelné; veď nepočul žiadne hlasy, žiadne údery sekery, žiadne kroky okrem tých vlastných. Aj vtáci, akoby sa vyhýbali tej hustej lesnej temnote.

    Tak prišiel syn haviara Peter až na vrch Jedľového vŕšku a ocitol sa pred mohutnou jedľou, za ktorú by nejeden holandský lodiar bez premýšľania zaplatili stovky guldenov. "Asi tu," pomyslel si, "bude bývať strážca pokladu." Sňal si obrovský nedeľný klobúk, hlboko sa stromu poklonil, odkašľal si a s chvejúcim hlasom riekol: "Prajem dobrý večer, pán Sklárniček." Odpovede sa však nedočkal a všetko vôkol bolo rovnako mĺkve ako predtým. "Možno predsa musím vyrieknuť tie veršíky," pomyslel si a zamrmlal:

    "Strážca pokladu v lese zelenom,

    stovky rokov kraľuješ v ňom,

    krajina patrí ti kde práve stojím..."

    Ako odriekal tie slová, uzrel k svojmu veľkému zdeseniu maličkú zvláštnu bytosť, ako vykukuje spoza mohutnej jedli. Akoby tam uzrel samotného Sklárnička, presne takého, ako ho opisovali: čierna kacabajka, červené pančuchy, klobúčik, všetko bolo na svojom mieste; dokonca si myslel, že zahliadol  aj bledú, ale jemnú a chytrú tváričku, o ktorej šli príbehy. Ale ako rýchlo sa mužíček zjavil, tak rýchlo sa aj stratil! "Pán Sklárniček-mužíček," zvolal po chvíľke váhania Peter Munk, "buďte tak láskavý a nemajte ma za hlupáka! Pán Sklárniček, ak si myslíte, že som vás nevidel, tak sa mýlite, jasne som vás videl vykúkať spoza stromu." No ani teraz sa mu nedostalo žiadnej odpovede, len chvíľkami sa mu zdalo, že za stromom počuje tichý, chrapľavý chichot. Nakoniec netrpezlivosť premohla jeho strach, ktorý mu až doteraz bránil. "Počkaj, ty maličký mužíček," zvolal, "hneď ťa lapím!" Jedným skokom sa ocitol za jedľou, ale v zelenom jedľový nebol žiaden strážca pokladu, len po kmeni sa šplhala nahor útla veverička.

    Peter Munk potriasol hlavou. Usúdil, že značnú časť zaklínadla zdolal a že ak si spomenie na ďalší verš, tak by mohol Sklárnička prilákať. Ale akokoľvek si lámal hlavu, nanič neprišiel. Veverička vykukla z najnižších konárov jedli, akoby ho povzbudzovala alebo sa mu vysmievala. Umývala sa, vrtela krásnym chvostom, hľadela naňho múdrymi očami, ale nakoniec sa bál ostať s týmto zvieraťom sám, pretože sa mu zdalo, že má ľudskú hlavu a na nej trojrohý klobúk, krátko nato sa v ničom neodlišovala od obyčajnej veveričky, až na červené pančuchy a čierne topánky na zadných nohách. Skrátka, zviera to bola zábavné, ale Peter sa ho hrozil, cítil, že sa tu deje niečo nekalé.

    Na spiatočnej ceste pridal Peter do kroku. Temnota jedľového lesa sa mu zdala byť nepreniknuteľnejšia, stromy ešte viac hustejšie a zachvátil ho taký strach, že sa dal do behu. Upokojil sa až vtedy, keď z diaľky začul štekať psov a krátko nato zočil aj dym z chalupy. Ale keď sa k nej priblížil, poznal podľa oblečenie obyvateľov, že sa od strachu vydal opačným smerom a namiesto k sklárom prišiel k pltníkom. V chalupe žili drevorubači: starý muž, jeho syn hospodár a niekoľko odrastených vnúčat. Keď haviarových Peter prosil o nocľah, prijali ho prívetivo, ani sa ho nepýtali na meno a rodisko, ponúkli mu jablčné víno a večer postavili na stôl veľkého tetrova, najobľúbenejšie jedlo v Čiernom lese.

    Po večeri sa gazdiná a jej dcéry posadili s kolovrátkami okolo veľkej smolnice, ktorú chlapci udržovali rýdzou jedľovou smolou. Starček, hosť a hospodár fajčili a prizerali sa ženskej práci a chlapci vyrezávali z dreva lyžice a vidličky. Vonku v lesa skučala búrka, zúriac uprostred jedlí, tu a tam bolo počuť silné údery a často sa zdalo, akoby sa lámali a s praskotom padali celé stromy. Nebojácni chlapci chceli ísť do lesa a pozrieť sa na toto strašidelne krásne divadlo, ale starček ich zastavil veľmi prísnym pohľadom a slovom. "Nikomu neradí, aby teraz prekročil prah," zakričal na nich, "kto vyjde, ten sa už nikdy nevráti, Boh mi je svedkom! Veď dnes v noci Holanďan Michel rúbe nové veslo na plť."

    Vnuci ohromene naňho hľadeli. Aj keď už čo to o Holanďanovi Michelovi počuli, prosili deda, aby im o ňom pekne rozprával. Pridal sa k nim aj Peter Munk, ktorý na druhej strane lesa počul o Holanďanovi Michelovi len zbežne a pýtal sa starca, kto to je a kde žije. "Je pánom tohto lesa a ak ste o ňom ešte vo svojom veku nepočuli, znamená to, že musíte byť doma  za Jedľovým vŕškom, ak nie ďalej. Ale o Holanďanovi Michelovi vám však poviem, čo sám viem a čo vravia legendy. Asi pred sto rokmi, tak to aspoň rozprával môj dedo, nebolo široko ďaleko na svete čestnejších ľudí než v Čiernom lese. Teraz, keď je v krajine toľko peňazí, ľudia stratili svedomie, skazili sa. Mládenci v nedeľu tancujú, výskajú a nadávajú, že jedného až hrôza prejde. Ale vtedy bolo tomu inak a ak by sa teraz Holanďan Michel pozeral tam tým oknom, aj tak to poviem a vravel som to veľakrát, že vinu na všetkej tej skaze nesie on. Tak teda, pred stovkou alebo možno viac rokmi žil bohatý obchodník s drevom. Zastával veľa pracovníkov a splavoval drevo ďaleko po prúde Rýnu a jeho obchod bol požehnaný, pretože to bol zbožný muž. V jeden večer prišiel k jeho dverám muž, akého ešte v živote nevidel. Bol oblečený ako mládenci z Čierneho lesa, ale vzrastom bol o dobrú hlavu vyšší ako ostatní a nikto do tej doby neverili, že takýto obor na svete existuje. Žiadal drevára o prácu a ten keď videl, že je to mocný mládenec a unesie akékoľvek ťažké bremená, dohodol sa s ním na gáži a dali si na to ruku. Michel bol pracovník, akého ešte nikdy nemal. Drevo rúbal za troch a keď šiesti tiahli kmeň za jeden koniec, on sám tiahol druhý. Ale keď už pol roka stínal stromy, predstúpil jedného dňa pred pána a riekol: "Už som tu dosť dlho stínal stromy, chcem sa pozrieť kam tie moje kmene putujú, nepustíte ma jedinký raz s pľtami?"   

    Drevár odpovedal: "Nebudem ti stáť v ceste, Michel, keď sa chceš trochu pozrieť do sveta, potrebujem síce silných ľudí, ako si ty, na stínanie stromov, no na plti príde skôr na zručnosť, ale nech je pre tento raz po tvojom."

    A tak tomu aj bolo. Plť na ktorej sa mal plaviť bola zviazaná z ôsmych kmeňov a posledný bol z najväčšieho brvna. Ale čo sa nestalo? Večer pred vyplávaním priniesol vysoký Michel k rieke ešte osem brvien nevídanej hrúbky a dĺžky, a každé z nich niesol na pleci s takou ľahkosťou ako pltnícku žŕdku, až sa všetci nad tým čudovali. Kde ich narúbal, dodnes nikto nevie. Drevárovi až srdce poskočilo, keď to videli, pretože si spočítal, koľko by mu tieto brvná vyniesli. Michel však riekol: "Tak, na týchto sa budem plaviť, na tamtých trieskach by som ďaleko nedoplával!" Pán sa mu chcel odvďačiť párom pltníckych čižiem, ale on ich hodil stranou a odkiaľsi vytiahol iný pár, aký ešte nikto nikdy nezočil. Môj starý otec trval na tom, že vážili sto funtov a dlhé boli päť stôp.

    Plť vyplávala a ako Michel predtým udivoval drevorubačov, tak teraz žasli pltníci. Všetci očakávali, že plť z ohromných brvien popláva pomalšie, ale nebolo tomu tak, sotva prišli na Neckar letela sťaby šíp. Keď sa Neckar stáčal mali pltníci plné ruky práce, aby udržali plť v strede toku rieky a neuviazli v štrku alebo piesku. Michal zakaždým skočil do vody a jednou ranou nasmeroval plť vľavo alebo vpravo, tak aby rýchlejšie prešli nebezpečným miestom a keď riekla tiekla spriama, prebehol k prvému veslu, zastavil všetkých, čo sa opreli do žŕdok, zaprel svoj obrovský žŕdok do obliaku a s jedným odrazom plť letela vpred tak, že sa breh, stromy a dediny len tak mihali. Prišli dvakrát tak rýchlo než zvyčajne do Kolínu nad Rýnom, kde obyčajne predávali svoj náklad. No vtom Michel riekol: "Ste mi pekní obchodníci, škoda slov, pochopte svoju výhodu! Skutočne si myslíte, že všetko toto drevo z Čierneho lesa spotrebujú pre seba obyvatelia Kolína? Nie, odkúpia ho od vás za babku a potom ho predávajú za veľký peniaz v Holandsku. Tu predáme malé trámy a s tými veľkými sa sami vydáme do Holandska. Všetko, čo utŕžime navyše bežnej ceny, pôjde do našich vreciek." 

