Friedrich Gerstäcker

Smola!

Bolo to na jeseň roku 1850, keď som sa v čase môjho nalodenia na loď smerujúcu zo San Francisca na Sandwichove ostrovy rozhodol podniknúť malú odbočku do Sausalita ležiacom v zátoke. Ale na poludnie som už musel byť späť a preto som bol nútený nastúpiť na prvú, pomerne skoro tam odchádzajúcu loď, ktorej odchod bol stanovený na šiestu hodinu. V San Franciscu vtedy ešte, samozrejme, neboli žiadne mestské hodiny, podľa ktorých by sa dal merať čas. Každý kapitán sa riadil vlastným vreckovým tachometrom a keď som bežal po dlhej lodenici, aby som nezmeškal loď, práve sa po vylodení odrazila a vyplávala zo zátoky.

Bežal som tak rýchlo, ako som vládal cez lodenicu až k jej okraju a mával som. Kapitánovi malého parníka Jenny Lind zrejme nestálo za tú námahu, kvôli jedinému mizernému pasažierovi ešte raz zakotviť. Stál hore na palube a prirodzene, upozornený ostatnými pasažiermi, otočil hlavu mojim smerom, ale viac sa už nepohol a čoskoro som pochopil, že som prepásol svoj čas.

„Mám ja ale hroznú smolu!“ zvolal som – v myšlienkach asi trochu hlasno – pre seba, keď som ešte stál na samom okraji lodenice a hľadel za odchádzajúcou loďou.

„Tak? – Vy máte smolu?“ povedal hlas vedľa mňa a keď som sa otočil, postrehol som malého tučného muža s cestovnou taškou a bez klobúka, ako tam tak sedel na jednej z nahromadených debien kresajúc oheň v snahe pripáliť si cigaru, ale jeho kremienok nechcel horieť. Okolo úst mal osobitú, rezignovanú črtu a pomaly búchal po kameni, akoby už vopred vedel, že žiaden oheň nezíska.

„Áno,“ zvolal som, ešte stále nahnevaný na kapitána parníka, ktorý ma každopádne musel vidieť už na lodenici, ako som bežal k lodi, „teraz môžem čakať celú hodinu, kým odpláva ďalšia.“ Pritom som vytiahol z vrecka zapaľovač a podal som mu rýchlo vzplanutý knôt, ktorý prijal a pripálil si cigaru.

„Vôbec netušíte, čo to smola je,“ odvetil v prestávkach, kým fajčil z cigary, „mám Vám to povedať? Máte hodinu času a ja zrejme celý týždeň, takže obaja nič nezmeškáme.“

„A naozaj ste tu v Kalifornii zakúsil toľkú smolu?“ smial som sa, pretože ten malý muž budil skôr komický než melancholický dojem – „zrejme ste nič nenašli v baniach?“

„Vôbec som ešte nebol hore,“ povedal.

„Takže tam chcete ísť teraz?“

„Veríte,“ opýtal sa ma, bez toho, aby hneď zodpovedal moju otázku, „že tam hore môže niekoho zasypať v jame, ktorú sám vykopal, alebo niekoho napadnú v lese, okradnutú a ubijú na smrť, alebo niekoho rozmliaždi padajúci strom, alebo sa niekto utopí pri prevoze cez rieku? Považujete to za možné?“

„Prečo by to nemohlo byť možné,“ zasmial som sa, „všetko z toho sa prinajmenšom už stalo, ale...„

„No dobre,“ prerušil ma mužíček, „ak je to vôbec možné, tak ma to tam hore všetko postihne, nato sa môžete spoľahnúť a preto vôbec nepomýšľam, aby som ešte dlhšie pokúšal osud. Chcem ísť naspäť domov – za predpokladu, že sa po ceste neutopím, čo je sama o sebe najväčšia pravdepodobnosť.“

