Stefan Zweig

Zabudnuté sny

Vila ležala tesne pri mori.

V tichých píniových alejach bohatých na šero prúdila intenzívna sila slaného morského vzduchu a jemná neustála bríza sa pohrávala vôkol pomarančovníkov a tu a tam strhla, akoby opatrnými prstami, pestrofarebný kvet. Slnkom zaliate diaľky, kopce, z ktorých prebleskovali útle domy ako biele perly, na míľu vzdialený maják strmo sa týčiaci ani svieca, všetko toto sa trblietalo v ostrých, ohraničených kontúrach a bolo žiariacou mozaikou ponorenou v hlbokom blankyte éteru. More, na ktoré len vzdialene, vo veľkej diaľave, dopadali biele iskry, tie mihotajúce plachty osamelých lodí, sa privíňalo vrtkým spôsobom svojich vĺn k stupňovitej terase, z ktorej sa vypínala vila, aby stále hlbšie stúpala do zelene rozsiahlej, do tieňa zahalenej, záhrady a tam sa stratila v uspávajúcom, rozprávkovo tichom parku.

Pred spiacim domom, na ktorom spočívala dopoludňajšia horúčava, sa tiahla úzka, štrkom vysypaná cestička ako biela línia k chladnej vyhliadke, pod ktorou duneli vlny v divokom, nepretržitom nápore a tu a tam sa trblietavé atómy vody rozprášili, ktoré sa pri oslepujúcom slnečnom svetle v ligote dúhového lesku skveli ani diamanty. Tam sa lomili tie žiariace slnečné lúče čiastočne na píniových vrcholkoch tisnúcich sa tesne k sebe akoby v dôvernom rozhovore, sčasti ich pohlcoval doširoka roztvorený japonský dáždnik, na ktorom boli zachytené smiešne postavy s ostrými, nepríjemnými farbami.

V priestore vyhranenom tieňom slnečníka sa opierala v mäkkom slamenom kresle ženská postava, ktorá svoje pekné tvary príjemne stúlila do poddajného pletiva. Jedna úzka ruka bez prsteňa visela ako zabudnutá a s tichým, útulným láskaním sa pohrávala v lesklej hodvábnej psej srsti, pokým tá druhá držala knihu, ktorej venovali nepretržitú pozornosť tmavé oči s čiernymi mihalnicami a v ktorých sa zrkadlil, akoby zdržanlivý úsmev. Boli to veľké, nepokojné oči, ktorým matný zastretý lesk pridával väčšmi na kráse. Vonkoncom nebol ten silný, priťahujúci účinok, ktorý vyvolávala tá oválna, ostro rezaná tvár, prirodzený a jednotný, ale bol rafinovaným vyčnievaním jednotlivých detailov krás, udržiavaných s úzkostlivou, citlivou koketériou. Zdanlivo náhodná spleť voňavých, lesklých kučier bola namáhavou konštrukciou umelkyne a aj ten ľahký úsmev, lemujúci pery pri čítaní, a pritom odhaľujúci tú bielu, žiarivú sklovinu zubov, bol výsledkom niekoľkoročných skúšok pred zrkadlom, ale teraz sa už stal pevným, neodkladným zvykom.

Slabé škrípanie piesku.

Vidí ho, beztoho aby zmenila polohu ako mačka, ktorá leží vykúpaná na oslepujúcom, teplom zalievajúcom slnečnom svetle a len lenivo zažmúri s fosforeskujúcimi očami prichádzajúcemu v ústrety.

Kroky rýchlo prichádzajú bližšie a livrejovaný sluha stojí pred ňou, aby jej odovzdal skromnú navštívenku a potom trochu čakajúc odstúpil.

Číta meno a v črtách sa jej zračí výraz prekvapenia, ktorý mávame, keď nás na ulici pozdraví priateľským spôsobom cudzinec. Na okamih sa vyryjú malé vrásky nad ostrými, čiernymi brvami, ktoré zdôrazňujú úporné premýšľanie a zrazu sa na celej tvári pohráva veselý záblesk, oči sa zaligotali v rozjarenom jase, keď myslí na dávno pominuté, úplne zabudnuté dni mladosti, ktorých jasné obrazy v nej nanovo prebudilo to meno. Postavy a sny opäť nadobúdajú pevné tvary a stávajú sa jasnými ako skutočnosť.

„Ach tak,“ spomenula si zrazu obrátená k sluhovi, „samozrejme, nech pán predstúpi.“

Sluha odkráčal tichými devótnymi krokmi. V jednej chvíli vládlo toto ticho, len neúnavný vietor ticho spieval vo vrcholkoch, ktoré viseli v ťažkom poludňajšom zlate.

A potom zrazu energicky zazneli pružné kroky na štrkovej ceste, dlhý tieň tiahnuci sa až k jej nohám a pred ňou zastala vysoká mužská postava a ona sa živo postavila z nadúchaného miesta.

Najprv sa stretli ich oči. Rýchlym pohľadom preletel eleganciu postavy, pokým sa jej tichý ironický úsmev zablysol aj v jej očiach.