    Tak vravel ľstivý Michel a ostatným sa jeho reč zapáčila. Jedným preto, že by radi videli Holandsko, druhým pre peniaze. Len jeden z nich bol čestný a snažil sa ich presvedčiť, aby sa nezahrávali s pánovým majetkom a neklamali ho o vyšší zisk, ale ostatní ho nepočúvali a zabudli na jeho slová. Ale Holanďan Michel na ne nezabudol. Splavili drevo po prúde Rýnu, Michel riadil plť a rýchlo ju doviedol do Rotterdamu. Tam im ponúkli štvornásobok pôvodnej ceny a obzvlášť dobre im zaplatili za obrovské brvná Michela. Keď pltníci z Čierneho lesa uzreli toľko peňazí, nemohli sa od samej radosti spamätať. Michel rozdelil tržbu: štvrtinu odložil pánovi, ostatok rozdelil medzi pltníkov. A potom sa spolu s námorníkmi a inou zberbou začali ponevierať po krčmách, kde prehrávali a prepíjali peniaze. Poctivého muža, ktorý ich odhováral, predal Holanďan Michel otrokárovi a viac o ňom nebolo ani chýru ani slychu. Od tej doby sa stalo Holandsko rajom pre mládencov z Čierneho lesa a Holanďan Michel bol pre nich kráľ. Obchodníci s drevom dlho nevedeli nič o tomto obchode a nepozorovane sem z Holandska prišli peniaze, nadávky, zlý mrav, opilstvo a kartárstvo.

    Keď tento príbeh vyšiel na svetlo Božie, Holanďan Michel nebol nikde k nájdeniu, ale zomrieť nezomrel. Už stovky rokov straší v lese a vraví sa, že s jeho pomocou mnohý zbohatli, ale za cenu ich úbohých duší a viac k tomu nemám čo povedať. Ale jedno je isté, že ešte i teraz v takéto búrkové noci ako dneska vyhľadáva najkrajšie jedle na Jedľovom vŕšku, kde sa nesmie rúbať. Môj otec videl, ako povalil kmeň hrubý štyri stopy sťaby trstinu. Tieto brvná potom podaruje tým, ktorí zišli zo správnej cesty a pridali sa k nemu. O polnoci spúšťajú drevo na rieku a Michel ho splavuje do Holandska. Ale ak by som bol ja pánom a kráľom Holandska, prikázal by som ho rozstrieľať kartáčom, že by po ňom nezostala ani stopa, pretože všetky lode, na ktorých je čo i len doska od Holanďana Michela idú ku dnu. Preto počuť tak často o stroskotaných lodiach. Prečo by sa inak tak krásna, mocná loď, veľká ako kostol, neudržala na vode a šla ku dnu? No pravda je, že pokým bude Holanďan Michel počas búrkovej noci v Čiernom lese porážať jedle, tak zakaždým vyskočí z drážok lodi niektorý trám, ktorý im predal; voda prenikne do lode a tá je s celou posádkou stratená. To je legenda o Holanďanovi Michelovi a je pravda, že všetko zlo v Čiernom lese pochádza od neho. "Och! Môže z človeka spraviť boháča," dodal starec tajomne, "ale ja by som od neho nič nechcel. Za žiadnu cenu by som nechcel byť v koži tučného Ezechiela a dlháňa Schlurkera. Hovorí sa, že aj tanečný kráľ sa mu upísal!" Búrka počas starcovho rozprávania utíchla. Dievčatá placho zapálili lampy a odišli. Muži položili na prípecok vrece plné lístia namiesto vankúša pre Petra Munka a popriali mu dobrú noc. 

    Syn haviara Peter ešte nikdy nemal také ťažké sny ako v túto noc. Zazdalo sa mu, že zamračený obrovský Holanďan Michel rozrazil okno do izbice a svojou dlhokánskou rukou mu podáva vrece plné peňazí, trasúc ním tak, že peniaze v ňom jasne a ľúbezne cinkali. Hneď nato uvidel malého, prívetivého Sklárnička, ako poskakuje po izbici na chrbte obrovskej zelenej fľaši a Petrovi sa zazdalo, že znovu počuje ten chrapľavý smiech, ako na Jedľovom vŕšku; potom mu zas niečo hučalo do ľavého ucha:

    "V Holandsku je zlata hojne!

    Môžeš ho mať hneď je tvoje!

    Malá cena za veľa.

    Kto by riekol nechcem ťa?"

    A potom sa mu v pravom uchu ozvalo zaklínadlo o strážcovi pokladu v lese zelenom a niečí jemný hlások zašepkal: "Hlupák haviar Peter, hlupák Peter Munk, nevieš zrýmovať ani zaklínadlo a to si sa narodil v nedeľu odbitím dvanástej hodiny. Rýmuj hlúpy Peter, rýmuj!"

    Stonal a vzdychal zo spánku, snažil sa nájsť rým, ale keďže vo svojom živote ešte nič nerýmoval, všetka jeho snaha bola márna. Keď sa však s prvým ranným lúčom prebudil, prišiel mu jeho sen zvláštny. Sadol si za stôl, skrížil ruky na hrudi a premýšľal o nočnom našepkávaní, ktoré mu ešte stále znelo v ušiach: "Rýmuj hlúpy Peter, rýmuj!" vravel si a pritom si ťukal prstom do čela, ale žiaden rým mu nenapadol. Ako tam tak sedel a chmúrne hľadel do prázdna a neustále premýšľal nad rýmom, šli popri domu do lesa traja chlapci a jeden z nich si cestou spieval:

    "Na vŕšku stojím,

    v údolí ju zočím.

    Uzrel som ju tam,

    poslednýkrát sám."

    Pieseň preletela Petrovi hlavou ako ohnivý šíp, bystro vyskočil na nohy, vytrielil z chalupy, mysliac si, že poriadne nepočul, skokom dohonil mládencov a chvatne a pevne schmatol speváka za ruku. "Postoj že priateľu!" zvolal, "čo si to rýmoval k slovu stojím? Urob mi láskavosť, zopakuj čo si spieval."

    "Čo je to s tebou, chlapče?" odvetil mladík z Čierneho lesa. "Môžem si spievať, čo chcem a ihneď pusť moju roku, lebo inak..."

    "Nie, zopakuj, čo si spieval!" takmer bezhlavo kričal Peter a stisol ho ešte pevnejšie. Keď to druhí dvaja uzreli, dlho neváhali a vrhli sa na úbohého Petra päsťami a stĺkli ho, až od bolesti pustil rukáv ich priateľa a vyčerpaný padol na kolená. "Teraz sme si kvit!" vraveli so smiechom. "A zapamätaj si, že takých ako sme my, sa na verejnej ceste prepadať nevypláca."

    "Ach, určite si to zapamätám!" s povzdychom odpovedal haviar Peter. "Ale keď ste ma už zbili, buďte tak dobrí a zopakujte jasne, čo váš priateľ spieval!"

    Oni sa znovu rozosmiali a posmievali sa mu, ale spevák zopakoval pieseň a v smiechu a speve sa pobrali ďalej.

    "Takže zočím," riekol zbitý Peter a s námahou sa dvíhal na nohy, "zočím sa rýmuje so stojím. Teraz si znovu pohovoríme Sklárniček." Šiel do chalupy, vzal svoj klobúk a dlhú palicu, rozlúčil sa s hostiteľmi a vydal sa cestou k Jedľovému vŕšku. Kráčal pomaly a zamyslene, pretože musel vydumať posledný verš zaklínadla. Konečne, keď už bol blízko Jedľového vŕšku a jedle boli čím ďalej vyššie a hustejšie, prišiel na ten nešťastný verš a od samej radosti vyskočil. Vtom vystúpil spoza jedle obrovský muž v pltníckom oblečení s palicou v ruke dlhšou než stožiar. Petrovi Munkovi sa málom podlomili kolená, keď uvidel dlhé kroky kráčať vedľa seba, pretože si myslel, že to nemôže byť nikto iný než Holanďan Michel. Strašný obor ešte stále mlčala a Peter občas ustráchane naňho úkosom hľadel. Bol asi o hlavu vyšší než najvyšší muž, ktorého Peter kedy videl. Jeho tvár už nebola mladá, ale ani nie stará, ale plná vrások a rýh. Mal oblečenú plátennú kacabajku a obuté obrovské čižmy, navlečené na kožených nohaviciach, ktoré boli Petrovi dobre známe z rozprávania starca.

    "Peter Munk, čo pohľadávaš na Jedľovom vŕšku?" konečne sa spýtal pán lesa hlbokým, dunivým hlasom.

    "Dobré ráno, krajan," odvetil Peter, pričom chcel vypadať nebojácne, hoci sa triasol ako osika. "Idem cez Jedľový vŕšok domov."

    "Peter Munk," povedal a prebodol ho hrozivým pohľadom, "tvoja cesta nevedie cez tento háj."

    "No áno, nie je to priama cesta," povedal, "ale dnes je horúco, tak som si pomyslel, že tu bude chladnejšie."

    "Neklam, haviar Peter!" zvolal Holanďan Michel s hromovým hlasom, "lebo inak ťa palicou zrazím k zemi. Myslíš si, že som ťa nevidel prosiť u toho malého?" dodal ticho. "Choď, choď, bol to hlúpy nápad a dobre, že si to zaklínadlo nevedel. Je to lakomec, ten malý mužíček a veľa nedá a komu dá, ten už v živote nebude šťastný. Peter, ty si úbožiak a zo srdca ťa ľutujem. Takému živému, peknému mládencovi by sa vo svete našlo lepšie uplatnenie než uhlie páliť! Zatiaľ čo iní sypú z rukáva toliare alebo dukáty, ty môžeš sotva pár šestákov naškriabať. To je biedny život."

    "Je to tak a pravdu máte, biedny život."

    "No, mne je to fuk," pokračoval strašidelný Michel, "pomohol som už nejednému dobrému mládencovi dostať sa z biedy, nebol by si prvý. Povedz, koľko stovák toliarov potrebuješ na začiatok?"

    Pri týchto slovách zatriasol peniazmi vo svojej veľkej kapse a zaznelo to ako minulú noc v sne. Ale pri tých slovách sa srdce Petra zachvelo od strachu a bolesti, bolo mu zároveň zima i teplo. Holanďan Michel nevyzeral, akoby z ľútosti rozdával peniaze a nič za to nežiadal. Peter si spomenul na tajomné slová starca o bohatých ľuďoch a vystrašene zvolal: "Ďakujem vám pekne, pane! Ale s vami nechcem nič mať, počul som už o vás!" a utekal tak rýchlo ako len vládal.

    Ale lesný duch kráčal obrovskými krokmi popri ňom a tlmeným hlasom vyhrážajúco mrmlal: "Ešte oľutuješ, Peter, veď ty ešte prídeš ku mne. Máš to napísané na čele, každý ti to môže vyčítať z očí. Nebež predo mnou, vypočuj si rozumné slovo, tam je už hranica mojej ríše!" 