„Ale ja vôbec nič nechápem...„

„Len počúvajte,“ povedal mužíček, „v prvom rade sa volám Meier, čo je už samo o sebe nešťastím. – Boh tíš tých, čo sa zvú Meier, - povedala už tá stará žena v Brémach, ktorá sa tiež volala Meierová a každú chvíľu sa musela dostaviť pred súd kvôli ostatným Meierom. V samotnom Nemecku som bol chýrny svojimi nehodami. Ale niečo ako Kalifornia, to tu ešte nebolo a hodlal som sa poďakovať stvoriteľovi, ak by som sa odtiaľto opäť dostal preč – ale nejde to.“

„Naozaj chcete odísť beztoho, čo by ste iba raz uvideli baňu a skúsili svoje šťastie?“

„Šťastie – pche!“ riekol mužíček, „i Vy by ste ma odhováral, ak by ste všetko vedel. Vedzte, že z Nemecka som vycestoval na lodi Undina – ominózny názov, pretože undina je vodná baba a vôbec nechce na pevninu. Naša tiež nechcela. Ako povedal náš kapitán najprv sa pokúšal prebrázdiť cez Maghellansstraße, ale len sme sa plazili a zrazu sme osemnásť dní nehybne stáli s prísunom vody a v bezvetrí a keď sme sa konečne ocitli na otvorenom mori, dostali sme jednu po hlave. Búrka nám odviala sťažne cez palubu a na čilskom pobreží pošla aj Undina opäť tam, kam vlastne patrí - pod vodu. Našťastie sme pri stroskotaní neprišli ani o jedného muža, pretože inak by so tom bol býval ja. Iná loď nás vzala na palubu a odviezla do Valparaiso, odkiaľ sme pokračovali v ceste do tejto požehnanej krajiny bez ďalšieho úrazu, až na to, že som raz cez práve otvorený palubný otvor spadol do podpalubia a narazil si tvár. Ale to nič neznamenalo a keď sme tu konečne zakotvili, hneď som sa nalodil na jeden z parníkov zátoky, aby som sa s ním odviezol do Sacramenta.“

„No áno – večer o šiestej sme vyplávali a práve som pokojne ležal v kóji a spal, keď tu zrazu loď dostala náraz a ja som ako vrece zemiakov spadol z postele na ostrú hranu lodnej debni. Na palube nastala strašná trma-vrma a keď som sa opäť pozbieral a vrútil sa na bord, zistil som, že iný, z baní prichádzajúci parník do nás vbehol tak, že jeho čeleň narazila do našej mašiny. Loď sa rýchlo potopila, nebolo času na priveľké rozmýšľanie – všetci sa pochytali druhého parníka a preliezli doň a údajne len veľmi málo ľudí pritom postihlo nešťastie. – Šťastní ľudia – prežili to!“

„Z hora prichádzajúci parník bol ostatne natoľko zdvorilý, že počkal chvíľu, kým všetkých vylovil, ktorí ešte vôkol neho plávali, potom opäť zapriahol strojovňu a priviezol nás nazad sem.“

„Zatiaľ to bolo ako tak dobré; o moje šaty a malú batožinu som, samozrejme, prišiel, ale peniaze som si aspoň opásal v opasku okolo tela. Expedícia stroskotaného parníka nám dohodla plavbu na Sagamore.“

„Veď ten explodoval!“

„No samozrejme,“ povedal mužík. „Ešte sme neodcestovali, alebo sme práve vyrážali – nemôžem si na to ani len presne spomenúť – keď tu zrazu udrela rana, akoby sa celý svet rozsypal na kúsky. Súčasne všetko zahalil biely dym a ja som len pocítil, že som dostal ranu do hlavy a niekto ma hodil do vody. Čo sa ďalej so mnou dialo, neviem; niekto ma predsa len musel vytiahnuť a keď som prišiel k sebe, ležal som vo veľkej sále s obrovským množstvom lôžok a na moju otázku mi jeden ošetrovateľ odpovedal, že ležím v nemocnici a môžem zato ďakovať svojmu bohu. Nešťastie na Sagamore bolo po explózii kotla strašné a stovky ľudí bolo obarených, rozkúskovaných alebo utopených. Takže by som mal byť ešte vďačný, že som dostal ranu do hlavy a bol som ako vrece hodený do vody; ale hlava ma bolela, už sa stmievalo alebo sa mi možno len pred očami mihotalo – skrátka, znovu som zaspal a keď som sa opäť prebudil, vôkol mňa kričali: „Oheň!“ Celá sála bola ožiarená a ako som sa za tým otočil, uvidel som ako sa plamene valia cez dvere a rýchlo sa šplhajú hore na strop.“

„A pritom ste tiež boli, keď nemocnica zhorela?“ zvolal som so smiechom.