„Je to od Vás naozaj veľmi milé, že ste si na mňa ešte spomenuli,“ začala, pričom mu ponúkla úzku, lesklú, jemne pestovanú ruku, ktorej sa úctivo dotkol svojimi perami.

„Milostivá pani, budem k Vám úprimný, pretože toto je stretnutie po rokoch a ako sa obávam, aj na dlhé roky. Je to skôr náhoda, že som sem zavítal, meno majiteľa tohto zámku, po ktorom som sa prezvedal kvôli jeho nádhernej polohe, mi pripomenul Vašu osobu. A tak som sa tu vlastne ocitol ako previnilec.“

„Ale preto nie menej vítaný, pretože ani ja som si v prvej chvíli nemohla spomenúť na Vašu existenciu, aj keď mi kedysi bývala veľmi dôležitá.“

Teraz sa usmievali obaja. Sladká ľahká vôňa prvej, napoly zamlčanej mladíckej lásky sa v nich v celej svojej opojnej sladkosti prebudila ako sen, nad ktorým po prebudený pohŕdavo skrivíme pery, aj keď si neželáme nič iné, než opäť začať snívať, žiť vo sne. Ten krásny sen o polovičatosti mladej lásky, ktorá si len želá a neodváži sa niečo požadovať, ktorá len sľubuje a nič nedáva.

Zhovárali sa ďalej. Ale v ich hlasoch bolo už cítiť istú srdečnosť, nežnú dôvernosť, akú môže poskytnúť také ružové, už napoly vyblednuté tajomstvo. S tichými slovami, do ktorých tu a tam veselý smiech vrhal svoje okrúhle perličky, rozprávali o uplynulých veciach, o zabudnutých básňach, zvädnutých kvetoch, stratených a zničených stuhách, drobných znakoch lásky, ktoré si navzájom prejavovali v tom malom meste, v ktorom vtedy prežili svoju mladosť. Staré príbehy, ktoré ako stratené ságy spočívali v ich srdciach sťa dlhodobo stíchnuté, zaprášené zvony, sa pomaly, veľmi zľahka napĺňali vejúcou, ospalou slávnosťou a doznenie ich mŕtvej mladíckej lásky vkladalo do ich rozhovoru hlbokú, takmer smutnú vážnosť.

A jeho temne melodicky znejúci hlas ticho vibroval, keď vravel: „Tam za oceánom, v Amerike som sa dozvedel správu, že ste sa zasnúbili, v čase, keď svadba už bola zrejme dávno zavŕšená.“

Nepovedala na to nič. Myšlienkami bola desať rokov v minulosti.

Niekoľko dlhých minút spočívalo na oboch ťaživé mlčanie.

A potom sa ticho opýtala, takmer nezvučne:

„Čo ste si vtedy o mne pomysleli?“

Prekvapene vzhliadol.

„Môžem Vám to otvorene povedať, pretože zajtra opäť cestujem do svojho nového domova. – Nehneval som sa na Vás, nebolo okamihu kedy by som bol plný zmätených, nepriateľských úmyslov, pretože život už vtedy schladil tie pestré plamene lásky na tlejúci plameň sympatie. Nechápal som Vás, len – ľutoval.“

Mierna tmavo červená škvrna preletela jej lícami a lesk jej očí bol intenzívnejší, keď vzrušene zvolala:

„Mňa ľutovať! Neviem prečo.“

„Pretože som myslel na Vášho budúceho manžela, toho ľahostajného človeka stále prahnúceho po peniazoch – neodporujte mi, vonkoncom nechcem Vášho muža, ktorého som si vždy vážil, urážať – a pretože som myslel na Vás, na dievča, ako som ho opustil. Nevedel som si predstaviť obraz, ako by ste sa Vy, nezávislá, ideálna, ktorá mala pre každodenný život len opovržlivú iróniu, mohla stať konvenčnou ženou obyčajného človeka.“

„A prečo by som si ho potom inak vzala, ak všetkému bolo tak?“

„Nevedel som to presne. Možno oplýval skrytými prednosťami, ktoré unikajú povrchnému pohľadu a začnú sa prejavovať až v dôvernom styku.  A to mi potom bolo ľahkým riešením hádanky, pretože jednému som nemohol a nechcel veriť.“

„A to?“

„Že ste si ho vzali pre jeho grófsku korunu a milióny. To bola pre mňa tá jediná nemožnosť.“

Zdalo sa, akoby to posledné prepočula, pretože hľadela s prstami vystretými pred sebou, ktoré v slnečnom svetle zažiarili v krvavo-tmavej ružovej farbe ako purpurová mušľa, ďaleko do diaľky k horizontu zahaleného závojom, kde obloha svoje belasé šaty norila do temnej nádhery vĺn.