    Ale keď to Peter začul a vpredu uvidel plytký priekop, bežal ešte rýchlejšie, aby sa dostal cez hranicu a Michel musel nakoniec pridať do kroku a prenasledoval ho kliatbami a vyhrážkami. Mladík sa zúfalým skokom prehupol cez priekop, pretože videl, ako sa lesný duch zahnal palicou a chce ho ňou udrieť. Šťastne sa dostal na druhú stranu a palica sa roztrieštila vo vzduchu, akoby narazila na neviditeľnú stenu a malý úlomok priletel aj k Petrovi. Víťazoslávne zodvihol ten kúsok a chcel ho hodiť Holanďanovi Michelovi naspäť. No v tomto momente ucítil, že sa kúsok dreva v jeho ruke hýbe a k svojmu prekvapeniu zbadal, že v ruke drží obrovského hada, ktorý sa už po ňom plazil, z jazyku mu kvapkala slina a oči sa mu blýskali. Pustil ho, ale had sa mu už pevne ovinul okolo ruky a s kývajúcou hlavou sa plížil stále bližšie k jeho tvári. Vtom odniekiaľ  zašelestili krídla, z výšky sa zniesol obrovský tetrov, schmatol zobákom hlavu hada, vzniesol sa s ňou do vzduchu a Holanďan Michel, ktorý to všetko videl z druhej strany priekopy sa začal zavýjať, kričať a besnieť, keď mu niekto silnejší než on odnášal hada.

    Vyčerpaný a roztrasený Peter pokračoval v ceste. Cesta bola strmšia a krajina divšia a čochvíľa sa ocitol pri obrovskej jedli. Znovu sa poklonil neviditeľnému Sklárničkovi a predniesol:

    "Strážca pokladu v lese zelenom,

    stovky rokov kraľuješ v ňom.

    Krajina patrí ti kde práve stojím

    ako dieťa nedele ťa len ja zočím."

    "Celkom si netrafil klinec po hlavičke, ale pretože si to ty, syn haviara Peter, tak to uznám," povedal nežný, jemný hlások vedľa neho. Prekvapene sa rozhliadol vôkol a pod jednou krásnou jedľou sedel maličký starý mužíček v čiernej kacabajke, červených pančuchách a s obrovským klobúkom na hlave. Mal nežnú, priateľskú tvár a bradu tak jemnú ako pavučina. Bol to zvláštny pohľad, ako fajčil z modrej sklenenej fajky. A keď Peter pristúpil bližšie, k svojmu prekvapeniu zbadal, že aj oblečenie, topánky a klobúk mužíčka sú z farebného skla. Ale to sklo bolo vláčne, akoby bolo ešte teplé, pretože sa pri každom pohybe mužíčka vlnilo ako súkno.

    "Stretol si toho grobiana Holanďana Michela?" povedal malý mužíček, pričom pri každom slove zvláštne zakašlal. "Chcel ťa vydesiť, ale tú jeho divotvornú palicu som mu vzal, už nikdy ju nedostane späť."

    "Áno, pán strážca pokladu," povedal Peter s hlbokým úklonom, "skutočne ma vydesil. A vy ste bol zrejme aj pán tetrov, ktorý pokoril hada, preto vám patrí moja vrúcna vďaka. Prišiel som si k vám však po radu. Môj život je biedny a ťažký. Haviara nečaká nič dobrého, a pretože som mladý, pomyslel som si, že by zo mňa mohlo byť niečo lepšie. A keď vidím ľudí, ako ďaleko to dotiahli za tak krátky čas, ak si vezmem čo i len Ezechiela alebo tanečného kráľa, tí majú hŕbu peňazí."

    "Peter," riekol mužíček veľmi vážne a vyfúkol dlhý prúd dymu z fajky. "Peter nevrav mi nič o tých ľuďoch. Čo z toho majú, že sú pár rokov napohľad šťastní a potom budú ľutovať? Nepohŕdaj svojim remeslom. Tvoj otec a starý otec boli poctiví ľudia a tiež ho vykonávali, Peter Munk! Nechcem ani len pomyslieť, že ťa ku mne priviedla láska k nečinnosti."

    Peter sa preľakol takej prísnej odpovede a očervenel. "Nie," povedal, "lenivosť ja koreňom všetkého zla, ale to mi nemôžete zazlievať, keď sa mi iné remeslo páči viac, než to moje. Haviar je skrátka na tomto svete posledným človekom a sklári, pltníci, hodinári a všetci ostatní sú váženejší."

    "Pýche predchádza pád," odvetil maličký pán jedľového lesa trochu vľúdnejšie. "Vy ľudia ste zvláštne stvorenia! Máloktorý je spokojný so stavom, do ktorého sa narodil a v ktorom bol vychovaný. A ver, že ak by si bol sklárom, chcel by si sa stať drevárom, a keby si bol drevárom, tak by sa ti zapáčila práca lesníka alebo obydlie predstaveného. Ale nedbám, ak sľúbiš, že budeš poctivo pracovať, tak ti dopomôžem k niečomu lepšiemu, Peter. Každému dieťaťu nedele, ktoré si ku mne nájde cestu, splním tri želania. Prvé dve môžu byť ľubovoľné, ale tretie nesplním ak je hlúpe. Tak si niečo zaželaj, ale Peter, niečo dobré a užitočné!"

    "Hurá! Ste pozoruhodný Sklárniček a právom vás nazývajú strážcom pokladu, pretože poklady sú naozaj vo vašich rukách. No, ak si môžem priať, po čom moje srdce túži, tak predovšetkým chcem tancovať lepšie než tanečný kráľ a aby som mal zakaždým, keď prídem do hostina, vo vrecku dvakrát viac peňazí než tučný Ezechiel.

    "Hlupák!" nahnevane odpovedal mužíček. "Čo za ničotné želanie - dobre tancovať a mať veľa peňazí na hru! Nehanbíš sa, hlúpy Peter, takto pripraviť sám seba o šťastie? K čomu bude tebe a tvojej úbohej matke, ak budeš vedieť tancovať? Načo ti budú peniaze, ktoré sú podľa tvojho želania len pre hostinec a ostanú tam rovnako, ako aj peniaze nešťastného Ezechiela? Potom nebudeš mať celý týždeň nič a ako predtým budeš trieť biedu. Máš ešte jedno želanie, ale buď prezieravý, aby bolo rozumnejšie!"

    Peter sa poškrabal na hlave a po chvíli váhania prehovoril: "No, tak si želám, najkrajšiu a najbohatšiu skláreň v celom Čiernom lese, s všetkým príslušenstvom a peniazmi, aby som ju mohol riadiť."

    "Nič iné?" zatváril sa mužíček ustarane. "Peter, nič iné?"

    "No... mohli by ste pridať koňa a voz."

    "Ach, hlúpy syn haviara Peter!" zvolal malý mužíček a v nevôli šmaril sklenenú fajku o hrubú jedľu, až sa rozletela na tisíc kúskov. "Kone? Voz? Rozum, vravím ti, zdravý rozum a rozvážnosť si si mal želať a nie kone a voz. No, netrúchli, pokúsime sa, aby to nevyšlo na škodu. Veď to druhé želanie koniec koncov nie je až tak hlúpe. Dobré sklárstvo uživí pracovitého hospodára, len si si mohol k tomu priať rozum a rozvážnosť, voz a kone by potom prišli sami od seba."

    "Ale, pán strážca pokladu," povedal Peter, "mám k dobru ešte jedno želanie. Potom si môžem priať rozum, ak mienite, že ho tak potrebujem."

    "Nič také, dostaneš sa ešte do mnohých ťažkostí, kedy budeš šťastný, že máš ešte jedno želanie. A teraz sa daj na cestu domov. Tu máš," riekol jedľový duch a vytiahol malý mešec z vrecka, "tu máš dvetisíc guldenov, to ti stačí a nikdy nechoď znova ku mne prosiť o peniaze, pretože inak by som ťa musel zavesiť na najvyššiu jedľu! Taký je u mňa zvyk, odkedy prebývam v lese. Pred tromi dňami zomrel starý Winkfritz, čo vlastnil tú veľkú skláreň v dolnom lese. Zastav sa tam zajtra ráno a sprav ponuku na dielňu, aká jej náleží! Ži dobre, buď usilovný a čas od času ťa navštívim a pomôžem ti radou a skutkom, keď si si už ten rozum neželal. Ale toto ti vravím vážne, tvoje prvé želanie bolo zlé. Vystríhaj sa pred potulkami do hostincov, Peter, ešte nikomu nepriniesli nič dobré!" Mužíček počas rozprávania vytiahol novú fajku z najkrajšieho opálového skla, naplnil ju sušeným jedľovými šiškami a vložil do malých, bezzubých úst. Potom vytiahol obrovské zapaľovacie sklo, postavil sa na slnko a zapálil fajku. Keď skončil, vystrel Petrovi priateľsky ruku a dal mu ešte pár dobrých rád na cestu. Začal bafať z fajky stále rýchlejšie a rýchlejšie, až nakoniec zmizol v kúdole dymu, ktorý voňal pravým holandským tabakom a pomalým vírením sa rozptýlil medzi vrcholkami jedlí.

    Keď prišiel Peter domov, našiel svoju matku celú ustarostenú, pretože dobrá žena si myslela, že jej syn odviedli na vojnu. Ale on bol veselý a dobrej nálady a rozpovedal jej, ako v lese stretol dobrého priateľa, ktorý mu požičal peniaze, aby začal s inou prácou, než tou haviarskou. Jeho matka žila už tridsať rokov v uhliarskej chatrči a na pohľad učmudených ľudí bola zvyknutá ako mlynárka na zamúčenú tvár muža, napriek tomu bola dosť samoľúba, aby pohrdla svojím stavom, keď jej Peter prisľúbil lepšiu budúcnosť a riekla: "Áno, ako matka muža, vlastniaceho skláreň, budem niečo viac, než nejaká susedka Gréta alebo Beta a v kostole budem sedieť v prvých radoch, kde sadia vážení a bohatí ľudia."

    Jej syn sa rýchlo dohodol s dedičmi sklárne, ponechal si pracovníkov, ktorí tam pracovali a prikázal im dňom i nocou vyrábať sklo . Zozačiatku sa mu remeslo páčilo. Voľne chodieval dolu do sklárne, váženým krokom sa tam prechádzal s rukami vo vreckách, pozrel raz sem, potom tam, povedal to či ono a jeho zamestnanci sa nejedenkrát veľa tomu smiali, ale najväčšou radosťou preňho bolo prizerať sa fúkaniu skla. Často sa sám pustil do práce a  ešte z mäkkej hmoty formoval tie najzvláštnejšie útvary. Ale čoskoro ho práca omrzela a začal navštevovať skláreň sprvu len na hodinu denne, potom už len obdeň a nakoniec raz do týždňa a jeho tovariši si robili, čo sa im zachcelo.

