Bratia Grimmovci
Tri pierka
Žil raz jeden kráľ, ktorý mal troch synov. Dvaja z nich boli šikovní i múdri, ale ten tretí bol málovravný, prostoduchý a preto ho všetci nevolali inak, než Hlupáčikom. Keď kráľ zoslabol a cítil, že už starne a dlho nepobudne na tomto svete, uvažoval, ktorému zo synov by mal zveriť do rúk kráľovstvo. Raz k nim takto prehovoril: „Choďte do sveta a ten kto mi prinesie najkrajší koberec sa po mojej smrti stane kráľom.“ A aby sa nepohádali, kto sa kadiaľ vydá, vyviedol ich kráľ pred zámockú bránu, fúkol do vzduchu tri pierka a riekol: „Kam poletia, tým smerom sa vydajte.“ Prvé pierko letelo na východ, druhé na západ a tretie letelo priamo, nie ďaleko, lež čoskoro kleslo na zem. Obaja starší bratia sa vydali svojim smerom, jeden vpravo, druhý vľavo, a cestou sa vysmievali Hlupáčikovi, že musí ostať pri treťom pierku, tam kde dopadlo.
Hlupáčik si smutne sadol na zem. Zrazu si všimol, že vedľa pierka je poklop. Nadvihol ho, a čo nevidí - schody, a tak zišiel po nich do podzemia. Šiel, až kým neprišiel k dverám, zaklopal a načúval, ako niekto zvnútra volá:
„Dievka zelená a maličká,
bystrá nôžka neveľká,
hop skok ku dverám,
rýchlo zisti kto je tam.“
Dvere sa otvorili a Hlupáčik uzrel v podzemí sedieť obrovskú tučnú ropuchu a okolo nej plno malých žiab. Ropucha sa spýtala, čo žiada. On odvetil: „Rád by som mal ten najkrajší a najjemnejší koberec.“ Vtom oslovila jednu z mladých malých žiab so slovami:
„Dievka zelená a maličká,
bystrá nôžka neveľká,
hop skok ku skrinke,
rýchlo ju prines ku mne.“
Mladá žaba priniesla skrinku a tá tučná ropucha ju otvorila a podala z nej Hlupáčikovi koberec, taký nádherný a jemný, aký na zemskom povrchu nikto nemohol utkať. Poďakoval jej a vybral sa z podzemia na zem.
Obaja starší bratia považovali najmladšieho za tak hlúpeho, až verili, že nič nenájde a neprinesie. „Načo by sme sa toľko s hľadaním namáhali,“ vraveli. Od prvej pastierky, ktorú stretli, vzali hrubé prikrývky, čo mala na sebe a pobrali sa s nimi domov ku kráľovi. Vtom samom čase sa vrátil aj Hlupáčik a priniesol svoj prekrásny koberec, a keď ho kráľ uvidel, bol prekvapený a vravel: „Podľa správnosti, pripadá kráľovstvo najmladšiemu.“ Ale starší bratia nenechali otcovi pokoja a vraveli, že nemožno byť Hlupáčikovi kráľom, ktorému vo všetkých veciach na rozume chýba a prosili ho, aby vyriekol novú úlohu. Nato kráľ povedal: „Nech ten z vás zdedí kráľovstvo, ktorý mi prinesie najkrajší prsteň.“ Potom opäť vyviedol troch bratov pred zámockú bránu a fúkol tri pierka do vzduchu, za ktorými sa mali vydať. Dvaja najstarší bratia sa opätovne vybrali na východ a západ a pre Hlupáčika letelo pierko priamo a dopadlo vedľa poklopu. Znovu zostúpil po schodoch k tučnej ropuche a povedal jej, že potrebuje najkrajší prsteň. Tá si hneď nechala priniesť svoju veľkú skrinku a vybrala z nej jeden prsteň posiaty ligotavými, drahocennými kameňmi a taký prekrásny, že by ho žiaden zlatník na zemi nedokázal zmajstrovať. Obaja starší bratia sa medzitým smiali nad Hlupáčikom, ktorý si zaumienil nájsť zlatý prsteň a nedali si vôbec žiadnu námahu pri hľadaní, lež vybrali klince z venca kolesa starého koča a priniesli ho kráľovi. No keď Hlupáčik predložil svoj jagavo zlatý prsteň, kráľ opäť riekol: „Jemu patrí kráľovstvo.“ No starší bratia to len tak nenechali, neprestali trápiť kráľa, až kým nevyriekol tretiu úlohu, že kráľovstvo dostane ten, kto domov prinesie najkrajšiu nevestu. Znovu fúkol do troch pierok a tie sa rozleteli ako predtým.
Hlupáčik sa rovno vybral k tučnej ropuche a takto jej vraví: „Mám domov priviesť tú najkrajšiu nevestu.“ – „Ach,“ odvetila ropucha, „najkrajšiu ženu! Vari ju mám ukrytú v skrinke!? No nedbám, máš ju mať.“ Dala mu vydlabanú mrkvu zapriahnutú šiestimi myškami. Vtom prehovoril Hlupáčik veľmi smutne: „Čo si mám s tým počať?“ Ropucha riekla: „Len tam posaď jednu z mojich malých žabiek.“ Vtom naslepo vybral jednu z kruhu a posadil ju do žltého kočiaru, no sotva v ňom sedela premenila sa na prekrásnu dievčinu, repa na kočiar a šesť myší na statné paripy. Vtom ju pobozkal a uháňal odtiaľ s koňmi, aby ju priviedol ku kráľovi. Jeho bratia prišli po ňom a nedali si vôbec žiadnu námahu s hľadaním pekných neviest, lež vzali prvé najlepšie sedliačky, ktoré im prišli do cesty. Keď ich kráľ zočil, riekol: „Po mojej smrti dostane do rúk kráľovstvo najmladší syn!“ Ale obaja starší bratia nanovo pílili kráľovi uši s výčitkami: „Nemôžeme dopustiť, aby sa Hlupáčik stal kráľom“ a žiadali, aby rozhodla úloha medzi ženami. Nech zvíťazí ten, ktorého nevesta preskočí kruh visiaci v strede sály. Mysleli si: „Sedliačky to určite dokážu, sú dosť silné, no a tá krehotinka, keď skočí, určite zahynie.“ Starý kráľ súhlasil s touto požiadavkou. Keď skákali dve sedliačky, kruh síce preskočili, ale boli také statné, že keď dopadli, ich drsné ruky a nohy sa polámali. Po nich skákala krásna dievčina, ktorú si priviedol Hlupáčik a skočila tak pôvabne a ľahučko sťa srnka, že nebolo pochýb o tom kto vyhral a všetkým námietkam bolo razom konca. A tak dostal Hlupáčik korunu a dlho a múdro kraľoval.
Preklad: ©2014 ~Matúš T.