„Samozrejme som bol pritom,“ zabručal mužík, „a ako nás vynášali, tak niektorí, čo sa na Sagamore strašne zranili, kvílil a kričali. No, aspoň sme neuhoreli a ja som sa nakoniec ešte znovu zotavil.“

„Ale teraz sa už osudu istotne zunovalo prenasledovať Vás,“ povedal som.

„Myslíte? A práve preto tu teraz, v San Franciscu, vypukla cholera?“ povedal malý muž, „ale mňa ani len nenapadne

akať tu na ňu, pretože ju zaručene schytám. Už predvčerom som si zarezervoval plavbu na lodi, aby som odcestoval do Spojených štátov, na Betsy, ktorá smerovala do New Yorku.“

„Na tej chcete odísť?“

„Chcem? – áno, vyplávala zo zátoky a moje kufre vzala so sebou. Dnes ráno som mal byť na palube a keď som práve prišiel do lodenice, počujem, že loď využila priaznivý vietor, ktorý mi ešte aj môj panamský klobúk za ňou hnal, aby vyplávala. Teraz znovu sedím na tej voňavej pláni a môžem nasledovať loď, ak chcem naspäť svoje veci.“

„To je vskutku poriadna reťaz nešťastí.“

„Áno, a to sa potom človek nemá hnevať, keď iných počuje vravieť o smole! Vy sa sťažujete? Tam prichádza Váš parník, ktorý dnes jazdí o pol hodiny skôr ako zvyčajne, len preto, že naň čakáte. Ak by som aj chcel odísť s Vami, kotol by explodoval, alebo by vybuchol počas cesty...„ povedal a vyfúkol hustý kúdol dymu z cigary.

Naozaj bolo tomu tak, ako povedal. Druhý malý parník do Sausalita vyrážal dnes, z nejakého neznámeho dôvodu, o hodnú pol hodinu skôr než zvyčajne a ja som sa mohol nalodiť. Potriasol som môjmu novému známemu rukou a naskočil na palubu.

Večer som sa vrátil naspäť a nemajúc nič na práci som sa po zotmení vliekol cez námestie a popri hráčskych brlohoch, ktoré tu stáli v jagavých, osvetlených radoch, snažiac sa omamujúcou hudbou prilákať svoje obete. Pred najväčším zo salónov, Eldorádo, nastal ruch a padol výstrel. Priskočil som, aby som videl, čo sa tam deje. Bola to tá stará pesnička – jeden z hráčov chcel podvádzať a prichytili ho; ale keď utekal podvedený človek za ním, vystrelil, ale, samozrejme, netrafil toho, na koho mieril, ale nevinného okoloidúceho.

Muž dostal guľku do nohy a padol. Niektorí priskočili, aby videli, či nie je náhodou ťažko ranený. Ja som sa tiež pretisol, a ak by mi toho úbožiaka nebolo tak veľmi ľúto, hlasno by som sa rozosmial – správne, bol to pán Meier.

Krajania sa ho ostatne ujali a odniesli. Odvtedy som ho nikdy viac nevidel, ani o ňom nepočul. Ale o niečo neskôr, totiž dňa, kedy som sám opúšťal Kaliforniu, dorazila správa, že loď smerujúca do New Yorku stroskotala na pobreží, posádku a pasažierov sa podarilo zachrániť. Ani chvíľu nepochybujem o tom, že Meier bol na palube.

Preklad: ©2016 ~Matúš T.