    A dôvodom, prečo k tomu došlo, boli jeho návštevy hostinca. Zavítal tam v tú nedeľu, čo sa vrátil z Jedľového vŕšku. Na tanečnom parkete už poskakoval tanečný kráľ a za krígľom sedel tučný Ezechiel a hral kocky o korunné toliare. Peter rýchlo siahol do vrecka, aby sa presvedčil, či Sklárniček splnil jeho želanie a hľa, vo vrecku sa to len tak hemžilo striebrom a zlatom. Aj nohy ho začali svrbieť, akoby chceli tancovať a skákať, a keď prvý tanec skončil, postavil sa Peter s tanečníčkou dopredu, vedľa tanečného kráľa a ak ten vyskočil do výšky troch stôp, tak Peter vyletel do výšky štyroch, a ak ten stváral všakovaké zvláštne a pôvabné pohyby, Peter krútil a prepletal nohami tak, že všetci diváci boli málom bez seba od veselosti a údivu. A keď sa na tanečnom parkete rozšírilo, že Peter kúpil skláreň, keď videli, že hodil muzikantom šesták, kedykoľvek pretancoval okolo muzikantov,  nemal údiv konca kraja. Jedni verili, že našiel v lese poklad, druhí, že zdedil majetok, ale všetci si ho teraz vážili a považovali za hotového človeka, pretože mal peniaze. Veď koniec koncov v ten samý večer prehral dvadsať guldenov a napriek tomu to v jeho vrecku cingalo, akoby v ňom bolo ešte sto toliarov.

    Keď Peter videl, ako si ho vážia, nemohol sa od samej radosti a pýchy spamätať. Rozhadzoval plné hrste peňazí a štedro obdarovával chudobných, spomenúc si ako predtým jeho chudoba sužovala. Umenie tanečného kráľa pobledlo pred nadprirodzenou obratnosťou nového tanečníka a Peter dostal prezývku tanečný cisár. Najskúsenejší hráči sa v nedeľu neodvážili staviť také množstvo peňazí, čo on, ale ani tak veľa nikdy neprehrali. A čím viac Peter prehral, tým viac vyhrával. Všetko šlo tak, ako si zaželal u malého Sklárnička. Prial si mať vo vrecku vždy toľko peňazí ako tučný Ezechiel a práve sním prehral väčšinu peňazí. A keď naraz prehral dvadsať, tridsať guldenov, čochvíľa ich mal opäť vo vrecku, hneď čo ich tučný Ezechiel zhrabol. Časom však tromfol v márnotratnosti i najhýrivejších tovarišov Čierneho lesa a častejšie ho nazýval hráč Peter, než tanečný cisár, pretože hrával takmer vo všetky všedné dni. Jeho skláreň tým však postupne upadala a vinu na tom niesla len Petrová hlúposť. Aj keď sa v nej vyrábalo hocako veľa skla, no so sklárňou nekúpil tajomstvo, ako najlepšie s ním nakladať. Nakoniec nevedel, čo má s takým množstvom skla robiť a tak ho predal za polovičnú cenu potulným obchodníkom, len aby mohol vyplatiť svojich tovarišov.

    Raz večer sa vracal domov z hostinca a napriek tomu, že vypil množstvo vína, aby sa rozveselil, s hrôzou a smútkom pomyslel na spustošenie svojho majetku. Zrazu si všimol, že niekto kráča popri ňom, obzrel sa, a hľa bol to Sklárniček. Peter bol nahnevaný a bezočivo sväto sväte vyhlásil, že malý mužíček nesie vinu na všetkom jeho nešťastí. "Čo mám teraz robiť s koňom a vozíkom?" zvolal. "Načo mi je skláreň a všetko to sklo? I vtedy, keď som bol úbohý haviar, žil som šťastnejšie a bezstarostnejšie. Teraz neviem, kedy príde súdny úradník oceniť môj majetok, aby ho zabavil pre dlhy."

    "Naozaj?" odvetil Sklárniček. "Naozaj? Takže je nesiem vinu na tvojom nešťastí? To je vďaka za moje dobrodenia? Kto ti kázal pomyslieť na také hlúpe želania? Chcel si byť sklárom a ani nevieš komu máš sklo predať? Nevravel som ti, že máš byť obozretný so želaniami? Rozum, Peter, múdrosť ti chýbala."

    "Čo rozum a múdrosť!" kričal Peter. "Som taký múdry mládenec, ako každý iný a dokážem ti to." A pri tých slovách bezohľadne schmatol mužíčka za golier a kričal: "Mám ťa, strážca pokladu v lese zelenom! A to tretie želanie chcem hneď a ty mi ho vyplníš. Zaraz mi daj tu a teraz dvakrát stotisíc toliarov a dom a... au!" zakričal a trhol rukou, pretože lesný mužíček sa premenil na horúce sklo a spálil mu ruku ako šľahajúci oheň. A po mužíčkovi nebol už ani chýru ani slychu.

    Po niekoľké dni mu opuchnutá ruka pripomínala jeho nevďačnosť a pochabosť. Potom však prehlušil svoje svedomie a povedal: "Keď mi predajú skláreň a všetko ostatné, ostane mi ešte tučný Ezechiel. Pokiaľ bude mať v nedeľu peniaze, nebudú ani mne chýbať."

    To je pravda, Peter! Ale čo keď nebude mať Ezechiel peniaze? - A to sa jedného dňa aj prihodilo a bol to podivuhodný matematický príklad. Raz v nedeľu prišiel k hostincu a ľudia vystrkovali hlavy z okien a jeden vravel: "To je hráč Peter!" a druhý dodal: "Áno, tanečný cisár, ten bohatý sklár!" ale tretí krútil hlavou a prehovoril: "Na bohatstve možno urobiť kríž, šíria sa všelijaké reči o jeho dlhoch a v meste jeden povedal, že súdny úradník čochvíľa zhrabne jeho majetok."

    Medzitým boháč Peter dôstojne a vznešene pozdravil hostí v okne, vystúpil z voza a zakričal: "Dobrý večer, pán hostinský, je tu už tučný Ezechiel?"

    Hlboký hlas volal: "Len poď ďalej, Peter! Držíme ti miesto, už sme zasadli pri kartách." Peter Munk vstúpil do hostinca, siahol do vrecka a zistil, že Ezechiel musí mať veľa peňazí, lebo jeho kapsa bola naplnené až k prasknutiu. Sadol si k ostatným za stôl a raz vyhrával, raz prehrával a hrali do večera, keď už ostatní poctivý ľudia odišli domov. Potom hrali pri svetle, až napokon druhí hráči riekli: "Koniec, je čas ísť domov k žene a deťom."

    Ale hráč Peter začal Ezechiela presviedčať aby ostal. Ten dlho nechcel, ale nakoniec povedal: "Dobre, prepočítam si peniaze a môžeme hrať v kocky, za päť guldenov hod, pretože za menej hrajú iba deti." Vytiahol mešec a napočítal sto guldenov a hráč Peter nemusel  rátať, pretože teraz presne vedel koľko má v hotovosti. Ale ak Ezechiel predtým vyhrával, tak teraz prehraval hod za hodom  a strašne pri tom klial. Ak mu padol paš, na všetkých kockách rovnaký počet ôk, rovnako hodil aj Peter, ale zakaždým o dve oká viac. Nakoniec položil Ezechiel posledných päť guldenov na stôl a zvolal: "Ešte raz a aj keď teraz prehrám, tak hrať neprestanem, požičiaš mi zo svojej výhry, Peter! Veď čestný chlapík vždy pomôže druhému."

    "Koľko len budeš chcieť, aj keď by to malo byť sto guldenov," povedal tanečný cisár, rozradostený výhrou a tučný Ezechiel zatriasol kockami a hodil pätnásť.

    "Paš!" zvolal, "no, teraz uvidíme!"

    Ale Peter hodil osemnásť a ozval sa za ním známy chrapľavý hlas: "Tak, to bolo naposledy."

    Obzrel sa a za ním stál obrovský Holanďan Michel. Od strachu upustil peniaze, ktoré už stihol zhrabnúť. Avšak tučný Ezechiel lesného muža nevidel. Žiadal, aby mu Peter požičal desať guldenov na hru. Ako v mrákotách siahol do vrecka, ale neboli v ňom žiadne peniaze. Hľadal v druhom, ale ani tam nič nenašiel. Obrátil naruby kacabajku, no nevypadol z nej ani jeden červený mediak a tu si spomenul na svoje prvé želanie - aby mal vo vrecku vždy toľko peňazí ako tučný Ezechiel. Všetky sa rozplynuli ako dym.

    Hostinský a Ezechiel s prekvapením naňho hľadeli ako stále hľadal a peňazí nikde. Nechceli mu veriť, že už žiadne nemá, a keď nakoniec sami prehľadávali jeho vrecká, rozhnevali sa a prisahali, že hráč Peter je zlý bosorák a všetky vyhrané i vlastné peniaze odčaroval domov. Peter sa vytrvale bránil, ale okolnosti svedčili proti nemu. Ezechiel povedal, že tú desivú historku povie všetkým ľudom v Čiernom lese a hostinský sľúbil, že skoro ráno zájde do mesta a obviní Petra Munka z bosoráctva a dodal, že sa chce dožiť jeho upálenia. Potom sa zúrivo naňho vrhli, strhli z neho kacabajku a vyhodili ho z dverí.

    Na oblohe nežiarila ani jedna hviezda, keď sa Peter skľúčene vliekol domov, ale aj napriek tomu rozoznal v tme temnú postavu, ktorá kráčala vedľa neho a nakoniec prehovorila: "S tebou je koniec, Peter Munk, všetka tvoja vznešenosť je beznádejne preč a to by som ti mohol povedať už predtým, keď si o mne nechcel ani počuť a utiekol si k tomu hlúpemu sklenenému škriatkovi. Teraz vidíš, čo čaká toho, kto opovrhne mojou radou. Ale skús šťastie so mnou, mám zľutovanie nad tvojím osudom. Ten kto sa na mňa obrátil ešte nikdy neľutoval, a keď sa nebojíš cesty, môžeš sa rozprávať so mnou zajtra celý deň na Jedľovom vŕšku, stačí zavolať." Peter dobre vedel, kto k nemu prehovoril; ale prepadla ho hrôza a neodpovedal nič, lež bežal domov.