Aj on bol hlboko pohrúžený v myšlienkach a takmer zabudol na posledné slová, keď sa zrazu sotva nečujne od neho odvrátila a povedala:

„A predsa tomu tak bolo.“

Pozrel na ňu prekvapene, takmer vystrašene a ona sa pomaly, očividne v umelom pokoji opäť posadila do kresla a s tichým žiaľom monotónne a sotva hýbuc perami ďalej rozprávala: 

„Vtedy ma nik nechápal, keď som ešte bola tým malým dievčaťom s plachými detskými slovami, ani Vy nie, ktorý ste mi boli taký blízky, možno ani ja sama nie. Ešte teraz často na to myslievam a nerozumiem si, pretože čo ešte ženy vedia o svojich na zázraky veriacich dievčenských dušiach, ktorých sny sú ako krehké, útle, biele kvety, ktoré prvý vánok skutočnosti odveje? A ja som nebola ako všetky tie ostatné dievčatá, ktoré snívali o mužne udatných, mladícky silných hrdinoch, ktorí mali utíšiť ich hľadajúcu túžbu po svetlejších zajtrajškoch, pretvoriť ich tiché domnienky k blaženému poznaniu a priniesť im vyslobodenie z neistého, nejasného, nepolapiteľného a predsa citeľného žiaľu, ktorý vrhá tiene na ich dievčenské dni a je stále temnejší, hrozivejší a ťaživejší. To som nikdy nezakúsila, na iných lodiach snov kormidlovala moja duša k skrytému háju budúcnosti, ktorý ležal za haliacou hmlou nasledujúcich dní. Moje sny boli osobité. Vždy som snívala, že som jedno z kráľovských detí, ako to stojí v starých rozprávkových knihách, ktoré sa hrávajú s jagavými drahokamami hrajúcimi všetkými farbami, ktorých ruky sa noria v zlatom lesku rozprávkových pokladov a ktorých vlniace sa šaty majú nevýslovnú hodnotu. – Snívala som o luxuse a prepychu, pretože som oboje milovala. To potešenie, keď moje ruky mohli prejsť po chvejúcom, ľahko šelestiacom hodvábe, keď moje prsty mohli ako v spánku spočívať v mäkkom, tmavo snívajúcom prachovom perí ťažkej zamatovej látky! Bola som šťastná, keď som mohla nosiť ako náhrdelník na štíhlych údoch mojich od radosti sa trasúcich prstoch klenoty, keď sa biele kamene z hustej záplavy mojich vlasov jagali ani penové perly, mojim najvyšším cieľom bolo odpočívať v mäkkých sedadlách elegantného voza. Bola som vtedy v osídlach opojenia umelej krásy, ktoré ma donútili pohŕdať mojim skutočným životom. Nenávidela som sa, keď som bola vo všednom oblečení, skromná a jednoduchá ako mníška a často som celé dni ostávala doma, pretože som sa hanbila sama pred sebou vo svojej obyčajnosti, schovávala som sa v mojej tesnej, škaredej izbe, ja, ktorej najkrajším snom bolo žiť sama na šírom mori, na panstve, ktoré je prepychové a zároveň umelecké, v tienistých, zelených alejach, kam nízkosť všedného dňa nemôže dosiahnuť svojimi špinavými pazúrmi, kde panuje nádherný pokoj – skoro ako tu. To čo moje sny žiadali, splnil môj muž a práve preto, že to dokázal, sa stal mojim manželom.“

Zmĺkla a jej tvár zahorela bakchantskou krásou. Lesk v jej očiach sa stal hlbokým a výhražným a červeň jej líc blčala stále horúcejšie.

Je hlboké ticho.

Len tam dole znie jednotvárny rytmický spev trblietavých vĺn, ktoré sa vrhajú na schody terasy ako na milujúcu hruď.

Vtom ticho riekol, akoby sám pre seba:

„Ale čo láska?“

Počula to. Jemný úsmev preletel jej perami.

„Prechovávate dnes ešte všetky svoje ideály, všetky, ktoré Vás vtedy sprevádzali do šíreho sveta? Zostali Vám všetky, nezranené alebo niektoré z nich zahynuli, pomaly uvädli? Alebo Vám ich na konci násilne nevytrhli z hrude a nevrhli ich do blata, kde ich tisíce kolies vozidiel spejúcich k životným cieľom rozdrvili? Alebo ste žiadne nestratili?“

Nejasne kývne a mlčí.

A zrazu vedie jej ruku k perám a mlčky ju pobozká. Potom povie srdečným hlasom:

„Zbohom!“

Rázne a úprimne mu odvetí. Necíti žiadnu hanbu, že človeku, ktorý jej bol rokmi odcudzený, odhalila svoje najhlbšie tajomstvo a ukázala svoju dušu. S úsmevom za ním hľadí a myslí na slová, ktoré vravel o láske a minulosť sa opäť tichými, nečujnými krokmi stavia medzi ňu a súčasnosť. A zrazu si pomyslí, že onen mohol viesť jej život a myšlienky vykresľujú vo farbách tento bizarný nápad.

A pomaly, zľahka, veľmi nepatrne, umiera ten úsmev na jej snívajúcich perách...

Preklad: ©2016 ~Matúš T.