Časť druhá

    Keď Peter v pondelok prišiel do sklárne, nenašiel tam len svojich tovarišov, ale aj iných ľudí, ktorých rado nevidno, totiž úradníka a troch súdnych posluhovačov. Úradník zaželal Petrovi dobré ráno, opýtal sa ako sa vyspal a potom vytiahol dlhý zoznam, kde boli spísaný jeho veritelia. "Môžete zaplatiť alebo nie?" opýtal sa úradník s prísnym pohľadom. "A nech je to rýchlo, času nemám nazvyš, do väzenia sú to dobré tri hodiny cesty." Malomyseľný Peter priznal, že už nič nemá a nechal úradníka, aby ocenil dom a dvor, skláreň a stajňu, voz a kone. A kým súdny prisluhovači a úradník chodili hore dole, skúmali a cenili, pomyslel si: "K Jedľovému vŕšku to nie je tak ďaleko, nepomohol mi ten malý, tak skúsim šťastie u veľkého." Rozbehol sa k Jedľovému vŕšku tak rýchlo, akoby mu boli súdny prisluhovači v pätách. Keď bežal popri mieste, kde sa prvýkrát zhováral so Sklárničkom, zdalo sa mu, akoby ho zadržala neviditeľná ruka, ale on sa oprostil a bežal ďalej až k hranici a sotva vykríkol: "Holanďan Michel, pán Holanďan Michel!" stál už pred ním obrovský pltník so sochorom.

    "Prišiel si?" povedal so smiechom. "Sťahujú ti kožu z tela a chcú ju predať tvojim veriteľom? Buď pokojný! Však už som ti povedal, že vinu na celom tvojom trápení nesie ten malý Sklárniček, odpadlík a pokrytec. Keď už darovať, tak štedro a nie ako ten lakomec. Ale poď, nasleduj ma do môjho domu, tam uvidíme, či sa dohodneme."

    "Či sa dohodneme?" pomyslel si Peter. "Čo takého môže odo mňa požadovať, čo mu môžem ja ponúknuť? Mám mu vari slúžiť? Čo odo mňa vlastne chce?" Najprv šli strmou lesnou cestou a zrazu sa ocitli na okraji tmavej, hlbokej, príkrej rokliny. Holanďan Michel skákal dolu po skalách, akoby to bolo jemné mramorové schodisko. Peter, ale čochvíľa dobre že neupadol do mdlôb, pretože keď Michel prišiel na samé dno rokliny, vyrástol do veľkosti kostolnej veže a natiahol k nemu dlhú ruku ako vratidlo, s dlaňou širokánskou ako stôl v hostinci a zvolal hlasom, ktorý doliehal hore ako hlboký zvon umieračika: "Posaď sa na moju dlaň a chyť sa prstov, potom nespadneš!" Trasúci sa Peter vykonal ako porúčal, usadil sa na dlani a chytil sa obrovho palca.

    Spúšťal sa hlboko do rokliny, ale k Petrovmu prekvapeniu sa nestmievalo, lež práve naopak, akoby denného svetla pribúdalo, až musel privierať oči. Čím nižšie sa Peter spúšťal, tým menší bol Holanďan Michel, až nakoniec stál v svojej pôvodnej veľkosti pred domom tak malým a tak pekným, aké mávajú bohatý sedliaci v Čiernom lese. Miestnosť, kam zaviedol Petra sa neodlišovala ničím od izbíc iných ľudí, snáď len akousi opustenosťou.

    Boli tu ako všade inde drevené nástenné hodiny, obrovská kachľová pec, široké lavice, riad na policiach. Michel ukázal na miesto za veľkým stolom, potom vyšiel a zakrátko sa vrátil s džbánom vína a pohármi. Nalial obom a Holanďan Michel začal rozprávať o radostiach života, o ďalekých krajoch, krásnych mestách a riekach, až Peter nakoniec po tom všetkom zatúžil, čo otvorene povedal aj Holanďanovi.

    "Keď si mal odvahu a silu niečo učiniť, rozochvelo ťa pár úderov tvojho hlúpeho srdca a potom urazená česť, zármutok - načo by sa mal rozumný chlap zapodievať takými vecami? Či ťa bolela hlave, keď ťa niekto nedávno nazval podvodníkom a zlým človekom? Či ťa zabolelo v bruchu, keď ťa prišiel úradník vyhodiť z domu? No, povedz, čo ťa zabolelo?"

    "Moje srdce," prehovoril Peter a položil si ruku na pulzujúcu hruď, lebo sa cítil, akoby sa mu v nej srdce od strach chvelo.

    "Rozhádzal si, neber mi to za zlé, sto guldenov žobrákom a inej hávedi. A čo ti to pomohlo? Popriali ti zato zdravie a požehnanie. Ale stal si sa vďaka tomu zdravší? Za polovicu tých vyhodených peňazí si si mohol vydržiavať lekára. Požehnanie, áno pekné mi je to požehnanie, keď tvoj majetok predajú a teba vyženú! A čo ťa to viedlo k tomu siahnuť do vrecka, len čo žobrák vystrel svoj otrhaný klobúk? Srdce, opäť tvoje srdce, nie tvoje oči a ani jazyk, ruky, nohy, ale tvoje srdce. Bral si si to, ako sa vraví, veľmi k srdcu."

    "Ale čože môže človek niečo učiniť, aby bolo tomu inak? Aj teraz sa zo všetkých síl snažím ovládnuť ho a aj napriek tomu búši a bolí."

    "Samozrejme," zvolal Michel so smiechom, "ty malý chudáčik, proti tomu nič nezmôžeš, ale daj mi tú vec, ktorá sotva bije a  uvidíš, ako sa ti uľaví."

    "Dať vám, moje srdca?!" preľaknuto vykríkol Peter. "Potom musím na mieste umrieť! Nikdy, za nič na svete!"

    "Áno, ak by ti jeden z vašich pánov doktorov vyňal srdce z tela, tak by si zrejme musel zomrieť, ale u mňa je to niečo iné. No, len vojdi a presvedč sa sám!" Pri týchto slovách vstal, otvoril dvere do komory a zviedol ta Petra. Jeho srdce sa kŕčovito zovrelo, keď prekročil prah, ale nedbal nato, pretože sa mu naskytol zvláštny a neskutočný pohľad. Na mnohých drevených policiach stáli nádoby naplnené priesvitnou tekutinou a v každej z nich bolo srdce. Na nádobách boli nalepené aj štítky s menami, ktoré Peter zvedavo čítal. Bolo tam srdce úradníka z E., srdce tučného Ezechiela, srdce tanečného kráľa, srdce najvyššieho správcu lesa a ešte šesť sŕdc priekupníkov so zrnom, osem verbujúcich dôstojníkov, tri srdcia od úžerníkov, skrátka bola to zbierka najváženejších sŕdc v okolí dvadsiatich hodín cesty.

    "Pozri!" riekol Holanďan Michel, "títo všetci odhodili život v každodenných starostiach a obavách! Žiadne z týchto sŕdc už vystrašene alebo ustarane nebije a ich niekdajší majitelia sú radi, že majú nevítaného hosťa z domu."

    "Ale, čo teraz majú v hrudi?" opýtal sa Peter, ktorý málom omdlieval od všetkého, čo uvidel.

    "Toto," odpovedal a podal mu zo zásuvky kamenné srdce.

    "Tak?" odvetil a nemohol sa ubrániť strachu, ktorý mu nahnal husiu kožu. "Srdce z mramoru? Ale počuj pán Holanďan Michel, to musí byť v hrudi určite chladno."

    "Samozrejme, ale je to príjemný chlad. Prečo by malo byť srdce teplé? V zime ťa to teplo neohreje, tam je ti viac užitočná dobrá čerešňovica než teplé srdce a v lete, keď je sparno a horúco, to by si ani neveril ako ťa také srdce ochladí. A ako som už povedal, žiaden strach a ani obavy, či hlúpy súcit alebo iný žiaľ neprebýva v takom srdci."

    "A to je všetko, čo mi môžete dať?" spýtal sa nespokojný Peter. "Dúfal som, že dostanem peniaze a vy mi ponúkate kameň!"

    "No, myslím, že pre začiatok by ti stačilo stotisíc guldenov. Ak ich šikovne zhospodárniš, môžeš byť čoskoro milionárom."

    "Stotisíc?" radostne zvolal chudobný haviar. "Nože, nebúš tak prudko v mojej hrudi, čoskoro sa rozlúčime. Dobre, Michel, dajte mi ten kameň a peniaze a tohto neposedníka môžete vziať z domu!"

    "Ja som vedel, že si rozumný človek," odvetil Holanďan s priateľským úsmevom. "Poď, nech si ešte vypijeme po poháriku a potom ti vyplatím peniaze." Tak sa znovu posadili do veľkej miestnosti k vínu, pili a pili, až kým Peter neupadol do hlbokého spánku.

    Syn haviara Peter sa prebudil na veselé vyhrávanie poštovej trúbky a ukázalo sa, že sedí v peknom koči, uháňajúc po širokej ceste a keď sa vyklonil z okna, uvidel za sebou v modrej diaľke Čierny les. Spočiatku nemohol uveriť, že to on sám sedí v koči, pretože ani jeho oblečenie nebolo to samé, čo mal včera; avšak všetko si pamätal tak jasne, že nakoniec nechal úvah a zvolal: "Syn haviara Peter som ja a nik iný, to je jasné!"

    Bol prekvapený sám nad sebou, že vôbec nebol smutný, keď teraz po prvýkrát opúšťal svoju pokojnú vlasť, lesy, kde tak dlho žil. Ani pri myšlienke na matku, ktorá teraz bez pomoci zrejme upadne do biedy a zúfalstva, nemohol vyroniť ani slzu z oka alebo vylúdiť čo i len povzdych, pretože mu bolo všetko ľahostajné. "Ach, samozrejme," povedal, "slzy a povzdychy, smútok za domovom a zármutok pramenia zo srdca a vďaka Holanďanovi Michelovi je to moje chladné a kamenné."

    Položil si ruku na hruď a tam, úplné ticho, nič sa nepohlo. "Bude to skvelé, ak dodržal slovo o sto tisícoch rovnako ako so srdcom," riekol a začal prehľadávať koč. Objavil oblečenie všakovakého druhu, aké si len mohol zaželať, ale žiadne peniaze. Konečne našiel kapsu a v nej tisíce toliarov v zlate a zloženky do obchodných domoch vo všetkých veľkých mestách. "Teraz je všetko presne tak, ako som chcel," pomyslel si, pohodlne sa usadil v rohu koča a zamieril do šíreho sveta.

    Dva roky blúdil po svete a vyzeral z voza na domy, mihajúce sa naľavo a napravo; keď zastavil nepohliadol na nič iné než na vývesnú tabuľu svojho hostinca, potom navštívil mesto a nechal si ukázať najkrajšie pamätihodnosti. Ale nič z toho ho netešilo, žiaden obraz, dom, hudba, tanec. Jeho kamennému srdcu bolo všetko ľahostajné a jeho oči a uši otupeli pre všetko krásno. Neostalo mu už nič, len radosť z jedla, pitia a spánku, z toho pozostával aj jeho život, cestoval bez cieľa po svete, pre zábavu jedol a z dlhej chvíli spal. Čas od času si síce spomenul, že býval veselší, šťastnejší, keď žil v chudobe a musel pracovať, aby neumrel od hladu. Vtedy ho dokázal uchvátil každý pohľad do krásneho údolia, radoval sa z hudby a spevu, vtedy sa dlhé hodiny tešil na prosté jedlo, ktoré mu matka mala priniesť k milieru. Keď tak rozmýšľal nad minulosťou, prišlo mu veľmi zvláštne, že sa nemôže ani zasmiať, kým predtým sa zasmial nad najmenším žartom.  Teraz, keď sa smiali iní, tak len zo zdvorilosti skrivil ústa, ale jeho srdce sa neusmievalo s nimi. Cítil, že je úplne pokojný, ale nie spokojný. Nebola to túžba po domove alebo žiaľ, lež pustota, otrávenosť, bezútešný život, čo ho nakoniec priviedli domov. Keď cestou z Štrasburgu uzrel temný les svojej domoviny, keď znova uvidel tie statné stromy, priateľské tváre obyvateľov Čierneho lesa, keď v jeho ušiach zaznela rodná reč, tie silné, hlboké, ale ľubozvučné zvuky, tu si silne uvedomil srdce, pretože v ňom rýchlejšie prúdila krv a veril, že sa musí súčasne radovať i plakať, ale ako mohol byť taký pochabý, veď mal srdce z kameňa a kamene sú neživé, nesmejú sa a ani neplačú.

    Jeho prvé kroky viedli k Holanďanovi Michelovi, ktorý ho ako predtým prijal s veľkou srdečnosťou. "Michel," povedal mu, "cestoval som po svete a všetko som videl, ale sú to samé hlúposti a len som sa nudil. Tá vaša kamenná vecička, ktorú nosím v hrudi ma pred mnohým chráni. Nikdy sa nenahnevám, nikdy nie som smutný, ale taktiež sa nikdy neradujem a cítim sa, akoby som viedol len polovičatý život. Nemôžete s tým kamenným srdcom niečo spraviť, aby sa hýbalo? Alebo radšej mi vráťte to moje staré. Počas dvadsiatich piatich rokov som si predsa len naň zvykol, a aj keď občas vyviedlo hlúposti, tak to bolo živé a veselé srdce." 

    Lesný duch sa trpko a posmešne zasmial: "Ak raz umrieš, Peter Munk," odpovedal, "nebude ti už chýbať, budeš mať zas to svoje mäkké, citlivé srdce a potom môžeš zase cítiť, čo príde, radosť alebo žiaľ. Ale tu na zemi už nemôže byť tvoje! Peter, cestoval si po svete, ale pri spôsobe života, aký si viedol, ti to na úžitok nebolo. Usaď sa niekde v lese, postav si dom, ožeň sa a zhospodárni svoj majetok. Chýbalo ti len na práci. Bol si znudený od nečinnosti a všetko zhadzuješ na to nevinné srdce." Peter uznal, že má Michel pravdu, čo sa týkalo nečinnosti a predsavzal si byť stále bohatším a bohatším. Michel mu podaroval ďalších stotisíc guldenov a rozlúčil sa s ním ako s dobrým priateľom.

    Čoskoro šiel Čiernym lesom chýr, že syn haviara Peter, nazývaný tiež hráč Peter, sa vrátil a je bohatší než predtým. Všetko bolo ako predtým. Keď prišiel na žobrácku palicu, vyhodili ho za bieleho dňa z dverí, ale keď teraz v jedno nedeľné odpoludnie prvýkrát prišiel do hostinca, všetci mu potriasli rukou, pochválili koňa, pýtali sa na cestu, a keď s tučným Ezechielom opäť hral o tvrdé toliare, hľadeli naňho s veľkou úctou než kedykoľvek predtým.

    Tentoraz neobchodoval so sklom, ale s drevom, avšak iba naoko. Jeho hlavnou činnosťou bol obchod so zrnom a úžerníctvo. Postupne sa mu zadlžila polovica obyvateľov Čierneho lesa. Požičiaval peniaze len na úžeru desiatich percent a obilie predával za trojnásobnú cenu chudobným, ktorý nemohli hneď zaplatiť. S úradníkom boli teraz v úzkom priateľstve a kto nemohol pánu Petrovi Munkovi zaplatil na čas, k tomu vycválal úradník s posluhovačmi, ocenil dom a dvor a v mžiku všetko predal a vyhnal otca, matku a deti do lese. Zozačiatku to spôsobovalo bohatému Petrovi istú neľúbosť, pretože chudáci vykázaní z domovov húfne okupovali jeho dvere, muži prosili o zhovievavosť, ženy sa snažili obmäkčiť kamenné srdce a deti žobronili o kúsok chleba. No keď si zaobstaral pár zdatných buldogov, tieto mačacie koncerty, ako ich nazýval, čoskoro skončili. Peter len zapískal, nahuckal psy a žobráci s krikom utekali preč. Najväčšmi ho však otravovala tá stará babizňa. Ale nebol to nik iný než pani Munková, Petrova matka. Keď jej predali dom a dvor upadla do biedy a núdze. No a keď sa jej syn vrátil ako boháč, už o ňu ani len nezakopol. Občas prišla o palici pred dom, stará, nemohúca a vetchá. Vstúpiť dnu sa neodvážila, potom, čo ju raz vyhnal. Bolo jej zaťažko žiť z dobrodenia ostatných ľudí, zatiaľ čo by jej syn mohol zabezpečiť bezstarostnú starobu. Chladného srdca však nikdy nedojal pohľad na bledé, dobre známe črty, na prosiace oči, na schradnutú vystretú ruku, na neduživú postavu. Keď v sobotu večer klopala na dvere, nevrlo vytiahol šesták, zabalil ho do papiera a poslal s ním sluhu. Počul jej chvejúci hlas, vyslovujúci ďakovania a priania, aby sa mu blaho žilo na zemi. Začul ako pokašlávajúc odchádza preč, ale ďalej o tom nijak nepremýšľal, než že znova nadarmo vyhodil šesták.

    Nakoniec Peter pomyslel na ženbu. Vedel, že mu ktorýkoľvek otec v celom Čiernom lese s radosťou dá svoju dcéru. Peter bol však vyberavý, pretože chcel, aby aj v ženbe všetci chválili jeho šťastie a rozum. Cválal celým lesom, pozrel tu a tam, ale žiadna sa mu nezdala dostatočne pekná. A predsa,  po márnom hľadaní tej najkrajšej po všetkých tanečných parketoch, začul jedného dňa, že najkrajšia a najcnostnejšia dievka v celom Čiernom lese je dcéra jedného chudobného drevorubača. Žije vraj osamelo a pilne vedie otcovu domácnosť a nikdy sa neukáže na tanečnom parkete, ani len na Turíce alebo hody. Keď sa Peter dozvedel o tomto poklade Čierneho lesa, rozhodol sa, že sa bude oň uchádzať a vybral sa do chalupy, ktorú mu ukázali. Otec krásnej Lisbeth uvítal váženého hosťa s údivom a bol ešte väčšmi prekvapený, keď počul, že je to boháč pán Peter a chce byť jeho zaťom. Dlho neotáľal, lebo mienil, že všetkým jeho starostiam a biede bude konca. A tak súhlasil, beztoho, aby sa spýtal krásnej Lisbeth. To dobré dieťa bolo také poslušné, že sa bez odvrávania stalo paňou Munkovou.

    Úbohej dievke sa však nežilo tak dobre, ako si vysnívala. Myslela, že sa vyzná v domácnosti, ale vyhovieť pánu Petrovi sa jej nedarilo. Ľutovala chudobných ľudí a keďže bol jej muž bohatý, myslela, že nie je hriech podať úbohej žobráčke fenig alebo starému mužovi  pohár pálenky. Ale keď to pán Peter raz uvidel, zlostne na ňu pohliadol a drsným hlasom riekol: „Prečo rozdávaš môj majetok lumpom a darebákom? Priniesla si niečo do domu, čo by si mohla rozdávať? S žobráckou kapsou tvojho otca ani polievku neohreješ, a ty rozhadzuješ peniaze ako nejaká kňažná! Ešte raz to uvidím, tak pocítiš moju ruku!“ Krásna Lisbeth nariekala v svojej izbičke nad bezcitnosťou svojho muža a často si priala byť radšej doma v chudobnej chyži svojho otca, než žiť u bohatého, ale lakomého a bezcitného Petra. Ach, keby len vedela, že má srdce z mramoru  a nemôže ľúbiť ju a ani nikoho iného, tak by sa asi nedivila. A keď teraz sedela pred dvermi a okolo prešiel žobrák, sňal čiapku a spustil svoje prosby, tak zatvorila oči, aby nevidela tú biedu a silne zovrela dlane v päsť, aby neuvedomele nesiahla do vrecka a nevytiahla mincu. Tak sa stalo, že krásna Lisbeth bola v celom lese nechválne známa a vravelo sa, že je ešte lakomejšie než Peter Munk. Jedného dňa sedela Lisbeth znovu pred domom a priadla, pričom potichunky spievala pieseň, pretože bola veselá. Vonku bolo pekné počasie a pán Peter vycválal na pole. Vtedy šiel po ceste starý mužíček s veľkým ťažkým vrecom a už z diaľky počula jeho ston. Hľadela naňho so súcitom a pomyslela si, že sa nepatrí, aby malý starček niesol taký ťažký náklad.

    Úpejúci a potácajúci sa starček medzitým pristúpil bližšie k pani Lisbeth a málom spadol pod ťarchou vreca. „Och, majte zľutovanie, pani, dajte mi dúšok vody!“ riekol. „Už nemám síl, umieram od únavy.“

    „Nemali by ste vo svojom veku niesť taký ťažký náklad,“ povedala Lisbeth.

    „Áno, ale musím slúžiť ako poslíček, aby som neumrel od hladu,“ odpovedal. „Ach, bohatá žena ako vy netuší, ako bolí  chudoba a ako osvieži dúšok vody v horúčave.“

    Keď to počula, ponáhľala sa do domu, vzala s police džbán a naplnila ho vodou. No keď sa vrátila a bola len niekoľko krokov od neho, uvidela starčeka sedieť na vreci, takého úbohého a zúfalého, až ju naplnila vrelá ľútosť. Uvážila, že jej muž nie je doma a tak položila džbán s vodou bokom, vzala pohár a naplnila ho vínom, navrch položila ražný chlieb a zniesla to starcovi. „Hlt vína bude asi blahodarnejší než dúšok vody, keď ste už tak starý,“ povedala. „Ale nepite rýchlo a zajedajte chlebom!“

    Starček na ňu prekvapene pozrel, v očiach sa mu zaleskli obrovské slzy. Napil sa a riekol: „Som už starý, no videl som málo ľudí, ktorí boli tak láskaví a tak milo a srdečne podali milodar ako vy, pani Lisbeth. Bude sa vám zato na zemi dobre žiť, také srdce nezostane neodmenené.“

    „Nezostane, a tú odmenu dostane hneď na mieste,“ ozval sa strašný hlas, a keď sa obzreli, uzreli pána Petra s tvárou červenou od zlosti.

    „Takže ty moje najlepšie víno nalievaš žobrákom a z mojej čaše dávaš piť tulákovi? Na, tu máš svoju odmenu!“ Pani Lisbeth sa mu vrhla k  nohám a prosila o odpustenie, ale kamenné srdce nepozná zľutovanie, obrátil bič a ebenovou rúčkou ju silno udrel do krásneho čela, až mŕtva klesla do náručia starého muža. Keď to Peter uzrel, akoby v tej chvíli ľutoval svoj čin. Sklonil sa, aby videl, či je v nej ešte život, ale mužíček prehovoril jemu známym hlasom: „Neobťažuj sa, syn haviara Peter, bol to najkrajší a najmilší kvietok v Čiernom lese, ale ty si ho pošliapal a on už nikdy nezakvitne.“

    V Petrovi by sa bol krvi nedorezal keď povedal: „Tak to ste vy, pán strážca pokladu? No, čo sa stalo, stalo sa a zrejme to muselo prísť. Dúfam však, že ma neudáte na súde ako vraha.“

    „Podliak!“ odvetil Sklárniček. „Čo by mi to prinieslo, ak by som videl tvoju smrteľnú schránku visieť na šibenici? Nemusíš sa báť pozemských súdov, lež iných a omnoho prísnejších, pretože si zapredal dušu zlu.“

    „A že som zapredal svoje srdce,“ kričal Peter, „za to nenesie nikto iný vinu, lež ty a tvoje zradné poklady! To ty, zákerný duch, si ma priviedol do zatratenia, dohnal si ma i k tomu, aby som hľadal pomoc u druhého, na tebe spočíva všetka zodpovednosť!“

    Sotva to doriekol, začal Sklárniček rásť čo do šírky a výšky a narástol tak, že jeho oči boli veľké ako polievkové taniere a jeho ústa ako rozpálená pec z ktorej šľahali plamene. Peter padol na kolená a ani kamenné srdce ho nechránilo, celý sa triasol ako osika. Lesný duch ho supími pazúrmi schmatol za šiju, pokrútil ním ako veterný mlyn suchým lístím a potom ho hodil na zem, až mu zaprašťali všetky rebrá. „Pozemský červ!“ zakričal s hromovým hlasom. „Ak by som chcel, mohol by som ťa rozšliapnuť, pretože si sa previnil voči pánovi lesa. Ale kvôli tejto mŕtvej žene, ktorá ma nakŕmila a napojila, ti dám  osem dní, ak sa dovtedy nevydáš na cestu dobra, tak prídem a rozdrvím tvoje údy a umrieš pod ťarchou svojich hriechov.“

    Bol už večer, keď niekoľkí okoloidúci muži uvideli bohatého Petra Munka ležať na zemi. Obracali ho sem a tam a skúšali, či ešte dýcha, ale ich snahy boli márne. Nakoniec jeden vošiel do domu a priniesol vodu a pokropil mu tvár. Vtom sa Peter zhlboka nadýchol, zastonal a otvoril oči, dlho hľadel okolo seba a potom sa spýtal na pani Lisbeth, ale nik ju nevidel. Poďakoval mužom za pomoc, odpravil sa do domu a hľadal ženu tam, ale Lisbeth nebola v pivnici a ani v podkroví a to, čo považoval za strašný sen, bola zrazu trpká pravda. Teraz, keď tam bol tak úplne sám, prišli mu na um zvláštne myšlienky. Nebál sa ničoho, veď jeho srdce bolo chladné, no keď pomyslel na smrť svojej ženy, začal premýšľať o vlastnej smrti, o bremene s akým opustí tento svet, o ťažkom bremene sĺz preliatych chudákmi a ich tisícnásobných preklínaní, ktoré nemohli obmäkčiť jeho srdce, o náreku biednych, na ktorých poštval svojich psov, i o tichom zúfalstve matky a o krvi prekrásnej, dobrej Lisbeth. Veď by nemal ani čo odvetiť starému mužovi, jej otcovi, ak by prišiel a spýtal sa: „Kde je moja dcéra, tvoja žena?“ Ako sa bude zodpovedať pred tým, komu patria všetky lesy, jazerá, hory a všetky ľudské životy?

    Tá myšlienka ho mučila aj v noci v sne, každú chvíľu sa prebúdzal na sladký hlas, ktorý vravel: „Peter, získaj vrúcnejšie srdce!“ A keď sa prebudil, znova rýchlo zatvoril oči, lebo podľa hlasu muselo to tiché varovanie vychádzať z úst Lisbeth.

    Na druhý deň zašiel do hostinca, aby rozptýlil svoje myšlienky, a tam stretol tučného Ezechiela. Prisadol si k nemu, zhovárali sa o tom a onom, o peknom počasí, o vojne, o daniach a nakoniec aj o smrti a ako ten, či onen náhle zomrel. Vtom sa Peter tučniaka opýtal, čo si myslí o smrti a aké to bude po nej. Ezechiel mu odpovedal, že telo pochovajú do zeme, ale duša vystúpi do neba alebo zostúpi do pekla. 

    „Takže i srdce zahrabú?“ opýtal sa Peter napäto.

    „Samozrejme, to tiež zahrabú.“

    „Ale čo ak jeden už srdce nemá?“ pokračoval Peter.

    Ezechiel pri týchto slovách naňho hrozivo pozrel. „Čo tým chceš povedať? Chceš si ma doberať? Myslíš, že nemám srdce?“

    „Och, srdce máš a ešte aké – pevné ako kameň,“ odvetil Peter. Ezechiel prekvapene naňho pozrel, obzrel sa, či to nik nepočul a potom povedal: „Odkiaľ to vieš? Alebo to tvoje už tiež nebije?“

    „Nebije, prinajmenšom nie v mojej hrudi!“ odpovedal Peter Munk. „Ale povedz, teraz keď už vieš, čo myslím, čo sa stane s našimi srdcami po smrti?“ 

    „Čo ťa to trápi, bratku?“ rozosmial sa Ezechiel. „Ži dosýta tu na zemi a dosť. V tom je predsa pohodlnosť našich chladných sŕdc, že nám takéto myšlienky nenaháňajú strach.“

    „To je síce pravda, ale predsa len nato myslím a aj keď teraz nepoznám žiaden strach, ešte dodnes viem, ako som sa bával pekla, keď som bol ešte malý, nevinný chlapec.“

    „No obzvlášť dobre sa nám nepovedie,“ povedal Ezechiel. „Raz so sa nato pýtal jedného mentora a ten mi povedal, že srdcia po smrti vážia, aby vedeli, aké ťažké hriechy nesú. Tie ľahké vystúpia a tie ťažké klesnú dole a myslím, že naše kamenné budú mať slušnú váhu.“

    „Ach, samozrejme,“ odvetil Peter, „často mi je samému nepríjemné, aké je moje srdce apatické a ľahostajné, keď myslím na tieto veci.“

    Taký viedli rozhovor. No v nasledujúcu noc počul Peter päť alebo šesťkrát známi hlas, ako mu šepká do ucha: „Peter, získaj vrúcnejšie srdce!“

    Necítil žiadnu ľútosť, že zabil svoju ženu, no keď potom povedal čeľadi, že odcestovala, vždy si pritom pomyslel: „Kam asi tak mohla odísť?“ Tak strávil šesť dní a po nociach vždy počul hlas a zakaždým myslel na lesného ducha a jeho strašnú hrozbu. Ale na siedme ráno vyskočil z lôžka a zvolal: „No, uvidíme, či získam vrúcnejšie srdce, pretože z toho ľahostajného kameňa v hrudi je len pustý a nudný život.“ Rýchlo si obliekol nedeľné oblečenie, vysadol na koňa a vydal sa smerom k Jedľovému vŕšku.

    Na Jedľovom vŕšku, kde rástli stromy hustejšie, zosadol, uviazal koňa a rýchlim krokom šiel na vrchol vŕšku, a keď sa ocitol pred hrubou jedľou, vyriekol zaklínadlo:

    „Strážca pokladu v lese zelenom,

    stovky rokov kraľuješ v ňom,

    krajina patrí ti kde práve stojím

    ako dieťa nedele ťa len ja zočím.“

    Vtom sa zjavil Sklárniček, ale jeho ráz bol iný, než predtým, nie priateľský a prívetivý, lež ponurý a smutný. Mal na sebe kacabajku z čierneho skla a z klobúku mu vial dlhý smútočný flór a Peter dobre vedel, za kým smúti.

    „Čo chceš odo mňa, Peter Munk?“ opýtal sa tlmeným hlasom.

    „Mám k dobru ešte jedno želanie, pán strážca pokladu,“ odvetil Peter so sklopenými očami.

    „Čože si kamenné srdcia môžu ešte niečo priať?“ povedal. „Máš všetko, čo potrebuješ pre svoj skazený mrav a ťažko by som ti ešte mohol splniť želanie.“

    „Ale sľúbili ste mi predsa, že mi splníte tri želania a jedno mám ešte stále k dobru.“

    „No môžem ho odmietnuť, ak bude hlúpe,“ pokračoval lesný duch, „ale dobre, povedz, chcem počuť, po čom túžiš.“

    „Vyjmite zo mňa ten mŕtvy kameň a vráťte mi moje živé srdce,“ riekol Peter.

    „Uzavrel som ten obchod s tebou vari ja?“ opýtal sa Sklárniček. „Som snáď ja Holanďan Michel, ktorý rozdáva bohatstvo a chladné srdcia? Tam uňho musíš svoje srdce hľadať.“

    „Ach, on mi ho nikdy nevráti,“ odvetil Peter.

    „Ľutujem ťa, aj keď si naničhodník,“ vravel mužíček po chvíli uvažovania. „A pretože tvoje želanie nie je hlúpe, nemôžem ti odoprieť svoju pomoc. Tak počúvaj, svoje srdce nezískaš žiadnym násilím, ale možno to pôjde skrz lesť. A zrejme to nebude ani ťažké, pretože Michel ostane len tým hlúpym Michelom, aj keď sa považuje za veľmi múdreho. Vyber sa priamou cestou k nemu a sprav, čo ti teraz poviem!“ Potom ho vo všetkom poučil a dal mu krížik z číreho skla: „Tvoj život nebude v ohrození a pustí ťa, ak mu ukážeš toto a zároveň odriekneš modlitbu. A keď obdržíš to, po čom túžiš, tak príď ku mne na toto miesto!“

    Peter Munk vzal krížik, vštepil si do pamäti všetky slová Sklárnička a vybral sa cestou k príbytku Holanďana Michela. Trikrát zvolal jeho meno a hneď stál obor pred ním. „Zabil si svoju ženu?“ spýtal sa s hrozným smiechom. „Tiež by som tak spravil, byť na tvojom mieste. Rozdávala tvoj majetok medzi žobrákov. Budeš musieť na nejaký čas odísť z krajiny, pretože to vzbudí povyk, keď sa neobjaví. A zrejme potrebuješ peniaze a preto prichádzaš?“

    „Uhádol si,“ odvetil Peter. „A tentoraz veľa peňazí, pretože do Ameriky je ďaleko.“

    Michel šiel pred ním a zaviedol ho do chalupy. Tam otvoril truhlicu, kde bolo veľa peňazí a začal vyťahovať celé zvitky zlata. Pokým ich prerátaval za stolom, Peter riekol: „Michel, ty si mi pekný táraj, oklamal si ma, keď si mi nahovoril, že mám kameň v hrudi a ty máš moje srdce!“

    „A čože to nie je pravda?“ opýtal sa Michel prekvapene. „Vari cítiš svoje srdce? Nie je chladné ako ľad? Prežívaš strach alebo žiaľ, pociťuješ ľútosť?“

    „Ty si moje srdce len zastavil, ale mám ho ako vždy vo svojej hrudi a Ezechiel tiež, ten mi povedal, že si nás oklamal. Nie si ty človek, ktorý by jednému dokázal tak nepozorovane a bezpečne vytrhnúť srdce, to by si musel vedieť čarovať.“

    „Ubezpečujem ťa,“ podráždene zvolal Michel, „že ty i Ezechiel a všetci bohatí ľudia, ktorí sa so mnou dohodli, majú chladné srdcia ako ty a ich pravé srdcia mám ja v tamtej komore.“

    „Ech, čo za klamstvá ti z úst vychádzajú!“ smial sa Peter. „To môžeš vravieť niekomu inému! Myslíš si, že počas svojich ciest som sa nestretol s takými kúskami? Tvoje srdcia v miestnosti sú napodobeniny z vosku. Si bohatý, to pripúšťam, ale čarovať nevieš.“

    V tom sa obor nehneval a rozrazil dvere do komory. „Vstúp a prečítaj si všetky štítky, a tamto, pozri, to je srdce Petra Munka. Vidíš, ako sa chveje? Dá sa to spraviť z vosku?“

    „A predsa je to vosk,“ odpovedal Peter. „Tak skutočné srdce nebije, to moje mám ešte v hrudi. Nie, čarovať nevieš!“

    „Ja ti to dokážem!“ zvolal nahnevane. „Sám pocítiš, že je to tvoje srdce.“ Vzal srdce z nádoby, roztrhol Petrovu kacabajku, vyňal mu z hrudi kameň a ukázal mu ho. Potom vzal srdce, dýchol naň a opatrne ho vsadil na svoje miesto. A Peter hneď pocítil, ako bije a opäť sa z toho mohol radovať.

    „Nó, ako?“ s úsmevom sa spýtal Michel.

    „Namôjveru, mal si pravdu,“ odpovedal Peter, pričom opatrne vytiahol krížik z vrecka. „Nikdy by som neveril, že je niečo také možné!“ – „Nie je tak? A čarovať viem, sám vidíš. A teraz poď sem, znova ti zasadím kameň.“

    „Počkaj, pán Michel!“ zvolal Peter, ustúpil o krok a podržal pred ním malý krížik. „Na slaninu lapíš myši a teraz si ty ten podvedený.“ A začal odriekavať modlitby, aké mu len na um zišli.

    Vtom sa začal Michel zmenšovať a zmenšovať, spadol a zvíjal sa ako červ, stonal, vzdychal a všetky srdcia vôkol sa začali chvieť a biť, až to znelo ako v dielni hodinára. Peter sa bál, bol zdesený, vybehol z komory a z domu. Poháňaný strachom šplhal po kamennom útese, pretože za začul, že sa Michel už pozviechal, že dupe nohami, besní a kričí za ním strašné kliatby. Keď vyliezol hore, utekal k Jedľovému vŕšku. Náhle sa rozpútala strašná búrka, blesky udierali naľavo i napravo od neho a trieštili stromy, ale on sa bez ujmy dostal do kráľovstva Sklárnička.

    Jeho srdce bilo radosťou a len preto, lebo bilo. Ale potom sa s hrôzou ohliadol za svojim životom, ako za búrkou, ktorá za ním sprava  zľava ničila krásny les. Pomyslel na pani Lisbeth, peknú a dobrú ženu, ktorú z lakomstva zabil. Pripadal si ako spodina ľudstva a horko sa rozplakal, keď prichádzal na vŕšok Sklárnička.

    Strážca pokladu už sedel pod jedľou a fajčil z fajočky, ale vyzeral veselší, než predtým. „Prečo plačeš, haviar Peter?“ opýtal sa. „Nezískal si svoje srdce? Máš v hrudi ešte stále ten chladný kameň?“

    „Ach, pane!“ povzdychol Peter. „Keď som žil s chladným kamenným srdcom v hrudi, nikdy som neplakal, moje oči bývali suché ako zem v júli, ale teraz akoby sa mi malo srdce rozskočiť nad tým, čo som spravil! Svojich dlžníkov som uvrhol do biedy, na chudobných a chorých som poštval psov a sám viete, ako môj bič dopadol na jej krásne čelo!“ – „Peter! Bol si veľkým hriešnikom!“ prehovoril mužíček. „Peniaze a lenivosť ťa skazili, až ti skamenelo srdce, a tak už nepoznalo žiadnu radosť, žiaden žiaľ, žiadnu ľútosť a ani zľutovanie. No ľútosť vykupuje, a ak by som vedel, že naozaj ľutuješ svoj doterajší život, mohol by som pre teba niečo spraviť.“

    „Už nechcem nič,“ odvetil Peter a smutne sklonil hlavu. „So mnou je už amen, už sa nebudem môcť tešiť zo života. Čo si mám počať na svete tak sám? Matka mi nikdy neodpustí, čo som jej spravil a možno som ju, ja netvor, priviedol i pod zem! A Lisbeth, moja žena! Ubite ma radšej na smrť, pán strážca pokladu, urobte môjmu biednemu životu razom koniec.“

    „Dobre,“ odpovedal Sklárniček, „keď nič iné nechceš, tak nech je po tvojom. Sekeru mám pri ruke.“ Pokojne vzal fajku z úst, odklepal ju a schoval do vrecka. Potom pomaly vstal a šiel za jedľu. Peter si plačúc sadol do trávy, života už pre neho nič neznamenal a trpezlivo očakával smrteľný úder. Po chvíli začul za sebou pomalé kroky a pomyslel si: „Teraz to príde.“

    „Ohliadni sa predsa, Peter Munk!“ zvolal mužíček. Peter si utrel slzy z očí, otočil sa a uvidel svoju matku a Lisbeth, svoju ženu, ako láskavo naňho hľadia.

    Vtom radostne vyskočil na nohy: „Nie si mŕtva, Lisbeth? A aj vy ste tu, mamička, a odpustila ste mi?“

    „Chcú ti odpustiť,“ riekol Sklárniček, „pretože si preukázal skutočnú ľútosť a všetko nech je zabudnuté. Vráť sa teraz domov, do chalupy svojho otca a buď haviarom ako predtým. Ak budeš čestný a poctivý, tak budeš cťou pre svoje remeslo a tvoji susedia ťa budú mať radi a vážiť si ťa väčšmi, než  keby si mal desať sudov zlata.“ Tak riekol Sklárniček a rozlúčil sa s nimi.

    Tí traja ho chválili, žehnali mu a potom sa pobrali domov.

    Pompézny dom boháča Petra tam už nestál. Zasiahol ho blesk a spolu s ním spálil všetky jeho poklady. Ale k rodnej chalupe to nebolo ďaleko, tam teraz smerovala ich kroky a veľká strata ich vôbec netrápila.

    No ako boli prekvapení, keď prišli k chalupe! Stál tam krásny sedliacky dom a všetko v ňom bolo prosté, ale pekne čistučké.

    „To vykonal dobrotivý Sklárniček!“ zvolal Peter.

    „Ako je tu pekne!“ povedala Lisbeth. „Cítim sa tu oveľa viac doma než v tom veľkom dome s množstvom služobníctva.“

    Od tej doby sa s Petra Munka stal usilovný a čestný muž. Bol spokojný s tým, čo mal, neúnavne vykonával svoje remeslo, a tak sa stalo, že sa vlastným úsilím domohol blahobytu a v celom Čiernom lese ho mali radi a ctili si ho. Nikdy sa už nehádal z Lisbeth, ctil si matku a podal pomocnú ruku chudobným, ktorí zaklopali na jeho dvere. Keď do roku a do dňa porodila Lisbeth pekného chlapca, vybral sa Peter k Jedľovému vŕšku a vyriekol zaklínadlo. Ale Sklárniček sa neukázal. „Pán strážca pokladu!“ hlasno zvolal, „vypočujte ma prosím! Nechcem nič iného, len vás poprosiť,  aby ste boli krstným otcom môjho synčeka!“ No odpovede sa nedočkal, len krátky vánok zašumel v jedlách a zhodil do trávy niekoľko šišiek. „Vezme si ich na pamiatku, ak sa mi už nechcete ukázať,“ zvolal Peter, schoval šišky do vrecka a vybral sa domov. No keď si doma vyzliekol nedeľnú kacabajku a jeho matka vyvrátila vrecká, predtým než ju chcela uložiť do truhlice, vypadli z nej štyri ťažké zvitky peňazí a keď ich rozbalila, objavila samé dobré, čisto nové bádenské toliare a medzi nimi ani jeden falošný. To bol krstný dar mužíčka z jedľového lesa malému Petrovi.

    A tak spolu nažívali v pokoj a príčinlivo, a ešte dlho potom, keď už mal Peter Munk šedivé vlasy neprestával často vravieť: „Je lepšie byť spokojný s málom než mať zlato a majetok a k tomu chladné srdce.“

Preklad: ©2014 ~Matúš T.